Miroslava Mišičková: Nové výzvy v boji proti útlaku a nadvláde

15.01.2012 18:17

 

Young, Iris Marion. 2010. Proti útlaku a nadvládě. Transnacionální výzvy politické a feministické teorie. Praha : FILOSOFIA.

 

Zborník vybraných prác I. M. Young možno istotne zaradiť medzi najvýznamnejšie príspevky do aktuálnych diskusií v oblasti sociálnej a politickej filozofie. Napokon, meno tejto poprednej americkej filozofky u nás ani v Česku netreba osobitne predstavovať. Young bola pravidelnou účastníčkou každoročnej pražskej konferencie Philosophy and Social Sciences a jej osobná knižnica dnes patrí práve Filozofickému ústavu AV ČR. Zborník Proti útlaku a nadvláde, na ktorom sa prekladateľsky podieľal tím z Filozofického ústavu AV ČR (Zuzana Kubišová, Ondřej Lánský, Ondřej Štěch, Zuzana Uhde, Josef Velek) a editorskou prácou Zuzana Uhde, čitateľom a čitateľkám sprístupňuje myšlienky jednej z najvýznamnejších osobností feministickej politickej filozofie ostatného štvrťstoročia.

Ako raz napísal William E. Scheuerman, bola to práve neobyčajná schopnosť identifikovať a kriticky reflektovať aktuálne a naliehavé otázky verejného diskurzu, čím Young prispela k objasneniu najzásadnejších problémov politickej teórie. Zborník Proti útlaku a nadvláde predstavuje viaceré z nich. Na prvý pohľad ide o prehľadové dielo, čítanku kľúčových textov, ktoré zachytávajú rôznorodé spektrum tém – od feministickej reflexie domova a subjektivity až po úvahy o globálnej demokracii. Rozmanitosť vybraných štúdií však stmeľuje jasný autorkin zámer – analyzovať sociálnu nespravodlivosť.

Vybrané štúdie potvrdzujú, že charakteristickou črtou myslenia Young je dôraz na zakotvenosť subjektu vo vzťahoch sociálnych štruktúr. Young sa pokúša zdôvodniť morálny rozmer sociálnej nespravodlivosti prostredníctvom kritiky nestranného a individualizovaného posudzovania konkrétnych životných pozícií jednotlivcov. Tvrdí, že ak zohľadňujeme len pozíciu konkrétneho jednotlivca – bez ohľadu na špecifický sociálny kontext –, prijímame čiernobielu optiku: jeho/jej situáciu, ktorá sa chápe ako priamy či nepriamy výsledok jeho/jej konania, označíme za spravodlivú alebo nespravodlivú. Young sa pokúša poukázať na limity tohto chápania novou tematizáciou subjektu. Jeho svojské vymedzenie tvorí jadro jej sociálnej a politickej teórie.

Liberálny ideál atomizovaného jednotlivca nahrádza chápaním subjektu ako prvku širokej siete sociálnych vzťahov. O vzťahoch útlaku a nadvlády podľa nej môžeme hovoriť predovšetkým na úrovni štruktúr, ktoré sa reprodukujú konaním jednotlivcov. Na základe toho následne tvrdí, že len ak posudzujeme nerovnosti na štrukturálnej úrovni, dokážeme rozpoznať v sieti nesúvisiacich individuálnych krívd inštitucionalizované procesy, ktoré usmerňujú životné plány jednotlivcov, a teda chod celej spoločnosti.

Young si však uvedomuje problémy späté s konceptom skupinovej identity. Vo svojej politike diferencie kriticky reflektuje problém homogenizácie skupín (vedúci k ich esencializácii) a prikláňa sa k chápaniu skupín ako heterogénnych celkov a k uznaniu vzájomných odlišností jednotlivcov. Subjekt podľa nej nemožno vnímať bez špecifickej histórie, konkrétneho sociálneho kontextu, kultúrnych hodnôt či telesnosti. Jednoducho povedané, jednotlivcov nemožno posudzovať bez ohľadu na rasu, triedu, sexualitu či rod. Práve rodový aspekt, resp. analýza zdrojov štrukturálnej nespravodlivosti z feministickej perspektívy je predobrazom jej argumentácie aj pri iných problémoch.

V časti „Feministické variácie na tému dom a domov“, podobne ako mnohé z jej predchodkýň, reaguje Young na kritiky domova ako miesta falošnej ilúzie súkromia a budovania subjektivity. Proti konceptu domova ako oblasti zakotvenia v imanencii u Beauvoir či domova ako sveta ženského chátrania a straty subjektivity v koncepcii Irigaray stavia domov ako priestor konštruovania a upevňovania identity a zabezpečovania ochrany. Young však zároveň tvrdí, že relevantnosť niektorých kritických pripomienok Beauvoir či Irigaray sa nedá spochybniť. Koncept domova preto treba podľa nej včleniť do špecifického kontextu a zohľadniť jeho kultúrnu hodnotu. Young navyše zdôrazňuje, že domov možno chápať v širšom zmysle – môže totiž vystupovať ako miesto plniace aj funkcie, ktoré presahujú jeho deklarovaný súkromný charakter. To ju vedie k odmietnutiu liberálnych predstáv oddelenia súkromnej a verejnej sféry – koncept domova môže nadobúdať aj radikálnu politickú dimenziu. Uznanie domova ako pozitívnej hodnoty[1] tak nie je „len“ konceptuálnou rehabilitáciou pojmu: vďaka tomu, že odkrýva tvorivú hodnotu žien (ktorá býva zvyčajne devalvovaná), stáva sa aj užitočným nástrojom radikálnej sociálnej kritiky, čo presvedčivo demonštruje na koncepcii bell hooks. Z tohto pohľadu je príznačné, že zdôrazňovanie hodnoty domova nie je pre Young úsilím o vymedzovanie. Naopak, je potvrdzovaním vlastnej autonómie a kontroly, čo zásadne determinuje charakter kritiky štrukturálnej nespravodlivosti.

Koncepciu domova v teórii Young možno vnímať ako mikrokozmos jej sociálnej a politickej kritiky. Ak dokážeme identifikovať korene nespravodlivosti a potrebu uznania a autonómie jednotlivcov (v záujme ich bezpečnosti) na elementárnej úrovni, dokážeme kritický koncept rozšíriť aj o globálnu úroveň. Alebo ako hovorí podnadpis knihy – klásť transnacionálne výzvy politickej a feministickej teórii. Kto je však aktérom týchto výziev? O kom hovoríme, keď sa zaoberáme problémami distribúcie zdrojov, nerovnosti či dožadovania sa globálnej rovnosti? Je korektné hovoriť o riešeniach pre jednotlivcov alebo treba zamerať pozornosť na celé kolektívy či skupiny? A napokon, ktorá z týchto možností vedie k dôslednému riešeniu, ktoré by prispelo k odstráneniu mnohorakých foriem sociálnej nespravodlivosti? Ako tvrdí Young, pre filozofov a politických aktérov je koncept nerovnosti (na úrovni teórie a praktického hodnotenia) prostriedkom legitimizácie ich chápania spravodlivosti a nespravodlivosti. Analýza rovnosti a nerovnosti sa aj v jej teórii stáva conditio sine qua non zdôvodnenia spravodlivého a nespravodlivého.

Identifikácia utláčaných skupín[2] ako štruktúr je z jej pohľadu rozhodujúca pri odpovedi na otázku, či možno obhájiť skupinovú prax hodnotenia nerovností. V časti „Čia rovnosť? Sociálne skupiny a posudzovanie nerovností“ preto obhajuje myšlienku, že „hodnotenie nerovnosti cestou porovnávania individuálnej situácie poskytuje slabý základ pre posudzovanie nespravdlivosti“ (s. 107 - 108). Hoci Young v žiadnom prípade nepopiera vplyv osobných atribútov na pozíciu aktérov, tvrdí, že len z perspektívy sociálnych skupín možno odkryť štruktúry nerovnosti a ich reprodukciu ako dôsledky fungovania inštitucionálnych vzťahov a procesov. Výsledkom tejto metódy má byť zmena perspektívy, ktorá povedie k dôslednejšej analýze a kritike sociálnej nespravodlivosti. Tá je, na rozdiel od nerovnosti (na ktorú podľa Young nemôžeme aplikovať žiadne hodnotiace kritériá), morálnou krivdou, ktorú treba odstrániť dôslednými opatreniami nielen na lokálnej, ale predovšetkým na globálnej úrovni.

Kapitola „Žijúce telo versus gender“ objasňuje perspektívy uplatnenia tejto metódy na poli feministickej sociálnej a politickej teórie. Young v nej reaguje na koncept žijúceho tela od Toril Moi, ktorý má byť definitívnou odpoveďou na starý spor ohľadom biologického redukcionizmu a rodového esencializmu. Podľa viacerých kritík viedol model pohlavie/rod (ktorý kopíruje dichotómiu telo/myseľ) k problematizácii statusu ženského subjektu a znemožneniu jeho politických ambícií. Teória žijúceho tela, inšpirovaná existencialistickou fenomenológiou, stavia proti systému pohlavie/rod predstavu konajúceho tela zasadeného do konkrétneho socio-kultúrneho kontextu. Toto telo-v-situácii je výsledkom syntézy, ktorá prekonáva dichotómie, nemá univerzalistické ambície a zdôrazňuje kultúrny rámec žijúcich tiel. Napriek tomu Young kladie do centra svojej sociálnej a politickej teórie ako rámcovú kategóriu uvažovania práve rod.[3] Ten totiž podľa nej nereflektuje len otázky identity a subjektivity (limity konceptu žijúceho tela), ale ponúka širší priestor pre analýzu sociálnych štruktúr a inštitúcií. Práve toto východisko možno vnímať ako mimoriadne podnetný príspevok k súčasným diskusiám o rode ako relevantnej kategórii výskumu.

V časti „Dva koncepty sebaurčenia“ Young kladie do protikladu dva spôsoby nazerania na problém slobody jednotlivca. Prvá línia chápe sebaurčenie v zmysle radikálnej individualizácie a možnosti usmerňovať svoje konanie podľa vlastných potrieb bez ohľadu na okolie. Young hovorí o tzv. princípe nevmiešavania, podľa ktorého je jednotlivec slobodným indivíduom len vtedy, keď koná nezávisle od okolností, vzťahov a preferencií iných. Hlavnou oblasťou demonštrácie jeho slobody je práve súkromná sféra. Zjednodušene sa dá povedať, že sebaurčenie je v tomto prípade abstrahovaním od vzájomnej závislosti aktérov a ich zakotvenosti v spoločenských vzťahoch. Druhú pozíciu, ku ktorej sa prikláňa Young, predstavuje koncept vzťahovej autonómie, podľa ktorého je potrebné brať ohľad na vzťahovú závislosť jednotlivcov a slobodu vnímať v zmysle regulácie a vyjednávania o vzájomných vzťahoch (čo podľa Young nevylučuje možnosť maximálneho dosahovania individuálnych cieľov). Princíp nevmiešavania je podľa Young falošným garantom slobody, ktorý pri existujúcich vzťahoch útlaku a nadvlády stráca opodstatnenie.[4]

Na tomto základe Young buduje teóriu sebaurčenia ako absencie nadvlády, ktorá je kontrapozíciou voči koncepciám individuálnej a národnej autonómie a separatizmu. Pod heslom „spoločne v rozdielnosti“ sa skrýva jej model sebaurčenia vyrastajúci z federálnych vzťahov, ktoré charakterizuje ako lokálnejšie, pluralitnejšie a horizontálnejšie. Jeho uplatniteľnosť testuje aplikáciou na izraelsko-palestínske vzťahy.[5] V súlade s koncepciou sebaurčenia ako absencie nadvlády sa pokúša zohľadniť priestorovú prepojenosť skupín, pričom zdôrazňuje potrebu zaviesť do vzťahov procedúry vyjednávania a upevňovania vzájomného uznania. Young konkrétne popisuje možnosti fungovania a vzájomnej spolupráce sebaurčujúcich sa jednotiek na základe nutnosti riešenia spoločných problémov. V praktickej rovine to znamená ustanovovanie inštitúcií spolupráce na lokálnej, regionálnej a globálnej úrovni a zavedenie recipročnej kontroly na oboch stranách – lokálnej a nadnárodnej (v rámci konkrétnych procedúr a regulačných inštitúcií).[6]

Azda najproblematickejším bodom teórie Young je konceptualizácia vzťahu kultúrneho uznania a ekonomickej redistribúcie. Young presvedčivo argumentuje proti zúženiu konceptu sebaurčenia na kultúrnu záležitosť. Ten musí nevyhnutne zahŕňať aj moment ekonomických šancí, t. j. existenciu podmienok redistribúcie materiálnych zdrojov. Na druhej strane však u nej možno identifikovať istý druh hierarchizácie: politiku diferencie v praktickej rovine primárne prepája s dôrazom na uznanie. Redistribúcia, hoci je integrálnou súčasťou jej systému, sa preto javí len ako  akcidentálny prejav uznania, ktorému vo vybraných štúdiách vyhradzuje nepomerne menší priestor. Východiskom teórie, ktorá má ambíciu prakticky napomôcť pri odstránení sociálnej nespravodlivosti, by azda nemal byť primát uznania ani redistribúcie, dokonca ani – ako napr. u Nancy Fraser[7] – rozlíšenie dvoch odlišných typov nespravodlivosti, ktoré vedú k dvom spôsobom nápravy. Hoci Young do istej miery prekonáva binárne chápanie uznania a redistribúcie tým, že odlišuje päť druhov útlaku, ich odstránenie vníma v praktickej rovine ako pomerne diferencované momenty. Nakoniec, redistribúcia predpokladá vzťahy uznania, kým existencia uznávajúcich sa aktérov je podmienená ich materiálnou reprodukciou, vzťahmi redistribúcie. Adekvátna konceptualizácia útlaku a nadvlády predpokladá zohľadnenie tejto súvislosti. A ich praktické odstránenie musí byť procesom, ktorý zahŕňa oba momenty.

V „Úvahách o globálnej demokracii“ Young nadväzuje na svoj koncept sebaurčenia a zdôrazňuje potrebu dialogickej interakcie aktérov na všetkých úrovniach ako protiváhu ideálu nestranného všeobecného hodnotenia. Young tento hlavný princíp svojej verzie deliberatívnej demokracie  zdôvodňuje morálnou argumentáciou, keď píše, že „proces dialogické interakce mezi aktéry, kteří rozvažují o tom, co je správné, může vést k tomu, že si každý uvědomí rozdíl mezi jeho vlastními partikulárními potřebami, zájmy a perspektívami a obecnejším chápáním toho, jaké regulační principy berou ohled na potřeby, zájmy a perspektivy každého“ (s. 218). Cieľom jej inkluzívnej deliberácie je teda zohľadnenie všetkých sociálnych perspektív – dominantných aj marginalizovaných. Uplatnenie tohto princípu podľa nej vytvára istú verejnú objektivitu, ktorá je predpokladom morálnej legitimity globálneho vládnutia.[8]

Je zrejmé, že pri koncipovaní svojej teórie Young neprihliada len na kritériá vedeckej odbornosti. Jej cieľom je zohľadniť reálne konzekvencie a možnosť praktického využitia, čo odráža aj jasnosť a priamosť štýlu písania. Ako tvrdí, tematizácia sociálnej nespravodlivosti je dvojsečnou zbraňou: môže byť nielen nástrojom podrývania nespravodlivosti, ale aj prostriedkom utvrdzovania vzťahov útlaku a nadvlády.[9] Podľa toho možno kritickú teóriu Iris Marion Young interpretovať ako výraz boja proti nespravodlivosti, ktorú nachádza v  každodennej skúsenosti utláčaných a ovládaných. V každej z vybraných štúdií sa preto pokúša nielen kriticky reflektovať symptómy sociálnej nespravodlivosti, ale aj nájsť relevantné nástroje na ich odstránenie. V tomto úsilí sa však preukazuje istý rozpor – sila jej štrukturálnej kritiky na úrovni teórie často kontrastuje s abstraktnosťou navrhovaných praktických riešení. Domnievam sa však, že tento rozpor je zároveň výzvou. Výzvou nielen pre kritickú teóriu, ale aj pre sociálnych vedcov a vedkyne, ktorým odkrýva nové perspektívy jej praktického využitia.

 

Pôvodne vyšlo v časopise Gender, rovné příležitosti, výzkum, č. 1/2011.