Matúš Mikšík: Hlboko pod hladinou
Rebro, Derek. 2014. Ako tieň na pľúcach. Levoča : Modrý Peter.
Druhá zbierka básnika, literárneho kritika a feministu Dereka Rebra pokračuje v trende autorovej minimalistickej poetiky z debutu Okamih pred dopadom. Určite však nejde len o netvorivé „dopisovanie“, Ako tieň na pľúcach je autonómnou zbierkou s premyslenou kompozíciou a neošúchanou, dôvtipnou asociatívnosťou.
Texty som si orientačne rozdelil do štyroch skupín: 1. básne-momentky, akoby impresie, ktorým ich podprahový nepokoj pridáva ďalší rozmer – asi najlepším príkladom je báseň (pavučinou v oleji) (s. 22); 2. básne intímne, zaoberajúce sa vzťahom subjektu a jeho partnera – tie sa nachádzajú najmä v druhej polovici zbierky; 3. básne tematizujúce umieranie na nemocničnom lôžku (v užšom slova zmysle umieranie na rakovinu), alebo aj terminálne štádium smrti – opäť skôr v druhej časti zbierky a úzko napojené na básne vzťahové (budem sa oboma týmito skupinami zaoberať podrobnejšie); 4. básne „s otáznikom“, ktoré sa mi nepodarilo uchopiť, respektíve necítim pri nich dostatočnú istotu na to, aby som si dovolil ich (verejne) interpretovať a formulovať akékoľvek závery – práve preto však môžu byť subjektívne ešte zaujímavejšie a prienik do nich iste prinesie pocit naplnenia aj zadosťučinenia (zatiaľ ich odkladám bokom).
Metódou skladania veršov je starostlivé, možno až úzkostlivé odkrajovanie slov z pomyselnej situácie básne, až kým sa text neocitne na hrane možnosti zachytenia zmyslu (respektíve na hrane možnosti rekonštrukcie tejto situácie). Rebrove básne sú tak akoby definíciou limity – neustále k niečomu (inému) konvergujú, ale nikdy to priamo nevyjadrujú, situácia navždy ostáva rozostreným obrysom. Explicitné vyjadrenie tohto problému sa azda odráža vo verši: „pod sklíčkom bunka“ (s. 31), teda niektoré obrazy akoby boli pod mikroskopom – až príliš priblížené, vďaka čomu sa potom skladanie celku stáva náročným. Zjednodušene sa dá povedať, že na zachytenie zmyslu autor niekedy poskytuje čitateľovi a čitateľke sieť s príliš veľkými okami, cez ktoré hľadaný zmysel pomerne ľahko prekĺzne (čím, samozrejme, netvrdím, že by zmysel absentoval).
Často sa objavuje aj formálna hra so slovom, či už je to invenčné použitie zátvoriek (napríklad: „pečeň (spra)cúva“, s. 48), alebo vytváranie sémantických spojení na základe formálnej podobnosti slov. Dôležitá je aj vnútorná tenzia básne, často tvorená využitím dvoch alebo viacerých diametrálne odlišných významov niektorých slov, napr. ihla na gramofóne (s. 17) a ihlica v kolese bicykla (s. 13). Našťastie, aj na prvý pohľad nesúvisiace (hoci formálne príbuzné) slová spolu súvisia natoľko, aby fungovali minimálne ako katalyzátor vzniku a nie zániku básne – to sa vo všeobecnosti dá považovať za pozitívny fakt.
Tak, ako bol „okamih pred dopadom“ kľúčovým momentom prvej autorovej zbierky, „tieň na pľúcach“ je kľúčovým stavom subjektu – stavom, ktorý determinuje celú jeho výpoveď a je tak nástrojom k jej interpretácii. Aký je to stav? Predovšetkým stav ohrozenia, čo konotuje už názov zbierky – nad lyrickým subjektom visí tieň, ktorý signalizuje permanentné, všadeprítomné ohrozenie. To sa manifestuje najmä v tzv. momentkových básňach – respektíve v nich je viac exponované, vypuklejšie, keďže sa objavuje náhle a nečakane, spôsobujúc hlbokú ruptúru v situácii evokujúcej pozitívne pocity. Ako príklad sa dajú uviesť verše: „nedopitá kofola / dokonavé slnko // v cukrovej vate / sršeň“ (s. 22), či: „ak si natriem ústa medom / tak len v túžbe po žihadle“ (s. 31), prípadne nasledujúce, v ktorých je prítomnosť napätia implicitnejšia, vyjadrená skôr nepriamo: „kľukatá cesta / praskanie // palcom po zvončeku // zvírený štrk / voda v kolene“ (s. 13), alebo: „približujú sa steny / stupňujú“ (s. 43). Neskôr je jasné, že „tieň na pľúcach“ vyjadruje ohrozenie rakovinou, čo je koniec-koncov podporené aj ilustráciami – na nich sú predmety z nemocničného prostredia, často zastreté čiernou škvrnou –, ktoré tak zapadajú do kompozície zbierky a sú pre ňu prínosom.
Dovolím si jednu interpretačnú sondu. Začína sa veršami: „kameň skáče / hľadá“ (s. 39), ktoré sa v prvom pláne dajú – vzhľadom na vodu, prítomnú v predchádzajúcich veršoch – interpretovať ako jednoduché hádzanie žabiek. Na druhej strane môže ísť o gesto vzbury, dosahovania čohosi takmer nemožného, pretože keď „kameň skáče“, búri sa tým proti prírodným zákonom, a keď „hľadá“, v podstate sa búri proti spoločenským konvenciám – najmä ak ho vnímame vo svetle veršov z básne (nastrelený na torzo) (s. 16), kde sa vynára myšlienka o podobnosti sochy a jej predlohy, teda myšlienka o podobnosti kameňa a človeka. Navyše, v takejto interpretácii nadobúdajú zaujímavú hodnotu aj verše: „kameňom o druhý / aspoň i(s)kru“ (s. 41) – v nich je opäť v prvom pláne jednoduché kresanie iskry, metaforicky však môže ísť o to, že subjekt, symbolicky vyjadrený kameňom, túži po zmysluplnom splynutí, ktoré by vytvorilo „aspoň ikru“ (prioritná je tu idea duševného zmyslu takéhoto splynutia, nie doslovná interpretácia ikry ako plodu, zárodku nového života).
Na základe toho je pomerne jasné, že básne komunikujú aj navzájom medzi sebou prostredníctvom množstva rekurentných motívov (ktoré sú často vyjadrené iba jednou sémanticky silne zaťaženou lexémou). Tieto motívy sa postupne v smere čítania rozvíjajú: „nedovidieť“ (s. 15) a „stále nedovidí“ (s. 25), či: „svetlomety / srnou do hmly / porozbíjaj“ (s. 26) v súvislosti s: „nádych pred zákrutou / znova srna“ (s. 50), vďaka opätovnému vynoreniu sa sémantizujú, napríklad na situáciu básne (každá časť) (s. 13) nadväzujú verše: „nožom po plášti / priamo k duši“ (s. 51), prípadne sa ich význam prehlbuje aj spätne. Navyše, viacero motívov (napríklad žihadlo, balón, švihadlo) sa objavovalo už v autorovom debute – Rebro tak akoby kontinuálne navrstvoval verše jeden na druhý už od Okamihu pred dopadom (2010). Dôležitý je tak priestor a vzťahy nielen medzi jednotlivými slovami (veršami) tej-ktorej básne, ale aj priestor a vzťahy medzi samotnými básňami i medzi oboma zbierkami.
Azda najzaujímavejším aspektom recenzovanej zbierky je pokus o zachytenie vzťahu subjektu a jeho partnera – nie preto, že ide o homosexuálny vzťah, o čom sa vlastne dozvedáme pomerne neskoro (explicitne asi až vo veršoch: „som svoj v tebe / si svoj vo mne“, s. 67), ale preto, že sa tu vytvára idea akéhosi neúplného zdvojenia. Túto neúplnosť chápem tak, že partner nie je úplnou kópiou subjektu, ale má svoju vlastnú identitu – hoci v zbierke takmer nepostrehnuteľnú (avšak dá sa – ako mnoho iných vecí – domyslieť). Akoby subjekt a jeho partner boli viac ako jedna, ale menej ako dve osoby – toto je zobrazované variáciou princípu zrkadlenia, ktoré stiera hrany medzi oboma indivíduami a dokonca ide tak ďaleko, že ich arbitrárne zamieňa: lyrický subjekt za jeho partnera a naopak. Azda najlepšie je to vidieť v básni (pritlačený k priezoru) (s. 38): „pritlačený k priezoru / nikto // pred dverami / za nimi // komu patrí(m) // oko sleduje seba / nevníma(m) // po čiare noha / smerom k vchodu // vrátený“ (s. 38). Zaujímavým je v tomto smere verš: „navlas(och) podobní“ (s. 32), v ktorom sa najprv evokuje maximálna možná kompatibilita („navlas podobní“), ktorá sa vzápätí relativizuje: „na vlasoch podobní“ – tu pomocou už spomínaného postupu zátvorkovania.
Prenikavú silu potom majú verše, v ktorých sa partner lyrického hrdinu nesprítomňuje vďaka princípu zdvojenia, ale subjekt sa mu priamo prihovára – napríklad báseň (nasleduj ruku) (s. 65), ktorú by som si dovolil parafrázovať do vety: Ty a ja poďme pracovať na tom, aby si dlho žil („prikladaj k letokruhom // starni“; „žiadne tiene“; „(po)choď“), pretože ja si myslím, že si to zaslúžiš. Samozrejme, v tejto fáze zbierky už prevláda namiesto všeobecného a všadeprítomného ohrozenia – signalizovaného predtým najmä motívom žihadla – ohrozenie konkrétne, signalizované motívom tieňa. Tieň (na pľúcach) sa viaže k nemocničnému prostrediu a v ňom k onkologickému oddeleniu, ktoré je exponované najmä v básňach (povstáva) (s. 60) a (nastúpení) (s. 63). (Celkovo je zvláštny vysoký výskyt pohybových úkonov nielen v prvých veršoch básní.)
Tu niekde je azda jadro celej výpovede, na mieste, kde akoby sa ľudia raz náhle milovali a inokedy náhle umierali – opäť princíp tenzie, ktorá vzniká zlučovaním (takmer) nezlučiteľného, avšak v tomto prípade s presahom na väčšiu plochu. Tu sa nachádza to dôležité – v posteli, v izbe za zatiahnutými závesmi, ktorá sa cez zrkadlo zdvojuje do lôžka v nemocničnej izbe (a vice versa). Azda je namieste otázka: Je vo vnímaní spoločnosti homosexualita niečím podobná rakovine? Postavenie týchto dvoch tém vedľa seba jednoznačne nie je náhodné, priamo do seba narážajú napríklad v básni (v maku pristúpia) (s. 55). Cez podobnosť s procesom pečenia závinu sú prepojené obrazy nemocničného lôžka („z maku pristúpia“ – verš konotuje spojenie s opiátmi, ktoré sú v maku; „lôžkami sa pripomeň“) a spálne neheterosexuálneho mužského páru („miesiť cesto“ a „(za)dom vstupuje“ – v nich je implicitne prítomný obraz sexuálneho aktu). Celkovo sa tak exponuje nielen (v poézii takmer netematizovaný) homosexuálny vzťah, ale aj jeho spoločenské väzby. Vzhľadom na autorov minimalizmus sa dá povedať, že jeho zbierka je podnetmi na uvažovanie v protismere k spoločenským stereotypom priam nabitá, čo hodnotím ako veľké plus.
Nezriedka je v Rebrových textoch lúštenie významov príliš náročné a nájdu sa i obrazy, ktoré pôsobia ako ornamenty, avšak domnievam sa, že aj hlbšie pod nimi čosi je. Otázkou ostáva, do akej hĺbky je ponáranie sa do veršov ešte produktívne a kedy sa z neho stáva bezcieľne blúdenie nejasnými významami, kdesi v dosahu piesčitého dna, kde len veľmi zriedka narazíte na kameň – slovo, o ktoré sa dá v interpretácii oprieť. Na druhej strane, hoci celkový obraz ostáva nejasný (teda ostáva obrysom), dovolím si tvrdiť, že vždy, keď zamierite kolmo pod hladinu, tak zo zbierky Ako tieň na pľúcach – s prihliadnutím na istú dávku šťastia a vhodného interpretačného naladenia – vylovíte čosi vzácne.
O všeličom by sa dalo (a malo) ešte rozprávať a všeličo by mohlo byť predmetom analýzy – rôzne pasáže, motívy, najmä rekurentné, súvis medzi nimi, charakter lyrického subjektu... Nateraz však moje verejné pozorovanie (a komentovanie) uzavriem a vrátim sa k pozorovaniu súkromnému – pozorovaniu básní, ku ktorým sa v čakaní na ďalší diel Rebrovej poézie ešte treba vrátiť.
Pôvodne vyšlo v časopise Vertigo, č. 4/2014.