Mária Klapáková: Kniha, ktorá omína ako strúhanka v oku
Rosová, Michaela. 2014. Malé Vianoce. Bratislava : Koloman Kertézs Bagala – literarnyklub s. r. o.
Najnovšia kniha Michaely Rosovej Malé Vianoce je na prebale frázovito charakterizovaná ako „novela zo súčasného slovenského vidieka“. Najmä po predošlej, priam veľkomestskej novele Dandy ma takéto autorkino smerovanie prekvapilo, no zároveň vzbudilo očakávanie. Po toľko omieľanom vyčerpaní postmoderného písania som dúfala v invenčný, súčasný a výrazný text, ktorý by v rámci našej aktuálnej prózy mohol zaujať a odlíšiť sa od iných próz. Pri čítaní som však narazila na niekoľko pomerne výrazných problémov – jedným z nich je práve atribút súčasnosti. Ten by sa mal spájať jednak s tým, že kniha vyšla tento rok, a teda by mala dobu svojho vzniku aspoň čiastočne reprezentovať, no zároveň by mal súvisieť s už spomínaným obrazom súčasného slovenského vidieka. Po dočítaní Malých Vianoc sa však nemôžem ubrániť pocitu, že Rosová namiesto toho súčasného popisuje (paroduje?) slovenský vidiek spred minimálne desiatich rokov. Postavy počúvajú hity ako Sklíčka dotykov či Duchoňove V dolinách a jediné, čo v ich životoch možno považovať za „súčasné“, je objavenie internetovej zoznamky, respektíve internetu a počítača samotného, mikrovlnky, Tesca, grilu, müsli či trávnikového koberca z teleshoppingu. Nech by som sa akokoľvek snažila text situovať hoci do najodľahlejšieho kúta Slovenska (pričom takýto efekt pravdepodobne nemal byť intentiom operis), vychádzajú mi z neho Rosovej dedinčania ako prinajmenšom izolovaní a zabudnutí okolitým svetom.
Až na spomenuté „výdobytky doby“ je totiž vidiek zobrazený stereotypne a knihu nečítam ako aktuálny obraz dediny, ale skôr ako (nevydarenú) variáciu klasických realistických textov kukučínovského či tajovskovského typu. K tomuto dojmu prispievajú témy už neodmysliteľne spojené s dedinským prostredím, ako alkoholizmus, domáce násilie, nevera, intrigánstvo, ľudská obmedzenosť či „tajný“ život dedinských outsiderov a čudákov. Ako aktuálnejšia sa môže javiť asi len „rómska otázka“: „Cigáni prišli do dediny pred mesiacom. Nasťahovali sa do Brunovských. Starena Brunovských umrela a dom bol dlho prázdny, nikto ho nechcel. Začalo sa pošuškávať, že tam straší. Potom sa objavila mamička so štyrmi malými deckami a len čo sa zabývali, došla aj babka. Hneď v prvý večer za pomoci svojej čarovnej gule vyhnala z príbytku všetkých duchov.“ (s. 8). Ten konkrétne je však tiež iba jedným z mnohých a až na tematizovanie niektorých zvykov (napríklad situácia, keď babka priviaže na noc najmladšieho z chlapcov Malého v lese k stromu, aby dokázal, že je chlap) nie je život Rómov či ich vzťah s ostatnými obyvateľmi dediny nijako výnimočný.
Všeobecne je Rosovej kniha málo problematizujúca, nie je možné jednoznačne určiť „tematické dominanty“ textu a príhody jednotlivých postáv sa strácajú v množstve naznačených, no otvorených príbehov (návrat rómskeho otca z väzenia, predstavy krčmára Maroša o pozícii starostu, príchod synov samotára Miša, vzťah Lojza a jeho manželky, ktorú spoznal cez internet, a iné). Tento jav je spôsobený aj tým, že sa dej novely odohráva v rozmedzí jedného dňa, počas ktorého čitateľ/čitateľka pozoruje bežný dedinský život. Toto časové vymedzenie je však otázne, keďže sa ním text výrazne okliešťuje, pôsobí príliš chaoticky (sama som sa párkrát stratila v menách a charakteroch postáv). Z tohto dôvodu si myslím, že rozsah novely nebol pre Rosovú práve vhodný a ak sa snažila skutočne zachytiť „ducha“ súčasného vidieka, mohla sa pustiť i do širšieho žánru, prípadne naopak, vzhľadom na spomenuté výhrady by azda stačilo príbeh okresať na jednu, maximálne dve dejové línie a autorka by si vystačila aj s poviedkou.
Snaha o aktuálnosť a súčasnosť nadobudla úplne nový rozmer na úrovni jazyka. Rosová sa totiž aj v tejto rovine „vracia v čase“, veď ako inak si vysvetliť hojné používanie spojení typu „chlapča“ (s. 13), „srdnato“ (s. 54), „niečo na zájedok“ (s. 28), „schlpené vlásky“ (s. 20), „šemotiť“ (s. 58), „nevdojak“ (s. 58, s. 67), „prigniaviť“ (s. 61), „toť“ (s. 44), „kuš“ (s. 44) a mnoho ďalších. (Za príznakové považujem aj opakujúce sa využívanie prídomkov, napríklad „Jožko od Dudíkov“, s. 56.) Taktiež v reči rozprávača sa pomerne často vyskytujú síce ornamentálne, no umelecky nie príliš presvedčivé a anachronicky pôsobiace pasáže: „Miša to nejako osobitne nezaujíma, ale tá spleť hlasov sa mu páči, tie dva rýchle, preplietajúce sa prúdy slov, hrubší a tenší, akoby sa vinič obkrúcal okolo kmeňa stromu, nahlas. Občas to utíchne, občas kôra sťažka vzdychne, akoby zaváhala, a úponky viniča sa rýchlo potiahnu o čosi vyššie a už sa znova zvíjajú v kŕčovitom objatí.“ (s. 57). Pokusy ozvláštniť text gradujú v bizarných obrazoch: „Mišo nevdojak zauvažuje, aké by to asi bolo mať namiesto očnej gule guľu tvarohovú. Asi by to len omínalo, tá strúhanka…“ (s. 58) a pokračujú vtipnými príhodami či komentármi postáv, ktoré síce pôsobia autenticky, no v konečnom dôsledku sa čitateľovi či čitateľke zdajú skôr trápne: „,A ona to chce každú noc, Maroš,‘ Lojzo zdrapí kamaráta za rukáv košele a drží sa. ,Každú!‘ ,Povedz nie. Urob sa vzácnym.‘“ (s. 75).
Pri čítaní sa však zároveň pokúšam s vlastnými kritickými pripomienkami polemizovať a uvažujem, či kniha nemá byť práve demonštráciou stereotypného zobrazenia vidieka. Autorka možno naznačuje, že až na zopár „technických noviniek“, ktoré nemajú s (nemennou) ľudskou povahou nič spoločné, zostáva slovenský vidiek rovnaký ako v časoch Siroty Podhradských. Ľudia totiž riešia podobné problémy, rozprávajú podobne ladené žarty, dokonca podobným jazykom. Rosová sa teda možno snaží knihu koncipovať ako paródiu dedinského života, ktorá by nás mala primárne pobaviť. Takéto riešenie by zároveň vysvetľovalo príznakovú prácu s jazykom, keďže, aj vzhľadom na čítanie predošlých Rosovej textov, považujem priam za nemožné, aby takto písala nezámerne. I napriek uvedeným argumentom si však musím oponovať, keďže v texte sú komické a „vážne“ pasáže (napríklad Gitkino uvažovanie nad budúcnosťou a partnerskými vzťahmi, s. 56 – 60) pomerne vyvážené. Postavy dokážu žartovať na účet seba i druhých, no zároveň riešia svoje vnútorné problémy, ktoré síce popri množstve iných „dramatických“ situácií zanikajú, nie sú však marginálne či v porovnaní s odľahčenými pasážami zriedkavejšie. Aj napriek snahe Rosovej knihu obhájiť teda dospievam k záveru, že ide buď o vratký vážne myslený text, alebo o nie príliš zvládnutú paródiu, ani v jednom prípade však knihu nemožno považovať za vydarenú.
Z nejednoznačného charakteru textu plynie jeho ďalší problém, sentiment. Už pri predošlých knihách, najmä novele Dandy, autorka občas skĺzla k prvkom populárnej literatúry, až gýča, najmä keď pracovala s „exkluzívnymi“ motívmi týkajúcimi sa napríklad sexuality. V prípade Malých Vianoc síce nedochádza k tomu, že by sa, obrazne povedané, čitatelia a čitateľky museli nad knihou červenať, no text ich núti s niektorými postavami súcitiť. Spôsobené je to jednak samotným prostredím vidieka s jeho „jednoduchými“ obyvateľmi. Zároveň však Rosová v niektorých prípadoch vytvára situácie, ktoré (síce nie strúhankou, no i tak intenzívne) útočia na čitateľove slzné kanáliky. Najvýraznejšie je to v prípade „scény“, v ktorej samotár Mišo svojpomocne vyrezáva drevený betlehem, vtedy ho náhodne navštívi poštár Pejo a pri nečakane osobnom rozhovore si namiesto alkoholu dajú niekoľko šálok čaju (mimochodom, tento obraz je z môjho pohľadu jedným z mála, pri ktorom nachádzam explicitnú, a pravdepodobne aj implicitnú, súvislosť s Vianocami spomínanými v názve novely): „Od toho večera sú Pejo s Mišom lepší kamaráti, než boli predtým, a bol to práve Pejo, kto zabránil Mišovi spáliť betlehem, takže ho neskôr mohli v tichosti podarovať Samkovi a ostatným chlapcom, keď sa s mamičkou prisťahovali. Samko figúrky skladuje v malom plátennom vreci, niektoré už majú poobíjané končatiny, hráva sa s nimi na vojnu. O tom, čo sa stalo pred Vianocami, sa zaryto mlčí, samozrejme. Hoci Pejo ešte vždy cíti akési zvláštne dojatie, keď si spomenie na ten ovocný čaj.“ (s. 34 – 35).
Potenciál sociálnej tematiky, priestoru súčasného vidieka a s ním spojenými charaktermi jeho obyvateľov je veľký, autorka ho však nevyužila a iba sa okolo neho mihla. Rosovej novela teda moje očakávania nenaplnila a vystúpila skôr v negatívnom zmysle. Sama sa síce bránim príliš jednoznačným hodnoteniam, v ktorých sa recenzenti silou-mocou snažia dielo skritizovať či (neoprávnene) dehonestovať, no v tomto prípade sa až na tému a potenciál textu hľadajú pozitíva skutočne neľahko. Aj v porovnaní s autorkinými predošlými knihami preto možno konštatovať, že Malé Vianoce nebudú pre čitateľa a čitateľku chutnou tvarohovou guľou, ale skôr dobre prepečenou strúhankou, ktorá, našťastie, neomína v oku príliš dlho.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 9 – 10/2014.