Lenka Šafranová: Alternatívne čítanie literárnu vedu neohrozuje
Rebro, Derek. 2013. Jej mesto v jeho svete? Rodový pohľad na previazanosť urbánneho a rustikálneho v poézii Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča. Bratislava : ASPEKT.
Súčasná literárna veda je prístupná rôznym interpretáciám, avšak v našom geografickom a kultúrnom kontexte vychádza stále pomerne málo publikácií, ktoré si osvojujú výlučne jeden z alternatívnych, v porovnaní s dominantným interpretačným prúdom, prístupov k textu. (Zaujímavou je v naznačených súvislostiach i výrazná prevaha uplatnenia alternatívnych interpretačných foriem v literárnovedných štúdiách v porovnaní s prácami väčšieho rozsahu typu monografie). A to i navzdory praxi a odstupu, v niektorých prípadoch aj niekoľkých desiatok rokov, ktoré potvrdili, že súbežná existencia viacerých výkladov textu nemusí viesť k anarchii v literárnej vede a „novými čítaniami“ sa dielo zákonite nevystavuje spochybneniu svojho významu.
Monografiu Dereka Rebra analyzujúcu vybrané texty Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča z rodového pohľadu, vztiahnutého na prepojenosť urbánneho a rustikálneho v ich poézii, možno považovať za presvedčivý text vyvracajúci pochybnosti o obmedzenej (z hľadiska komplexnosti uchopenia literárneho textu) a tendenčnej (re)interpretácii diela z konkrétneho aspektu. Napriek tomu, že je Rebrova interpretácia špecifická, nevyčleňuje sa voči dominantnému interpretačnému prúdu, nemá tendenciu popierať ho či deštruovať, naopak, plnohodnotne ho dotvára. Autor nevyužíva výhradne terminologický aparát rodových štúdií a v záujme zjednodušenej (nie zjednodušujúcej) percepcie pracuje napríklad s dualitou mužské – ženské. Neadekvátnosť danej binárnej opozície si vedec uvedomuje, v teoretickom úvode k nej ako k umelo vytvorenému modelu deformujúcemu skutočnosť zaujíma odmietavý postoj, no aj napriek svojmu presvedčeniu reflektuje potrebnosť diferenciácie na mužské a ženské a tiež nemožnosť nahradiť (nielen) v súčasných podmienkach (ako aj globálne nastavenom systéme ľudského uvažovania a všeobecného prístupu k rodu a pohlaviu) konkrétnu dualitu niečím iným. Autor však zároveň upozorňuje na „viacvrstvovosť“ ním používanej opozície: „V práci budem nútený pracovať hlavne s dualitou mužské – ženské. Hoci priebežne upozorňujem na jej falošnosť, vopred zdôrazňujem, že pojmy, ktoré sú na ňu naviazané, treba čítať hlavne v zmysle pozicionality, ako aj multiplicitnosti vo vnútri oboch rodov, ktoré sú vnútorne heterogénne, rozrôznené.“ (s. 33); „Duality a pojmy súvisiace s rodom teda vnímam pomocne, pokúšam sa ich oslobodzovať z pevných a redukcionistických rámcov, ale vzdať sa ich úplne by bolo kontraproduktívne – vlastne je to nemožné.“ (s. 41). Hĺbková analýza textu tak ostáva pre autora prvoradým cieľom, nie je prostriedkom na vyzdvihnutie iných účelových zámerov, ktoré sa tak často a nezriedka schematicky spájajú s inými prístupmi k textu, rodový pohľad nevynímajúc.
Rebro tiež nepracuje výlučne so sekundárnou literatúrou z oblasti rodových štúdií. Svoje tvrdenia opiera o výroky a interpretačné hypotézy dobových a súčasných kritikov a recenzentov, s ktorými sa vzápätí konfrontuje. Polemizuje i s názormi renomovaných kritikov či básnikov (J. Buzássy, J. Mihalkovič, A. Bagin, J. Števček, S. Šmatlák a iní). Iniciuje živý dialóg, pričom si nenárokuje na absolútnu pravdivosť svojich tvrdení, ale upozorňuje na určité rodovo necitlivé tézy a pohľady na text podnietené androcentrickým uvažovaním ako kultúrnym konštruktom. Rebrova monografia tak nie je iba prehodnotením či rozšírením doterajších interpretácií vybraných textov L. Vadkerti-Gavorníkovej a J. Mihalkoviča, ale je aj potrebnou a konštruktívnou spätnou väzbou pre kritiku. Poukazuje totiž okrem iného na to, ako môže viesť androcentrizmom determinovaná reflexia literárneho textu nielen k dezinterpretáciám, no takisto k podinterpretáciám. Jedným z príkladov podinterpretácie, zapríčinenej determináciou všadeprítomnej a dlhodobo upevňovanej „patriarchálnej optiky“ (s. 198), je i interpretačná hypotéza renomovaného kritika vzťahujúca sa na konkrétne verše z básne J. Mihalkoviča Katarína: „,Ktorá si cengávala hráškom / do hrnka, medzi kolená. // Hlboký tanier zoberieš, / necháš plytký̕ (s. 21 – 22). (...) Ako problémové opäť vnímam Zamborovo (už menej Mihalkovičovo) automatické posväcovanie rodovo stereotypnej pozície žien: ,Pokorné odriekavanie modlitby je ako pokorné, samozrejmé [sic!] ženské prijímanie domácich prác.̕ (Tamže: 94) Rovnako kritikovo nazeranie na motív kolien v predošlom obraze v jemne erotickej rovine pokladám vzhľadom na kontext básne a príbuzenskú väzbu Kataríny s hrdinom (ide o jej vnuka) za neadekvátne“ (s. 198).
Napriek tomu, že Rebrov text vykazuje vysokú mieru odbornosti (implicitne odkazujúcu na erudíciu autora, jeho rozhľadenosť nielen v oblasti rodových štúdií, ale aj vo filozofii, psychológii, histórii či v percepcii viacerých generácií kritikov a recenzentov, ako aj schopnosť orientovať sa v starších i najnovších teoretických východiskách a postojoch autorov a autoriek), jeho úvodný exkurz, vzťahujúci sa na binárnu opozíciu urbánne – rustikálne v rovnomennej kapitole Urbánne a rustikálne považujem za príliš kondenzovaný. I keď daná kapitola má byť skôr „náčrtom“ uvedenej problematiky, keďže kľúčovou je analýza textov z rodového pohľadu, a uvedomujem si tiež nemožnosť obsiahnuť v rámci jednej publikácie každý jav do detailov, presnejšie (užšie) terminologické ukotvenie spomínaných kategórií by bolo iste konštruktívne a odkrylo by ešte viac súvislostí. Vybrané pojmy síce autorovi umožňujú zahrnúť do nich široké spektrum javov počnúc konkrétnymi motívmi až po konotácie s nimi súvisiace, no obšírnosť termínov môže potenciálne viesť i k nezámerným nepresnostiam. Diferenciácia základných termínov, ako je napríklad priestor, topos, prostredie, by mohla prispieť k jednoznačnejšiemu odlíšeniu miest s citovou pamäťou od neosvojených priestorov či teoreticky, prostredníctvom topoanalýzy, podoprieť argumentáciu autora o „vymanení“ sa subjektky básní L. Vadkerti-Gavorníkovej a subjektu textov J. Mihalkoviča z dedinského prostredia, pričom by problematizovala rozličnú mieru ich spätosti s fyzickým a so sociálnym prostredím. V naznačených súvislostiach pokladám za dobre zvládnutú a invenčnú predovšetkým interpretáciu vzťahu dcéry a matky v básňach L. Vadkerti-Gavorníkovej. Zatiaľ čo sa väčšina odborných reflexií sústreďovala na (doslova) mýtizáciu otca, Rebro zvýznamňuje problematickejší vzťah dcéry k matke. Autor sa však neuspokojuje s konštatovaním, že dcéra nevzhliada k matke takisto ako k otcovi, ale usiluje sa vysvetliť subjektkin postoj, ako aj rezervovanosť emócií (oproti citom voči otcovi). Matku charakterizuje ako človeka „zrasteného“ s vidieckym prostredím, podliehajúcu tlaku konvencií, ktoré vníma, na rozdiel od dcéry, ako prirodzené. Autor reflektuje dcéru (nielen v porovnaní s matkou) ako individualitu, neprijímajúcu dedený „ženský údel“, oscilujúcu medzi dvoma pólmi. Emocionálne „kolíše“ medzi spomienkami viažucimi sa na rodisko podieľajúce sa na formovaní jej osobnosti ako komplexu identít a urbánnym životným pocitom podnecujúcim v subjektke túžbu po slobode a vymanení sa z predurčenej životnej cesty: „V básni Korene dochádza k najvýraznejšiemu názorovému stretu matky, vtesnanej do rodových a dedinských koreňov, a dcéry, ktorá sa z nich vyplieta, hoci je v nich zapustená.“ (s. 70).
Rebro sa z dôvodu čo najprecíznejšej analýzy obrazu matky pokúša reinterpretovať i obraz vtláčania cestu rodovej pečate chleba (s. 71). Autor ho neakcentuje výlučne z dôvodu upozornenia na androcentrizmom determinované uvažovanie niektorých kritikov vnímajúcich uvedený motív zarábania chleba matkou cez prizmu ženských prác. Vedec odkrýva i jeho ďalšie, nepovšimnuté významy, ako napríklad „poukazovanie na vytváranie ,ženskej tradície̕“ (s. 71). Vo svojom uvažovaní ide ešte ďalej: „matka je zaseknutá v mýtickom čase, rituálne akoby obnovuje akt kozmogonického počiatku, zatiaľ čo hrdinka s ňou síce udržiava (minimálne biologicky determinovanú) kontinuitu, no jej dištanc už svedčí o ,modernejšom̕ postoji – o jej schopnosti zapojiť sa do historického času, ktorý ju zo zdanlivo predurčenej mytologickej roly odnáša.“ (s. 71).
V niektorých prípadoch (nevynímajúc spomínané zobrazovanie ženských hrdiniek) vytvára Rebro funkčnú paralelu medzi Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkovičovým písaním bezprostredne po tom, čo daný jav identifikuje u jedného z autorov. V ďalších kapitolách sa k problému vracia, prehodnocuje ho i s prihliadnutím na nové zistenia. Čitatelia a čitateľky majú zároveň možnosť chronologicky sledovať myšlienkové pochody autora a aktívne sa zúčastňovať na procese interpretácie, k čomu ich spôsobom práce nabáda i samotný D. Rebro.
Rebrovu monografiu možno považovať za špecifickú aj preto, že autor sa nepokúša interpretovať výhradne texty písané ženami, ako to bolo v jeho publikácii Ženy píšu poéziu, muži tiež. Porovnaním a analýzou básní J. Mihalkoviča a L. Vadkerti-Gavorníkovej potvrdzuje stieranie hraníc medzi stereotypne chápaným ženským a mužským písaním. Autor v interpretácii L. Vadkerti-Gavorníkovej naznačuje okrem iného aj jedinečnosť subjektky, nereagujúcej na matkino nepochopenie, čiastočne pohŕdavý postoj, ktorým chce matka v dcére vzbudiť pocit viny za to, že nie je k dedinskému priestoru pripútaná tak, ako by sa, opäť stereotypne povedané, na ženu pochádzajúcu z vidieka (spätú s koreňmi) a dcéru patrilo (implicitne sa v danom prípade signalizuje aj spomínané „pretrhnutie“ rodovej línie). Subjektka sa matkou nenecháva „zlomiť“, nepodlieha (nielen) matkiným predstavám o pozícii ženy v spoločnosti, ale zachováva si v danej situácii autonómnosť. Subjektka L. Vadkerti-Gavorníkovej sa rozhoduje sama za seba, načúva vlastným túžbam spojeným s urbánnym životným pocitom. Nereflektuje sa kriticky, nespytuje si svedomie, napriek tomu však o nej nemožno hovoriť ako o necitlivej, „neženskej“. Podobne splývanie ženského a mužského si D. Rebro všíma aj v básňach J. Mihalkoviča. Obzvlášť podnetný je v naznačených súvislostiach postreh autora týkajúci sa zobrazovania subjektu. Na rozdiel od iných recenzentov poukazuje nielen na jeho jemnosť, ale aj nežnosť, pričom obe vlastnosti chápe rozdielne. Práve spomínaná nežnosť subjektu predstavuje explicitné prekročenie prahu ženskosti, pričom autor akcentuje iluzórnosť tejto hranice aj jej vykonštruovanosť splošťujúcu realitu. Rebro súčasne upozorňuje na neopodstatnenosť striktného vymedzovania znakov ženskosti a mužskosti tým, že analyzuje Mihalkovičov subjekt (podobne ako Vadkerti-Gavorníkovej subjektku) ako zložitý komplex implikujúci viacero identít, medzi ktorými sa vyskytuje napríklad spomínaný nežný, ale aj dravý subjekt explicitne vypovedajúci o intimite či sexualite.
Otvorenosť, s akou vypovedá a uvažuje subjektka L. Vadkerti-Gavorníkovej a subjekt J. Mihalkoviča, je vlastná aj analytickému mysleniu D. Rebra. Tento literárny vedec nás i svojou ostatnou monografickou prácou nenásilným, no o to účinnejším spôsobom presviedča, že ak naša literárna veda nebude trvať na vžitých predstavách (nielen) o mužskosti a ženskosti a zautomatizovane z nich vychádzať, môžu sa jej otvoriť ďalšie možnosti. Zároveň bude schopná podstatne výraznejšej sebareflexie, ako aj vykročenia z bezpečnej zóny, ktorá mnohým kritikom a kritičkám poskytuje (ne)bezpečný azyl.
Pôvodne vyšlo v časopise Slovenská literatúra, č. 4/2014.