Derek Rebro: Takto píše málokto
Tóth, Krisztina. 2009. Básne. Bratislava : Ars Poetica.
Zbierka, ktorú z dvoch kníh K. Tóth zostavila a preložila G. Magová, predstavuje dielo, aké u nás zaujme. Pri čítaní sa chvíľami vynárajú krátkodobé poetologické či tematické príbuzenstvá s niektorými našimi poetkami (napr. T. Lehenová, M. Ferenčuhová), no zbierka vo svojom celku u nás nenachádza básnicky (nie kvalitatívne) rovnocenný náprotivok.
Zväzok je nenápadne, no precízne rozdelený na niekoľko častí, ktoré sa líšia hlavne tematickými dominantami: básne pochádzajú z rôznych časových období. Zároveň sa však vzájomne podmieňujú, komunikujú a ich čiastkové motívy, atmosféra aj metaforickosť sa vinú naprieč celou knihou. Ostatne, poetologická povedomosť a návratnosť − pretože pre lyrickú subjektku dôležitých − motívov je často imanentnou súčasťou poézie.
V prvej časti je najvypuklejšou téma detstva, resp. jeho konfrontácia s dospelosťou. A to nielen v časovom a priamom, ale aj hodnotovom a prenesenom zmysle. Autorke sa darí presvedčivo navodiť atmosféru čias, ktoré som osobne, a iste nebudem jediný, prežíval podobne. Svoj podiel na tom má nielen pocitová rovina a istá dávka idealizmu, ktorá k detstvu zvyčajne patrí, ale v prípade maďarskej autorky aj konkrétna geograficko-spoločenská príbuznosť. Do básní sa premietla sídlisková poetika („z hĺbky tečie ťažká voda do duniacich kovových rúr, / tmavé sídlisko, rozprávajú len radiátory“, s. 9) či motív „dobrodružných výprav“ („povedala, že jeden z tunelov vedie až / k Lágymányosu, a tam pod komínmi / vyliezla v noci s baterkou, / medzi papierovými vrecami“, s. 11). Tóth však nezostáva v rovine spomienkových impresií, ale každému (aj všednému) momentu vytvára kontextový a myšlienkový presah. K slovu sa tak dostáva zraňujúca, nielen oslobodzujúca rovina „hier“, ktorá je v tomto prípade napojená na rodovo špecifický rozmer: „Raz ju chytili. Bezradne ju obstali, / napchali jej gaťky trávou, / potom odišli: nevyšiel jej / zelený fľak, hlas z hrdla, koleso / sa ešte vždy krútilo na prevrhnutom bicykli.“ (s. 11). Už tieto verše sú ukážkou tak autorkinej (v priestore knihy nie výlučne) triezvej poetiky, ako aj jej premyslenej práce s jazykovým materiálom: využitie homonymie v slove „nevyšiel“. Tóth pracuje s jazykom invenčne, pokúša sa posúvať jeho obmedzujúce hranice, to všetko bez toho, aby básne stratili presvedčivosť či dojem spontánnosti. Viaceré básne sú dokonca stopovo organizované (jamb) a vybavené nápaditými rýmami: ani vtedy však nestrácajú ráz voľnosti a obstoja aj bez čitateľovej znalosti veršovej teórie. Viazanosť totiž spoluvytvára rytmickosť a náladu takto vybavených básní, neupriamuje nás však samoúčelne na seba.
Konfrontácia idealistickej a realistickej roviny sa stáva vyhrotenejšou prostredníctvom zapojenia dospelej hrdinky a jej pohľadu. V textoch však nedochádza k ostrému a časovo ohraničenému či zásadne chronologickému vyrezávaniu „detskej“ a „dospelej“ roviny, naopak, oba pohľady vytvárajú i množinu prienikov: v detskej optike je zastúpený nadhľad, v dospelej zasa presvitá detský uhol pohľadu a s tým súvisiaca pocitovosť, ktorá niekedy konfrontačne zintenzívňuje „tvrdý“ charakter dospelosti. Pôsobivá je v tomto ohľade prvá báseň Fólie, v ktorej hrdinka zažíva sexuálny styk. Ten autorka zapojila do sakrálneho kontextu prostredníctvom spodobenia kostolnej vitráže: „Nebolelo? Počúvaš ma vôbec? (...) Vystretá na kanape som hľadela, / ako svetlo preniká cez farebné krúžky: / ako v kostole, žltá, modrá, červená“ (s. 7). Hneď v úvode knihy tak dochádza k rušeniu hierarchických dichotómií, tu „duchovné vs. telesné“. Autorka podobne knihu i zakončila: touto kruhovou formou podčiarkla jeden z odkazov knihy, ktorým je prepojenosť zdanlivo odčleneného a falošnosť striktných dichotómií. „Vysoké“ sa nachádza vedľa „nízkeho“, ani jedno nie je nadradené. Súčasne, vecným podaním tejto situácie, dochádza k − v kontexte poézie písanej ženami ešte stále nezvyčajnému – odromantizovaniu zážitku, ktorý sa zvykne spodobovať idealisticky. Tóth ho nasvietila síce z pozitívneho, no realistického uhla: „čupela som vo vani, on sa postavil ku kohútiku. / Aj podľa mňa je to super. Najkrajšie ráno“ (s. 7). Spomenutá konfrontácia s dospelosťou, resp. vytriezvenie, ktoré k nej väčšinou patrí, sa dostaví v závere: vitráž sa ukáže byť podnikovou fóliou. Podobné precitnutie, resp. skreslenie reality je zachytené v básni Bielovlasý: „toľko spomínaný príbuzný z Bielovlasej ulice / a ja som naňho pozerala, aký je / mladý“ (s. 10). Naznačenému autorka opäť vytvára presah, tu reflektovaním nepriliehavosti slov, resp. ich nekompetentnosti, pokiaľ ide o vystihnutie vysloveného: „Raz, unavené, každé slovo trafí domov / v unavenom mozgu, ľahne si na vlastný tieň (...) iba biedny, prázdny význam zíza bdelý“ (s. 9 – 10). Len raz je „strata ideálov“ sprítomnená prvoplánovou, zdanlivo efektnou pointou: Hraničná pevnosť. Rovnako výnimočne sa ozve neopracované klišé: „známy ako motýľovi horúčka z lampy v noci“ (s. 16). To, čo autorka nezvládla v uvedenej básni, čiže hrubozrnné rozčesnutie na dobu „pred“ a „po“, predviedla v texte Bdejúci. V tom sa jej podarilo subtílne, a i preto účinne prepojiť (prevažne ideálne) „minulé“ so (zubom času nahlodaným) „súčasným“ bez toho, aby ich postavila príkro proti sebe. Naopak, čítame takmer simultánne prelínanie spomienky na detstvo, trávené s energickým otcom na rybách, a prítomnosti, v ktorej sa polohy vymenili. Zatiaľ čo predtým bola občas ospalá hrdinka, dnes „padá hlava“ pod nánosmi rokov otcovi. Báseň je vďaka presvedčivej, horko-sladkej atmosfére a vierohodnému spodobeniu detského vnímania pôsobivá i v prvom pláne. Nájdeme v nej aj iný charakteristický rys Tóthovej básnenia, a to prozaizovaný štýl a hovorový ráz, ktorý je občas zintenzívnený pomocou uvádzacích slovies typu „vraví“ či priamej reči: „‚Janíčko, keď dôjdeme domov, vymením starú!‘“ (s. 14). Citovaná časť síce obsahuje rodovo znevažujúce uvažovanie, ktoré zostáva nepovšimnuté, ide však o realistické zachytenie života danej generácie.
Do tematického rámca „detstvo – dospelosť“ spadajú aj básne Posiela úsmev, Denník a Bludný mesiac. Prvá tematizuje plynutie času, ktoré si v každodennosti nestíhame uvedomovať. Hrdinka začína vnímať „menenie sa“ na svoju matku (s. 20), prípadne autorka túto tému uchopuje prostredníctvom subjektkinho náhodného stretnutia dávneho spolužiaka, ktorého stále vníma detským pohľadom, takže ju súčasnosť vyruší: „puf zrazu len zostarneš“ (s. 18). Tóth však vytvára od situácie odstup: „Tieto dve telá či by si mali čo povedať“ (s. 19). To platí aj pre fyzické zmeny, ktoré na sebe hrdinka pozoruje a ktoré vníma skôr neutrálne (aj s týmto súvisí prozaizovaný štýl Tóthovej básnenia): „Nejako sa mi rozširujú aj boky (...) ma nerobí šťastnou no v podstate ani nenivočí“ (s. 19). Texty však nie sú zbavené emócií úplne. Subjektka nielen subtílne naznačuje, napr. partnerské štrbiny: „Ba muž s ktorým žijem v istých akcentoch aj s ním“ (s. 20). Občas ju premôže pocit zmaru, ktorý vyjadrí emocionálne priamo: „Načo boli všetky tie posraté roky, všetko sa minie“ (s. 20). Báseň, resp. pocity subjektky v nej sa však v tretej časti textu rozplynú v chladivom, rezignovanom životnom pocite: „Tenký dymový signál bezvetrie len sa dívam“ (s. 23).
Text Denník je „rezervoárom“, prostredníctvom ktorého si hrdinka triedi blúdivé myšlienky. Zachytáva starobu, aj prostredníctvom náhlych a akoby neovládateľných myšlienkových prestrihov časových rovín. Vykresľuje zvláštny stav, keď rokmi unavená myseľ zabudne na smrť blízkych: s. 28. Jednoducho, čas, ktorý sa kráti čoraz rýchlejšie („Rok je krátky deň krátky tak krátko do večera“, s. 28) a ktorý hrdinke tiká tak dlho, až sa jej „nad záhradou vznáša déjà vu tieňa“ (s. 24). Životný cyklus sa priblíži k úplnému koncu v básni Bludný mesiac. V tej autorka plynulo pokračuje v pôsobivom sprítomnení uvažovania a pozorovania starej mysle. Hrdinka si uvedomuje blížiacu sa smrť: „Pochodujú faraóny mravce smrti“ (s. 33). Nepateticky zachytáva, podobne ako u nás Haugová (hoci tá aj funkčne pateticky), „pavučinovatenie“ existencie, ktorej jadro je už ťahané gravitáciou dole − stav „ešte tu, už tam“: „Čo sme boli sa len ako mesiac krúti v hĺbke v nás priesvitné slová“ (s. 34). V zhode s tým, hoci opäť odstúpene (tentoraz cez odkaz na básnika J. Supervilla), dochádza k opusteniu, resp. prehliadaniu horizontálneho konkrétneho a k spozorovaniu jeho rovnocenného pendanta vo vertikálne abstraktnom: „povedala ryba že vďaka (...) Strieborný mesiac sa krúti pomyslel si ešte keď sa blyslo brucho pod vodou. / Hore sa prerezané svetlom čneli chaluhové oblaky“ (s. 35). Autorka tieto témy obkresľuje aj poetologicky. Analyzované texty tvoria časť s myšlienkovo a hlavne tvarovo najzložitejšími cyklickými básňami. Charakteristiky, ktoré v jemnejšej podobe nájdeme aj vo zvyšku knihy, sa tu dostávajú do svojej funkčne najvyhrotenejšej podoby. Verše sú syntakticky rozbíjané, preniknuté anakolútmi, apoziopézami, zeugmami. Neobsahujú čiarky a preskakujú z témy na tému. Vďaka tomu sa zintenzívňuje efekt plynutia času a myšlienková zmätenosť, ktorú vyjadrujú. Autorka tu zároveň najväčšmi zakúša možnosti jazyka, pokúša sa vyjadriť inak, ako je to v poézii, tobôž písanej ženami, bežné.
Pre obmedzený rozsah kritiky stručne charakterizujem zvyšok knihy. Obsahuje blok básní s rôznymi témami („slová, čo nás presahujú“, nestereotypne podané materstvo, ironicky aj empaticky spodobená mužskosť stredného veku a i.). Ide o návrat k logickejšej syntaxi, pričom aj tu sa hrdinka pohybuje v prostredí každodennosti, ktorej vytvára chvíľami snový, inokedy absurdný metaforický rám. Autorka zostáva verná časovým prestrihom, aj vďaka ktorým dokáže z malej textovej plochy vytvoriť komplexnú báseň: Pokus. Záverečný blok textov reflektuje vzťah, resp. jeho rozpad (uhrančivá, premyslená, a pritom zdanlivo jednoduchá báseň Frizby) a to, čo po ňom niekedy nasleduje: pocit opustenosti, vyšedivenie reality (Protichodné metrá), neschopnosť odpútať sa (Proroctvo, Silvester), vybavovanie si minulosti a stopovanie „prešľapov“ (Tieňový človek). Hrdinka je síce ponorená do ťaživej nálady, zaznie aj prepiate vyvrcholenie odhalenej nevery (s. 70), súčasne si však naďalej zachováva nadhľad prostredníctvom irónie: báseň Svetelný pomer. Zaujímavé konfrontačné napätie vytvára báseň, v ktorej sa ozýva pozitívne, hoci odromantizovane vykreslené budovanie vzťahu, domova: Bude aj mačka. V tomto texte dochádza aj k nenápadnému prepájaniu odstupu od situácie a zainteresovaniu na nej prostredníctvom rôznych gramatických osôb: „vravela“ sa zmení na „vravím“. Prelínanie odstupu a vhľadu sa autorke darí aj prostredníctvom zachytávania situácií a ľudí v nich síce z blízkosti (na s. 62 dokonca hrdinka zastane pozíciu postavy), súčasne však akoby cez sklo. Prípadne k iným pristupuje ako k dočasne umŕtveným (s. 40). Plynulé prechody a striedanie hľadísk, ktoré prehlbujú veršovú komplexnosť, sú pre Tóth príznačné. Báseň Remíza zaujme prerývanou a neurčitou poetikou, ktorá podčiarkuje tému rozpadávajúceho sa vzťahu. V texte sa síce črtá potenciálny partner, v zmysle upokojovania zúfalej mysle vidinou nového vzťahu. Tá sa však rozplýva paralelne so snom po prebudení (s. 61) a text sa končí vytriezvením a nedôverou vo vzťah ako taký.
Posledná báseň Dušičky je témou pohrebu symbolickou bodkou, resp. bodom kruhu napojeným na prvú báseň knihy. Zároveň predstavuje destilát autorkinho myšlienkového registra (smrteľnosť, kontakt detstva a dospelosti, vnorenie do každodennosti) a poetiky: narúšanie dichotómií (sakrálne vs. profánne), „vážna téma“ podaná s ľahkosťou (i prostredníctvom civilného slovníka), odstup cez iróniu, ktorý je tu umocnený zapojením iného média (videokamery), silná (tu i hrozivá) obraznosť. Na druhej strane text ukazuje aj autorkinu slabosť, ktorou je hroziaca prvoplánovosť pointy: „Spomalila som, aby som / nemusela prijať jeho nepozdrav“ (s. 73). Tú však Tóth dokáže v takmer každom mieste knihy eliminovať vďaka kvalitám, na ktoré poukazuje recenzia.
Skrátená verzia vyšla v časopise Romboid, č. 8/2011.