Stanislava Repar: Rebrovo „korenie v herbári“
Rebro, Derek. 2014. Ako tieň na pľúcach. Levoča : Modrý Peter.
Literárny vedec, kritik a básnik Derek Rebro sa nedávno slovenskému čitateľovi a čitateľke predstavil svojou druhou básnickou zbierkou Ako tieň na pľúcach. Vyšla s ilustráciami Lucie Tallovej, ktoré Rebrovu poéziu veľmi vhodne dopĺňajú. Od básnikovho debutu Okamih pred dopadom ju delia štyri roky a možno konštatovať, že Rebro pokračuje v naznačenom smere, len isté charakteristiky jeho poetiky získali ešte vyhranenejšiu podobu. Básnický tvar je ešte úspornejší a sám zážitkový materiál pre(t)riedený a súčasne zhutnený do skratkovitých „hrebeňových“ veršových záznamov – akýchsi „zipsov“. No došlo aj na prekvapenie.
Asketický výraz, prerývanosť básnickej reči a obchádzanie vetnej syntaxe, fragmentárnosť výpovede či minimalistické významové gesto – to všetko sme mohli vystopovať už v debute. Tentoraz je však Rebro na reč ešte skúpejší, jeho „okresávanie básní na kosť“ (parafráza Lenky Krištofovej) sa stalo priam röntgenologickým umením. Zo živej básnickej matérie nám autor servíruje len vypreparované básnické „kostričky“ a čitateľova predstavivosť je po celý čas zamestnávaná až po krajnú hranicu (ešte spoľahlivého) interpretačného výkonu. V tom je teda Rebrov príspevok paradoxný: čím menej slov ponúka, tým viac spoluúčasti na tvorbe textu očakáva. Ba miestami sa významové smerovanie predlohy až vytráca, takže čitateľovi neostáva nič iné, iba sa púšťať do akejsi podivuhodnej „puzzle“ skladačky – s prízrakmi nie-zmyslu v pozadí (najvypuklejšie na s. 19, 24, 27, ale aj inde).
V tejto súvislosti nie je od veci zdôrazniť, že autorovo pohybovanie sa po významových spojoch a súvislostiach v ich faktickej neprítomnosti (jazykovými prostriedkami sú takmer nezachytené, pozri: úplné opustenie vetných štruktúr, redukcia slovných druhov a gramatických kategórií, asyntaktickosť) sa tu dostáva na hranicu možností tzv. implicitného písania/čítania textu, keďže konečný, aktuálne utváraný zmysel vysloveného je významnou mierou podriadený významovým konotáciám, ktoré básnická predloha neoznačuje, resp. ich implikuje iba veľmi voľne či dokonca ponecháva na čitateľovu svojvôľu.
Jeden z možných dôvodov takého „skratkovitého“ spôsobu písania zachytáva napríklad azda aj neuvedomelá syntagma „seba // obídeš“ (s. 30); lyrický subjekt sprostredkovanému materiálu nevtláča pečať vlastného reflexívneho výkonu, resp. svojej uvedomelej subjektivity. Z akýchsi zvláštnych, nám zatiaľ neznámych personálno-ekologických pohnútok ostáva radšej v rovine senzuálnych impulzov a zážitkových obrazov, ktoré sa iba sem-tam prechyľujú do viac či menej metaforicky zahalených sporých konštatovaní typu: „vyšplháš po uzol“ (s. 64). Tie sa niekedy svojím vyznením približujú až ku gnómickému nastoľovaniu najhlbších životných právd. Ďalšia syntagma: „vždy (si) rád / sa oddám“ (s. 34) – „syntagma“, lebo u Rebra sa otvára aj problém (re)definovania verša ako základnej básnickej jednotky – túto autorskú pozíciu dostatočne vystihuje. Vylúčením väzobných prvkov sa básnik obmedzuje na sprostredkovanie zábleskov vonkajšej i vnútornej skúsenosti, a to tak radikálne, že ďalším posolstvom jeho poézie je, paradoxne, nespojitosť, rozptýlenosť a nesprostredkovateľnosť ľudských zážitkových svetov.
Vyhýbajúc sa osudu tých, ktorí „píšu na čo nedočiahnu“ (s. 50), autor teda komponuje svoje básne ako sledy udalostí a scén v ich jednorazovom výskyte, striedavom osvetľovaní a zatmievaní. Takýto básnický „stroboskop“ podporený aj fragmentarizáciou jazykových a gramatických štruktúr vlastného prehovoru mu umožňuje podčiarknuť senzuálne a emocionálne kvality človekovho bytia a vyhnúť sa rizikám vyplývajúcim napríklad zo syntagmy „v postoji zaliaty“ (s. 49). Do krajnosti napínaná je tak nielen intersubjektívna recepčná struna, ale aj individuálna telesno-introspektívna (seba)vnímavosť, ktorá nemá usmernenie ani zaokrúhlenie v (očakávanej) logocentrickej reflexii alebo symbolickom zarámovaní – čo však môže byť pre autora a jeho poéziu dvojrezný postup.
Na Rebrove básnické postupy však možno pozerať aj z iného uhla pohľadu. Básnické udalosti sú v nich stlačené do „stopových prvkov“, tieňov, zábleskov, útržkov mentálno-telesného záznamu. Zo staccatovitého, stenograficky podaného básnického zápisu postupne vystupujú na povrch akési básnické kryptogramy, ktoré treba rozlúštiť ich prečítaním a usúvzťažňovaním „na reze živého“. Akoby sa autor poučil u neskoršej Mily Haugovej, predvádza nám viac či menej zručnú „vivisekciu tela metafory“: života i slova v jednom. To, čo on usilovne pitval, narúšal, hibernoval, zakrýval, musíme, chtiac-nechtiac, oživovať, uvádzať do súvislostí, odhaľovať a zvýznamňovať – vzhľadom na jednotlivé básne i celok knihy.
Postupne zisťujeme, že ostré vnemy, nazvime si ich „agresie“, akoby prichádzali zvonku, prestupujúc pomyselnú čiaru/líniu protagonistovho tela i bezpečného súkromia (rôzne „stroboskopy“, „svetlomety“, „ihlice“, „izolácie“ a „(u)vrhnutosti“), zatiaľ čo zmäkčujúce „senzuálne impresie“, ba dokonca súvislejšie úprimné vyznania a okamihy (seba)odhalenia súvisia s osobným, blízkym, domestifikovaným rozmerom sveta a odohrávajú sa skôr vo vnútri, pod rúškom (spočiatku) zahmlených identít. Na úrovni týchto rámcových indikátorov (vonku/vnútri, cudzie/vlastné) sa začína z „puzzle“ skladačky vynárať základný konflikt Rebrovej poézie, ktorý, pravda, v občas až neurotickom podaní, sprítomňuje ohrozenosť (svetom) a súčasne primkýnavosť k poznanému, spoľahlivému, intímnymi významami obsadenému priestoru súkromia. Zároveň je tu veľmi málo prechodových zón alebo fáz; viac-menej platí len „buď – alebo“ (motívy „mäsa“, „otvoru“, „rany“, t. j. roztvoreného bytia, verzus motívy „kameňa“, „steny“ alebo „múru“, t. j. blokády). Inými slovami: prijatie alebo neprijatie, spútanie alebo sloboda. Nič medzi tým, iba ak – únik z vyostrenej dilemy či existenciálnej situácie: „stiahni sa do bezpečia“ (s. 12), „splynúť s najužším plátom“ (s. 14), „na stenu sa premietol / aby unikol“ (s. 22).
Do tohto, ešte vždy neurčitého sémantického rozvrhu zapadá aj výrazná „telesnosť“ Rebrovho písania. Jeho lyrické „ja“ sa ustavične „pomeriava“ s vonkajším prostredím i so sebou samým najmä prostredníctvom vnemových a pocitových referencií a odtlačkov. Tie sa síce miestami dostávajú až do polohy obsesívnych introspekcií, voyerskej (samo)cenzúry či úzkostlivo detailnej (an)estetiky, no telo v tejto poézii je a ostáva predovšetkým „múdrym“ telom, najspoľahlivejším nástrojom „videnia“ aj „vedenia“. Na druhej strane, je tiež objektom/subjektom prestrojení a masiek, rolových hier, disciplinovania, inštrumentácie (časté motívy z oblasti medicíny) alebo – stiesňujúceho chátrania a úpadku. Motívy tváre ako nositeľky osobného výrazu i hlásateľky životného posolstva (možno až v lévinasovskom duchu: tvár ako morálny záväzok v styku s druhým/iným i stopa absolútne Druhého) tieto rozsahy Rebrovej poézie iba podčiarkujú. Podobný východiskový spôsob vnímania a zapisovania „dejov“ (v akomsi fyziologickom kľúči) takmer vždy spoľahlivo signalizuje prítomnosť identifikačných procesov, aj hier, alebo ich problematizáciu. Či už ako uvedomelý, t. j. pomenovaný problém, alebo ako neuvedomelé nutkanie subjektu ustavične sa zaoberať svojím vlastným „ja“. Okrem iného je tiež najspoľahlivejšou únikovou bázou pred komplexnejšími kultúrnymi a spoločenskými významami, ktoré tiahnu k abstraktnejším alebo symbolickým polohám človekovho prejavu a majú dlhšiu, pevnejšiu, často i kanonizujúcu platnosť.
Za týmito komplexnejšími korpusmi ľudských činností však musíme – v duchu nového historizmu foucaultovského razenia – prečítať aj pôsobenie mocenských mechanizmov, hodnotových stereotypov alebo tabuizovaných skúsenosti (tráum) a významov, ktoré taktiež spoluvytvárajú určitý kultúrny kód, hoci v jeho menej ušľachtilých registroch. Rebro sa týchto „vyšších celkov“ síce dotýka, no len z ich odvrátenej strany. Navyše, pracuje s nimi v ich faktickej neprítomnosti; vo svojej poézii ich nikdy priamo neoznačí, nepomenuje. Namiesto nich do jeho poézie výdatne vstupujú prepracované spôsoby (seba)obrany, ochrany pred nimi. Pocitovo „predĺžené“ telo jeho lyrického hrdinu sa stáva vypätým detektorom tej-ktorej situácie, zmysly zapnutými signalizátormi, ktoré upozorňujú na nemožnosť „prechodu cez prekážku“ tam, kde represia vystupuje ako norma. Nielen priškrtený hlas, ale aj priškrtené, „zadŕhavé“ alebo „medzerovité“ písanie je znakom osobného diskomfortu, ba až pocitu ohrozenia, keď našu vlastnú normalitu určujú „tí zvonka“, samozvaní dobrodinci. Anjelské vety a božské básne na takomto teréne, určovanom „obavami z neslobody“, zrejme nepokvitnú.
Kultúrna identifikácia (a stigmatizácia) Rebrovho básnického subjektu sa však prejavuje ešte drastickejšie: masívnym výskytom (samo)príkazov, neustálym overovaním/preverovaním seba samého z pohľadu iných, tých „zvonka“. Iba ťažko si nevšimnúť rozvrstvenie gramatických osôb na celej ploche zbierky. Často sa v nej objavujú „oni“, väčšinou v negatívnom nasvietení (napr. „lámu // v (žiadnom) kolese“, s. 15), vystupuje tu 1. aj 3. osoba jednotného čísla i ďalšie, no na dikcii a atmosfére celku sa najdôslednejšie a opakovane podpisuje najmä (až nadužívaná) 2. osoba singuláru. Na princíp tzv. samooslovenia lyrického subjektu sme si už mohli v slovenskej poézii zvyknúť, ibaže u Rebra sa objavuje v nezvyčajnej konštelácii – prostredníctvom rozkazovacieho spôsobu: „nasleduj“, „schmatni“, „obchádzaj“, „prikladaj“, „starni“, „nevystúp“, „(ne)dýchaj“ atď. (s. 65), či „vlož sa do priebehu // nechaj“ (s. 43), „dýchaj, keď si nad vodou“ (52), „stredom sa / prešmykni // nesleduj uzáver / nasleduj hmotu“ (s. 53) – a takto od začiatku až do konca. Občas sa tento „modus imperatívnej samoreči“ presídli aj do neurčitkovej polohy básnického prehovoru: „splynúť“, „vyskočiť“, „obzrieť sa“, „nabádať“, „zaliať“, „miesiť“, „nakrémovať“ atď.
Takto artikulovaná poézia akoby mala pôsobiť preventívne. Predovšetkým ju možno vnímať ako pokus eliminovať únik lyrického hrdinu pred vonkajším svetom, snahu predísť pohrúženiu do seba – ako kultúrne a spoločensky (radšej) neartikulovanej bytosti či významovo i hodnotovo neukotveného fenoménu. Je teda nielen sprievodcom, bedekrom po živote, vnútornou mapou bežných i menej bežných činností lyrického „ja“, akýmsi jeho nevyhnutným „manuálom“, ale aj „zbierkou zariekaní“, ktoré akoby mu dodávali odvahu prejavovať sa, konať, byť sebou, zúčastňovať sa na spoločenských, ale aj intímnych mocenských hrách, a ktoré tak akoby prelamovali jeho prirodzenú plachosť (motív „znova srny“) a neistotu: „nanovo prekreslený // obrys // neistého“ (s. 15), „prežiješ skon / seba // obídeš“ (s. 30).
Ak sme prišli až sem, logicky by mala nasledovať otázka, odkiaľ táto neistota vyviera a čo ju spôsobuje. Odpoveď na ňu poskytujú najmä posledné, eroticky uvoľnené básne zbierky, kde dochádza k čomusi novému: k neomylnej konkretizácii dovtedy iba latentných významov zbierky. Básnický a neodvratne zverejnený „coming out Dereka Rebra“ je zaiste aj jeho osobným úspechom. Partnerská láska „medzi ním a ním“ sa z jeho nových veršov ohlasuje síce náznakovo, diskrétne, no zároveň čitateľne. Narazíme aj na explicitnejšie miesta: „som svoj v tebe / si svoj vo mne“ (s. 67), „vášeň // (b)análna“ (s. 74), alebo záväznejšie prísľuby, ktoré odkazujú aj na názov (a odkryto-zakryté venovanie) zbierky: „zakaždým spolu // ako tieň s pľúcami“ (s. 75).
Je nepochybné, že skôr (dlho) skrývaná, než odhaľovaná vášeň „tela, ktoré nestvoríš“ (s. 33), zaiste i komplexnejšia senzibilita a reflexia na vyšších úrovniach autorského intelektu tejto poézii nevyhnutne vtlačili svoju pečať a tvorcovi jeho spôsob básnického prejavu: vrúcnu odmeranosť, kontrolovanú vitalitu, výrazovú subverzívnosť, kulturalitu na rube veľkých symbolických celkov. Nezabúdajme totiž, že ide o celky, ba celé civilizačné komplexy, ktoré človeka ako konkrétneho jednotlivca môžu ohrozovať – a veru aj ohrozujú. V zbierke nájdeme viaceré záznamy vnútorných i vonkajších sporov, „v poli boj“ (s. 20), „polemiku s brehom“ (s. 28) – (a teda nie s bohom), ako aj precitlivenosť lyrického subjektu, ktorý sa cíti zraniteľným: „nožom po plášti / priamo k duši“ (s. 51). Pomocou zapájania najmä zmyslových impresií v ich prerývanom slede autor dosahuje (pre seba) nezraňujúcu úroveň pohybu „dňom za dňom“ (s. 62), možnosť bežného pohybovania sa vo svete, o ktorom (v skrytosti) vie, že je farizejský, pripravený skočiť svojej obeti po krku. To, čo Rebro ako vedec a publicista inde inteligentne tematizuje, Rebro básnik podáva v celej obludnosti vynútených individuálnych vzopätí i obiet „neviditeľnému nepriateľovi“ – spolučlovekovi.
Dalo by sa teda povedať: koľko vypustených súvislostí, bielych miest a popretŕhaných formulácií či prejavov v tejto poézii nachádzame, toľko podozrenia, dokonca usvedčenia z netolerantnosti (nás ako predstaviteľov heterosexuálnej väčšiny) zároveň absolvujeme. A tento pomer, musíme si priznať, je až frapantný. Ostáva iba na čitateľovi a čitateľke, do akého druhu dialógu s takto rozohraným básnikovým posolstvom vstúpi a akú (subjektívnu či objektívnu) hodnotu mu, pre seba i pre spoločnosť, pripíše. Básnik si očividne želá ostať na okraji tohto kultúrneho (náboženského, politického, pseudo/vedeckého...) sporu, ktorý zo seba vydýchol takmer nečujne a neviditeľne. Jeho vlastná múdrosť mu totižto radí: „vyšplháš po uzol // vstrebaj tvár / zmier sa s krokmi za sebou // motýle existujú / nešteklia // každá kukla ukrýva // zistíš / prehupneš sa“ (s. 64).
Chvíľami sa môže zdať, že podobný typ vnímavosti dosahuje až prah (psycho)patogénneho syndrómu, vybočujúceho z obecne uznávaného i vyznávaného spoločenského „normálu ako rituálu“. Do tejto priam nutkavo utkanej básnickej matrice však básnik bohato začleňuje selektívno-metaforické záblesky svojej zastretej osobnej citlivosti, až (spoločensky podmienenej) precitlivenosti, (homo)erotiky, ale aj sociálnych poranení či už fyzického, alebo symbolického tela v spleti masívnych, ustavične oživovaných stereotypov a ideologizmov. (Nie nepovšimnuteľný je tu odkaz na výtvarnú poetiku Francisa Bacona.) Práve posledne menovaným sa básnik vyhýba tak naliehavo, že je ochotný riskovať aj stratu vlastnej významovej kontextualizácie. (Ako som už naznačila, v ďalšom vývine Rebrovej básnickej reči považujem práve tento prah za neprekročiteľný.)
Recenzovaná zbierka predstavuje príspevok, ktorý otvára a tým aj posilňuje nekonvenčné pohľady na literatúru, preskúmava neznáme alebo krajné polohy básnických manifestácií a prináša „výpoveď“, ktorá neukolíše, ale naopak – zbystrí našu pozornosť a rozvinie našu citlivosť nečakanými smermi.
Skrátené vyšlo v rámci Knihy týždňa v denníku Pravda, 28. 2. 2015.