Martina Grmanová: Otvor oči, Medúza, usmej sa a píš (písanie žien – aspekty tvorby)

04.06.2012 16:11

 

„Koľkí, ak vôbec niekto, si všimnú,

k čomu sa dopracúvam, prekonávajúc sa.

Aká irónia, že celé moje úsilie o prekonanie

ľahkého poetizmu ich presviedča len o tom,

že som drsná, antipoetická, nepoetická…“[1]

 

                                                 Sylvia Plath

 

 

Táto štúdia by mala predstavovať pokus o čiastkový náhľad na literárnu tvorbu žien od jej počiatkov až po súčasnosť, vrátane aspektov kreativity žien, možností a podmienok, ktoré im umožňovali písať alebo, naopak, im v tom bránili.

 

Diachrónny pohľad – začiatky písania žien a Woolfovej Vlastná izba

    

Virginia Woolf, známa anglická spisovateľka, angažujúca sa za práva žien, sa vo svojej eseji Vlastná izba vyjadruje k podmienkam písania žien. Woolf zdôrazňuje najmä dva aspekty potrebné na to, aby sa žena mohla stať spisovateľkou – musí mať vlastnú izbu a peniaze. Avšak jednu zo základných podmienok písania predstavuje aj vzdelanie, o ktoré boli ženy v minulosti často ochudobnené. Tejto tematiky sa Woolf dotýka vo svojej knihe Tri Guiney: „... všetky profesie, ktoré si vyžadovali univerzitné vzdelanie, boli pre sestru, na rozdiel od bratov, neprístupné (...) jediná profesia, ktorá bola pre ňu otvorená – manželstvo –, si nevyžadovala nijaké vzdelanie, naopak, vzdelané ženy boli pre túto profesiu nevyhovujúce.“[2] Návrhy založiť vzdelávacie inštitúcie pre ženy vychádzali často od samotných žien. Tieto myšlienky však neboli uskutočnené aj vzhľadom na niektoré cirkevné názory. Podľa Woolfovej, niekedy v 17. storočí žena menom „Mary Astell (...) navrhla, aby bolo založené kolégium pre ženy. A čo je takmer rovnako pozoruhodné, princezná Anna bola odhodlaná venovať jej na tento účel desaťtisíc libier (...) A potom (...) zasiahla cirkev. Biskup Burnet bol toho názoru, že vzdelanie sestier vzdelaných mužov by podporilo, takpovediac, nesprávnu vetvu kresťanskej viery, čiže vetvu rímskokatolícku. Peniaze sa podeli bohviekam; univerzita nebola nikdy založená“.[3] Koncom 19. storočia však túžba žien po vzdelaní silnela a od roku 1870 existujú „kolégiá pre sestry vzdelaných mužov, a to tak v Oxforde, ako aj v Cambridgei“.[4] Ženy však, napriek absolvovaným skúškam, stále nemajú právo písať si k menu dosiahnutý titul. Neskôr im toto právo bolo predsa len udelené, hoci opäť len formálne. Určitý prelom znamenal pre ženy rok 1919, ktorý im priznal volebné a iné práva, „sprístupnil všetky profesie“,[5] takže „si dcéry vzdelaných mužov mohli začať zarábať na živobytie, a tak majú konečne istý reálny vplyv aj na vzdelanie“.[6]

Woolf vo svojej eseji prízvukuje „vlastnú izbu“, vlastný priestor píšucej ženy, ktorý sa mení na priestor mysle a uvažovania. „Když žena psala, musela psát ve společném obývacím pokoji. A jak si vehementně naříká slečna Nightingalová – ‚ženy nikdy nemají půlhodinu (...) kterou by mohli nazvat svou‘ – stále ji někdo rušil.“[7]

Určitý príjem ženy, jej vlastné peniaze, označuje Woolf ako ďalšiu z podmienok písania žien a zároveň hodnotí ostrý kontrast blahobytu mužského s chudobou ženského pohlavia. Do roku 1880 zákon anglickým ženám dokonca „upíral právo vydělané peníze vlastnit“.[8] Pravidelný príjem však podľa Woolfovej spôsobuje isté zmeny, ktoré sa následne odzrkadľujú aj v myslení: „Nepřestává tedy pouze úsilí a dřina, ale též nenávist a zatrpklost. Nemusím žádného muže nenávidět – nemůže mi ublížit. Nemusím žádnému muži lichotit – nemůže mi nic dát. (...) zmizel soucit a tolerance a nastoupila největší úleva ze všech, totiž svoboda přemýšlet o věcech tak, jak jsou.“[9] Žena sa stáva finančne nezávislou od muža a táto nezávislosť sa zároveň začína prejavovať aj v myslení, slobodnejšom, otvorenejšom, vnímavejšom.

V konečnom dôsledku, požiadavky na písanie žien vyjadruje Woolf aj explicitne: „... pětset ročně zastupuje schopnost kontemplace a zámek na dveřích znamená schopnost samostatného myšlení...“[10]

Umelecká aktivita žien, vrátane literárnej, bola obmedzená nielen materiálnymi, ale aj dobovými požiadavkami a predsudkami. Woolf uvádza ako príklad nemožnosti písania ženy v alžbetínskej dobe fiktívnu Shakespearovu sestru. Hoci by mohla byť nadanou potenciálnou poetkou, v žiadnom prípade by v danej dobe nemohla svoje schopnosti uplatniť: „... i žena s velkým nadáním pro psaní se přinutila věřit, že napsat knihu je nutně směšné, ba důkazem šílenství...“[11] Ženy museli pomerne dlho zvládať predsudky mužského pohlavia – žena „vždy musela protestovat, překonávat to tvrzení – tohle nesvedeš, toho nejsi schopna. (...) Naopak, musela snášet urážky, ústrky, poučování a napomínání“.[12]

Neria de Giovanni na margo tohto problému poznamenáva: „Intelektuálna aktivita, predovšetkým písanie, sa v minulosti ponímala ako profesia, ktorá ženám nebola dovolená. Sociálna cenzúra znemožňujúca počas dlhých storočí verejný prejav ženskej tvorivosti by mohla mať svoj pôvod v podvedomom strachu mužov z toho, že by žena popri svojej biologickej schopnosti dávať život mohla, rovnako ako muž, dávať život aj silou svojej imaginácie.“[13]

Woolf preferuje pri písaní androgýnny stav mysle, slobodu premýšľania, odosobnenie sa od svojho pohlavia: „... pro každého,  kdo píše, je osudnou chybou myslet na své pohlaví.  Osudně se nevyplácí být čistě a prostě  mužem či ženou. Je třeba být žensky mužský či mužsky ženský...“[14]

Už vo svojej dobe správne predvídala budúce snahy o zrovnoprávnenie žien v spoločnosti: „Za dalších sto let (...) ženy přestanou být chráneným pohlavím. Logicky se zapojí do všech aktivit a námah, které jim společnost kdysi upírala.“[15] Tento fakt sa stal skutočnosťou už oveľa skôr, než to Woolf predpokladala: „Významným výsledkom, ku ktorému  dospel feministický výskum sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, je nové chápanie kategórie pohlavia, ktoré sa odvtedy môže uplatňovať vo všetkých príslušných prácach...“[16]

Napriek tejto realite sú ženy ešte stále nútené aj v súčasnosti prekonávať určité stereotypné prístupy k ich tvorbe: „... teze, že ženám se nedostává umělecké kreativity, vyvolává falešné zdání (...) maskulinní koncept rozhodujícím způsobem poznamenal západní kulturu, vyplývá z toho (...) že svět představ, v nichž je ženství pojato tak, že umělecká kreativita žen v něm nemá místo, se promítá (...) často i do samotné tvorby“.[17]

 

Aspekty ženskej tvorby, aplikácia prvkov na tvorbe Sylvie Plathovej

 

Hoci sa postupom času vyprofilovali ženské hnutia, ktoré sa pokúsili predsudky voči ženskej tvorbe eliminovať, výsledkom je, že nielen muži, ale aj ženy začali posudzovať prácu žien prísnejšie. Týmto spôsobom sa ženám „nepodarilo odstrániť rodové ‚nálepky‘, naopak – uspeli v tom, že zaviedli podobné ‚nálepky‘ vo vzťahu k mužom. (...) Zdá sa, že muži nie sú radi, keď sú ‚označkovaní‘ ako muži“ (...) Nebolo to príliš atraktívne, keď sa to vzťahovalo iba na ženy, a nie je to o nič atraktívnejšie ani teraz, keď sa pole pôsobnosti rozšírilo“.[18] Uvedené udalosti zrejme spôsobili, že prirodzená osobnosť autora sa začína potláčať a tvorivá činnosť je konvenciami a tradíciami determinovaná pomerne ostro vymedzeným mužským alebo ženským princípom. Mužský princíp je definovaný výrazmi pre dynamiku a ratio (konať, aktívny, rozumový, silný, organizovaný, materiálny, vážny, zodpovedný, dávať, intelektuálny); ženský princíp zastupuje skôr pasivita a senzuálnosť (byť pasívna, intuitívna, zraniteľna, spontánna, hravá, bezstarostná, prijímať, byť emocionálna).[19] V tvorbe žien vnímala konvenčná kritika  „spontánnosť“ ako nerelevantné digresie textu, intuíciu ako antiracionálny princíp, emocionálnosť ako nedostatok intelektuálnosti. Je evidentné, že ženská tvorba je od mužskej často odlišná, sugestívnejšia, vnímavejšia, citlivejšia. Ako tvrdí Woolf, „byla by tisíckrát škoda, kdyby ženy psaly jako muži anebo žily jako muži anebo vypadaly jako muži, protože jestliže (...) pouhá dvě pohlaví zdaleka nevyhovují, jak potom vystačit s jedním?“[20]

V skutočnosti je nemožné, aby sa so samotným pojmom „tvoriť“ spájala pasivita ako ženský princíp, pretože „psát poezii či prózu, dokonce i přemýšlet, neznamená snít (...) Aby báseň promluvila, aby postava nebo děj dostaly tvar, musí básník realitu metaforicky přetvářet, což není v žádném případě činností pasivní (...) musí zpochybňovat, provokovat, vymýšlet alternativy...“[21]

Báseň ženskej autorky však nemusí znamenať len pretavenie snov či predstáv, „mnoho básní, které napsaly ženy, se podobá bluesové písni: výkřiky bolesti, pronásledování, nebo poetika svádění“.[22] Poézia viacerých autoriek je dynamická, až bojovná, plná odhodlania a „ženskej“ energie. Príkladom takéhoto tvorivého typu ženy je aj významná americká poetka Sylvia Plath.

Podľa štúdie Susan Gubar, „mnohé ženy pociťují svá těla jako jediný dostupný prostředek pro své umění (...) jednou z primárních a nejvíce rezonujících metafor poskytovaných ženským tělem je krev – kulturní formy tvořivosti jsou často pociťovány jako bolestné poranění“.[23] Spomínaná črta je odôvodnená, nachádza sa aj v niekoľkých básňach S. Plathovej: „A treba platiť, draho platiť, / za slovo, za dotyk, / za kvapku krvi“[24] (Lady Lazar); „a rodím iba krv - / Skús, tmavočervenú!“[25] (Bezdetná žena); „Prúd krvi je znamením lásky, / je to absolútna obeť, / znamená: žiadny idol, iba ja“[26] (Mníchovské manekýnky); „Prýštiaca krv, to je poézia / a nič ju nezastaví. / Podávaš mi dve deti, dve ruže“[27] (Láskavosť).

Symbol krvi v poézii Plathovej je prepojený so ženskosťou, zobrazuje priamo „ženské bytie“. Krv ako súčasť ženy, súčasť jej cyklu, krv ako drahocenná kvapalina vlastná žene, krv ako utrpenie, krv ako faktor prítomný pri rodení a stávaní sa matkou. Krv predstavuje určujúci faktor, súčasť tela ženy, ženskosť samotnú.

Susan Gubar vo svojom pohľade na ženské písanie rovnako zdôrazňuje aj určitý prvok „ženského mlčania“, ticha: „Mlčení Tillie Olsen a o lžích, tajemstvích a mlčeních Adrienne Rich nás poučují o ústřední roli mlčení pro ženskou kulturu, zvláště o způsobech, jakými ženské hlasy zazněly nevyslyšeny. (...) ženy-autorky využívají (...) tohto obrazu k vyobrazení toho, jak je žena v patriarchální společnosti symbolicky definována jako tabula rasa.“[28]

Prvok „mlčania“ je prítomný aj v tvorbe Plathovej: „Žena, tichá pri svojom pletení, / kolíske zo španielskeho orecha, jej telo / hľuza v chlade, príliš nemé, aby myslelo“[29] (Prezimovanie); „Ty, čo máš lono vypálené, ako zlé rádio / bez hlasu, bez dejín, a to nové je len praskot a šum (...) Teraz som ticho, v nenávisti / po krk / plná, plná. / nehovorím nič. / Obaľujem tvrdé zemiaky ako pekné šaty, / prebaľujem bábätká, / obväzujem choré mačky“[30] (Lesbos).

„Mlčanie“ v tomto prípade poukazuje na „podradené“ postavenia ženy v spoločnosti. Plath svojimi veršami naznačuje, že žene je primárne prisudzovaná rola matky a manželky, nebolo jej dovolené „zúčastniť sa“ dejín v minulosti a v podobnom svetle sa javí aj neurčitá budúcnosť postavenia ženy v spoločnosti („praskot a šum“).

Sylvia Plath sa nezrieka svojej „ženskosti“: „Nechajte moje medené hrnce, moje ruže / kvitnúť vôkol mňa ako nočné kvety s dobrou vôňou“[31] (Posledná vôľa); pokúša sa nájsť samu seba, podstatu svojho ženského „JA“: „Skláňa sa nado mnou žena / a v mojich hlbinách skúma, čím naozaj je“[32] (Zrkadlo). Poetka vo svojich básňach vyjadruje pocity zo vzťahu žena – muž, zo svojho vzťahu s anglickým básnikom Tedom Hughesom, ktoré prechádzajú od obdivného pohľadu k manželovi: „vždyť její Adam umí / svým slovem svolat celou zemi, / a ta zní chválou takových, jak on!“[33] (Chvalozpěv pro Teda) až po rozpad tohto vzťahu: „chrbtami k sebe (...) Nevidím ti oči. (...) Kto nás rozdelil? / Tma sa rozpúšťa. Dotýkame sa ako mrzáci.“[34] (Udalosť). Ženský subjekt si uvedomuje svoje vlastné nezávislé „JA“, dynamizuje sa a stáva sa pohlcujúcou temnou silou, energiou básní: „Z popola dvíham sa / s červenou hrivou, / namiesto vzduchu hlcem mužov.“[35](Lady Lazar).

Herta Nagl-Docekal vo svojom príspevku tvrdí, že umelkyňa „je tlačena do následující alternativy:  buďto  má  ambici  tvořit  mimo symbolický  řád a  pak  se nachází pod tlakem vytvořit něco ‚úplně jiného‘ než vše, co tu bylo dosud; nebo se nenechá zatlačit do tohto ‚mimo‘, a pak může očekávat výtky, že její psaní je vlastně mužské“.[36] S týmto problémom sa zrejme často stretávala aj Sylvi Plath, keďže v zázname z jej denníka nachádzame zmienku: „Koľkí, ak vôbec niekto, si všimnú, k čomu sa dopracúvam, prekonávajúc sa. Aká irónia, že celé moje úsilie o prekonanie ľahkého poetizmu ich presviedča len o tom, že som drsná, antipoetická, nepoetická...“[37] Napriek tomu je v súčasnosti Plath považovaná za jednu z najlepších poetiek svojej generácie. Je možné, že túto skutočnosť vytušila, keď si krátko pred smrťou do denníka zaznamenala: „Som geniálna spisovateľka; mám to v sebe. Píšem najlepšie básne svojho života, preslávia ma...“[38]

 

Ženy definujú písanie

    

Ako vlastne definujú a chápu písanie samotné ženy? Virginia Woolf ženám radí: „Dokud píšete to, co psát chcete, pak na ničem jiném nezáleží...“[39]; „... víc než cokoli jiného je důležité být sám sebou“.[40]

Sylvia Plath si do denníka k výrazu „písanie“ poznačila: „Písanie je náboženský akt: je usporadúvanie, reformovanie, znovupoznanie, znovumilovanie ľudí a sveta takého, aký je, a takého, aký by mal byť (...) zintenzívňuje život, viac dávaš, skúšaš, pýtaš sa, pozeráš, učíš sa, vytváraš; dostávaš viac – prízrakov, odpovedí, farieb, foriem, vedomostí. Robíš to v prvom rade pre seba. (...) Najhoršie, najhoršie zo všetkého by bolo žiť bez písania.“[41]

Hélène Cixous v texte Smiech Medúzy poznamenáva: „Žena musí vypísať svoje ja (...) musí vložiť samu seba do textu (...) svojím vlastným vypätím a vôľou.“[42] Margaret Atwood k tomu pridáva svoju mienku: „Všetko písanie je hlasom (...) ale to, čo počujete, je vo vnútri (...) Môžeme si zvoliť reč, alebo ticho (...) reč obsahuje možnosť slobody, voľby. Písanie je to, čo sa rozhodneme povedať jeden druhému (...) a je to aj to, čo šepkáme zo svojej najhlbšej a najunikátnejšej vnútornej samoty jeden druhému v tme.“[43]

Prostredníctvom niektorých historických faktov je v krátkosti zachytená situácia ženského písania v minulosti, prostredníctvom názorov niekoľkých umelkýň je načrtnutá aj tvorba žien v súčasnosti. Aká by teda mala byť? Písanie odzrkadľuje časť reality nášho „JA“, naše vnútro, pocity. Ako píše Cixous: „Ženy nie sú vykastrované, ženy len prestali načúvať Sirénam (lebo Sirény sú muži) a dejiny menia svoj zmysel (...) len sa musíš pozrieť priamo Medúze do očí. A ona ťa neusmrtí. Je nádherná a smeje sa.“[44]

Ak má byť literatúra skutočne kvalitná, musí potreba písať „vyvierať“ z toho najhlbšieho vnútra, z nás. Nezáleží na pohlaví, nezáleží na čase, mieste, na predsudkoch alebo spoločnosti. Jediné, na čom záleží, je napísané, a to pretrvá. Otvor oči Medúza, usmej sa a píš...

 

Literatúra

Atwood, M. 1995. Nielen pekná tvár. In Aspekt, č. 1, s. 101 – 103.

Bennewitz, I. 1995. Dejiny pohlaví, post-moderné dejiny? In Aspekt, č. 1, s.111 – 113.

Cixous, H. 1995. Smiech Medúzy. In Aspekt, č. 1, s.94 – 95.

Giovanni, N. de. 1995. Cenzúra a literárna tvorba. In Aspekt, č. 1, s. 28 – 29.

Gubar, S. 1995. Čistý list a otázky ženské tvořivosti. In Aspekt, č. 1, s. 6 – 7.

Kenížová-Bednárová. 1995. Francúzska ženská literárna tvorba a kritika. In Aspekt, č. 1, s. 87 – 90.

Nagl- Docekal, H. 2002. Umění a ženskost. In Aspekt, č. 1, s. 88 – 106.

Plathová, S. 2002. Noční tance. Praha : Argo. 93 s.

Plathová, S. 2003. Hrana. Bratislava : Slovenský spisovatel, 157 s.

Rich, A. 1995. Když my mrtví procitneme aneb o psaní jako demystifikaci. In Aspekt,

č. 1, s. 44 – 47.

Woolfová, V. 1998. Vlastní pokoj. Praha : Marie Chřipková, 99 s.

Woolfová, V. 2001. Tri guiney. Bratislava : Aspekt, 319 s.

 

Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 8/2008.