Veronika Rácová: Zdravie, mladosť, vitalita, (vy)kúpená identita

19.02.2015 15:17

 

Ružičková, Nóra. 2012. práce & intimita. Bratislava : ASPEKT.

 

Podľa filozofa Davida Novitza sú individuálne identity a osobnostné vzory konštrukciami, ktoré sú utvárané podobne ako umelecké diela.[1] Ak by sme sa pokúsili definovať osobnú identitu, museli by sme ju vnímať ako premenlivú a dynamickú veličinu, ktorá je neustálená, dopredu jednoznačne neurčená, utvára sa v priebehu života a na jej ne/stabilitu vplývajú rôzne faktory, okrem iných sebauvedomenie, sebapoznanie a sebaprijatie. Ide o proces, na ktorý pôsobia sociálne interakcie aj individuálna biografia, na ich základe konštruujeme či revidujeme svoj seba-obraz.[2] Dôležitým javom v jeho formovaní je tiež identifikácia a začlenenie sa do spoločenstva (národ, etnikum), ako aj stotožnenie sa s určitou sociálnou skupinou, subkultúrou atď. Osobná identita je teda v neprestajnom procese sebakonštituovania chápaná ako „celostní a řád utvářející integrace různorodých zkušeností se sebou a se světem, vlastních i cizích rozvrhů, očekávání a kulturních rolí“.[3]

Novitzovo stvárnenie dynamiky kreovania identity naznačuje, že ak máme aspoň čiastočne pochopiť to, kým sme, musíme mnohé fakty, na ktoré si v súvislosti so sebou spomenieme, usporiadať, vytvoriť si naratív či príbeh o svojom živote, ktorý, hoci nie je fikčný, je do istej miery výsledkom imaginácie. Navyše, ľudia o sebe radi rozprávajú viac ako len jeden príbeh – tieto štruktúry prepožičiavajú ich životom význam, cieľ a formálnu jednotu, dávajú im zmysel. V Novitzovom chápaní je naratív jediným druhom diskurzu, ktorý slektívne uvádza, zoraďuje a rozvíja vymyslené či skutočné udalosti tak, aby sa prepojili a utvorili význam, ktorý býva spravidla morálny, čo znamená, že o sebe jednoducho iba zriedkavo dobrovoľne zdieľame vyslovene negatívne fakty a zväčša sa prezentujeme tak, ako by sme chceli, aby nás druhí ľudia videli.

Významný vplyv na utvárane sebaobrazu má aj interpersonálna komunikácia. V nej si nielen vymieňame informácie, plníme dennú operatívu, teda aplikujeme nevyhnutnú inštrumentálnu rovinu, komunikujeme s určitým zámerom, ktorého výsledkom má byť dosiahnutie cieľa, ale zároveň kreujeme – postoje, vzťahy, obrazy o sebe i druhých. Ľudia, ktorí sa nachádzajú v našom bezprostrednom okolí, tak zohrávajú významnú úlohu v tom, ako na seba nahliadame – často nevedome, no aktívne vyhľadávame ich potvrdenie, súhlas, aby sme sa dokázali akceptovať, čo ukazuje, že sme motivovaní a podmieňovaní názormi druhých v oveľa väčšej miere, ako si zvyčajne pripúšťame. Aj bezprostredné okolie subjektu však disponuje prevzatými, naučenými a osvojenými predstavami o tom, ako by mali vyzerať tí druhí, čo sa často prechyľuje do nutnosti napĺňať neadekvátne (cudzie) zámery a očakávania. To jasne naznačuje, že nie všetky konštrukty, o ktorých píše Novitz, sú výsledkom individuálnej imaginácie.  Naopak, často snívame o tom, akými ľuďmi by sme nielen chceli,  ale aj mali byť – no tieto predstavy nie sú primárne našimi vlastnými, sú privlastňované z vonkajších zdrojov, predkladané rôznymi spôsobmi spoločnosťou, v ktorej žijeme, napríklad vďaka náboženstvám, vzdelávacím, politickým, ekonomickým systémom, inštitúciám a inštitútom, médiám, reklame, filmu atď., ktoré ukazujú, ako by sme na seba mali nazerať.[4]

Vlastné Ja človeka tak utvára zásadným spôsobom aj mediálna spoločnosť. Neraz generuje spolštené, jednorozmerné obrazy ľudí, ktorí sú vo svojej zdanlivej dokonalosti takmer unifikovaní, stávajú sa kópiami iných, známejších, s ilúziou unikátnosti. Otázka vplyvu médií na percipientov sa objavuje už od začiatku 20. storočia, známych je niekoľko teórií, ktoré sa usilujú vysvetliť, akým spôsobom prijímame mediálne obsahy, ako nás utvárajú, vplývajú na procesy nášho sociálneho učenia sa, ako vďaka nim prezentujeme svoje názory a postoje, často sa dotýkajúce javov, s ktorými v reálnom živote nemáme absolútne žiadne skúsenosti, ich existencia je nám známa iba sprostredkovane.[5] Zovšeobecňujúco možno teda povedať, že identita človeka je do istej miery produktom jeho vlastnej imaginácie a vonkajšieho sveta, ktorý na ňu vedome i nevedome vplýva.

Témy o spôsoboch utvárania identity a jej premenách pod vplyvom vonkajších kultúrno-spoločenských podnetov do svojich textov premieta aj poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977). Jej analytickosť sugerujúce texty zachytávajú spôsoby stvárnenia, formovania, metamorfóz, manipulácie a kríz identity, zaoberajú sa otázkami pôvodnosti, autenticity a následne i nestálosťou týchto pojmov. Autorka v mnohých zbierkach poukazuje nielen na vzájomný, viac-menej vyvážený vzťah, ale i na negatívnu konfrontáciu subjektu s vonkajším svetom, so sebou samým a s druhými, neraz najbližšími ľuďmi. Písanie a referovanie o týchto témach je však podobne ako samotné javy vo svojom neprestajnom vývine jednoznačne nepomenovateľé, teda jazykovo jednoznačne nefixovateľné. Táto neuchopiteľnosť skutočnosti prostredníctvom slov ju čiastočne ideovo spája s tvorbou Ivana Laučíka a Ivana Štrpku.

Nateraz poslednou knihou, konceptuálnym textovým projektom práce & intimita, sa Ružičková dotkla viacerých bodov, ktoré sú pre jej poéziu zásadné. Zhotovuje textové koláže o prieniku médií do utvárania identity subjektu, jeho každodennosti a referuje o ich podiele na rozmnožovaní stereotypných, klišéovitých a často i skreslených obrazov o tom, kým sme. Svoje autorsky dominantné témy tu rozohráva zatiaľ čitateľsky najprístupnejšie, pretože vyberá a zvýznamňuje to, v čom sami  žijeme, čo vnímame ako známe až familiárne, keďže nás to obklopuje zjavným, neprehliadnuteľným, často dokonca až despotickým a agresívnym spôsobom, ktorý je natoľko vtieravý, že ho nie je možné ignorovať – prezentované obsahy totiž často  pracujú nielen na úrovni vedomia, ale aj podprahovo. Nepriamo tak  upozorňuje na bezmocnosť voči sugesciám mediálnych posolstiev, na stratu autenticity a na to, akú podradnú, až ponižujúcu úlohu zohráva príjemca v ich vytváraní (a šírení). 

Zbierka je v tomto prípade skutočne zbierkou, komponovaním textových segmentov z neliterárnych zdrojov (časť z nich bola realizovaná aj výtvarne v podobe textových a zvukových inštalácií). Zozbieraním špecifického jazykového materiálu, jeho dekontextualizáciou, teda rozrušením pôvodného ukotvenia, významu, účelu a cieľovej skupiny a následnou rekontextualizáciou vzniká nový text s vlastnou sémantickou kvalitou a komunikačným zámerom. V ňom Ružičková koncipuje obraz, cez ktorý poukazuje na isté komunikačné mechanizmy vyvíjajúce permanentný tlak v záujme napĺňania predstáv o tom, čo sa skreslene a falošne vníma ako normatívne, náležité a ideálne. Reflektuje spôsob, akým médiá dokážu utvárať a redefinovať individualitu až natoľko, že môže prísť k nekritickej identifikácii sa s predkladanými obsahmi.  Nepriamo upozorňuje na možnosť podľahnutia ich vedomej, zámernej a presne zacielenej kampani, ktorá, predostierajúc čiastkové a skreslené informácie – zamlčiava totiž to, čo je vyhodnotené ako neatraktívne či nepohodlné – významnou mierou kreuje sebaobraz súčasníka.

Poetkin tvorivý prínos je práve v odoberaní a následnom komponovaní a dotváraní textu – rekontextualizáciou a čiastočnou transformáciou získavajú vyhľadané textové vzorky podrobené starostlivému, korigovanému výberu novú sémantiku, pod ktorou je ale neprestajne implicitne ukrytý, teda prítomný aj ich pôvodný význam. Tým vzniká sémantické napätie, kde je rozrušená dištinkcia vysoké a nízke, naopak, nízke je často cielene, s ironickým zámerom, zvýznamňované. Vytrhnutím textových segmentov z primárneho kontextu a ich vsádzaním do blízkosti iných, príbuzných, podobných, neraz však aj významovo diametrálne odlišných, balansujú v polohách od banálneho ku klišéovitému, komickému, bizarnému, hrozivému, až monštruóznemu. Ružičková neponúka riešenia, ponúka zväčša v zásade dosť vecné, odosobnené nasvietenie samotnej problematiky – ironicky, hravo, vtipne, zároveň úzkostne, otriasajúco a deziluzívne.

Prvú časť knihy nazvanú práce otvára úryvok z básne Štefana Strážaya, ktorý v texte Poznámky (zbierka Malinovského 96) zachytáva básnickú tvorbu ako manuálnu prácu založenú na prikladaní slov a následnom utváraní významu: „Slová / nehodiace sa jedno k druhému. Ale / báseň je manuálna práca. Materiál / musíš vziať do rúk. A je ti jasné: / toto nie, / toto nie.“ Výber tejto pasáže ako úvodného motta vhodne odráža poetkin tvorivý koncept. Jej kniha je založená, ako už bolo spomenuté, na dekonštrukcii, rozrušení pôvodných kontextov, v ktorých jednotlivé textové segmenty stáli, a vytváraní nových kombinácií a spojení, vďaka ktorým prichádza k významovým posunom, novej sémantizácii. Princípom tejto textovej výstavby je dôsledne intelektuálne usmerňovaná selekcia, redukcia a kombinácia: „vyberáme veľmi rozvážne“ (s. 35), hoci v niektorých prípadoch sa simuluje, že základným textotvorným činiteľom je asociačno-aditívny princíp (ten sa ojedinele uplatňuje skôr v druhej časi knihy, v intimite). Úvodná časť má inštruktážny charakter a rodovo je orientovaná prevažne na ženský subjekt, tvoria ju texty skoncipované z návodov, manuálov, receptov a rád z oblasti starostlivosti o domácnosť, kulinárstvo, etiketu, umenie.

Inštruktážnymi textami poetka mapuje preplnený, až zaprataný priestor domácností, v ktorých dominuje namiesto vzťahu k druhému starostlivosť o veci a ich údržbu. Hoci z textov nie je priamo evidentné, kým sú dané činnosti vykonávané, občas dokonca pôsobia, akoby sa údržba realizovala sama, v podtexte je prítomný konkrétny subjekt, najčastejšie žena, ktorá tieto práce v súlade s ustálenými požiadavkami okolia uskutočňuje a často sú pre ňu zautomatizované, rutinné a pohlcujúce (s podobnými obrazmi sa môžeme stretnúť aj u Stanislavy Repar či v najnovšej knihe Jany Pácalovej Všetko o mojej matke). Práve takéto nazeranie na ženský subjekt, zotrvávajúci v nemennosti rodových pozícií a úloh, Ružičková nepriamo kritizuje tým, že ho textovo zbiera, zachytáva, teda zvýznamňuje. Preto jej knihu možno čítať aj ako príspevok k feministickému diskurzu (napokon vyšla vo vydavateľstve Aspekt), keďže mapuje i dominanciu stereotypného rodového nahliadania na postavenie žien (a implicitne i mužov) v spoločnosti aj v súkromí, napr. v podobe tradičnej diverzifikácie úloh a prác v domácnosti na ženské a mužské.

Veci, ktoré subjekt hromadí, aby im potom slúžil, sa v jej knihe stávajú tým, čo zastupuje jeho vnútorný život, prežívanie a pocity naplnenosti – vypĺňajú teda duševnú prázdnotu,  zaháňajú neistotu, obavy a úzkosť. Textovo vytvarované navrstvovanie a následná starostlivosť o predmety dotvárajúce kolorit známeho, súkromného prostredia sú tým, čo udržiava v stereotype, v plynutí, v neprestajnom zamestnávaní sa – repetitívnosť sa tak často stáva iluzórnou istotou, šťastím, spokojnosťou, jednoducho pozitívnou hodnotou. Harmónia a usporiadanie, ktoré niekoľkokrát autorka zvýznamňuje, sú falošnými reprezentantmi poriadku, umožňujú vyvarovať sa dezorganizácii, disharmónii, chaosu, ktoré by si žiadali improvizované, nepripravené riešenia, nedovoľujúce ustrnúť v zaužívanom kolobehu. Vychýlenie sa zo stability totiž predstavuje nebezpečenstvo straty, odhalenia prázdnoty, s čím súvisia obavy z neúspechu, zlyhania.

Autorkine texty odkrývajú aj otázky výberu a správnosti zvoleného postupu, ktorý zaručuje dosiahnutie cieľa. Mnohé z nich, podobne ako mediálne obsahy zachytené v intimite, evokujú súlad, harmóniu, no tie sú iba zdanlivé. Poetka poukazuje na fakt, ako médiá vo svojich posolstvách persuazívneho či neraz dokonca manipulatívneho charakteru akcentujú určité lexémy, frazeologické spojenia, lexikalizované metafory, ktoré apelujú na zdôraznenie výnimočnosti, jedinečnosti, zvláštnosti, naznačujú naplnenie očakávaní, dokonca ich navýšenie, pridanú hodnotu, upozorňujú na špecifický význam a usilujú sa hyperbolizáciou zvýznamniť posolstvo, dôležitosť produktu či služby, v jej textoch konkrétne nepomenovaných, pre príjemcu. Je pri tom zrejmý zaujímavý paradox – hoci sa snažia svoje posolstvá personalizovať, čo najviac špecifikovať a konkretizovať, indivíduum, ktorému sú  určené, sa napokon rozplynie v mase konkrétnej cieľovej skupiny. Textovo sa to realizuje v použití slovesnej osoby, vďaka ktorej sa zdôrazňuje nevyhnutnosť produktu pre konkrétneho jednotlivca, zároveň sa však apeluje na skrytú vnútornú túžbu priradiť sa k všetkým „úžasným a šťastným“. Preto na niektorých miestach môže použitý plurál zvýznamniť a poukázať na mnohosť skupiny, pôsobiť ako odporučenie a zdôrazniť spokojnosť masy: „budete žiariť / pleť sa vám napne a bude hladká / oči sa vám budú ligotať / tvár vyžarovať energiu a mladosť / budete šťastné, že ste objavili tajomstvo“ (s. 39). Ružičková vo svojom texte uprednostňuje jazykový materiál, ktorý ovplyvňuje a utvára identitu bežného spotrebiteľa, tvoria ho často slová zdôrazňujúce súmernosť, rovnováhu, úspech, správnosť, adekvátnosť: „rovnomerné je / tajomstvom úspechu / ani príliš / ani príliš“ (s. 16), ľahkosť či spoľahlivosť a pod.  Pri textoch, ktoré sa venujú lifestylovými časopismi pertraktovaným témam starostlivosti o telo, sa uplatňujú slová ako žiara, ligot, energia, mladosť, šťastie a tajomstvo, čím sa umelo podčiarkuje a vyzdvihuje nie bežná, všeobecná prístupnosť, znásobuje sa túžba spoznať, vlastniť, stať sa, byť. Ako už bolo spomenuté, Ružičková zo surového materiálu starostlivo vyberá, následne remixuje, aby poukázala, aj cez jazykové prostriedky, na závažnosť témy, a vytvorila tak konkrétny kultúrny obraz mediálnymi stimulmi presýtenej doby. 

V niektorých textoch dôsledne pracuje aj so slovnodruhovou príslušnosťou zvolených výrazov, raz využíva prevažne slovesá doplnené o spojku, príslovku, inokedy výlučne substantíva, adjektíva, príslovky, ktoré sú ale natoľko príznačné pre svoj pôvodný kontext, že verbá sú na sémantické dotvorenie zmyslu výpovede nepotrebné: „zvyšky pokrmov a omáčok / usadeniny z čaju // pripečené časti / znečistené miesta // rýchlo / dobre / starostlivo / dôkladne // fľaše od oleja / nože zapáchajúce po rybách / rúry znečistené prskajúcimi tukmi // niekoľkokrát / dosucha // nikdy drôtenkou.“ (s. 26). Občas svoje textové koláže vtipne pointuje alebo poeticky zvýznamní tým, že segment, ktorý síce môže pôsobiť pateticky, no má asociatívnu silu („slzu obšijeme hustým predným stehom“, s. 21) pozične zvýznamní. Slová nielen spája, ale i rozkladá, odoberá, pohráva sa s nimi – napr. k neživotným či abstraktným substantívam pripája sloveso, ktoré sa zvyčajne používa pre životné podstatné mená, a hoci sú tieto spojenia ustálené, v kontexte Ružičkovej textov pôsobia príznakovo. Autorka tiež manipuluje s recipientovými očakávaniami – v protiklade k zaužívanému vnímaniu posúva významovo nosný prvok výpovede na neobvyklé miesto, čím úplne mení  sémantickú perspektívu. Odkazuje aj nad text, na mimotextové súvislosti, ktoré majú in absentiam, a preto ironicky, doplniť primárne informácie: „pekne to môžete vidieť / na obrázku“ (s. 18).

Na mnohých miestach je zrejmý poetkin zmysel pre kompozíciu, usporiadanie, výtvarný cit. Zaujímavo pôsobia vizuálne básne, kde opäť ironizuje zaužívané stereotypy; textovú zložku tvorí objektivizujúco pôsobiaca, ošúchaná lifestylová charakteristika ženy, vizuálnu frame, do ktorého umiestňuje starostlivo vybrané hlásky, slabiky, slová vytvárajúce dojem subjektivizovanej výpovede, ktorá by mala korešpondovať s úvodným opisom založeným na pozitívnom, sebavedomie povzbudzujúcom hodnotení. Autorka si sama vytvorila aj vizuálny koncept obálky zhodný s témou, tvoria ho bodky umiestnené v mriežke – navzájom sú si podobné, každá z nich má presne vymedzený priestor, rámec, za ktorý nepresahuje, spoza ktorého nevytŕča. Súčasťou záložky sú fiktívne hodnotenia zbierky, čo možno vnímať ako persifláž na tzv. ženské romány, ktorých nevyhnutnou výbavou je práve ocenenie knihy známou osobou/osobnosťou, pôsobiace ako odporúčanie s cieľom zvýšiť predajnosť daného produktu. Ružičková si aj tu v hravo-ironickom mode vyberá príznakové protagonistky (poradkyňa na zdravú výživu, herečka, vlasová stylistka, návrhárka, moderátorka, vizážistka), do istej miery vplývajúce na utváranie toho, čo nazývame kultom mladosti a krásy.

Záver prvej časti tvorí doslov nazvaný o prácach, kde sa precízne a zasvätene vysvetľuje spôsob, akým autorka textovala – ozrejmuje zvolené postupy, estetizáciu textov, ktoré sú v pôvodných kontextoch často vnímané ako doplnkové (návody na použitie, pokyny, recepty), odznievajú tu aj informácie o využití apropriovaných segmentov v jej výtvarnej tvorbe; podobný text možno nájsť aj v závere časti intimita. Oba sú podpísané iniciálkami P. R., čo odkazuje na účinný nástroj šírenia a umiestňovania produktov a služieb na trhu, simulujúci objektívnosť, nezainteresovanosť a nestrannosť.

Časť intimita, s druhovým označením próza, uvádza citát od R. Barthesa o horizontálnom diskurze bez transcendentálneho presahu, čo naznačuje témy, ktoré autorka spracúva – na prvý pohľad skutočne vyznievajú plytko, priamočiaro, bez presahu do hĺbky, na druhej strane však práve tým zastupujú absenciu hodnôt, trivializáciu človeka, jeho zmätok a odcudzenie sebe samému.  Text komponuje ako dve variácie – prozaický a abecedne zoradený „vedecký“ útvar (čím môže odkazovať opäť na Barthesa), takouto systematizáciou autorka znásobuje absurdnosť. Opäť vyberá vety, výroky, výpovede a inštrukcie z lifestylových magazínov, kde v rubrikách poradňa, zdravie, napísal sám život atď. dominujú témy o partnerstve, sexualite, materstve, rodovosti, zdravom životnom štýle, banalizovanom duchovne, súkromí, jednoducho o našich „tajomstvách“, teda, ako naznačuje názov, o javoch z kategórie intímne. To, čo na prvý pohľad vzbudzuje dojem dôverného, sa premieňa pôsobením médií na verejné (s kalkulom stotožnenia sa), všeobecné, manifestačné, proklamatívne. Keďže použité textové trsy opäť úplne nepodporuje pôvodný kontext, ich prepojením sa výpoveď stáva ironizujúcou, banalizujúcou, no zároveň odzrkadľuje dominantnú myšlienku – redukciu a skreslenie indivídua vďaka cielenej manipulácii jeho očakávaní a návykov.

Pôvodnému kontextu odcudzené textové výpožičky odrážajú spôsob, akým neviditeľné spoločenské a mediálne mechanizmy utvárajú normatívne nahliadanie na ľudské telo, ktoré, tak ako v predchádzajúcej časti, vyžaduje za každých okolností dokonalú starostlivosť a údržbu. Ružičková akoby čiastočne umelecky transformovala to, čo francúzsky filozof a sociológ Gilles Lipovetsky nazval krízou dôvery a nástupom narcisizmu. Fenomén straty dôvery vysvetľuje tým, že budúcnosť sa stala neistou, čo je hlavným dôvodom, prečo súčasníkovi nezostáva nič iné, než sa zamerať na prítomnosť, ktorú si chráni, recykluje.[6] Jedným z rezultátov takejto neutíchajúcej renovácie, aj pod nátlakom médií, je úsilie o uchovanie večnej mladosti. Tým sa utvoril priestor pre vznik vlastnej zrkadlovej extenzie[7], nástup éry zaujatia telom majúcej špecifické prejavy – úzkosť zo starnutia, posadnutosť zdravím, ale aj duchovnom, imidžizmus. Fakt, že sa telo personalizovalo, stavia ľudí pred imperatív mladosti, funkčnosti, recyklácie a normalizácie[8]. Podobný názor môžeme čítať aj u Zygmunta Baumana, podľa ktorého sa v dnešnej dobe stalo ľudské telo spoločenským produktom, orgánom spotreby a konzumu, je „odběratelem prožitků. Konzumuje a stravuje zážitky. Je nástrojem rozkoše, protože využívá přirozenou schopnost reagovat na podněty. Správné plnění těchto funkcí se nazývá výkonnost (fitness). Jako jeho sémantický opak, jako pojem pro tělesnou nevýkonnost, se vnucují taková slova jako ‚ochablost‘, zanedbanost, apatie, lhostejnost k životním rozkoším, znechucení, otrávenost, absence tužeb a přání, ospalá reakce na podněty a neochota reagovat na pokušení“.[9]  Ľudia postavení pred nutnosť vnímať svoje telo ako istú normu zbierajú produkty a služby, ktoré im napomôžu dostáť jej nárokom. Budujú si povrchné vzťahy a obklopujú sa vecami, ktoré sú nadbytočné, mnohokrát neslúžia svojmu primárnemu účelu, stačí ich iba vlastniť, pretože zabezpečujú chvíľkové psychické uvoľnenie spod neutíchajúceho spoločenského tlaku. No neraz napriek dosiahnutiu cieľa, uspokojeniu túžby po novom je jej naplnenie iba zdanlivé a chvíľkové. Stratégia túžob bola opísaná už veľakrát marketingovými odborníkmi a v zásade hovorí jediné – čím viac sa nám dostáva, tým viac túžime a chceme, tým viac konzumujeme, pretože náš konzumný apetít[10] jednoducho nie je možné uspokojiť.

Spomenuté aspekty reflektuje aj Ružičková. Zaznamenáva zahltenie človeka svetom, vecami: „Nestačia vám už skladové priestory na kopec nepotrebných predmetov a je vám ľúto ich vyhodiť?“ (s. 61). Sústreďuje sa však aj na ďalší efekt, ktorý novodobé presýtenie vyvoláva a ktorý spôsobuje, že pocity prázdna, anestézy a únikov zo všednosti je možné prekonať iba hraničným zážitkom, ktorý sa posúva do ešte väčšieho extrému v momente, ako prestáva prinášať radosť, uspokojenie a zadosťučinenie: „Zrazu som vošla do obchodu a prepadol ma neodolateľný nutkavý pocit, nutkavý pocit niečo si ukradnúť.“ (s. 60).

Nezanedbateľnú rovinu intimity tvorí tematizácia starostlivosti o telo a výzor. Kult večnej mladosti a krásy, vyvolávanie nepravdivého zdania, atomizácia človeka, to všetko v sebe implicitne obsahuje aj témy neistoty, nevôľe akceptovať vlastný obraz taký, aký naozaj je, neschopnosti jednotlivcov dôstojne vzdorovať skresleným a iluzórnym požiadavkám okolia a doby.  Kým v prvej časti bola obava zo zlyhania iba latentná, v tejto je už explicitne potvrdená: „Čo keď zlyhám?“ (s. 68), pýta sa čitateľ/ka, pretože zlyhanie sa v mediálnej produkcii úspešných, sebavedomých, dokonalých a večne mladých ľudí nepripúšťa.

Dominantnou líniou Ružičkovej textov je ale predovšetkým otázka vzťahov, zachytená napr. ako partnerské spolužitie. Intimita, ktorá si uchovávala istý štatút súkromnosti, sa odrazu mení na verejné, je zverejnená tak, aby sa mohla stať posolstvom a mať dosah na čo najpočetnejšiu skupinu ďalších ľudí. Vzťahy sú narcisisticky predvádzané, stávajú sa verejnou záležitosťou: „Pozorne počúvajte, čo hovorí o svojich predchádzajúcich partnerkách.“ (s. 60). Problematizovaná téma poukazuje na odcudzenie napriek vzájomnej blízkosti: „Nemal som s ňou o čom hovoriť. Ona áno. Akože ináč, rozprávala, čo videla alebo robila doobeda a čo poobede.“ (s. 62), odkazuje na vyprázdnené vzťahy a neschopnosť ľudí dlhodobo spoločne žiť: „Nie som schopný sa o niekoho starať celý život.L (s. 72). Prináša aj rodovo zaťažené segmenty: „Zle okorenila omáčku, nevhodne sa obliekla, deti nenaučila báseň, ktorú im vybral, neutrela stôl.“ (s. 63), čím sa usiluje spochybniť nazeranie na nemennosť tradičných úloh v rámci rodiny, ale aj demýtizovať pohľad na materstvo, minimálne tým, že uvádza konkrétne tieto textové segmenty a nie iné: „Ruku na srdce, v spoločnosti sa viac toleruje matka, ktorá nezvláda výchovu detí a zanedbáva ich, ako tá, ktorá sa rozhodne deti nemať.“ (s. 73 – 74).  Ružičková narúša vžité spoločenské obrazy tým, že takto osamotene, bez pôvodného kontextu, ktorý je ale v našom vedomí neprestajne prítomný, sa otáča a mení ich pôsobenie.

Inšpiratívnym sa pre ňu stalo aj zachytenie modality, s akou k percipientovi mediálne posolstvá prehovárajú – sú plné naliehania a imperatívov: „Žite v zdravom partnerskom vzťahu. Nebojte sa sukní ani podpätkov! Neponižujte sa! Nezaťažujte svojho muža malichernosťami a ženskými klebetami. Flirtujte ráno a potom až večer!“ (s. 66), prípadne: „Zacvičte si! Bráňte sa manipulácii! (...) Nebojte sa trendov! Predĺžte si mladosť!“ (s. 70), využívajú  sugestívne otázky, ktoré podsúvajú odpovede: „Aký dobrý je váš vzťah? Aj vy máte o sebe skôr mizernú mienku?“ (s. 69), alebo sa usilujú vytvoriť si s čitateľom či čitateľkou puto, pôsobiť na neho či ňu dôverne, akoby sa s ním/ňou zhovárali – používajú napr. vlastné mená zvyšujúce dôveryhodnosť a uľahčujúce identifikáciu s človekom, ktorý sa odrazu, hoci iba textovo, stáva akoby konkrétnym. 

Efekt tretej osoby, ktorý popísal P. Davison,[11] hovorí o tom, ako sú konzumenti mnohokrát presvedčení, že mediálne obsahy na nich nemajú dosah. Nezriedka sa  vnímajú ako tí, ktorí sú schopní selekcie, kritického myslenia, odstupu a zotrvávajú v presvedčení, že médiá vplývajú iba na druhých. Ružičková svojou knihou ukazuje, že to neplatí. Odkazuje na skreslenie, monotónnosť, idealizáciu a falzifikáciu, s ktorými pristupujeme k vlastným životom, hoci často simulujeme opak – z rutiny a stereotypov, ktoré nám však v konečnom dôsledku veľmi vyhovujú, sa usilujeme aspoň na chvíľu vymaniť vytváraním si fiktívnych naratívov o svojej existencii, neuvedomujúc si, že tým v zásade iba potvrdzujeme neschopnosť čeliť nielen mediálnej manipulácii, ale najmä vlastnému, nezastreto vnímanému životu. Balansovaním medzi realitou a fikciou sa dotýka problematiky, kto vlastne tvorí to, čo nazývame realita, a či v skutočnosti oná realita nie je iba mediálnou realitou, hyperrealitou (Baudrillard), modifikovanou podľa potrieb trhu tými, ktorí vytvárajú jej obsahy. Potom môžeme zájsť ešte ďalej a spolu s Nietzschem a Baudrillardom sa pýtať, čo je vlastne pravda a či to náhodou naozaj nie je iba: „Proměnlivá spousta metafor (...) které po dlouhém používání připadají lidem jako fixované, kanonické a závazné. Pravdy jsou iluze, o nichž jsme zapoměli, že jsou iluzemi...“[12]

Hodnotu Ružičkovej konceptuálneho textového experimentu možno nájsť v spôsobe, akým ho aktualizuje – vydáva sa na prieskum toho, čo na nás z každej strany útočí, čomu neraz podliehame, hoci prezentujeme opak. A aj keď nie je inovatívna a skôr iba renovuje, je to čítanie, ktoré je hravé, vtipné, no ide aj nad to a nepriamo poukazuje na nelichotivé obrazy doby, v ktorých žijeme a ktoré si sami vytvárame a nekriticky uctievame.

 

Literatúra:

Bauman, Z. 2000. Globalizácia. Dôsledky pre ľudstvo. Bratislava : Kalligram.

Bauman, Z. 2006. Úvahy o postmoderní době. Praha : Slon.

Conners, J. L. 2005. Understanding the Third-Person Effect. In Communication research trends, č. 2, s. 3 – 5.  Dostupné na:  https://cscc.scu.edu/trends/v24/v24_2.pdf >.

Eco, U. 2006. Skeptikové a těšitelé. Praha : Argo.

Horrocks, Ch. 2002. Baudrillard a milénium. Praha : Triton.

Lipovetsky, G. 2006. Paradoxní štěstí. Praha : Prostor.

Lipovetsky, G. 2008. Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. Praha : Prostor.

McLuhan, M. 2011. Jak rozumět médiím. Extenze člověka. Praha : Mladá fronta.

Novitz, D. 2009. Umění, narativ a lidská povaha. In Aluze, č. 3, s. 27 – 37.

Nünning, A. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno : Host.

Rácová, V. 2012. Estetické cvičenia. In Knižná revue, č. 23, s. 22. .

Rankov, P. 2002. Masová komunikácia. Masmédiá a informačná spoločnosť. Levice : LCA.

Ružičková, N. 2012. práce & intimita. Bratislava : ASPEKT.

 

Text pôvodne vyšiel v zborníku Invencie, interpretácie, mystifikácie, ktorý vydala UKF v Nitre v roku 2014.