Věra Čáslavská: Protestovať sa dá rôznymi spôsobmi

31.08.2016 10:34

 

Režim pred rokom 1989 vkladal do gymnastiek obrovské nádeje. Bremeno, ktoré tieto športovkyne niesli na svojich pleciach, nespočívalo iba v tom, že išlo o medaily či prvenstvá. Reprezentovali vlasť, ale najmä jej politické a kultúrne záujmy. Zároveň sa od nich čakalo, že budú čoraz výkonnejšie a ľudí prekvapia novými odvážnymi prvkami. Keď v niektorej z týchto požiadaviek neuspeli, veľmi rýchlo sa stali pre publikum nezaujímavými, resp. pre štát nepohodlnými. Príkladom toho sú i osudy bývalej československej reprezentantky Věry Čáslavskej. 

 

Gymnastika je tvrdý šport, s ktorým sa spája dril a do veľkej miery aj rutina.[1] No zaujalo ma aj to, čo ste spomenuli v biografii Život na Olympu, [2] a síce, že ste spoznali ešte aj ďalšiu tvár tohto športu. Na majstrovstvách sveta v Dortmunde v r. 1966 sa ako „supernova“ objavila sovietka Natalija Kučinská, ktorá očarila porotu a stala sa novým miláčikom publika. Obsadila teda miesto, ktoré predtým patrilo vám. Vtedy ste pocítili odvrátenú stranu športovej slávy a začali ste sa zaoberať tým, ako priniesť nový štýl, nielen v cvičení, ale aj vizuálne, prostredníctvom vášho imidžu. Spájal sa s gymnastikou už v tomto období imperatív krásy, sviežosti, neopozeranosti?

V Dortmunde som síce vyhrala, ale videla som, že Kučinská zaujala porotu a do veľkej miery aj publikum. Samozrejme, nováčikovia sú vždy podporovaní už len na základe určitých sympatií. A ja som vnútorne mala pocit, že som sa dostala do stereotypu a že by som s tým mala niečo urobiť. Na druhej strane som cítila, že už nemôžem ísť ďalej a vyššie. Uvažovala som nad tým, že je teda asi čas sa s gymnastikou so cťou rozlúčiť. V tom čase bola u nás gymnastika veľmi populárna. Ľudia sledovali rôzne medzinárodné súťaže a majstrovstvá, väčšinou to boli programy, ktoré si naša televízia zaplatila, lebo tam mala svoje želiezka v ohni. Takže aj naši diváci boli vtedy svedkom toho, že som bola v Dortmunde smutná. Nebola som spokojná so svojím výkonom. No keď som prišla domov, dostala som neuveriteľné množstvo povzbudzujúcich listov od ľudí z celého Československa. Písali mi, aby som to nevzdávala a boli to také kvantá listov, aké som nedostala ani vtedy, keď som vyhrala olympiádu v Tokiu. Hovorila som si, že im to nemôžem urobiť a že to ešte skúsim.

Rozhodla som sa, že musím byť úplne iná Čáslavská ako dovtedy  ̶  od oblečenia, zostáv a techniky až po účes. Samozrejme, v gymnastike vtedy existoval istý špecifický štýl, výzor športovkýň. Dnes už to nie je až tak veľmi výrazné, ale vtedy väčšina gymnastiek nosila vyčesaný drdol. Cieľom bolo vzbudiť dojem dlhej šije, takýto účes dolaďoval líniu tela. Iba málo športovkýň malo mikádo alebo nakrátko ostrihané vlasy.

 

Vy ste si vlasy ostrihali... nebáli ste sa, že to je niečo, čo vám uškodí? Radili ste sa o tom s niekým?

Nie, neradila som sa s nikým. K názoru, že to musí byť práve takto, som prišla sama. A tak som sa odvážne dala ostrihať. Rozhodla som sa úplne pretvoriť, vylepšovala som zostavy...  Myslím, že v tomto období sa asi najviac ukázala moja bojovnosť. A dalo by sa povedať, že som uspela. Hneď po Dortmunde sa konali predolympijské hry v Mexiku, na ktoré som išla s obrovskými obavami. Mala som málo času na prípravu, snáď 2 – 3 mesiace, a Sovietky na nás boli úplne nadržané. Vôľa asi dosť ovplyvňuje výsledok, no mala som už aj skúsenosti, ovládala som stratégiu a psychológiu, a tak som v tom Mexiku vyhrala všetkých 5 zlatých medailí. To bol pre Kučinskú debakel. Dovtedy bola, ako to už v mladosti často býva, príliš suverénna. Zrazu si uvedomila, že ešte vôbec nie som odpísaná.

 

Vráťme sa ešte k tomu, ako vo svete gymnastiky fungovali predstavy o kráse. Po tom, čo niekto kritizoval vaše lýtka, ste chceli mať nohy ako „šavle“. Podstúpili ste vtedy dosť bolestivú procedúru. Gymnastky so sebou také veci robili bežne?

Mala som rovné nohy, ktoré som chcela mať pekne prehnuté. Pretlačené kolená totiž vytvárali gymnasticky krásne nohy. Tak som si sadla na stoličku, nohy som si vyložila na druhú stoličku a prehovorila som moju 80-kilovú mamu, aby mi na kolenách sedela. Pretože to bola veľmi pracovitá žena, vždy bola z toho veľmi nervózna a hovorila mi „Věruška, to už stačí“. No áno, bolo to celkom bolestivé, a myslím, že iné gymnastky to nerobili.

 

Aké boli vlastne vzťahy medzi československými gymnastkami? Boli ste partia, ktorá držala spolu?

U nás bolo všetko fajn, tvorili sme skvelú partiu. Všetky sme mali v podstate rovnaký osud, všetky sme dokázali rovnako drieť. Vzájomne sme sa podporovali, a keď sme mali sústredenie a nebola tam trénerka, niekedy sme si spolu vyrazili aj von. Ale inak sme mali dosť prísnu disciplínu a trénerka nás nepustila ani za chlapcami.

 

Najväčším konkurentkami našich gymnastiek boli v tom čase Sovietky. Ako fungovali vzťahy s nimi?

Je to zaujímavé, ale so staršími súperkami som vôbec nemala problém. Mám na mysli teraz generáciu, v ktorej bola Latyninová, Muratová, Maninová, Astachovová, Ljuchinová. Ja som bola „benjamínek“ a oni boli na opačnej strane, presne v situácii, v ktorej som sa neskôr ocitla ja v Dortmunde. Šliapala som im na päty a hoci vzťahy boli dobré, dávali si na mňa veľký pozor. V roku 1962 sa v Prahe konali majstrovstvá sveta a Latyninová vyhrala. Bola neporaziteľná, mala vynikajúcu techniku. Ja som vyhrala preskok a povedala som si, že sa o dva roky v Tokiu pokúsim tou jej suverénnou pozíciou trochu otriasť. A podarilo sa. Porazila som ju a navyše som vo finále získala dve zlaté medaily  ̶  za kladinu a preskok.

Čo sa vzťahov týka, musím povedať, že hoci sme boli so Sovietkami veľké súperky, boli sme k sebe priateľské a vždy sme boli šťastné, že sme sa na súťažiach videli. S Latyninovou sme sa kamarátili, nosila som jej modernú hudbu a ona mne zase klasiku. S Kučinskou už podobný kamarátsky vzťah nenastal. Pravdaže, mohla za to aj vtedajšia politika.

 

V roku 1968 prišla okupácia, krátko po týchto udalostiach sa mala konať olympiáda v Mexiku. Vaša účasť na nej bola spočiatku ohrozená, no napokon ste predsa len mohli vycestovať. Ako sa k vám v Mexiku správali Sovietky a ako na československé reprezentantky reagovali ostatné zahraničné gymnastky? Vyjadrili vám aspoň morálnu podporu? 

Keď sme po okupácii prišli do Mexika, Sovietky mali zákaz sa s nami rozprávať. Ja som ešte navyše podpísala Dvetisíc slov, takže mňa vnímali ešte o to horšie. Dostali „nalieváreň“, že sme z krajiny, kde sú samí kontrarevolucionári a hlavne sa nemajú rozprávať s Čáslavskou. Ony tie gymnastky si snáď mysleli, že chcem urobiť nejaký svetový prevrat alebo niečo podobné. Nerozprávali sa s nikým z nášho družstva a vždy, keď išli okolo, ostentatívne otočili hlavu opačným smerom. A my sme ich zase ignorovali preto, že boli reprezentantkami okupantov. Medzi československým a sovietskym družstvom teda nevznikol žiadny kontakt. O tom, čo sa prihodilo, sme sa mohli v sprchách rozprávať, aj to len potichu, s Polkami, východnými Nemkami a Bulharkami.

 

Aký mali na to názor?

Ono ich to, úprimne povedané, až tak veľmi nezaujímalo. Všetko to bolo akési príliš hektické.

 

Ale niektorá zo sovietskych gymnastiek neskôr povedala, že vaše gesto, ktoré ste na stupni víťazov ukázali na protest voči okupácii, a vašu bolesť, vtedy dobre chápala.

To bola Larisa Petrik.

 

Teda gymnastka, ktorú po tom, ako ste tam vyhrali zlatú medailu za zostavu, a po tom, čo bolo prepočítané skóre, spoločne s vami postavili na jeden stupeň víťazstva. Ale povedala to až v 90. rokoch. Po proteste ste sa ešte niekedy rozprávali?

 

Potom už práveže nie. Už sme sa, bohužiaľ, nevideli. Ale viem o nej, že urobila celkom dobrú kariéru v rozhlase, ešte v celosovietskom. Komentovala tam nielen gymnastiku, ale aj iné športy.

 

Spomínate si ešte na moment, kedy vám napadla konkrétna forma, ktorú svojmu protestu dáte? Muselo to byť asi vcelku rýchle rozhodnutie, ktoré sa odohralo krátko pred odovzdávaním cien.

Napadlo mi to až priamo v tej chvíli. Už predtým som chcela na stupni víťazov urobiť nejaké gesto. Chcela som ukázať aspoň „véčko“, aby som domov poslala kus radosti tomu nášmu porobenému národu. Lenže predtým diskvalifikovali čiernych šprintérov Tommieho Smitha a Johna Carlosa, ktorí zo zlatého a bronzového stupienka ukázali gesto Black Power. A tak som si hovorila „Věra, nebudeš robiť nič, pretože naša zem potrebuje medailu. Tá je dôležitejšia ako nejaký protest“. A tak vyhlásili jednu zlatú víťazku, druhú zlatú víťazku... Od Mexičanov bolo veľmi pekné, že najskôr pustili našu hymnu. To totiž vôbec nebolo bežné a, navyše, Sovietsky zväz bol vtedy veľmoc, ktorá mala všade rešpekt. Keď zahrali našu hymnu, bola som šťastná, absolútne prevládali emócie. A potom pustili sovietsku hymnu, ktorú nám roky vtĺkali do hlavy tak, že sme už pomaly nevedeli, ktorá hymna je koho. Mali sme plné zuby ich aj ich politiky. Keď som začula prvé tóny sovietskej hymny, všetko sa vo mne vnútorne búrilo a akosi automaticky som hlavu odvrátila smerom preč od vlajky. Išlo to zo mňa, zvnútra, a nebolo to nič do dôsledku premyslené.

 

Možno to nebolo také priame, úderné gesto ako zdvihnutá päsť v čiernej rukavici či „véčko“, ale malo obrovskú silu.

No práve, bolo to na hrane. Ale celý západný svet to pochopil. A pochopili to aj ľudia doma. A to bolo dôležité.

 

Máte nejaké osobné vysvetlenie, prečo bol váš protest, na rozdiel od Smithovho a Carlosovho[3], prijateľný?

Ťažko povedať. Možno keby som vtedy mala hlavu trochu vyššie, by mi to nebolo prešlo. Každopádne, keď o mne Oľga točila film,[4] veľmi tam tento záber chcela mať. On sa síce na youtube nachádza,[5] no sú to veľmi nekvalitné zábery a navyše sú tam isté autorské práva. Nakoniec sa nám podarilo zábery získať od BBC.[6] Aby sme ich mohli použiť, museli sme si pýtať povolenie od medzinárodného olympijského výboru. Oľge som vtedy hovorila: „Možno, že si to olympijský výbor doteraz ani nevšimol a možno to do toho filmu nebudú chcieť ani dať, pretože si spätne uvedomia, že to bol protest ako hrom“. No ale nestalo sa a nakoniec nám súhlas dali. 

 

Roky nasledujúce po Mexiku pre vás znamenali represie. Pre režim ste sa stali nepohodlnou, nemohli ste robiť prakticky nič, ani sa venovať trénerskej činnosti. Zo svojej pozície ste však nikdy neustúpili. Odkiaľ sa vo vás brala taká politická uvedomelosť a angažovanosť? Viedli vás k nej rodičia, alebo to bolo niečo, čo ste si v sebe vypestovali sama?

Neviem o tom, že by som bola politicky uvedomelá, a ani u nás doma sa o politike nehovorilo. Je však zaujímavé, že bez toho, aby nám rodičia doma niečo vysvetľovali, bol veľkým vlastencom aj brat Vašek [tragicky zahynul ako 33-ročný] a aj moje sestry, Hana a Eva. Vašek sa vždy stretával s priateľmi na chate, hrali tam na gitare a spievali protištátne pesničky. Vo mne sa vlastenectvo umocňovalo tým viac, čím dlhšie som súťažila.

 

Mnoho športovcov a športovkýň tvrdí, že sa ich politika netýka a jediné, čo chcú, je podať dobrý výkon. Možno je to symptóm doby, v ktorej väčšina známych vrcholových športovcov a športovkýň pochádza z rozvinutých demokracií, preto akoby strácali potrebu sa politicky angažovať. Čo si o tom myslíte? Nedávno sa napríklad hojne diskutovalo o Soči. Výhrady voči týmto olympijským hrám sa najviac objavovali zo strany gejských športovcov a lesbických športovkýň. Niektorí športovci a niektoré športovkyne vyzývali na bojkot, no väčšina, práve naopak, zdôrazňovala, že by malo ísť najmä o šport a že nemá zmysel hry bojkotovať.

Myslím, že sa v súvislosti so Soči celkom zdvihla vlna nevôle. Dnešní športovci teda možno nie sú až takí pasívni. Je však dôležité si uvedomiť, že tu existuje aj isté formálne hľadisko. Športovec alebo športovkyňa môžu proti mnohým veciam protestovať, ale iba pred olympiádou alebo po nej. Priamo v dejisku hier sa nesmú proklamovať žiadne politické, spoločenské, rasové či iné názory. Zakazuje to priamo olympijská charta. Takže ani protest voči diskriminácii na základe sexuálnej orientácie by nebol možný. Počas olympiády je „pokoj zbraní“. Nesmie sa „bojovať“.

 

Vy by ste teda s bojkotom nesúhlasili? Je vôbec v poriadku, aby sa mlčalo na olympiáde organizovanej krajinou, kde sa dejú represie a kde sú – v ostatnom čase, nanešťastie, už pomerne bežne – organizované „pogromy“ na LGBT?

V nedodržiavaní práv nie je Rusko, bohužiaľ, žiadnou výnimkou. V Číne to bolo veľmi podobné, hoci tam sú ľudské práva pošliapavané zase iným spôsobom. A čo by som na to všetko povedala? Keby sa ma novinári v dejisku hier opýtali, aký je môj názor, určite by som povedala, že som proti a absolútne by sa to nemalo diať. Ale nesúhlasím s tým, aby sa tieto dve veci dávali do súvislosti. Bojkotovať olympijské hry je úplný nezmysel. Existuje množstvo iných možností, ako dať najavo protest. Navyše, som presvedčená, že bojkotom sa nič nevyrieši a odnesú si to opäť iba športovci a športovkyne. Tú správnu formu má športovec a športovkyňa iba počas veľmi krátkeho času, napr. počas štyroch rokov. Ak by olympijské hry bojkotovali, sami pod sebou by si pílili konár.

 

Keď sa v r. 1989 rúcal režim, opäť ste mohli vystúpiť na verejnosti. Na Melantrichovom balkóne ste vtedy stáli spolu s Václavom Havlom,  Martou Kubišovou, Krylom a ďalšími dôležitými osobnosťami týchto udalostí. Po revolúcii ste potom pracovali u Václava Havla na hrade. Robili ste doslova mravenčiu prácu, keďže ste odpisovali na množstvá listov, ktoré do kancelárie chodili. Nemali ste niekedy chuť ovplyvňovať politický vývoj krajiny viac? Je to totiž zvláštne, ale aj z porevolučnej politiky sa opäť stal „pánsky klub“.

Do kancelárie nám chodili naozaj neuveriteľné množstvá listov. Ľudia mi dokonca písali prosby, ktoré chceli, aby som tlmočila Havlovi. Mali pocit, že ma poznajú, a dôverovali mi. Možno si mysleli, že keďže som svoj súboj vždy dotiahla do víťazného konca, dokážem vyriešiť aj ich problém. Bol to neuveriteľný chaos, zahraničná aj vnútorná politika sa robili za pochodu. Neskutočne ma štvalo, čo som videla  ̶  ako bývalí „súdruhovia“ ten neuveriteľný zmätok zneužívajú a ako si ulievajú peniaze. Robili to napríklad tak, že si vytvárali rôzne nadácie, ktorým dali ušľachtilé meno, a získané peniaze prelievali do Švajčiarska. Za mnou chodievali študenti a všetko sme to spolu odkrývali. Na poradách s prezidentom som vždy hovorila, že je potrebné skonfiškovať majetok, ktorý bol nakradnutý. Už som mala dve deti a ako matka som nechcela, aby sa komunistické detičky znovu ujali moci, hoci v inom politickom režime. Dopredu ma ťahalo vedomie, že ak sa to nezmení, táto súčasná generácia bude na tom zle. Deti zbohatlíkov a deti poctivých ľudí nebudú mať rovnakú štartovaciu čiaru. Kým za nakradnuté peniaze budú môcť deti bolševikov navštevovať najprestížnejšie univerzity, budú mať podmienky, vzdelanie a budú sa z nich stávať experti, tie druhé deti tu zostanú a skôr či neskôr sa dostanú do situácie, kedy budú tým druhým musieť bozkávať topánky.

 

Odvtedy prešlo dvadsať rokov. Ako hodnotíte situáciu dnes?

Vtedy sa nič nestalo a na ukradnutý majetok sa žiadne moratórium neuvalilo. Deti zbohatlíkov a bývalých súdruhov dnes, samozrejme, vládnu. A zo všetkých nakradnutých peňazí majú neuveriteľný biznis.

 

(Zhovárala sa Lenka Krištofová.)

 

(Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 2/2014.)