Svetlana Alexijevič: Doba z druhej ruky (úryvok)
Gratulujeme čerstvej nositeľke Nobelovej ceny za literatúru Svetlane Alexijevič. V Glosolálii, č. 3/2015 nájdete ukážku z jej knihy Doba z druhej ruky v preklade Kristíny Karabovej. Prinášame vám z nej úryvok.
Doba z druhej ruky
Doba z druhej ruky predstavuje záverečnú, piatu knihu slávneho umelecko-dokumentárneho cyklu Svetlany Alexijevičovej Hlasy utópie. Ide o akési komentované svedomie ľudí, ktorí prežili istú časť svojho života v bývalom Sovietskom zväze a ktorí zažili alebo zažívajú realitu po jeho rozpade. Do poslednej knihy cyklu sa dostali monológy odzrkadľujúce názory a osudy obyčajných, „malých“ ľudí, ktoré autorka zapisovala v priebehu desiatich rokov počas jej ciest po území svojej bývalej vlasti. Doba z druhej ruky je tak sondou do duše ľudí, ktorí mali byť výsledkom azda najväčšieho sociálneho experimentu v dejinách – predstaviteľov a predstaviteliek tzv. homo soveticus.
Obeť a kat sú rovnakým spôsobom odporní a lekcia z koncentráku spočíva v tom, že ide o bratstvo v úpadku.
David Rousset. Dni našej smrti
Treba mať v každom prípade na pamäti, že za víťazstvo zla na svete v prvom rade môžu nie jeho slepí vykonávatelia, ale duchovne uvedomelí služobníci dobra.
F. Stepun. Minulosť a neuskutočnenosť
Zápisky spoluzúčastnených
Lúčime sa so sovietskymi časmi. S tým naším životom. Snažím sa úprimne vypočuť všetkých účastníkov socialistickej drámy...
„Komunizmus mal šialený plán – prerobiť ,starého‘ človeka, starobylého Adama. A to sa podarilo... To je asi aj jediná vec, ktorá sa podarila. Za vyše sedemdesiat rokov sa v laboratóriu marxizmu-leninizmu podarilo vytvoriť osobitný typ človeka – homo soveticus. Jedni sa domnievajú, že ide o tragickú postavu, iní ho nazývajú ‚sovok‘ (komančom). Zdá sa mi, že tohto človeka poznám, je mi dobre známy, prežila som vedľa neho, bok po boku s ním veľa rokov. On – to som aj ja. Sú to moji známi, priatelia, rodičia.“ Socializmus sa skončil. No my sme ostali. Niekoľko rokov som cestovala po celom bývalom Sovietskom zväze, pretože homo soveticus, to nie sú len Rusi, ale aj Bielorusi, Turkméni, Ukrajinci a Kazaši. Hoci teraz žijeme v rôznych štátoch a hovoríme rôznymi jazykmi, nepomýliš si nás s nikým. Spoznáš nás odrazu! My všetci ľudia zo socializmu sa aj podobáme, aj nepodobáme na ostatných – máme svoj slovník, svoje predstavy o dobre a zle, o hrdinoch a mučeníkoch. Máme špecifický vzťah so smrťou. V rozhovoroch, ktoré nahrávam, sa objavujú slová ako „strieľať“, „zastreliť“, „zlikvidovať“, „odpratať“ alebo také tie sovietske varianty zmiznutia ako napríklad „zatknutie“, „desať rokov bez práva na korešpondenciu“, „emigrácia“. Koľko tak asi môže stáť ľudský život, ak máme na pamäti, že nedávno hynuli milióny? Sme plní nenávisti a predsudkov. Všetko to vychádza odtiaľ, kde bol GULAG a strašná vojna. Kolektivizácia, rozkulačovanie, premiestňovanie národov.
To bol socializmus a jednoducho náš život. Vtedy sme o ňom hovorili málo. Ale teraz, keď sa svet neodvratne zmenil, všetci sa o tento náš život začali zaujímať, a bez ohľadu na to, aký bol, bol to náš život. Píšem a po zrniečkach, omrvinkách vyhľadávam dejiny „domáceho“, „vnútorného“ socializmu. To, ako si žil v ľudskej duši. Vždy ma priťahuje práve tento malý priestor – človek, samotný človek. Pretože v skutočnosti sa všetko deje práve tam.
Prečo je v knihe tak veľa príbehov samovrahov, a nie obyčajných ľudí s obyčajnými sovietskym biografiami? Svoje životy koniec koncov končia pre lásku, starobu, iba tak, zo záujmu, pre želanie nájsť odpoveď na tajomstvo smrti. Hľadala som tých, ktorí pevne prirástli k myšlienke, vpustili ju do seba tak, že sa nedá vytrhnúť – štát sa stal ich vesmírom, zmenil im všetko, dokonca aj vlastný život. Nemohli utiecť veľkej histórii, nemohli sa s ňou rozlúčiť a byť šťastní inak. Ponoriť sa, zmiznúť v súkromnej existencii, ako sa to deje dnes, keď sa malé stalo veľkým. Človek chce jednoducho žiť, a to bez veľkej myšlienky. V ruskom živote niečo také nikdy neexistovalo, nepozná to ani ruská literatúra. V podstate sme vlastne ľudia vojny. Buď sme bojovali, alebo sme sa na vojnu pripravovali. Nikdy sme nežili inak. Odtiaľto pochádza i psychológia vojny. Aj v čase mieru bolo všetko ako na vojne. Zabúchal bubon, rozviala sa vlajka, srdce vyskakovalo z hrude. Človek si nevšímal svoje otroctvo, on mal to svoje otroctvo dokonca rád. Aj ja si pamätám, ako sme sa celá trieda po škole chystali ísť na celinu a tými, ktorí ísť odmietali, sme opovrhovali a až k slzám nám bolo ľúto, že sa revolúcia a občianska vojna udiali bez nás. Obhliadneš sa: skutočne sme to my? Ja? Spomínala som zároveň s mojimi hrdinami. Niekto z nich povedal: „Iba sovietsky človek môže rozumieť sovietskemu človeku.“ Boli sme ľudia s jednou komunistickou pamäťou. Susedia v pamäti.
Otec spomínal, že on osobne uveril komunizmu po Gagarinovom lete. Sme prví! Dokážeme všetko! Tak nás s mamou aj vychovávali. Bola som iskrička, nosila som odznak s kučeravým chlapčekom, pionierkou, komsomolkou. Sklamanie sa dostavilo neskôr.
Po perestrojke všetci čakali, kedy sa otvoria archívy. Otvorili ich. Dozvedeli sme sa o histórii, ktorú nám skrývali...
„Musíme nadchnúť 90 miliónov ľudí zo sto, ktorí bývajú v Sovietskom Rusku. Ostatných treba bez rečí zničiť.“ (Zinoviev, 1918)
„Obesiť (nevyhnutne obesiť, aby národ videl) aspoň 1000 čistokrvných kulakov, boháčov, odňať im všetky obilniny, vziať rukojemníkov.[1] Urobiť to tak, aby ich na stovky vierst dookola národ videl, chvel sa.“ (Lenin, 1918)
„Moskva doslova umiera od hladu“ (profesor Kuznecov Trockému). „To ešte nie je hlad. Keď Titus dobýjal Jeruzalem, židovské matere jedli svoje deti. Tak keď vaše matere prinútim jesť svoje deti, vtedy môžete prísť a povedať: Hladujeme.“ (Trockij, 1919)
Ľudia čítali noviny, časopisy a mlčali. Zvalila sa na nich ťaživá hrôza! Ako s tým máme žiť? Mnohí stretli pravdu ako nepriateľa. Aj slobodu. „Nepoznáme svoju krajinu. Neviem, čo si väčšina ľudí myslí, každý deň ich vidíme, stretávame, no na čo myslia, čo chcú, to nevieme. Ale berieme na seba smelosť ich učiť. Čoskoro sa všetko dozvieme a budeme zhrození,“ hovoril jeden môj známy, s ktorým sme často sedávali u mňa v kuchyni. Hádala som sa s ním. Bolo to v roku 1991. Šťastné to obdobie! Verili sme, že zajtra, doslova zajtra sa začne sloboda. Začne sa z ničoho, z našich túžob.
(Zvyšok čítajte v Glosolálii, č. 3/2015.)
[1] Systém rukojemníctva, široko využívaný v časoch občianskej vojny, v rámci ktorého sa za previnenie jedného človeka trestali iní, neúčastní, spravidla členovia rodiny (pozn. prekladateľky).