Martina Grmanová: Prečo ženy trpia insomniou, alebo o ženách nielen pre ženy

Bodnárová, Jana. 2005. Insomnia. Bratislava : Aspekt.

„Insomnia je zápasníčka s nabrúseným nožom. Porciuje myšlienky na ostré kúsky.“ (s. 88)

Túto myšlienku mala Jana Bodnárová pred očami pravdepodobne po celý čas písania Insomnie. Tri príbehy o ženách nám ponúka len po malých kúskoch. Texty predstavujú montáže viacerých postupov, ktoré umožňujú striedať vnímanie a uhol pohľadu na rovnaký problém.

Príbeh zavraždeného dievčaťa s názvom Mandolína je podaný vo forme filmových sekvencií, „prestrihov“ a obrazov snímaných okom kamery („Kamera kĺže po detskej tvári, do ktorej narážajú muchy a motýle“, s. 10), do ktorých sú včlenené dialógy postáv. Prostredníctvom vízií, denného snenia a extatických stavov spôsobených hudbou text miestami prechádza do surrealistickej roviny.  

V Samovrave sú poetické pasáže rozprávača prestúpené monologickými úvahami ženy blúdiacej nocou.

Tretí text, Popríbehy, spája autorkine myšlienky a pozorovania s útržkami krátkych, zdanlivo nesúvisiacich príbehov do jedného celku. Fragmenty osobných výpovedí žien zachytáva autorka vo forme „koláže“ vytvorenej zo spomienok, obrazov, pocitov, útržkov rozhovorov, vízií, e-mailov, divadelných lístkov, titulkov z novín, pohľadníc, úvah, nápisov, textov z katalógu a lekárskych správ.

Jana Bodnárová sa postupne od pomerne dynamického deja s prestrelkou, znásilnením a vraždou v Mandolíne cez spomienkovú Samovravu prepracúva k takmer úplnej absencii deja Popríbehov. Regresie, zdanlivo nesúvisiace s primárnou zápletkou textu, sa istými, akoby náhodnými prvkami vracajú k téme, rozširujú ju o nové súvislosti a zároveň spĺňajú úlohu „ozvláštnenia“ (sadrový odliatok predlaktia Anny Achmatovovej v súvislosti s mandolínou, ženina predstava dievčaťa s hroznom v Samovrave). Niektoré opakujúce sa prvky nadobúdajú v textoch funkciu „návratných motívov“, môžu sprostredkovať asociáciu, prípadne istú nadväznosť s predchádzajúcou časťou, v ktorej sa motív už vyskytol (žena hrajúca na mandolíne, vermeerovské svetlo, mozog v mozgu – priestor v priestore). Z troch príbehov autorkinej „nespavosti“ vyvstávajú nezodpovedané otázky (zavraždený zubár, sadrový prst Anny Achmatovovej v mandolíne, vidiny anjelov...), koniec príbehov ostáva otvorený a ponechaný čitateľovi či čitateľke, nášmu mysleniu, vnímaniu detailov a ich prepájaniu (Dachau – žena s vytetovaným číslom na predlaktí fajčiaca cigarety Brazil – brazílsky básnik).

Prvé dve poviedky sa odohrávajú vo všeobecne známom prostredí (predmestie, fara, továreň, lúka...), v „ktoromkoľvek“ meste. Konkrétnejšie autorka umiestňuje až Popríbehy. Mestá tu pomenúva priamo (Mníchov, Paríž, Bologne, Košice, Prešov) alebo mimovoľne spomína reálie napovedajúce čitateľovi, kde sa práve nachádza (Starnbernské jazero – Mníchov, rieka Piava – Taliansko). Na charakteristiku prostredia Bodnárová často používa enumeráciu – vymenúva prvky, ale aj celé výrazy, ktoré dané okolnosti vystihujú, prípadne zahŕňajú všetky možnosti existencie určeného objektu („Cesty sú známe, neznáme, rovné kľukaté, úzke, široké, priame, krivé, mokré, suché, klzké, zemité, asfaltové, betónové, zbombardované, obnovené, zarastené krovím, zabudnuté, drogové, vysypané kamienkami, piesčité, prašné, vytúžené, prekliate, dobrodružné, snové, smrteľné...“, s. 80).

Presný čas v Insomnii nepoznáme, je určený len ako striedanie dňa a noci, čím príbehy vzbudzujú dojem určitej nečasovosti. Samotný pojem času chápe autorka ako relatívnu hodnotu („Minulosť sa mieša s budúcnosťou, takže čas tu nie je. (...) Ona v tomto momente kruto cíti čas“, s. 113 – 114).

Jana Bodnárová v sebe nezaprie kunsthistoričku, v textoch výrazne presvitá umelecký podtón, či už ide o „hudobné“ pasáže a vsuvky dominujúce v Mandolíne (Vivaldi, Dean Martin, Achmatovová), alebo drámu (Sarah Kane – 4.48 psychóza), fotografiu, videoinštalácie a výtvarné inštalácie v Popríbehoch. V tých sa na niekoľkých miestach spomína sochárka a výtvarníčka Louise Bourgeois. Jej cyklus kresieb The Insomnia Drawings pravdepodobne inšpiroval názov knihy Jany Bodnárovej – Insomnia. Rovnako sa tu stretávame aj s menom talianskeho maliara Morandiho a menom čínskeho maliara, ukrytým v názve čajovne – Čchi Paj Š’. Popríbehy sa vyznačujú niekoľkými autobiografickými črtami – subjekt s iniciálami J. B. sa pohybuje vo sfére výtvarného umenia, vytvára videoinštalácie a „trpí“ písaním príbehov v čase svojej nespavosti rovnako ako autorka („Čakať, kým tabletka dobyje mozog. Bude ho presviedčať, že mám spať a nevyvolávať príbehy insomnie...“, s. 132).

Charaktery postáv autorka odkrýva postupne, prostredníctvom ich konania, vnímania, myslenia, štýlu reči („FEŤÁK (pribehne a nohou rozšliapne jednu z figúrok): Kecáš, ty debil!“, s. 34). Vlastnosti sa odzrkadľujú aj na pozadí okolností, obrazov, hodnotenia rozprávača alebo ďalších postáv. Subjekty prvých dvoch poviedok vystupujú anonymne, ich mená nepoznáme, do deja vstupujú už ako hotové charaktery (matka, zubár, dievčatko, farár, mäsiar, feťák...). V Popríbehoch sa Bodnárová pohráva s iniciálami a časťami mien (Jana G. – J. G., Louise B. – L. B. – L. Bourgeois), celé mená uvádza len v prípade umelcov – skutočných osôb.

V textoch dominujú osudy žien vyrozprávané ženskými postavami. Muži sa objavujú sporadickejšie, sú vnímaní skôr ako násilníci („... väznená známou osobou (...), ktorá ju nútila užívať psychostimulanciá, valoron a opiáty. Pod ich vplyvom ju bil a znásilňoval“, s. 133; „OTEC: Tak aby ste vedeli! Obe! Ešte raz tu uvidí ducha a ja tú mandolínu rozsekám. Rozsekám a rozdupem! (Vyskočí a dupe po kuchyni.)“, s. 19), ako necitliví a ľahostajní („Muž sa obráti, vyhrnie si golier na kabáte (je vlhká zima), urobí zopár krokov. To je všetko. To je rozchod“, s. 114), neschopní vzťahu so ženou („... môj bieloruský ‚manžel‘ sa stále správa ako malé dieťa a robí všetko, aby mi spôsoboval problémy“, s. 110 – 111).

Ženy, ústredný motív Insomnie, sú zobrazené v rôznych pozíciách – ako deti, ženy, matky, ako jednoduché šičky, jemné umelkyne, vzdelané intelektuálky, ženy citlivé a milujúce, aj necitlivé vrahyne, ženy vnímané ako nositeľky života a plodnosti  (keltská bohyňa plodnosti, bohyňa Bast v podobe mačky). So svojimi osudmi a trápeniami tvoria mozaiku spojenú do jedinej „praženy“ tvoriacej ženský prototyp, uchovávajúci vlastnosti všetkých žien: „Niekedy mám pocit, že útržky príbehov žien tvoria jednu nehmotnú praženu. Veľké zrkadlo pre rozbité zrkadielka. Možno niet generácií. Je len náhodné rozmetanie žien v čase a priestore. Rovnakosť v rôznosti.“ (s. 106)

V prózach sa poetický jazyk autorky s množstvom básnických figúr a trópov („Zimná noc je poduška mŕtvych“, s. 97) strieda s hovorovým jazykom postáv. V prislúchajúcich častiach textu (lekárska správa, lekárska kniha) sú  použité odborné termíny, pre väčšiu autentickosť a priblíženie atmosféry miesta zvolila Bodnárová cudzie výrazy („Wohnbaracken, Appellplatz“, s. 102); „C’est le murmure de l’eau qui bout“, s. 121). Intenzitu zvyšuje opakovaním rovnakého slova („som ustatá, ustatá, ustatá“, s. 92); „Stromy bez listov. Bez snehu. (...) Bezslnečnosť. Bezvetrie. Bezhybnosť“, s. 109). Miestami sa objavujú jej vlastné výrazy, akési poetické neologizmy (bezslnečnosť, bezhybnosť, prizerač...). Autorkine „videoilustrácie“ dopĺňajú texty tajomnou atmosférou čiernobielej neurčitosti.

Insomnia je knihou ženy o ženách. O ich myslení, cítení, vnímaní. O ženách rôznych, a predsa podobných, pochádzajúcich z jednej „praženy“. Dielo však nie je určené výlučne ženám. Tri pútavé príbehy porciuje Jana Bodnárová pre každého, kto má záujem ochutnať. Predsa „pred narodením si v nej každý narkoticky pospí – v tom bruchu vesmírnej ženy.“ (s. 110)

Pôvodne vyšlo v internetovom magazíne Let, č. 32/2007.