Stanislava Repar: Arachné: Druhostvorenie trojobrazu
Farkašová, Etela. 2012. Pláne približne zapamätaného. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Kniha Etely Farkašovej Pláne približne zapamätaného je pokračovaním autorkinej literárnej vízie, no nielen tej. V jej tkanive nájdeme výrazné stopy tak autorkinho esejistického, ako aj filozofického, teda odborného či profesionálneho príbehu. Zdá sa, že Farkašová (nar. 1943) každou novou knihou čoraz väčšmi nachádza nielen svoju osobitú osobnú „tvár“, ale aj literárnu polohu, ktorá umožňuje vyniknúť jej štýlovým zvláštnostiam, tematickému záberu determinovanému profesiou i životom autorky, jej tvorivým aj intelektuálnym záujmom.
Tento krát sa stala integrujúcou sponou celého vrstevnatého textu ľudská pamäť previazaná s motívmi rozpamätávania a písania ako sebautvárania. Farkašová sa ako epistemologička a feministická teoretička venovala, resp. ešte vždy venuje fenoménu pamäti aj v iných kontextoch. Pamäť ako kategória nášho vedomia, ale aj telesná, kultúrna či rodová pamäť, sa vo Farkašovej texte prelína s „intímne zapamätaným“, so spomienkou na blízkych, ale aj s „pamäťami blízkych“, s bezprostrednou i sprostredkovanou pamäťou doby a rozličných časov, ba aj s nepamäťou a tým čo vzniká medzi jednou a druhou, na okrajoch jednej i druhej, s vrstvičkami imaginácie, ktoré zasahujú do celého procesu rozpamätávania a z „presne zapamätaného“ robia nielen „približne zapamätané“, ale aj iné, čiže s vrstvami vedomia, ktoré už súvisia skôr s dotváraním pamäťových medzier, alebo – ako rada uvádza sama autorka – s „druhostvorením“ (sveta i vlastného života).
Úvahy o všetkých týchto a mnohých ďalších aspektoch nosnej témy, o odtieňoch a evokáciách prežitého života, ku ktorým nás pamäť privádza, sú neoddeliteľnou súčasťou Plání a do textového tkaniva vnášajú jeho esejistickú šírku. Netreba hádam príliš zdôrazňovať, že ide o úvahy poučené a vyargumentované, ktoré sa opierajú tak o váhu prečítaného, premysleného, ako aj prežitého alebo – presnejšie – nažitého, čo však neznamená, že neistoty a pochybnosti, otázky či znepokojujúce nezrovnalosti v odpovediach, tak svojich, ako aj cudzích, v nich nemajú svoje rovnocenné miesto.
Druhý významný rozmer, ktorý vystupuje z Farkašovej riadkov, je ich autobiografická povaha a podmienenosť, posunutie textu do roviny zaznamenávania osobných a rodinných historiek a histórií v područí neopomenuteľnej Veľkej Histórie – životných príbehov svojich, ale aj svojho najbližšieho okolia, t. j. preštruktúrovanie voľnej prózy na rodinnú kroniku, zachytávajúcu (aspoň okrajovo) niekoľko generácií a jej predstaviteľov, v kruhu ktorých sa utváralo vedomé Ja samotnej rozprávačky. Prepletaním viacerých príbehových ohnísk, celého radu osudov bližších či vzdialenejších príslušníkov tej istej rodiny tak autorka, rozprávačka i protagonistka v jednom svoj text zdynamizovala, hoci osou celého rozprávania ostáva jej individuálny príbeh – príbeh dieťaťa, dievčatka, slečny, študentky, neskôr už aj mladej ženy vo svetle utvárania jej vlastnej osobnosti či jej (už uvedomelých) životných a profesionálnych východísk.
Vzácne je, že Farkašovej rozpamätávanie nie je náhodné alebo dokonca rozmarné; je metodické, postupné, trpezlivé a uvážené, takže mozaika osobných spomienok, ktorú autorka pred nami nakoniec rozprestrie, umožňuje premýšľať súvislosti aj vo vzťahu k času dejinnému; ten viacerým spomienkovým motívom dodáva nádych ozajstnej dobovej drámy, ich ľudský profil však nestiera. Autorka sa totižto ani raz nevzdiali od verného, miestami až úporného zaznamenávania rodinných legiend, historiek či životných peripetií – o to je jej svedectvo, v konečnom dôsledku aj svedectvo dejinného času, dôveryhodnejšie.
V jej rozprávaní najčastejšie vystupujú postavy rodičov a starých rodičov z otcovej i maminej strany, ale aj niektorí predstavitelia širšieho príbuzenstva, spolužiačky, kamarátky a priateľky (statusy prísne odstupňované!), pedagógovia a ľudia z blízkeho okolia, ktorí vstúpili do jej života, hoci o tom možno ani nevedeli... Ich zoznam by bol nekonečný. Z nahodených príbehov teda postupne vzniká spletitá sieť, ktorá čitateľovi umožňuje nielen nahliadnuť za fasádu (vzniku) hotovej osobnosti, v našom prípade filozofky a spisovateľky Etely Farkašovej (so svojou „adolescentnou slečnou“ sa v básni Kulkunastoletnia v roku 2009 stretla napríklad aj poetka Wisława Szymborska), ale tiež vytušiť, čo všetko v sebe zrkadlí jeden ľudský osud a aký zložitý i rozložitý, krehký a súčasne pevný, vrstevnatý, priehľadný, ale aj – paradoxne – nepriehľadný je proces utvárania (ktorejkoľvek) osobnosti, budovania (každého) individuálneho vedomia či charakteru, proces výchovy a vzdelávania, prípravy dieťaťa a mladého človeka na život.
No nielen to. Kniha zachytáva aj to „nepredvídateľné“, čo neraz prichádza zvonka a našim životom udáva celkom nečakaný smer, určuje ich „limity“ a obmedzenia alebo inokedy obráti/zvráti trajektórie, ktoré sa zdali byť nemenné, pevne načrtnuté. Hovorí o nevyhnutnostiach i náhodách, zákonitostiach aj ich popretiach; vývoj, odvíjanie sa ľudského života umiestňuje do priesečníka nespočetných vektorov, vplyvov a siločiar, ktoré ho robia jedinečným a nepredvídateľným. Farkašovej kniha tak – napriek viacerým neradostným, ba až ťaživým motívom a témam – pôsobí (aj) ako óda na život, predovšetkým na život jednotlivca v celom jeho neopísateľnom bohatstve a zrode, pravdaže, v psychologickom a sociálno-kultúrnom zmysle. Autorka zručne podáva rodinné epizódy, spomína na situácie, ktoré na ňu vlastne pôsobili aj ako výchovné lekcie v čase jej detstva či dozrievania. Čitatelia a čitateľky pritom neraz nadobúdajú dojem, že sú svedkami akéhosi očistného kúpeľa, zbavovania sa trpkých, potlačených, zahanbujúcich spomienok, ktoré pred našimi očami prechádzajú z ríše tmy do ríše svetla, aby vykonali svoje dlho odkladané dielo: poľudštili a oslobodili nás i svoju nositeľku.
Ani tu sa však spletitá kompozícia textu nekončí. Okrem toho, že sledujeme životnú dráhu dieťaťa a neskôr mladej ženy, dráhu poznačenú radosťami, ale aj trápeniami, ba možno celoživotnými (?) traumami, autorka nám súčasne umožňuje nahliadnuť do vlastnej (seba)reflexie tohto príbehu z odstupu rokov, vlastne celých desaťročí. Jej rozprávanie má nielen svoj rub a svoje líce, svoju priznanú a svoju nepriznanú (alebo až dodatočne priznanú) stranu, ale je tiež predĺžené, nadstavené množstvom komentárov a otázok, ktoré sa k nemu upínajú z nášho aktuálneho času. Z času, v ktorom autorka na svoje detstvo a dospievanie spomína a v ktorom sa s ním vyrovnáva v podobe rukopisu oscilujúceho medzi označeniami „autobiografia“ a „autofikcia“...
V týchto reflexívnych segmentoch sa jej text zapĺňa menami významných osobností, intelektuálov, filozofov, literátov a umelcov a, samozrejme, intelektuálok, filozofiek, literátok či umelkýň, ktoré medzičasom vstúpili do jej poznatkového horizontu, ba dokonca prerástli jej osobnostnou štruktúrou; ich citáty sú jej vyznaniami, ich nálezy jej odpoveďami na otázky, ktoré pred ňu postavil život. Prirodzene prevládajú témy spojené s epistemológiou, najmä našimi kognitívnymi možnosťami a kapacitami pamäti, a s feminizmami, napríklad so ženskou genealógiou a rodovou podmienenosťou našich životných ciest. V (románovom) zmysle tu časopriestor textu zapĺňajú prednáškové miestnosti a konferenčné sály alebo pracovné kútiky vhodné pre individuálnu meditáciu, ako sú chata/záhrada či magické oko počítača. Je to však aj dopovedúvanie podmienené prežitým, správy o tom, kam jednotlivé príbehy vyústili a čo zo života/v živote rozvibrovali, v ktorých sa ohlasuje múdrosť veku i váha pohľadu schopného rekapitulovať zdanlivo chaotické množstvo roztrúsených zážitkov a celoživotných spomienok.
A tu sa vo veľkom oblúku opäť dostávame k autorkiným úvahám a myšlienkam, ktorými sme túto recenziu začínali a ktorými Etela Farkašová spestruje, objasňuje, dopĺňa, zmnožuje, vyhladzuje, ale i zvrásňuje svoju základnú textúru, aby tak súčasne sklenula pomyselný kruh, preskočiac na inú „orbitu“ v špirále pamäti, vo svojich „textokruhoch“. Zážitkový materiál z rokov detstva a dozrievania, nevyhnutne doplnený aj pomocou imaginácie a obrazotvornosti, sa dostáva pod kontrolu rozumu v procese (seba)spytovania aj „spoluopytovania“. V nových kontextoch sa všeličo stáva jasnejším, prekreslenejším, no všelikde sa tiež objavujú iné trhliny, nejasnosti a pochybnosti, stopy minulých „zápasov“ v čase/s časom alebo „splývania“ časov, ktoré nás ešte raz a definitívne presviedčajú o tom, že pamäťová mapa sa nikdy celkom neprekrýva s realitou „žitého“ času, ani toho minulého, ani toho súčasného, a je, resp. môže byť len svedectvom o časoch v pohybe a ich vzájomných relatívnych súvzťažnostiach a prelínaniach. Jediným vzťažným bodom, takisto pohyblivým, a preto relatívnym, je naše TU a TERAZ; smerom dozadu (vo vzťahu k minulosti) aj smerom dopredu (vo vzťahu k budúcnosti) sme vystavení napospas už/ešte len hypotetickým predstavám, spomienkam „v najlepšej viere“, hybridným formám pamäti, rozumu a imaginácie. Alebo, ako uvádza Jean Améry v knihe O stárnutí: „Čas je formou vnitřního smyslu, tj. nazíraní nás samých a našeho stavu.“ My sme nielen pamäťou, ale aj svojím zapamätaným; ostrá deliaca čiara medzi jedným a druhým neexistuje.
Vyzdvihnúť preto treba nielen prácnosť, premyslenosť, ale aj zmysluplnosť autorkinho (presne rozostreného) „trojobrazu“, resp. (tohto) pokusu o trojobraz, pretože nielen osobným, ale aj spoločensko-historickým či širším politickým kontextom prisúdi ich jedinú možnú mieru: otvorenú nedourčenosť. V tomto aspekte mi je Farkašovej próza oveľa bližšia a omnoho väčšmi si ju cením ako niektoré iné (nedávne) pokusy literárnych návratov do detstva, odvíjajúceho sa v lone konkrétneho spoločenského režimu. Farkašovej matrica nie je umŕtvená ideologickými predsudkami a vplyvmi. Tento skúšobný kameň mohol byť pre autorku osudový, dokázala sa mu však vyhnúť, resp. obtiecť ho v nedeliteľnosti svojho komplexného, mnohoúrovňového príbehu, svojho rozložitého Ja zakliesneného medzi pevnou a fluidnou identitou našich životov.
Na záver už len slovo k samotnému žánru. Feministická teoretička Linda Anderson vo svojej štúdii o literárnej autobiografii upozorňuje na riziko, ktoré súvisí s priveľkým upriamením sa nosnej protagonistky (rozprávačky a autorky v jednej osobe) na svoj vlastný príbeh a jeho lineárne ani nie tak tkanie, ako súkanie. Až tam, kde do príbehu vstúpia, nie formálne, lež plnokrvne, iné postavy, kontra-motívy či hodnotovo-významové rámce, môžu podané svedectvá vydať svoju pravdu ako hodnovernú – sprostredkovane odzrkadlenú. Kde sa však ich pozícia odvíja od sebapotvrdzovania a sebaetablovania primárnej postavy v (dejinnom) čase, kde rozbiehavosť narácie vystrieda uvzaté hĺbenie (jediného) pevného stredu výpovede, kde plastickosť vyobrazenia nahradí monolit ukážkového „úkazu“ a kde je pulzovanie rozličných (alter/trans)identít prehlušené pulzom vlastného ega, tam všade sa literatúra dostáva do služieb ideológie – aj v podobe zneužitia inštitúcie autorstva. Namiesto panoramatickej komplexnosti a tvorivého sebapresahovania máme do činenia so sebavyzdvihovaním a fixovaním vlastnej pozície v (mimochodom, nevďačných) „dejinách víťazov“.
Filozofka a spisovateľka Etela Farkašová svojím pokojným štýlom, usilovným hľadaním a všestranným záujmom zdolala túto métu a povedala viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať – na rozdiel od mnohých iných, kde to funguje presne naopak. Jej spisovateľské krédo: „Viem, že podstatou písania je neistota“ ju doviedlo k neistému pátraniu, ale istému výsledku – za jedno i za druhé jej patrí naša vďaka. V roku svojho významného životného jubilea nám priniesla darček najkrajší: vďaka jej Pláňam sme dostali možnosť ochutnať (najmä dnes) prepotrebnú „soľ života“, neraz takú príkru a pálivú. Jej poctivé, uvzaté a zvedavé dievčatko tu s nami ostáva aj naďalej a kladie nám čoraz ťažšie otázky...
Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 54/2013.