Ola Stawinska: Hold Inakosti
Rebro, Derek. 2010. Okamih pred dopadom. Bratislava : Ars Poetica.
Švédsky industriálny label Cold Meat Industry je propagovaný sloganom For the music lover who can sit and enjoy the evolving sound of someone else´s nightmare. Mám pocit, že s debutom Dereka Rebra je to podobne. Okamih pred dopadom je zbierka pre tých, ktorí radi prežívajú nočné mory druhých. Kvalitné nočné mory.
Recenzovaná kniha je príkladom intímnej lyriky so značnou mierou individuálnej autonómie. Jej atmosféra je zaťažená – lapidárne vyjadrené – stiesneným pocitom ohrozenia. Dominantná téma odcudzenia nadobúda podobu introvertného uzavretia sa do seba s čistým popisom každodenného života ako zdroja utrpenia. Zobrazovanie skutočnosti sa tu prejavuje cez projekcie vnútorne prežívaného sveta, v zdanlivom zovšeobecnení individuálnych pocitov. Nejde o explicitne vyjadrený strach, ale skôr o jeho nepresnú, rozumom neupevnenú, skôr tušenú podobu. Nekonceptualizované obavy prenikajú pod povrch slova v spojeniach ako „tušené jamy“, „podoba tušená / vynára sa z obrazu“. Náznaky ťažko definovateľnej úzkosti evokuje už samotný názov zbierky Okamih pred dopadom, ktorý je na jednej strane stlmený, vzdušný, ponorený do ticha, na druhej strane intenzívny, emocionálny a fanatický, až zúrivý.
Okamih pred dopadom je pre lyrický subjekt situácia, v ktorej sa paradoxne cíti najistejšie. Je to zvláštny moment, v ktorom má šancu presvedčiť sa o svojom dočasnom trvaní, do popredia sa dostáva svojrázne oslavovanie existencie v medzipriestoroch, v metaforickom vzduchu, v ktorom je ťažko určiť akékoľvek hranice – hrdina je vtedy na území nikoho. Tieto medzipriestory získavajú u Rebra status východiskovej aj záverečnej skúsenosti. Subjekt síce pociťuje nemožnosť udržania tohto stavu, ale nesnaží sa ani ho ani oneskoriť, ani sa pred jeho ukončením brániť.
Pozrime sa na zbierku bližšie: Rebro sa vo svojich básňach sústreďuje na detail. Architektúra textu je minimalistická, až asketická, zbavená preťažených komentárov. Skromná v slovnej vrstve, no bohatá na často až maniacky variované zmyslové motívy a symboly. Zbierka obsahuje 36 básni, ktoré sú zbavené titulov, aj vďaka čomu celok pôsobí ako reťazec oddelených a zároveň úzko spätých svedectiev o človeku, jeho identite a jestvovaní vo svete. Dôležitým „pozadím“ Rebrovej poézie sa stávajú kľúčové podstatné mená. Tie doslovné a každodenné, ako sú ihla, zrkadlo, voda, telo, vlasy, koža, a tie symbolicky zložitejšie, „lyrickejšie“, ako sú hladina, priestor, odraz, tma a svetlo. Spolu vytvárajú introvertný opis, v ktorom hlavnú rolu zohráva samota. Tá je v prípade Rebrovej poézie skôr „metafyzicky symbolická“ ako „fyzicky konkrétna“, hoci jedno s druhým súvisí. Samota je zobrazovaná ako všedná až banálna, no zároveň ako morbídne emocionálna záležitosť. Subjekt túži po kontakte s druhým, ale strach zo „zatesnenia“ vo vzťahu je preňho paralyzujúci, predstava zdanlivo bezúhonného dotyku je mu viac ako nepríjemná. V jednej básni nachádzame v tomto zmysle zintenzívnenú prítomnosť noža, nadobúdajúceho symbolickú podobu (takmer vražednej) zbrane: „v odtoku uväznený / nôž / na krku položená / ruka“.
Spojenie emocionálneho „brutalizmu“ a ironicky uchopenej tradičnej „dievčenskosti“ (vloženej básnikom sofistikovane do konkrét a zobrazovanej prostredníctvom vecnosti) je ďalší dôležitý referenčný bod zbierky. Básnik vedome využíva „ženské” rekvizity, ako sú napríklad spomínaná ihla alebo zrkadlo s ich zaužívanými asociáciami (usilovnosť, trpezlivosť, pracovitosť, jemnosť, narcizmus, márnomyseľnosť, samoľúbosť či namyslenosť). Rebro ich však „významovo“ prevracia, a tým relativizuje ich spájanie s tradičným ženským rodom. Ihla v novej scenérii nespája roztrhané veci v jeden celok, ale stratená („stratené ihly / spálená tráva“) čaká na okamih, v ktorom by mohla spôsobiť bolesť („nad úrovňou stola / vákuum / ihla sa vznáša / udiera do stien / kĺže nadol“). Plní funkciu „predcíteného“, vo vedomí lokalizovaného príznaku nebezpečenstva: „ihla príliš malá / v priestore tušená / padá prirýchlo / sledujem dopad / nepočuť“.
Rebro s prenikavou ostrosťou zachytáva tiež fatalizmus zrkadla. Tento motív, spolu so spomínaným pocitom odcudzenia, tvorí jednu zo základných dominánt zbierky a príčin „okamihu pred dopadom“. Lyrický subjekt sa pomocou symbolu zrkadla štylizuje do podoby lacanovského „petit autre“. Človek, prítomný v básnickej výpovedi, spochybňuje svoju celostnú subjektivitu, ktorá by bola dostupná v plnej dimenzii. Na viacerých miestach hrdina podáva svedectvo zažívania vlastnej telesnosti ako chaotickej kolekcie autonómnych častí organizmu, istého konglomerátu roztrieštených objektov. Hneď v prvej básni sa objavujú formulácie ako „odpustiť telu pokožku“, neskôr sa subjekt už explicitne dištancuje od jednej podoby tela: „dobiela odkrvená / silueta namiesto tela“, prípadne: „telo v cudzej ruke“. „Telesnú“ nekompaktnosť zdôrazňuje obrazmi ako „namiesto očiek / dostrieľané nohy“, prípadne spodobením oddelených prstov („navliekol si rukavicu / prsty zvliekol spolu s ňou“) alebo pomocou metafory odseknutej hlavy: „vlasy stále zopnuté / hlava stále odseknutá“. V istom momente hovorí priamo: „stotožni sa s predobrazom“. Lyrický subjekt neakceptuje „fikciu“, nenachádza sa, resp. odmieta sa nachádzať vo vnútenom obraze, neidentifikuje sa so svojím vonkajším odrazom, ktorý ho paradoxne vzďaľuje od seba a ktorý ho vedie k žiarlivosti, až rivalite: „prasknutý v odraze / zotrený v pohľade“. Autoidentifikácia subjektu sa nekoná: „z črepín skladám odraz / zmnožený sa v ňom stále nevidím“, prípadne: „stávať sa neviditeľným / v zástupe zrkadiel“.
Rukopis autora je prelínaný „nenásytnosťou pocitov“ a „odhaľovaním slabosti“. Básne stoja na (až na prasknutie napnutom) „tušenom“, pričom symptomatické pre zbierku je to, čo sa odohráva medzi (!) slovami. Básnik zaznamenáva krízové stavy vlastnej aj širšej chápanej identity i pomocou ďalších (v tomto rámci nevšedných) čŕt intímnej skutočnosti. Pre mňa osobne je v tomto kontexte mimoriadne zaujímavý predovšetkým obraz vody. Ako som už naznačila, subjekt občas siaha po známych symboloch, ktoré vďaka autorskej stratégii inverzie mobilizujú odlišnosť, diferenciu, nezvyčajnosť. Básnik ich používa pri kladení otázok o podstate vlastnej identity subjektu v kontexte prvotného narcizmu, idealizácie „ja“ a identifikácie so „spoločenstvom“. Prináša situácie, v ktorých ľudské rozhodnutia majú plniť požiadavky dávneho a dnešného „ja“. Odraz vo vode sa líši od obrazu, ktorý predstavuje zrkadlo, je vo vzťahu k nemu pôvodnejší: do vody nie je potrebné dospieť. Narcistický rozmer tohto odrazu (vyobrazenie lyrického subjektu) autor predstavuje pomocou dialektického páru identita – inakosť: „na dne jazera / sa odrážať / no nikdy neodraziť“. V posledne citovanej ukážke opäť veľmi zaujímavým spôsobom naráža na mechanizmy autoidentifikácie, spojené so základným (v zmysle prvotným) sebaobrazom a kategóriou inakosti ako podmienkou autopotvrdenia. Práve toto sú podľa mňa najsilnejšie body Rebrovej poézie.
Máme dočinenia so zrelým debutom, ktorý invenčne a „zúfalo reálne“ uchopuje pocity úzkosti a nepokoja. Stretávame a prežívame literatúru, ktorá nebanálnym a presvedčivým spôsobom zachytáva nekonzistentnú identitu, spoločensky vnútené predpisy, ktoré sú našívané na individualitu. Kniha doslova bráni inakosť a skladá hold narcistickým invenciám. Atraktivita zbierky spočíva práve i v tom, že jej texty sú polyfonickou skúsenosťou, neredukovateľnou na známe a dostupné poriadky. Namiesto nej ponúka vzrušujúcu a viackrát spomínanú Inakosť.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 1 - 2/2012.