Lenka Szentesiová: Matné sklíčka fresky
Ferrante, Elena. 2015 Geniálna priateľka. Bratislava : Inaque. Preložila Ivana Dobrakovová.
Osobnosť Eleny Ferrante reprezentuje úzky okruh súčasných európskych autoriek a autorov, ktorých tvorba sa postupom času stáva pojmom presahujúcim (kultúrne) hranice krajiny pôvodu. Aj priemerne zorientovaný čitateľ vie, že ide o autorku talianskeho pôvodu píšucu pod pseudonymom, dôsledne oddeľujúcim jej skutočnú a literárnu identitu, a tiež, že jej písanie je viac či menej výrazne ohraničené časopriestorom jej vlastnej životnej skúsenosti. Tú jej prózy napĺňajú v niekoľkých základných kategóriách. Miesto príbehu, spravidla Neapol, nie je v jej prípade len pevným geografickým bodom odchodov a návratov postáv, či pestrofarebnou, nebezpečne živelnou kulisou ich životov. Mentálne vrastené do ich zmýšľania, konania a cítenia, stáva sa elementom omnoho zásadnejším: vyjadrením identity s miestom zrastenej, jej mentálneho a emocionálneho vzorca, ktorý možno pochopiť a odovzdať, len ak ste sami súčasťou sveta nepísaných pravidiel, rozprestierajúceho sa na juh od Neapola. Neprekvapí, že je to identita ambivalentná: jej sila a pevnosť ochraňuje, ale aj zväzuje a ťaží v situáciách, keď postavy zistia, že ju dokážu a musia presiahnuť. Druhou rozpoznateľnou kategóriou písania Ferrante sú postavy samotné a (pri prvom čítaní azda až príliš popisne utvorená) esencia južanstva, ktorú reprezentujú. A tá, ak sa na ňu pozrieme bližšie, je viac sociokultúrnym obrazom regiónu a jeho typických rysov než hlbším psychologickým portrétom jednotlivcov. Udalosti detstva a dospievania a ranej dospelosti totiž zásadnejšie než rozhodnutia postáv samotných ovplyvňuje práve prostredie, alebo ak chceme jeho (autorkou utvorený) sociálny a hodnotový obraz. Nájdeme v ňom takmer všetko, čo sme už videli a precítili v životoch iných postáv – príchylnosť ku „koreňom“, tradíciám, politický konzervativizmus aj agresívny patriarchálny model rodiny a vzťahov v nej zakotvených.
Odpoveď na otázku, v čom presne spočíva popularita autorkiných próz, môže dať prvý zväzok románovej tetralógie o sile priateľstva, ktoré pretrvá, navzdory detstvu, dospievaniu a, paradoxne, aj navzdory postupne sa vzďaľujúcim životom dvoch hlavných postáv. Geniálna priateľka je príbehom o podobách dvoch „malých žien“, a tento vzťah zdanlivo nie je sám osebe ničím výnimočný, jeho vývoj nie je vyplnený excentrickými momentmi hraničných skúseností, ktoré by v ich vnútri vytvorili priepasť a navádzali k znepokojujúcim otázkam. V prvom (dejovom) pláne textu ho, naopak, autorka rozvíja v ničím nerušivých intenciách dievčenského románu, rámcovaného stretnutím dvoch protikladných osobností Lenú a Lily. Ich životy sa v jednom bode pretnú a hoci nedokážu pomenovať vzájomné sympatie, spojí ich potreba dievčenskej blízkosti a udalosti nasledujúcich období pred čitateľom a čitateľkou postupne rozkrývajú podstatu a silu tohto vzťahu: práve odlišnosť pováh hrdiniek je bodom prieniku, vzájomnej inšpirácie – línia ich priateľstva sa tak stáva harmóniou protikladov. Najsilnejším, a súčasne najkontroverznejším aspektom románu je Ferranteovej rozprávačstvo. V lineárnom dejovom pláne sa autorka azda až príliš upäto drží bezpečných naratívnych konvencií, precizujúc koncept „malých svetov, malých ľudí a malých drám“. Tie sa na začiatku môžu javiť tajomné a znepokojujúce, navodzujúc dojem, že svet, v ktorom postavy vyrastajú, je nebezpečným miestom, poznačeným živelnými vášňami a z nich plynúcou ešte živelnejšou agresivitou. Ako však príbeh pokračuje, motívy s tajomstvom (krvavá vražda miestneho „bossa“ dona Achilleho, pološialená láska upratovačky Meliny a ženatého básnika Donata) strácajú svoj dramatický a tým aj epický potenciál a ich vyústenie vyznieva rozpačito. Deje sa tak najmä preto, že Ferrante má ťažko obhájiteľnú potrebu potenciálne konflikty romantizovať, zahládzať a najmä vyčerpávajúco vysvetľovať a ospravedlňovať (ideálne optikou hierarchie komplikovaných rodinných vzťahov), až napokon úplne stratia na príťažlivosti a správanie sa postáv v novom kontexte dostáva karnevalovú pachuť commedie dell´ arte: s odstupom času si pamätáme ich excentrickosť, čudáctvo, výkriky, násilie a patetické prejavy, no osud žiadnej z nich nám neutkvie v pamäti natrvalo, najmä preto, že nedostávame priestor na jeho dotvorenie. Naopak, ponárame sa do pikareskného sveta okázalých emócií. Konzervatívnu hodnotovú optiku románu možno čiastočne obhájiť jeho časovým rámcovaním: príbeh je zasadený do 50. rokov 20. storočia, do prostredia, v ktorom (konvenciami formovaný) obraz ženského rodu neposkytuje možnosť voľby a jeho hraničné body (svadba, manželská a materinská odovzdanosť) sú verifikované tradíciou. Postavy Ferrante túto koncepciu predurčenosti neodmietajú ani sa voči nej vedome nevzpierajú, naopak, vnímajú ju ako v istom zmysle prirodzenú, vžitú voľbu, hodnú nasledovania. Ak sa aj na ich ceste vyskytnú malé víťazstvá, naznačujúce odvahu kráčať proti prúdu, devalvujú ich hodnotu a význam, neustále sa pritom konfrontujúc s okolím, ktoré ich „vybočeniam“ nedokáže porozumieť. Vnímanie hodnoty ženy v ich myslení Ferrante viac-menej redukuje do roviny partnerských a manželských vzťahov. Pri jednej z dvojice postáv, Lile, by sme dokonca mohli hovoriť o akomsi regresnom smere sebaurčenia a vedomia vlastnej hodnoty. Kým v prvej časti príbehu (v detskom veku) ju autorka opisuje ako nebojácne a iskrivo inteligentné dievča, ktoré okolie fascinovalo práve samostatným a bystrým uvažovaním, postupom času týmto atribútom uberá na dôležitosti a sústredí sa výlučne na opis jej dráždivej fyzickej krásy, ktorá je najlepším predpokladom manželského aj osobného šťastia. Takto napokon o sebe uvažuje aj samotná postava, ktorá sa v rozhovoroch s priateľkou Lenucciou opakovane vzdáva možnosti byť sama sebou a perspektívu šťastného života si spája s výhodným vydajom, ktorý by finančne zabezpečil ju aj jej rodinu. Rolu intelektuálne zdatnejšej v ich vzťahu logicky na seba preberá druhá z dvojice, hanblivá, ale všímavá Lenú. Úmerne s jej študijnými úspechmi však Ferrante opisuje stratu fyzickej krásy dievčaťa, a teda aj príťažlivosti a sexuálnych skúseností a príležitostí, teda javy, ktoré v dospievaní negatívne poznačia jej sebavedomie a neustále ju nabádajú prehodnocovať vedomie vlastnej hodnoty vo svete, v ktorom fyzické atribúty ostávajú v živote ženy najväčšou (či dokonca jedinou skutočnou) devízou. Napriek potencialite hlavného motívu románu, ktorou pokojne môže byť premena dievčaťa na ženu (vonkoncom pritom nejde len o premenu fyzickú), je spracovanie tejto témy v texte neutrálne, popisné, respektíve opisné a nerušivo odťažité, tak, aby zachovávalo už spomenutý hodnotovo-morálny rozmer. To nemusí byť nevyhnutne myslené ako výhrada, úmerne k rozsahu textu však takýto koncept dievčenského románu evokuje isté porovnanie: tak Lila, ako aj Lenuccia vyrastajú a dospievajú v ochrannom zovretí štvrte, ktorá je samostatným sociálnym organizmom, fungujúcim na princípe „zákona klanu a rodiny“, ktorý za jej bránami neplatí. V románe preto nesledujeme primárne líniu vzťahu dvoch priateliek, ale vývoj celej štvrte, respektíve komunity. Práve jej dynamika a vývoj vnútorných vzťahov sú elementmi, ktoré rozprávanie usmerňujú a organizujú. V tejto širšie koncipovanej dejovej línii sú dôležité dve konštanty: rodinné vzťahy (usmerňujúce citový vývoj postáv) a vzťahy majetkové a sociálne (konanie väčšiny mužských postáv románu poháňa predstava úniku z chudoby, vidina zisku či aspoň úspešného obchodu). Ak k týmto nepísaným zákonom rodiny a majetku pripojíme ešte princíp sociálneho darwinizmu, v ktorom „prežijú len najsilnejší, respektíve najbohatší“ (takými sú v príbehu napríklad bratia Solarovci), je zrejmé, že Ferrante v Geniálnej priateľke vytvorila aktualizáciu „veľkého“ realistického románu balzacovského typu, teda spoločensko-psychologickej sondy so silným sociálnym apelom. Dostávame sa k odpovedi na otázku, prečo má Ferranteovej koncept umierneného konvenčného románu natoľko priaznivý ohlas. Dôvodom je, podľa všetkého, jej umiernené rozprávačstvo, ktoré aj popri obšírnosti textu ostáva autentické a dôveryhodné, legitimizované znalosťou vzťahov a prostredia. Ferrante striktne nerozlišuje medzi sociálnymi vzťahmi a prostredím, obe zložky ostávajú organicky prepojené, ak v monológu rozprávačky Lenú opisuje pochybnosti dievčaťa nad citmi, ktoré sa z jej pohľadu až príliš rýchlo menia, rovnakú pozornosť venuje opisu svadobných príprav, alebo horlivej práci v obuvníckej dielni. Berúc do úvahy etnický rozmer pohľadu Ferrante, mohli by sme jej spôsob narácie označiť za komplexný, miestami až vyčerpávajúco doslovný. Jej postavy navyše v sebe majú (napriek nízkemu veku) zabudovaný morálny kompas, a hoci prežívajú problémy a rozpory súvisiace s dospievaním, ich analýza ostáva väčšinou v rovine hlbokých vnútorných monológov. Ak však dôjde na činy, zisťujeme, že v hraničných momentoch im chýba odvaha „robiť chyby“, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou dospievania, potreby rebelovať a vedome tak vybočiť z meštiackej morálky, v ktorej boli vychovávané. Takto napríklad jedna z postáv opisuje pocit nečakanej intimity počas svadobných príprav: „Nikdy som ju nevidela nahú, priviedlo ma to do rozpakov. Dnes môžem povedať, že to boli rozpaky z toho, že som mohla s potešením spočinúť pohľadom na jej tele. (...) V tej chvíli to bol len zmätený pocit akejsi nevhodnosti, i keď nevyhnutnej, pri ktorej nemôžete odvrátiť zrak na druhú stranu, nemôžete stiahnuť ruku, lebo by ste priznali vlastné rozrušenie, odtiahnutím by ste sa otvorene prezradili, a teda vstúpili do konfliktu s nerušenou nevinnosťou toho, kto Vás rozrušuje“ (s. 293). Ferrante postavy v momentoch morálnej voľby namiesto činov „vťahuje do seba“ a necháva ich absurdne rozjímať nad dôsledkami neuskutočneného. Charakteristickým príkladom takéhoto postupu je scéna sexuálnej blízkosti medzi Lenucciou a otcom chlapca, do ktorého je zamilovaná. Hoci sexuálne zblíženie iniciuje mužský hrdina, dievča zápasí s pocitmi previnenia, ale aj slasti a je ochotné uvedomiť a priznať si, že slasť prevažuje. K naplneniu však napokon nedochádza a v hrdinke každé ďalšie (náhodné) stretnutie vzbudzuje neurčitý pocit viny. Permanentná morálna bdelosť a ostražitosť pred vlastným meniacim sa vnútrom aj telom sú v skutočnosti tým, čo hrdinkám Ferrante nedovoľuje prejsť prerodom z dievčaťa na ženu a definitívne dospieť. V jej autorskom vedomí ostávajú aj v zásadných životných okamihoch deťmi uväznenými v ženskom tele a ako k deťom, s ktorými možno beztrestne manipulovať, sa k nim správajú aj blízki a priatelia. Azda najviac im chýba vnútorná sloboda a aj v ich vzájomnému vzťahu chýba skutočná dôvernosť, ktorá sa utvára nielen časom, ale aj vzájomným zdieľaním životov: na tie však v texte neostáva priestor, keďže ho autorka zahlcuje zbytočne detailným vykreslením širokého sociálneho a psychologického spektra ďalších postáv. Akoby tým potvrdzovala ďalšiu realistickú (ak už nie priamo pozitivistickú) tézu: život jednotlivca, akokoľvek nevšedný, je len časťou fascinujúceho celku, ktorý sa neustále vyvíja. Hoci sa Ferrante snaží pevné dievčenské puto utvoriť, vzťah hrdiniek ostáva dlhodobo len odrastenou detskou rivalitou, detinským súperením v študijných úspechoch a nadväzovaní priateľstiev. Na tomto poli sociálnej hierarchie víťazí raz jedna, inokedy druhá, deje sa tak však bez akéhokoľvek hlbšieho efektu. Lásky a „nelásky“ sú tu „motýlie“ – intenzívne, boľavé, no najmä prchavé: ich precítenie je poznačené nielen vekom, ale aj nezrelosťou hrdiniek. Ferrante navodzuje ilúziu, že dominantnejšia z dvojice je Lila a istý čas jej správanie naozaj reprezentuje pomyselný filter, cez ktorý Lenuccia prehodnocuje zaujímavosť vlastného života: „Lilin svet ako zvyčajne prekryl ten môj“ (s. 212). No nech už sa nachádzame v ktorejkoľvek fáze ich dospievania, stále je to len viac či menej citlivo prežívaný, starostlivo strážený vek nevinnosti, a tá v uzavretom svete ostáva chlácholivou a bezpečnou. Koniec koncov, v závere románu majú obe hrdinky sotva šestnásť rokov. Na otvorené aj zahojené „jazvy priateľstva“ si podľa všetkého treba počkať v dospelosti (prípadne v ďalších dieloch tetralógie). Dovtedy ostáva len dúfať, že Ferrante sa zbaví strachu a realistickej popisnosti a dá svojim postavám voľnejšiu ruku.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 4/2015.