Peter Bilý: Tak teda?
Španielsko bolo pred pár desaťročiami trochu divnou a značne bigotnou krajinou, nielen v časoch, keď Karel Čapek písal svoje láskavé zápisky Výlet do Španěl, ale aj o čosi neskôr. Od 1939 do 1975 by sme sa bavili o krajine pod klérosemifašistickou diktatúrou (raz tvrdšou, raz mäkšou), v ktorej okrem iných detailov, typických pre pravicové a ľavicové diktatúry, ako policajný štát, cenzúra, atď. boli aj také osobité perličky frankizmu ako „práva“ žien. No tie boli na takej úrovni, že ešte aj v sedemdesiatych rokoch, ak ktorákoľvek žena potrebovala ísť vybaviť niečo do banky, napríklad vybrať si peniaze zo svojho účtu, musela prísť s oprávnením od svojho manžela. Ak postavenie žien bolo takéto, môžeme si domyslieť, aké mohli byť v časoch patriarchálnejších ako dnes „práva“ sexuálnych menšín.
Nuž, lesby a gejovia to nemali v Španielsku vôbec jednoduché nielen v stredoveku, ale ani v 20. storočí, tak počas občianskej vojny (známy prípad F. G. Lorcu), ako aj po nej (väzenia, pracovné tábory, „prevýchova“). S príchodom demokracie sa spoločenské postavenie sexuálnych menšín v Španielsku dostáva z marginalizácie do normálnejších koľají, no ešte v roku 1987 boli dve ženy zatknuté za bozk na verejnosti. Keď pred šiestimi rokmi novozvolený španielsky premiér Zapatero zlegalizoval manželstvá homosexuálnych párov (a aj zrovnoprávnil, čo znamená aj právo na adopciu), čím iba splnil svoj predvolebný sľub (lebo občas sa predvolebné sľuby aj plnia), strhla sa konzervatívnych médiách nemalá trma-vrma aj preto, lebo bigotnosť predsa len má v španielskej tradícii ešte stále svoje hlboké korene. Napriek tomu, že k legislatívnemu kroku bolo treba v tom čase istú odvahu (ach, ten všadeprítomný dohľad mainstreamovej verejnej mienky...), dnes už takmer nikomu v Španielsku nepripadajú manželstvá lesieb a homosexuálov ako niečo uletené a žiaden konzervatívcami sľubovaný „rozvrat rodín“ sa nekonal. Nerád porovnávam Španielsko a Slovensko, lebo vždy mi porovnávania takého typu pripadajú hlúpe.
Ale ak sa už bavíme o ľudských právach, teda aj o právach sexuálnych menšín a porovnávame dve „európsko-úniové“ krajiny... V prípade Slovenska je zarážajúce, že ak pôvodným étosom niekdajšieho Novembra ’89 boli práve ľudské práva (a nie malé a veľké privatizácie, malé a veľké korupcie, malé a veľké manipulácie...), ani dnes nie sú sexuálne menšiny zrovnoprávnené. A to je nielen o manželstve a adopciách, ale najmä o tabuizácii a o obyčajnom skrývaní sa. Uvedomujú si tí, ktorí sa bránia progresívnejším zmenám v legislatíve, že Slovensko je krajina, kde ženy mali volebné právo už o štvrťstoročie skôr ako, povedzme, Francúzky, Belgičanky či Talianky? To, že slovenskí politici sú zbabelá a vypočítavá zberba, vieme, a je jedno, či ide o pupkatého prasáka želajúceho z bilbordov „Božie Vianoce“, alebo o uhladeného ekonóma, ktorý, keď potrebuje dohodiť byt v centre Bratislavy zadarmo, dokáže sa celkom vážne tváriť ako sociálny prípad. Od politikov by človek zmenu verejného diskurzu nečakal, ani od tých, ktorí ešte občas majú v ústach onen november. Spisovatelia a umelci (viď nielen fiasko okolo prvej bratislavskej Gay pride) sú náhle zašití vo svojom mlčaní, keď ide o niečo iné ako o vlastnú samoľúbosť a dukátiky z grantov. Veď ide o práva „tých druhých“, nie moje, tak načo si práve ja budem komplikovať život, nie? Vždy sa veľmi bavím na tom, keď sa slovenskí spisovatelia cítia morálne kvalitnejší ako ich politici.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 2/2011.