Lenka Krištofová: Feministické analýzy slovenských poetiek

31.01.2012 18:13

 

Rebro, Derek. 2011. Ženy píšu Poéziu, muži tiež. Inovatívne vpisovanie sa poetiek do androcentrického jazyka. Bratislava : LIC.

 

Dve - celkom odlišné - mottá

 

„Dejme tomu, že pravda je žena...“ (F. Nietzsche, Mimo dobro a zlo)

„Za horou z vlčích kostí a smiechu /  filozofi naháňajú vyzlečenú pravdu, / snažia sa ju ružovým strapatým / jazykom oblízať od vlasov po červené / nechty, zakriveným údom preniknúť / svetlo, a potom čo?“ (T. Lehenová, Cigánsky tábor)

 

Feminizmus je „-izmus“, tvrdia niektorí oponenti rodovej rovnosti. V rozhovore s „nemenovaným“ literárnym kritikom, ktorý bol pôvodne publikovaný v roku 1995, čítam: „V slovenskom feminizme žena preberá niekdajšiu úlohu komunistickej strany: vždy o nej len pekne a bezpohlavne - a ak niekto nepekne, opravíme ho (...)“[1] Prečo by mal byť feminizmus totalitnou hrozbou? Dajú sa niektoré názory vysvetliť atmosférou latentného strachu z návratu degenerovaného režimu?

O viac ako pätnásť rokov neskôr, v roku 2011, listujem v knihe iného, mladého literárneho kritika. V literárnovednej monografii analyzujúcej poetky píše o feminizme a píše feministicky. K feminizmu má viac ako pozitívny vzťah, aj keď radšej používa pojem feminizmy, lebo vie, že feminizmus nie je jeden a že každý názorový prúd skrýva hlboké digresie a ruptúry.

 

Písať a interpretovať feministicky

 

Našťastie, Rebro nepatrí - beauvoirovsky povedané - medzi tých, ktorým ani nenapadne napísať knihu o ženách. Napísal ju, aj keď pred tým, než sa pustí do samotných interpretácií, je ešte stále potrebné vysvetľovať, „prečo a v akom kontexte“ (názov Úvodu). Taktiež zdôrazňovať, že feministická optika nie je onen obávaný „-izmus“ či „ideologický korzet“ (s. 5), ktorý by bol vopred ušitý a následne bez rozmyslu napasovaný na vybrané texty. „S autoritatívnosťou korešpondujú skôr cenzorské pokusy neuznať feministickú optiku ako legitímny metodologický nástroj, ako jeden z mnohých metodologických nástrojov,“ hovorí v úvode o podozrievaní feminizmu z totalitarizmu (tamže). Stigmou minulosti teda zostáva, že písať priznane feministicky (aj existencia tohto výrazu naznačuje, že feminizmus je vnímaný ako niečo, k čomu sa treba „priznávať“) si naďalej vyžaduje potrebu vysvetľovať a dôvodiť. Hoci feministická literárna veda je v zahraničí uznávanou disciplínou, ktorá otvorila nejednu závažnú otázku a priniesla nejednu zaujímavú interpretáciu či prehodnotenie zdanlivo neotrasiteľného.

 

Inovatívne písanie poetiek

 

Poetkami, ktoré si Rebro pre svoje skúmanie vyberá, sú Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Taťjana Lehenová, Stanislava Repar, Nóra Ružičková, Katarína Kucbelová a Mária Ferenčuhová. Niektoré z týchto autoriek síce nie sú artikulovane feministické, nič to však nemení na tom, že sú podnetné z hľadiska (viac či menej vedomej) reflexie rodových vzťahov a stratégie uchopovania jazyka.

Určite to z hľadiska feministickej interpretácie textov nie je zoznam mien, ktorý by bol uzavretý a konečný. Autor má napokon na konte analýzy viacerých zbierok ďalších poetiek, ktoré sa do publikácie z rozsahových dôvodov nedostali, no na ktoré sa, ako píše v Úvode, plánuje pozrieť v budúcnosti. Na poli našej literárnej vedy je množstvo čakajúcich „restov“: „Ako problematické (...) vnímam to, že tvorba rôznych autoriek stále čaká na rodovo priliehavejšie uchopenie, ako aj to, že v znamení falošného rodového univerzalizmu je u nás dodnes minimum autoriek, ktoré by sa do literárneho kánonu zapisovali svojsky a rodovo individuálne: v zmysle odchyľovania sa od falogocentrických pravidiel. Na to však treba vytvoriť priestor, ktorý praje inému písaniu, ako aj predstaviť adekvátne interpretačné nástroje, ktorými sa tvorba takto píšucich žien uchopí konštruktívne a bez zaťaženia stereotypmi. To následne dodá odvahu iným autorkám, ktoré tak vytvoria skutočnú, nepretrhanú ženskú genealógiu aj na Slovensku. Nielen literatúra písaná mužmi ju totiž potrebuje.“ (s. 16 - 17)

Podľa autora publikácie, vybrané poetky vytvárajú významné oporné body ženskej (spisovateľskej) genealógie na Slovensku a píšu výrazne „inak“. Čo to v jednotlivých prípadoch znamená, ako konkrétne sa autorky „inovatívne vpisujú do androcentrického jazyka“, sa čitatelia a čitateľky dozvedia v nosných kapitolách publikácie.

 

Večný problém „féminine“ (ženského)

 

Teoretický základ, ktorý Rebrovi umožňuje skúmať „efektívne a umelecky kvalitné vyšmykovanie sa (poetiek, pozn. L. K.) z tradičných rodových stereotypov a textových postupov“ (prebal knihy), tvorí viacero filozofických škôl. Pri interpretovaní textov sa autor necháva inšpirovať najmä filozofkami, ktoré rozvíjajú teórie súhrnne označované ako „écriture féminine“. Pri skúmaní poetiek nachádza mnohé styčné body ich literárnych textov s prácami Julie Kristevy, Luce Irigaray, Hélene Cixous a i. Predovšetkým lektúra týchto filozofiek mu umožňuje zaujímavým spôsobom, nanovo interpretovať „už raz zadefinovanú“ - androcentrickými schémami prekrytú - tvorbu slovenských poetiek. Je nutné povedať, že v Rebrovej publikácii ide o vôbec prvý slovenský pokus o analyzovanie literárnych textov prostredníctvom aplikovania écriture féminine. Keďže s écriture féminine sa spájajú špecifické filozofické diskusie (venované najmä problému biologického redukcionizmu), autor pred kapitolami venovaným interpretáciám vyjasňuje svoje chápanie écriture féminine - hoci ide o literárnovednú knihu.

K večnej diskusii o charaktere „ženskosti“, ktorá sa s écriture féminine spája, sa vyjadruje jednoznačne. Chápe ženskosť ako mnohohlas a „virvar heterogénnych možností“ (s. 5). Na margo „ženského písania“ hovorí napr. to, že „nie pohlavie, ale pozícia v jazyku a mocenských štruktúrach spoluvytvára obyvateľky a obyvateľov „ženského písania“. Súčasne treba dodať, že sú to prevažne ženy a marginalizované skupiny, ktoré pociťujú svoju nezabývanosť v dostupnom jazyku výraznejšie. Vďaka tomu sú súčasne disponovanejšie na subverziu dostupného poriadku, a to aj z pozície svojho permanentného odlupovania sa z androcentrického jazyka, ku ktorému nepriliehajú“ (s. 13).

Podľa Rebra (a v tomto sa inšpiruje najmä Kristevou), písať subverzívne voči nastolenému jazykovému poriadku môže ktokoľvek bez ohľadu na indikované pohlavie. Viac ako o písanie „tela“ ide o písanie „tela bez orgánov“ (cixousovská terminológia, na ktorú výstižne upozorňuje); takého, ktoré je špecificky situované v mocenských a jazykových vzťahoch. Práve ním vybrané poetky sú par excellence príkladom onoho podrývačského, „iného“ písania, ktoré sa zakladá na takejto pozícii v rámci systému.

 

Od Gavorníkovej k Ferenčuhovej

 

Opísať, ako sú v publikácii uvedené poetky interpretované, si vyžaduje do značnej miery zjednodušenie. Keďže Rebro veľmi podrobne analyzuje vybrané zbierky, rozhodla som sa načrtnúť aspoň približný itinerár jeho cesty naprieč tvorbou poetiek. Konkrétne ide o 15 zbierok: Pohromnice (Gavorníková); Pre vybranú spoločnosť, Cigánsky tábor (Lehenová); Zo spoločnej zimy, Na hranici jazyka, Nahá v tŕní (Repar); Mikronauti, Osnova a útok, Beztvárie, Parcelácia vzduchu (Ružičková); Duály, Šport, Malé veľké mesto (Kucbelová); Skryté titulky a Princíp neistoty (Ferenčuhová).

V analýze zbierok z úctyhodného (aj politicky diferencovaného) obdobia medzi rokmi 1966-2008 Rebro poskytuje podnetný pohľad na „inakosť“ písania vybraných autoriek. Práve viackrát spomínaná „inakosť“ sa chtiac či nechtiac konfrontuje s očakávaniami, ktoré sa v jednotlivých obdobiach spájajú s písaním autoriek a rodovými rolami žien. Autor stret „iného“ s očakávaniami kriticky demonštruje ukážkami z recenzií či komentármi samotných poetiek: „Lydka, veď ty ani nie si normálna ženská - chválili ma svojsky - kedy si to pri troch deťoch stihla? Ja som nič nestíhala, poézia mi bola prirodzená.“ (s. 19)

Poetky sa po publikovaní svojich zbierok stretávajú prevažne s dvomi typmi reakcie. Ich poetika a témy môžu byť hodnotené negatívne - napríklad u Gavorníkovej vnímala kritika ako slabinu „neutrasený, prerývaný, zadŕhajúci sa, fragmentarizovaný a ťažšie uchopiteľný zápis“ (s. 20), u Lehenovej označila texty i za pornografické, u Ferenčuhovej kladne prijala skôr druhú zbierku a pod. Odmietnutie poetiek sa môže diať na základe ich označenia ako „neženských“ – málo emocionálnych, nepoetických, príliš racionálnych, sexuálnych, odosobnených či priamo emancipačne angažovaných (opäť podozrenie z ideologickosti). Rebro však upozorňuje, že za týmito reakciami sa často skrýva to, že poetika a témy sú inovatívne a vymykajú sa z konvenčného textovania. Iným postojom básnickej obce voči poetkám, ktorý snáď ani netreba komentovať, je ich akceptácia, no zároveň držanie „chlapskej“, ochrannej ruky nad nimi (pozri kapitolu o Gavorníkovej). V prípade niektorých zbierok súčasnejších autoriek sú síce texty vnímané kritikou prevažne kladne, no rodovo neutrálne. Tým zaniká ich výnimočné postavenie, pokiaľ ide o poéziu žien, a tým aj odkaz pre iné poetky (s. 165). Rodovo citlivé uchopenie nielen tejto výnimočnosti  je výrazným rozmerom Rebrovej knihy.

V prípade Gavorníkovej „verše (...) rozrušujú rodové stereotypy tak na motivicko-tematickej rovine, ako aj spôsobom písania, ktorý funkčne sklamáva očakávania zvyčajne spájané s textami autoriek - čo bolo v čase jej debutovania (ešte výraznejšie ako dnes) podopreté praxou prevažne rodovo stereotypne píšucich žien“ (s. 19). Pri hodnotení Lehenovej sa z obdobného dôvodu objavuje „argumentačná nemohúcnosť recenzentov“ (s. 38), hoci na jej stranu sa už postavili niektorí (rodovo osvietenejší) kritici a kritičky. Ferenčuhovej druhá zbierka Princíp neistoty je už prijatá kladne. Ako vysvetľuje Rebro: „myslím, že kladné prijatie je spôsobené (...) tým, že si kritická obec zvykla na ANestetické výkony viacerých poetiek a básnikov.“ (s. 165)  

Prejavy rodovo netypického textovania poetiek možno vo svetle écriture féminine interpretovať napr. ako narušenie dostupného (falogocentrického) jazyka, znepokojujúci vpád semiotického do symbolického, písanie tela či písanie bielym atramentom („V teplom podnebí / vápenným mliekom zametám“, s. 29; citát je z Gavorníkovej zbierky). Zápas „o reč a s rečou“, domnelá pornografickosť či chladná anestetickosť veršov sa teda dajú interpretovať ako konštruktívne kvality, čo Rebro dokazuje aj pomocou priebežného zapájania textov mysliteliek écriture féminine.

Autor pristupuje k textom jednotlivých poetiek individualizovane. Hoci ich porovnáva a interpretuje cez kľúčové témy (rôzne témy - materstvo, jazyk, vzťahy, telesnosť, „cudzinectvo“ a „cudzosť“, marginalizácia atď. - sa u autoriek opakujú), poukazuje súčasne na odlišnosti v poetikách, ako aj na obmeny v tematickom zábere. Zároveň sa nebojí byť voči autorkám prísny a upozorniť napríklad na banálnosť, nefunkčnú krkolomnosť či nešikovnosť zápisu (napr. v súvislosti s Ružičkovou na s. 119 alebo Ferenčuhovou na s. 164).  

Nad všetkou individuálnosťou literárneho prejavu poetiek stojí - napriek ich občasným „prešľapom“ - invenčnosť, ktorá spočíva (nielen) v jazykovom a tematickom podrývaní rodových klišé. Ako však upozorňuje Rebro, miera subverzie a reflexia toho, že tu existuje nejaký rodový problém, je rôzne variovaná a odstupňovaná. Kým napríklad Gavorníková robí subverziu nevedome a nereflektovane („nepoznala feministické teórie, a pritom prakticky napĺňala postoje écriture féminine“, s. 23), Lehenová prichádza „ako jedna z prvých s vedomejšou demýtizáciou rodovej tradície na Slovenku“ (s. 37). Ale: „Namiesto oslobodzujúceho smiechu Medúzy, o ktorom písala H. Cixous (...), sa v Lehenovej prípade stretávame skôr so zamrznutým úškrnom (aj nad sebou samou), s akýmsi medzistupňom medzi závislosťou od muža (v individuálnom aj nadindividuálnom zmysle) (...) a komplexnejšou emancipáciou.“ (s. 43 - 44). Stanislava Repar „problém“ pomenúva ako prvá otvorene a priamo: v knihe Nahá v tŕní z roku 2006. Jej literárny postoj a textovanie sú uvedomelé a vyhranene feministické: „Patriarchát, čo sa podpíše na kožu“ (s. 85). U Nóry Ružičkovej „sa (podobne ako u S. Repar a iných) inde načítané vsaje do jej veršov bez toho, aby v procese čítania myšlienky iných autorov a autoriek rušivo vytekali z riadkov básní“ (s. 97). Feministický diskurz ako jeden z viacerých prirodzene dotvára paletu záujmov niektorých súčasných poetiek a ovplyvňuje ich texty.

Z hľadiska ženskej genealógie je príjemné čítať aj priamo vyslovenú spriaznenosť s inými autorkami. Napríklad Ferenčuhová: „isté ženy / na fotografiách z mladosti, taká ingeborg / bachmann, nedokážu pôsobiť ako cudzie: / ako neznáme“ (s. 159). Spriaznenosť autoriek a ženská genealógia (ale aj kritické vymedzenie sa voči starším autorkám) sa prejavuje často na úrovni formálneho zápisu. Ako príklad je možné uviesť prerývanosť výpovede Nóry Ružičkovej (podobné nájdeme v textoch Mily Haugovej) alebo polemizujúce (cez inverznú syntagmu) odkazovanie na Mašu Haľamovú u Stanislavy Repar.

Repar - a podobne neskôr i Ružičková a ďalšie poetky – už nie je v zobrazovaní vzťahov v „medzistupni“ emancipovanosti, ako je to ešte u Lehenovej. V textoch týchto autoriek - výraznejšie ako u ktorýchkoľvek poetiek pred nimi - absentujú polohy submisívnosti. Naopak, k hlasu sa dostáva vzťahová disharmónia, nespokojnosť, hľadačstvo a ich „ženská“ (vnútorne dezintegrovaná) identita. U Stanislavy Repar je vzťahová problematika zatlačená do úzadia a nastupuje skôr tematizovanie jazyka. Absolútne odromantizovaná je anestetická poézia Kucbelovej, ktorá „prináša z tradičného pohľadu ‚nežensky‘ chladnú subjektku“ (s. 133) Kucbelová ide v anestetizácii ešte ďalej ako Ružičková. „Frekventovaná téma poézie písanej ženami - partnerský vzťah - v autorkinej (Kucbelovej, pozn. L. K.) tvorbe takmer chýba. (...) Hrdinka (...) v zhode s racionálnou a chladivou poetikou veršov skôr konštatuje plusy a mínusy súžitia, resp. jeho stav, než by prežívala vášne.“ (s. 134) Autor upozorňuje na emancipačné posuny poetiek vo vnímaní nielen partnerských vzťahov, ale napríklad aj vzťahu k matke. Už Gavorníkovej subjektka neglorifikovala materskú lásku a starostlivosť, ale vnímala ju kriticky („ach mama / verne zalieva / všetko, čo klíči“ (s. 27). Voči matke sa vymedzovala dištancovaním, čo Rebro vníma aj ako nepriamu kritiku rodových stereotypov. Dištancovanie od matky je potom v inej forme možné pozorovať u Lehenovej aj Repar. Napokon, materstvo je z „druhej strany“ a úplne novým spôsobom podané Máriou Ferenčuhovou.

Rebro okrem zaujímavého upozornenia na freudovský kontext a asociácie zobrazenia sexuality a rodu u Lehenovej („Pri hre na indišov som nikdy nemohla byť / Winnetou, / lebo aj s tým ten nešťastný kohútik / nepochopiteľne súvisel“, s. 48) venuje pozornosť výsostne súčasnej podobe zapisovania (nielen) tela do textov. Ružičková, Kucbelová a Ferenčuhová podľa jeho presvedčivých interpretácii dávajú - hoci každá iným spôsobom - vo svojich textoch nový význam výrazu „zapisovanie tela“. „Pravidelný dych / pravidelný príjem potravy / pravidelný príjem tekutín / a ich pravidelné vylučovanie // pravidelný / rozklad / prestup častíc do iného skupenstva // pravidelná // úzkosť // narušuje // búšenie srdca / krvný obeh / výška tlaku / trávenie / činnosť čriev / slzných kanálikov / chuťových pohárikov // pravidelný dych // úzkosť je anticipácia rozkladu“ (Kucbelová, s. 146) Jednu podobu toho, ako sa vpisuje materstvo do textu, resp. „čo hovoria o materstve ženy“ (pozri Kristeva v Stabat Mater), prináša Ferenčuhová: „Skutočnosť zostáva strohá: / Urobia dieru do brucha, / vytiahnu plod, / zašijú, očistia, prelepia, / zvážia a zmerajú, / donesú ukázať, / nechajú tak“ (s. 173). Okrem toho, že Ferenčuhovej subjektka umelecky presvedčivo a odosobnene zapisuje výjavy z mesta (napríklad kráčanie žien v nalinkovanom čase dňa) či jeho monotónnosť, za jej najvýraznejší prínos možno považovať, že výstižne zachytáva práve materstvo a pôrod. Vďaka Rebrovým interpretáciám si potom môžeme prečítať, akú podobu môže mať prehovor o materstve a „zápis tela“ v konkrétnom literárnom texte.  

 

Na záver

 

Ako naznačuje aj názov knihy, zámerom, ktorý autora publikácie sprevádza po celý čas, je vyhnúť sa dualistickým opozíciám, vylúčeniu a násilnému preklopovaniu vzťahov rodov. Cieľom je dať hlas „inému“, pomenovať ho, upozorniť naň, poukázať na jeho vnútornú difúznosť a heterogénnosť (či už máme na mysli širokú škálu identít lyrických subjektiek alebo rôznorodosť vyrovnávania sa s formálnym zápisom). Autor publikácie si pre analýzu vyberá autorky, na textoch ktorých je možné dokázať, že sa dá písať inak, rozrôznene a nestereotypne (napríklad aj nesentimentálne či kriticky). Okrem toho, že sa venuje zobrazeniu rodových vzťahov cez analýzu rôznych tém, ktoré sa u autoriek objavujú, do podrobného skúmania zahŕňa aj jazykové stratégie (všíma si napríklad vytváranie subtextov a intertextov prostredníctvom používania veľkých a malých písmen, kurzív, zátvorkovania, grafiky, medzery a pod.). Všetky zo spomínaných autoriek sa svojím spôsobom vyrovnávajú s nedokonalosťou jazyka, resp. s tým, že jazyk, ktorý im je k dispozícii, im nevyhovuje („kedy už nájdem tie najslovovzatejšie slová“, Lehenová, s. 45; „pod dotykom slova, ktorému chcem uniknúť, ustrniem, / dvojnásobne prítomná (...) čokoľvek poviem zdvojím sa / čokoľvek poviem / od do siaham presne ale neprilieham“, Ružičková, s. 119; „Ten pocit v oleji / kde nepohneš viečkom // kde sa jazyk lepí / na podnebie myšlienky / usedavo mlčí“, Repar, s. 80).

Ak som uviedla v súvislosti s Ferenčuhovou, Rebro konkrétne demonštruje, ako môže vyzerať zápis tela a materstva v konkrétnej básni. Na inom mieste (u Lehenovej) ukazuje povestnú kristevovskú glosoláliu, vpád semiotického do symbolického: „cik-cik, blik-blik... zanovito (zen a vita) / cha-cha-chachacha...“ (s. 53). Upozornenia na tieto zhmotnenia filozofie écriture féminine u slovenských poetiek považujem za jeden z najväčších plusov publikácie.

Keďže ide o ucelenú knihu interpretácií, témy, motívy a poetiky dostávajú - napriek odlišnosti autoriek - nečakané súvislosti a prepojenia. Interpretačná práca, ktorú čitateľom a čitateľkám predkladá, je na Slovensku unikátna a vytvára základný stavebný kameň pre podobné publikácie, ktoré by sa venovali vzťahu filozofie écriture féminine a konkrétnych literárnych textov.

 

Ukážka z textu vyšla v podobe anotácie v časopise Romboid, č. 1/2012.