Lucia Biznárová: „Na hrane“ básne
Repar, Stanislava. 2013. Echoechoecho. Košice : Európsky dom poézie Košice.
Stanislava Repar sa svojou tvorbou zaradila do kontextu autoriek, ktorých diela popri reflektovaní spoločenských, kultúrnych a individuálnych námetových konštánt motivicky reagujú aj na rodovo citlivé témy. Poetka takmer programovo a v intenciách feministických názorov analyzuje emancipovaný postoj ženy ku komplikovanej realite. Ani v najnovšej básnickej knihe Echoechoecho sa Repar výrazne neodklonila od svojej poetiky.
Zbierka je formálne rozdelená do troch častí odčlenených titulmi a rímskymi číslicami. Názov knihy, v ktorom zaznieva trikrát slovo echo, je s nimi integrálne spojený a tematicky prepája jednotlivé básnické oddiely. Názov echo je z hľadiska kontextu zbierky viacznačný. Na jednej strane intenzifikuje apelatívnosť výrazu, ale možno ho interpretovať aj ako skeptický pohľad na výpovednú váhu slov, ktoré zanikajú v ozvene, s čím súvisí celová pochmúrna modalita básní. Ba dokonca rozvíja aj úvahy o možnostiach a potrebe umenia a poézie v súčasnej spoločnosti: „čítam / báseň / – je taká / krehká, / že ostávam : / mysliac / na hrubosť, / ktorá sa / (príznačná) / zjavuje / v mojom / svete, / rozmýšľam: / zavadiť / ešte o ňu / ako o / vianočnú / ozdobu / v tuhnúcom / svetle? (...) alebo (už) odísť tam, / kde trblet / a dutý tvar / prekryje / tvár (jeho / ne- / prítomného) / a vínovo / hlboké / roztúženie / nevinne / ozmyslí / zmysly?“ (s. 48 – 49).
Sceľujúci motív jednotlivých častí predstavuje vnútorný konflikt ženy, manželky, matky, pracujúcej ženy a zároveň nezávislej tvorivej osobnosti. Podobne ako v predchádzajúcich zbierkach, fikčný svet poézie Stanislavy Repar námetovo čerpá z autobiografického materiálu a vyznačuje sa experimentálnymi stratégiami nielen v rovine jazyka, ale aj obsahu. Najmä v prvej časti knihy autorka kladie dôraz na asociatívnu hru s jazykom, čím sa básne stávajú interpretačne náročnejšími, avšak na niektorých miestach pôsobia príliš vykonštruovane, umelo: „fíííha / pukanica: puk / a pukanie, pukovanie / upukaná pukava v puklom; pretrieskavaní: a tresk“ (s. 42).
Z hľadiska témy aj štruktúry možno prvú časť zbierky s názvom pohonička všehoniča čítať ako pásmo. Hoci jednotlivé básne sú od seba formálne oddelené, námetovo predstavujú reflexie všedných dní, tak ako ich vníma a zaznamenáva ženský lyrický subjekt. Podobne ako v predchádzajúcich zbierkach, aj v autorkinej poslednej sa jedným z určujúcich motívov stáva vzťah muža a ženy. Subjekt vzťah vníma najmä v jeho problematizujúcej úrovni ako jednostranný, zaťažený neporozumením a bolesťou: „ako málo sa mi dávaš, oveľa / viac k láske vyzývaš, po- / núkaš: nič a nie a kontra“ (s. 11).
S tenzívnym prežívaním partnerského vzťahu súvisí aj výrazová stránka výpovede. Kritický pohľad na partnerské prežívanie Repar vyjadruje aj expresívnymi výrazovými prostriedkami. Už od typografického zvýraznenia slova nič v názve prvej časti modeluje básne, v ktorých sa opakujú verše odkazujúce na ničotu, bolesť, skľúčenosť, samotu, nenaplnenie či pominutie, a tieto stavy nadobúdajú určujúci význam pri reflexii všetkých stránok nielen osobného, ale aj spoločenského či kultúrneho života. V úvodom echu sa zaoberá aj postavením umenia v súčasnej spoločnosti a jeho rôznymi podobami, ktoré hodnotí neraz sarkasticky: „revolučne bezúhonná, len sa nezapliesť / s kontaminovanou zberbou o-k-o-l-o / tobôž keď kultúra ľahla / p-o-p-o-l-o-m“ (s. 35). Fikčný svet lyrického subjektu je zobrazený ako miesto neustáleho nepokoja, v ktorom sa nepochopenie a samota lyrického subjektu strácajú v ozvene.
Na začiatku prvej časti zbierky autorka ponúka menný zoznam autorov, autoriek, spisovateľov, básnikov, poetiek a filozofov, na ktorých myšlienky tvorivo nadväzovala. Pretože do výberu nezaraďuje iba ženy, vyjadruje tým potrebu zahrnutia oboch rodov do literatúry. Zároveň hravo, ironicky prehodnocuje tradičný obraz poetky reflektovaný v literárnej histórii, zdôrazňujúc vžitú predstavu o diferencii rodov: „alebo: ako slabo platená kráľovná / zo sáby, čo sa v básnikovi spoznáva / nehľadiac na háby (haha-habitusy) / na role, roly a rol(n)ičky“ (s. 32).
Druhá časť zbierky s názvom naratívne antibásne obsahuje reflexívne epické pasáže a čiastočne preberá postupy denníkového záznamu či osobnej korešpondencie. Autorka v nich pokračuje v rozvíjaní myšlienok z prvej časti, pričom modalita výpovede sa stáva civilnejšou a interpretačne prístupnejšou. Reflexia spoločného vzťahu muža a ženy a ich vzájomného problematického súžitia však prechádza miestami do explicitného kontrastu medzi svetom mužov a žien v nich: „Majúc túto múdru radu / na pamäti, pustila som sa za zavretými / dverami do naratívnych básní a on sa / pustil do pitia piva, tiež za zavretými dverami“ (s. 53), „samozrejme, / muži sú v týchto stavoch oveľa, oveľa / (seba)deštruktívnejší a alkohol ani tak / nie je metla ľudstva, ako gilotína výkvetu / mužstva“ (s. 69). Repar zdôrazňuje ako jeden z podstatných motívov tejto časti zbierky nemožnosť realizácie ženy ako poetky z dôvodu povinností, ktoré jej zabraňujú naplno sa rozvíjať v patriarchálnej spoločnosti.
Záverečný oddiel s názvom nedajbože neznabohyňa predstavuje súbor básní viažucich sa opätovne na intímne prežívanie lyrického subjektu. V porovnaní s predchádzajúcimi časťami je posledný oddiel zbierky najkonvenčnejší. Nielen z formálneho hľadiska, spôsobom usporiadania veršov, ale aj z hľadiska výrazových prostriedkov.
V centre jednotlivých básní sa znovu objavuje problematika partnerského nenaplnenia, ktorá je však užšie spätá s prežívaním lyrického subjektu. Oslabenie expresívnej stránky a ironickej modality umožnilo zdôrazniť deziluzívny pohľad na partnerský vzťah: „všetko (To) prišlo potom. Položilo sa medzi / mňa a teba. Aj medzi teba a teba – bezútešné oko básne“ (s. 86). Potreba harmonického partnerského prežívania v tretej časti zlyháva, podobne ako v predchádzajúcich častiach, na jednostrannom citovom zameraní: „Iba sebaláska ťa mohla premostiť, prekonať / sebatrýzeň, aj tvoju pravú a jedinú milenku: / sebapriepasť“ (s. 86). Slová bože, bohyňa zdôraznené v nadpise posledného oddielu súvisia aj s výrazovou rovinou básní, pretože Repar postihuje aj existenciálny rozmer ľudskej identity.
Autorka aj vo svojej nateraz poslednej zbierke ponúka esteticky kvalitnú poéziu, ktorá nesklame, no ani neprekvapí. Napriek tomu, že autorkina poézia nie je významovo jednoznačná ani „rodovo zjednodušená“, Repar naďalej opakuje a kumuluje motívy, ktoré sú známe z jej predchádzajúcej tvorby. Napriek tomu, že sa dokázala vyhnúť jednorozmernému pohľadu a nezabudnúť, že píše poéziu, pri permanentnom zobrazovaní tých istých tém hrozí, že autorkine texty podľahnú sémantickému vyprázdneniu a námetovo-výrazovému stereotypu.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 9 – 10/2014.