Marek Debnár: Introvertná túžba po dotyku
Hermannová, Judith. 2007. Nič len prízraky. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Preklad: Monika Brečková.
Nemecká prozaička Judith Hermannová vstúpila do povedomia čitateľov a čitateliek už svojou prvou zbierkou poviedok Letný dom, neskôr (1998). Úspešný debut mladej autorky vyvolal pozitívny ohlas kritiky a získal niekoľko prestížnych literárnych ocenení (Hugo-Ball Preis, Kleist-Preis). J. Hermannová za svoju popularitu vďačí schopnosti prepojiť potláčané emócie s intelektuálnym nábojom do formy nenásilného rozprávania. Jej poviedky zobrazujú atmosféru a životný štýl súčasnej berlínskej bohémy, pričom autorka kladie dôraz na prítomnosť, okamih, ktorý sa môže stať prameňom zriedkavého a krátkodobého šťastia. Slovenské publikum má po prvýkrát možnosť zoznámiť sa s jej svojráznymi textami v preklade jej druhej zbierky poviedok Nič len prízraky (2003, v slovenčine 2007).
Protagonisti Hermannovej poviedok sú väčšinou mladí ľudia, študenti, intelektuáli a umelci, ktorí sa krátkodobo ocitajú na rôznych miestach vo svete (Island, Nevada, Karlove Vary, Benátky, Praha, Tromsø). Tento vonkajší svet je však potlačený do úzadia, je ponechaný náhode, ktorej sa jednotlivé postavy bez odporu poddávajú, žijú z jedného dňa na druhý, či skôr od jedného večierka k druhému: „(...) vonku je Grónsko, alebo Kirgizsko, alebo step, čo si len praješ“. Cestovanie bez konkrétneho cieľa je v istom zmysle preneseným odyseovským putovaním k sebe samému. Cesty k priateľom, študijné pobyty a umelecké stáže, ktoré protagonisti jednotlivých poviedok podnikajú, sú útekmi pred tou časťou ich ja, na ktorú si nárokuje ich okolie. Až keď sa nachádzajú mimo domova, mimo zabehnutých vzťahov, otvára sa pred nimi priestor pre hlbšiu reflexiu, ktorá im umožňuje sústrediť sa na ich vnútorný svet, prehodnocovať svoje vzťahy k iným a k sebe navzájom. Napriek tomu sa z cudziny vracajú naspäť k rovnakému životnému pocitu, aký opustili. Zmena prostredia pôsobí oslobodzujúco len krátkodobo a návrat domov poukazuje na neschopnosť zmeniť už zabehnuté koľaje života. Aj toto chvíľkové, možno povrchné oslobodenie sa od každodennosti, je však určitým gestom odmietnutia roly, ktorú musia v každodennom živote hrať. Možno je to jediné gesto, ktorého sú Hermannovej postavy schopné.
Vo všetkých poviedkach sú medziľudské vzťahy synonymom váhavej neistoty. Či už ide o stretnutie s bývalou láskou (Kupliar), rozchod dvoch priateliek (Ruth, Priateľky), alebo o nadväzovanie nových známostí (Nič len prízraky a Láska k Arimu Oskarssonovi), protagonisti si v žiadnej z týchto životných situácií nedokážu nájsť k sebe cestu. Namiesto konania, akoby sa snažili vyhnúť sklamaniu, ktoré nasleduje po prekročení krehkej intímnej hranice. Opakom ich spoločenskej bezmocnosti je emocionálne veľmi intenzívne vnútorné prežívanie, z ktorého však len málo prenikne na povrch: „Ležal nehybne vedľa Joniny, zdalo sa, že spí a že nič nepočuje. Ale také niečo človek počuje, či chce alebo nie, počuje, a počuje to o to lepšie, keď nefúka vietor a padá sneh, ktorý tíši svet.“ Hoci problém komunikácie s blízkymi a osamelosť sú hlavnými motívmi textov, Hermannovej postavy nestrácajú svoj ľudský rozmer. Práve naopak, odmietnutím žiť v dopredu nalinkovanej samozrejmosti demonštrujú neistotu, ktorá sprevádza človeka pri hľadaní zmyslu vlastnej existencie.
Prózy Judith Hermannovej majú šancu nájsť si aj u nás svoj okruh čitateľov a čitateliek. Unifikovanie životného štýlu, ktoré prináša súčasná doba, je stále menej príťažlivé a Pandorina skrinka pocitov nepotrebnosti a osirelosti individuálneho ľudského života čaká už len na to, aby bola otvorená. V určitom momente pre každého nadobudne hodnotu poznanie, že v mlčaní existuje túžba po dotyku - možno je váhavá a môže sa každú chvíľu zastaviť na polceste, ale už sama osebe je pokusom o autentickosť.
Pôvodne vyšlo - pod názvom V Pandorinej skrinke osirelosti a nepotrebnosti – v denníku SME, 12. 4. 2008.