Tomáš Kičina: Roky a slová

07.10.2022 10:34

 

ERNAUX, Annie. 2021. Roky. Bratislava : Inaque. Preložila Mária Michalková.

Oceňované dielo Roky francúzskej spisovateľky Annie Ernaux vyšlo po prvý raz v autorkinom rodnom jazyku v roku 2008 a zakrátko sa dostalo do pozornosti francúzskej i svetovej kritiky. Ernaux bola v tom období už známou a uznávanou autorkou, no českí a slovenskí čitatelia a čitateľky sa s jej dielom mohli oboznámiť len prostredníctvom dvoch noviel Miesto medzi ľuďmi a Žena, ktoré vyšli roku 1994 v preklade Kataríny Kenížovej-Bednárovej (do českého jazyka tieto novely preložila Anna Kareninová o rok neskôr pod názvom Místo / Obyčejná žena). Ako sa možno dočítať v doslove knihy Roky, ktorý napísala jej prekladateľka Mária Michalková, práve próza Miesto medzi ľuďmi predstavuje autorkin odklon od klasickej románovej tvorby.

Ernaux o svojom novom štýle hovorí: „Môžem sa vyjadrovať len cez svoju osobnú skúsenosť a nemám ctižiadosť zahaľovať ju do fiktívnych podobenstiev. Život človeka sa pre mňa odohráva v kruhu najbližších. Mojím cieľom je prispieť k poznaniu súkromného života jednotlivca (či podobných jednotlivcov), pretože verím, že ak mu pomôžem zorientovať sa v jeho všednej každodennosti, pomôžem mu vidieť aj nadväzujúci svet za hranicami rodiny, čo by malo mať dosah aj na situáciu v širšom ľudskom spoločenstve“.[1] Tieto slová vystihujú aj štýl memoárovej prózy Roky, v ktorej Ernaux mapuje osobné i spoločenské udalosti svojho šesťdesiatpäťročného životného obdobia. Vlastné zápisky označuje ako „neosobnú autobiografiu“, z čoho možno usúdiť, že nepôjde o klasické denníkové záznamy, ale skôr o fragmentárne výňatky pamäti, so snahou ukázať, ako sa postupom času menila spoločnosť i samotná autorka. Je zaujímavé, že Ernaux o sebe nepíše v prvej osobe, ale, ako v doslove upozorňuje prekladateľka Michalková, „používa neosobné francúzske ‚on‘, ktoré do slovenčiny prekladáme ako ‚sa‘, ‚človek‘ alebo ‚my‘“ (s. 204). Táto „nezúčastnenosť“ zároveň bráni autorke, aby do úmyselne vecných zápiskov presakovala nostalgia či sentiment, čo by mohlo narušiť ich striedmosť aj autorkin zámer. Ernaux teda netvorí klasické prozaické dielo,  ide skôr o isté bilancovanie, o zažité, na ktoré sa s odstupom času snaží nahliadať racionálne  a ponúknuť tak triezve komentáre k rokom, ktoré zažila – v ich reťazení porodila dieťa, pochovala rodičov a vytriezvela z mladíckych ideálov.

Napriek vecnosti štýlu sú momenty, ktoré opisuje Ernaux, schopné zasiahnuť aj emotívnu stránku čitateľov a čitateliek. V jej zápiskoch sa zrkadlia večné problémy mládeže spojené s rebéliami a snahou oslobodiť sa od konzervatívnych hodnôt staršej generácie, boj s malomeštiackymi predsudkami i túžba po nezávislosti a osobnej slobode. Spomienky nie sú nijako štylizované či „obohacované“ o ozvláštňujúce historky, prípadne anekdoty, Ernaux nemoralizuje ani nerozdáva životné múdrosti. Táto emocionálna pôsobnosť nie je režírovaná, môže nás zasiahnuť kedykoľvek, v závislosti od toho, nakoľko nám dokáže Ernauxovej každodennosť pripodobniť našu vlastnú. Ernaux v zápiskoch pôsobí ako civilná osoba, nedáva na obdiv svoje intelektuálne schopnosti, nevypichuje vlastné kariérne úspechy, dokonca ani nechce byť priamou sprievodkyňou vlastných textov (to môže sčasti vysvetľovať aj tretiu osobu, ktorou sa autorka v texte oslovuje). Jej snahou je byť predovšetkým jednou z nás.

Kniha začína neusporiadanými fragmentmi, akýmisi pamäťovými útržkami, ktoré pôsobia, akoby boli náhodne vybrané z klobúka. Ernaux pred nás predhadzuje tieto vykorenené obrazy, v rýchlom slede vyvoláva množstvo asociácií, núti nás hľadať analógie v záplave roztrúsených slov, aby v závere úvodnej časti dodala: „V jednom okamihu sa všetko stratí. Zanikne celá slovná zásoba nazhromaždená od kolísky až po hrob. Nastane ticho a nebude nijaké slovo, ktoré by ho vyjadrilo. Z otvorených úst nevyjde nič. Ani ja, ani mňa. Jazyk bude aj naďalej ukladať svet do slov. V rozhovoroch pri sviatočnom stole budeme už iba menom, tvár sa bude čoraz väčšmi strácať, až pokým nezmizneme v anonymnej mase vzdialenej generácie“ (s. 13 – 14). Citát vyjadruje autorkino pevné puto so slovom a odvekú túžbu väčšiny spisovateľov a autoriek zanechať písomnú stopu (teda veľký kus seba) v rýchlo sa meniacom svete. Neustále sa zvyšujúce tempo doby je aj jednou z dôležitých tém knihy. S týmto dynamizmom súvisí aj rozpuk obchodu, komercializácia spojená s túžbou po materiálnom, či otvorenejší prístup k sexu v povojnových rokoch.

V nasledujúcich častiach knihy sleduje Ernaux svoje životné cesty chronologicky. Spomienky na útle detstvo si oživuje hneď v úvode prostredníctvom starých fotografií. Ako dospelá žena si prezerá fotku malého dievčaťa a snaží sa v ňom uvidieť seba. Toto jej  „bádanie“ úzko súvisí s hľadaním vlastných koreňov, ktoré nakoniec vo veľkej miere ovplyvňujú smerovanie každého jednotlivca: „Polonahé batoľa  so vzdorovitou spodnou perou a hnedými vláskami vyčesanými do kohútika sedí na vankúši uprostred vyrezávaného stola. Pozadie s oblakmi, girlandami zdobený stôl, vyšívaná, na brušku vyhrnutá košieľka – dieťa si rukou zakrýva pohlavie –, ramienko zošuchnuté z bucľatého pliecka, to všetko ma pripomínať sošku putti alebo namaľovaného anjelika. Každý člen rodiny musel dostať jeden exemplár, pričom sa mal hneď aj pokúsiť určiť, do ktorej príbuzenskej vetvy dieťa patrí. Z tejto súčasti rodinného archívu – pochádzajúcej zrejme z roku 1941 – možno vyčítať iba to, že ide o naaranžovanie obradnej scény príchodu na svet podľa vkusu drobnej buržoázie“ (s. 15).

Z pochmúrnej atmosféry povojnových rokov, ktoré Ernaux vzhľadom na nízky vek neovplyvnili tak ako predstaviteľov staršej generácie, sa čitateľ/ka zaraz ocitá v 50. rokoch, s čím súvisia aj uvoľnenejšie mravy a otvorenejší pohľad na sexualitu v spoločnosti. Nová mládež, oslobodená od ťarchy vojny, rozpráva vlastným jazykom, nebojí sa užívať život a búrať spoločenské tabu: „Pocit akejsi rozptýlenej radosti opanoval mládež strednej vrstvy, ktorá medzi sebou organizovala žúry, vymýšľala nový jazyk, hovorila v každej vete  ‚to je blbé‘, ‚bohovské‘, ‚fasa‘ a ‚hovadský‘, zabávala sa napodobňovaním prízvuku Marie-Chantal,[2] hrala stolný futbal a nazývala rodičovskú generáciu ‚starcami‘“ (s. 40). Aj sex sa stáva čoraz viditeľnejším. Tento liberálnejší prístup k sexuálnej tematike nemíňa ani francúzsku obec, v ktorej Ernaux vyrastá so svojimi o poznanie konzervatívnejšími rodičmi. Medzigeneračný rozpor je čoraz badateľnejší, mení sa hudobný vkus, móda, pragmatizmus starej generácie vytláča túžba mladých po zážitkoch, poznávaní nového. S rastúcim vekom sa rodičom vzďaľuje aj Ernaux: „Rodičia si pospevovali Parlez-moi d´amour, starí mladí Mexico a deti Moja babka bola kovboj. My sme sa priveľmi hanbili spievať Snehovú hviezdu tak ako predtým. Keď nás požiadali, aby sme predsa len niečo zanôtili, predstierali sme, že žiadnu pieseň nepoznáme celú. Urputne sme sa vzpierali odhaliť svoj hudobný vkus, ktorý nemohli pochopiť, oni, ktorí nevedeli ani slovko po anglicky, teda okrem fuck you, čo sa naučili za Oslobodenia, a ani netušili, že existujú Platters a Bill Halley“ (s. 47).

Prílev americkej kultúry a zvyšujúca sa kúpna sila obyvateľstva dostávajú do popredia materializmus ako dôsledok spoločenskej komercializácie: „Vďaka materiálnym veciam ľudia ešte väčšmi verili, že sa budú mať lepšie. Podľa svojich možností menili sporák na uhlie za plynový, drevený stôl, prikrytý voskovým plátnom, za stôl potiahnutý umakartom, Citroën 4CV za Dauphine (...) Najzávideniahodnejším a najdrahším predmetom bolo auto, synonymum slobody, úplného ovládnutia priestoru a istým spôsobom aj sveta“ (s. 53). Autorkin pohľad na materializmus nie je kritický, skôr ho vníma ako istý príznak oslobodenia sa od úzkostných povojnových pocitov. Nová generácia, ušetrená hrôz vojny, už nemá strach z neznámych končín sveta či z objavovania nového, jednotlivec sa už neštíti vyhradzovať si čas len pre seba: „Zapisovali sa do diaľkových kurzov kreslenia, angličtiny, džiu-džicu alebo sekretárskych zručností. Dnes, vraveli, treba vedieť viac ako doteraz. Nikto sa nebál ísť na dovolenku do zahraničia, aj keď nepoznal jazyk (...) V nedeľu boli pláže preplnené telami v bikinách, ktoré sa ponúkali slnku, ľahostajné voči svetu. Zostať sedieť na kameňoch alebo si iba omočiť nohy so zdvihnutou sukňou bolo čoraz zriedkavejšie. O nesmelých a tých, ktorí sa nepodriadili skupinovej radosti, sa hovorilo, že majú komplexy. Ohlásila sa ‚spoločnosť voľného času‘“  (s. 53).

Ernaux starostlivo skúma meniacu sa spoločnosť, s dôrazom na všeobecnú liberalizáciu, ktorá v 60. rokoch prerastie v sexuálnu revolúciu. Voľná láska či frivolná kultúra kvetinových detí však ostáva autorke cudzia. Nezáväznosť, s akou Ernaux opisuje 50. roky, sa totiž vytráca a pohľad autorky na prebiehajúce udalosti je väčšmi spoločensky angažovaný ako intímny. Práve v 60. rokoch Ernaux porodila prvé dieťa, a tak sa mení aj jej spôsob rozprávania. Z mladej ženy, tínedžerky, sa stáva matka, pre mladícku nespútanosť už nie je miesto: „Stále zamestnanie umožnilo mladým manželom otvoriť si účet v banke, zobrať si pôžičku Cofremca, aby si mohli vybaviť domácnosť chladničkou, mrazničkou, kombinovaným sporákom a podobne. Vďaka manželstvu, zoči-voči všetkému, čo im chýbalo, čo potrebujú a čo bolo teraz samozrejmé, o čom predtým netušili, koľko to stojí, s ohromením objavili svoju chudobu. Zo dňa na deň sme sa stali dospelými, ktorým mohli rodičia konečne bez rozpakov odovzdať svoje znalosti praktických stránok života, akými sú hospodárenie, stráženie detí, čistenie parkiet“ (s. 72). Zatiaľ čo vo svete vrcholia medzigeneračné boje, názorové rozdiely medzi Ernaux a jej starosvetskými rodičmi prestávajú byť dôležité. Ernaux ďalej nazerá na svet mladých z odstupu: „Bezstarostné rozmary, študentský život, nočné výlety s kamarátmi, filmové predstavenia, tomu všetkému bol koniec, keď prišlo bábätko, na ktoré sme pri sledovaní Šťastia od Agnès Vardovej neprestávali myslieť, na to maličké stvorenie, ktoré zostávalo samo vo svojej postieľke a ku ktorému sme sa z kina ponáhľali a s uľahčením sme ho našli pokojne spať a dýchať so zaťatými pästičkami. Tak sme si kúpili televízor – ten dokončil proces spoločenskej integrácie“ (s. 72). Napriek všeobecnému uvoľneniu a otvorenejšej komunikácii v spoločnosti sú niektoré témy stále tabuizované: „Antikoncepcia stále priveľmi strašila, než aby sa o nej hovorilo pri rodinnom stole. Slovo potrat bolo nevysloviteľné“ (s. 75).[3]

Nastáva máj 1968. Obdobie veľkých študentských protestov, boja proti pravicovému konzervativizmu prezidenta de Gaulla, bývalého vojnového hrdinu, ktorý si už v moderných 60. rokov nedokázal získať sympatie mladých pokrokových ľudí. Protesty majú byť predzvesťou nového, otvorenejšieho Francúzska, ako to vníma aj Ernaux: „Mstili sa za nás, za celú tú spútanosť našej mladosti, za úctivé mlčanie v posluchárňach, za hanbu potajomky prijímať chlapcov v internátnych izbách. Náš súzvuk s planúcimi parížskymi večermi pramenil z našich poničených túžob, zo skleslosti podrobenia“ (s. 80). Francúzsko sa po roku 1968 skutočne mení, symbol starého sveta Charles de Gaulle zomiera v roku 1970 („chvíľu sme tomu neverili – v našich očiach bol nesmrteľný“, s. 84), nové Francúzsko má byť slobodnejšie a úprimnejšie. Ernaux sa opäť ocitá v úlohe pozorovateľky: „Včerajšia hanba už nebola v móde. Pocit viny bol na posmech (...) najväčšou potupou bola neschopnosť dosiahnuť orgazmus. Časopis Rodičia učil frigidné ženy stimulovať sa s roztiahnutými nohami pred zrkadlom. V letákoch rozdávaných gymnazistom doktor Carpentier študentov nabádal k masturbácii, aby zahnali nudu z vyučovania (...) Odporúčalo sa všetko, čo kedysi bývalo zakázané, čo bolo nepredstaviteľným hriechom. Zvykli sme si vídať na obrazovke pohlavie, ale keď sa Marlon Brando dopúšťal sodomie s Mariou Schneiderovou,[4] zadržiavali sme dych, aby nám neunikol prejav dojatia“ (s. 85). Autorka používa množné číslo, akoby rozprávala za celú generáciu, ktorá sa znenazdajky prebudila do sveta, v ktorom je už dovolené takmer všetko. Konzervatívnu výchovu či putá s minulosťou však popretrhávať nevie, pokus o otvorenosť je často umelý až násilný, ako to nakoniec zhrnie vo vetách: „Pomýšľali sme na milovanie v trojici. Ale márne, neodhodlali sme sa ani na to, čo bolo ešte včera považované za urážku cudnosti, ukázať sa pred deťmi nahí“ (s. 85).

I keď je Ernaux vo svojich náhľadoch na spoločenskú situáciu subjektívna, s odstupom času niektoré udalosti prehodnocuje. Aj jej pohľad na májové udalosti sa časom mení: „Májové ideály sa premieňali na veci a rozptýlenie“ (s. 91). Veta, ktorú by iný autor vyriekol s pachuťou trpkosti, je však v tomto prípade prenesená ako vecné tvrdenie, bez náznaku sklamania či zášti. Ernaux nie je iná ako ostatní, množným číslom a neosobnosťou vyjadruje svoju spätosť s dobou i spoločnosťou, keď tvrdí: „Pre nás a cez nás sa konzum očisťoval“ (s. 91).

Nemožno si nevšimnúť ani množstvo narážok na súdobú popkultúru, ktorá pre Ernaux vo veľkej miere predstavuje svedectvo doby. Televízne programy, filmy či osobnosti kultúry, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou jednotlivých dekád, však budú slovenskému publiku pravdepodobne neznáme. Orientácia na francúzsku cieľovú skupinu nie je v tomto prípade prekážkou, skôr sa tak posilňuje autenticita textu, ktorého centrom je autorkina domovina. Z výrazných osobností, ktoré sú často zmieňované, možno spomenúť komika Colucha (u nás známy predovšetkým ako komický partner Louisa de Funèsa v komédii Krídelko alebo stehienko?), ktorý sa v roku 1980 rozhodol z recesie kandidovať na prezidenta s absurdným programom, no vzhľadom na svoju popularitu získal veľké množstvo hlasov a bol pod tlakom „serióznych“ kandidátov nútený rezignovať. Coluche môže byť predzvesťou novej generácie, ktorá už politiku nedokáže brať dostatočne vážne, snaží sa jej vyhýbať a neangažovať sa v spoločenských problémoch. Úspech Colucha v predvolebných prieskumoch, odhliadnuc od jeho veľkej popularity vo Francúzsku, možno vnímať aj ako apolitický akt, protestný hlas tých, ktorí už tradičným politikom neveria.

Koncom 70. rokov sa puto so starým svetom predsa len trhá, zdá sa príliš vzdialený a jeho osobnosti, ako Jean-Paul Sartre a Jacques Brel, postupne opúšťajú pozemský svet. Nová generácia sa o politiku nezaujíma, máj 1968 im nič nehovorí, majú iné starosti, iný pohľad na svet. Francúzski novinári ju nazýva ako generácia bof:[5] „Mladí boli rozumní, o podstatných veciach rozmýšľali ako my. V škole nevyrušovali, nespochybňovali osnovy, pravidlá ani autoritu a akceptovali, že sa budú počas vyučovania nudiť. Hrali svoje hry na Playstation, na konzole Atari, Role Playing Games, nadchýnali sa pre počítače a dožadovali sa ich prvej verzie, Oric 1, sledovali Enfants du Rock, Nuls, Bonsoir les clips, čítali Stephena Kinga (...) Žili v hudbe medzi platňami a volkmenom. ‚Vyblbli‘ sa na žúrkach, určite fajčili marišku. Skúmali. O budúcnosti takmer nehovorili. Chladničku otvárali kedykoľvek a chodili do špajze vyjedať čokoládu, Bolinos a Nutellu, spali s priateľkou u nás. Nemali čas venovať sa všetkému, športu, maľbe, filmovému klubu, školským výletom. Nič nám nemali za zlé“ (s. 117). Zovšeobecňovanie je pre knihu Roky typické. Ernaux nehovorí za jednotlivca, sama si tento status odníma, rozpráva za celé generácie, pričom na základe odpozorovaného sa snaží charakterizovať dobu i ľudí, ktorí sú jej súčasťou. Generáciu bof spoznáva najmä cez svojich synov, pokúša sa im porozumieť v snahe zabrániť rozkolom, ktoré boli také badateľné medzi novou a starou generáciou v 60. rokoch. Skúmanie generácií má teda v jej prípade až sociologický charakter. S nástupom generácie bof si Ernaux všíma aj vyššiu emancipáciu žien, ktoré sa už v spoločnosti mužov netrápia pocitmi menejcennosti, ale dokážu im úspešne konkurovať: „Feminizmus bol starou pomstychtivou ideológiou, ktorej chýbal humor, mladé ženy ho už nepotrebovali, pozerali sa naň zhovievavo, nepochybujúc o svojej sile a rovnosti“ (s. 135).

V konečnom dôsledku sú však niektoré priepasti nepreklenuteľné, čo v závere knižky Ernaux ilustruje pri rodinnom stole, kde sa stretáva so svojimi odrastenými synmi, no témy, ktoré títo mladí ľudia otvárajú, sú matke vzdialené. Napriek tomu je zrejmé, že Ernaux, ako tolerantná a chápavá matka, so svojimi deťmi kontakt nestratí. Jej túžba priblížiť sa im môže byť niekedy náročná, avšak neutíchajúca snaha porozumieť a láskavý pohľad na inakosti prichádzajúcich generácií jej otvárajú dvere tam, kde iné osoby pokrok vidieť nechcú. Vie, že aj jej synov podobné komunikačné problémy postretnú neskôr, s ich deťmi, s priateľmi ich detí, že je to čosi prirodzené, a verí, že obdobne ako ona, aj oni sa pokúsia tieto generačné odlišnosti prekonať a nebudú sa voči ním vyhraňovať. Tolerancia a snaha porozumieť spoločenským zmenám sa teda stávajú dôležitým odkazom, ktorý pred nami vyvstáva od prvých stránok knihy.

I keď chce byť Ernaux v  Rokoch do istej miery hlasom celej generácie a prítomná je aj jej fascinácia zmenou, je zrejmé, že silnou pohnútkou k napísaniu tejto knihy bol aj autorkin pocit pominuteľnosti. Drobné momenty, ktoré zmiznú, ak ich človek nezachytí na papieri, ak ich neprepašuje do textov a nechá ich utiecť v behu času. Ernaux svojou knihou teda nerobí službu len čitateľom a čitateľkám, ale aj sebe. Je potrebné zanechať svedectvo, stopu: „Uchovať niečo z čias, v ktorých už nikdy nebudeme“ (s. 189).

 

Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 2/2022.