Katarína Hrabčáková: Kritické rôznobežky
Šafranová, Lenka a kol. 2013. K funkcii subjektu v slovenskej poézii ženských autoriek (tzv. textovej generácie). Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
O kvalitách publikácie Lenky Šafranovej som nemala pochybnosti už pred začiatkom procesu čítania. Moje pozitívne očakávania súviseli najmä s menami autorov – tvorcov a tvorkýň jednotlivých štúdií a tiež autoriek patriacich do zoskupenia tzv. textovej generácie, ktorých písanie sa v kontexte súčasnej slovenskej poézie považuje za hodné vedeckého záujmu, o čom svedčí množstvo odborných kritických reflexií v rôznych literárnovedných periodikách a predovšetkým potreba vytvoriť novú monografiu – v centre jej literárnovedného bádania stojí práve básnická tvorba spomínanej skupiny autoriek. Napísať recenziu na kolektívnu monografiu znamená pridať k utvorenému kritickému viachlasu ďalší hlas – chce zaznievať z ústrania len ako pozorovateľ sledujúci a sprostredkúvajúci svoj subjektívny zážitok z jej čítania.
Ako študentka slovakistiky oceňujem predovšetkým komplexný rozbor poetík, ktoré publikácia podáva. Okrem syntetizujúcich a rekapitulujúcich pohľadov ide predovšetkým o dôsledné analýzy a interpretácie tvorby Nóry Ružičkovej, Márie Ferenčuhovej, Kataríny Kucbelovej a Ľubice Somolayovej v podaní Jaroslava Šranka, Ľubice Somolayovej, Lenky Šafranovej a Jána Gavuru. Pred očami recipienta a recipientky sa tak odkrýva symbióza interpretačnej, analytickej i kritickej línie s umeleckými – básnickými, výtvarníckymi „presahmi“. Rôznosť uhlov pohľadu sa však na mnohých miestach spája, štúdie medzi sebou komunikujú a nechávajú priestor na vzájomné dopĺňanie sa.
Autorské prístupy v monografii L. Šafranovej mi v mnohom pripomínajú hľadanie, ktoré by sme metaforicky mohli prirovnať k intenzívnemu pohybu plavca ponárajúceho sa pod vodnú hladinu. Ide mi práve o poukázanie na hladinu ako na hranicu medzi vzdušným a vodným priestorom – nejde o úplný ponor bez možnosti nadýchnuť sa. To by znamenalo „podľahnúť poézii“ autoriek, nechať si vnútiť „cudzí jazyk“, pristúpiť na ich hru a hľadať niečo, čo priestor vzduchu nezahŕňa či úplne vylučuje zo svojho života. Hľadanie, ktoré mám na mysli, mi nepripomína ani plávanie s hlavou vynorenou nad hladinu, čím podmorský svet pre jednotlivca síce nestráca na atraktivite a do istej miery je pre neho zmyslovo uchopiteľný, no ochudobňuje sa o intenzívny zážitok, unikajú mu súvislosti, bez poznania ktorých podstata ostáva ukrytá pod vodnou hranicou. Býva pravidlom, že na odhalenie podstaty, jadra veci je potrebné vynaložiť istú námahu. Pri jednorazovom, ale aj viacnásobnom zážitkovom čítaní poézie je v popredí pocitovosť, dojem, fakt, že báseň so mnou živo komunikuje, že sa mi dostáva pod kožu. Ďalšia práca s textom môže byť motivovaná práve predchádzajúcimi zisteniami. Z vlastnej skúsenosti mi je blízka skutočnosť, keď akosi nestačí, aby báseň pôsobila. Stačí pre báseň, nestačí pre mňa, pretože skutočný duchovný zážitok z textu (aspoň u mňa) prichádza až v čase „intenzívneho zaoberania sa poéziou“. Autori a autorky monografie zvolili pri svojich analyticko-interpretačných štúdiách štýl „nádych – ponor“. Ten im dovoľuje dostať sa do hĺbky textu a byť oslobodeným/oslobodenou od konvencií a tradičných nazeraní na poéziu, ostať v kontakte s obidvoma svetmi naraz, vychutnávať si ich prestupovanie, no nenechať sa úplne „okúzliť vodou“.
Priestor nevyhnutný na nadýchnutie sa ostáva aj v poézii autoriek, ktorá je predmetom bádania. Hlboký ponor do vnútra lyrického ženského subjektu je podľa zistení v publikácii sprevádzaný analýzou, racionalizáciou, v popredí je schopnosť „utlmiť emócie v prospech premysleného, kultivovaného a sofistikovaného vypovedania“ (s. 102). Mojím cieľom nie je podrobne opísať výsledky, ku ktorým autori a autorky monografie dospeli, skôr by som chcela vyzdvihnúť fakt, že sa im podarilo odhaliť paralely a odlišnosti v rozdielnych autorských poetikách a zamerali sa práve na funkciu subjektu. Za produktívne považujem predovšetkým skúmanie hranice medzi autorským a lyrickým subjektom, ako aj reflexie o „nemeniteľnosti subjektu“, ktorý prechádza básňami takmer nezmenený (J. Gavura) a úvahy o formovaní subjektu (J. Šrank, Ľ. Somolayová, L. Šafranová). Do popredia sa dostáva otázka arteficiality a empírie, poetkám sa pripisuje tendencia písať básne – lyrické denníky, tento tvorivý postup v istom zmysle pripomína snahy konfesijného prúdu americkej poézie (reprezentuje ho napríklad písanie Sylvie Plath), proces tvorby a samotná poézia sa tak stáva akýmsi „záznamovým médiom“, „orientácia na seba, ktorá dáva zmysel predovšetkým autorovi denníka“ (J. Gavura, s. 96) však pôsobí na čitateľa a čitateľku dojmom blízkosti, otvorenosti a autenticity – autori a autorky monografie ich považujú za akési protipóly alebo skôr „stavy vyváženia“ suplujúce nekontrolované emócie, tvoriace pendant k analytickému jazyku.
Voyerizmus, pozorovanie, introspekcia či explorácia nesúvisia len s postojom subjektiek analyzovanej poézie či s úlohou recipienta a recipientky pri jej čítaní, ale aj so zvoleným interpretačným prístupom – publikácia napĺňa úlohu sprievodcu, objasňujúceho, vysvetľujúceho a odhaľujúceho. Pre mňa bol obohacujúci práve „odhaľujúci hlas“ a tie miesta textu, kde z kritika/kritičky či vedca/vedkyne vystúpilo básnické, výtvarné alebo iné, osobnostné „ja“. Vďaka tomu nie je monografia len vedeckým výstupom, ale inšpiratívnou literatúrou, akou by texty o poézii podľa môjho názoru mali byť.
V recenzovanej publikácii nájdeme množstvo odkazov na prácu Dereka Rebra, predovšetkým na jeho rodovo citlivú monografiu zaoberajúcu sa ženskou poéziou Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011). Autori a autorky v štúdiách nadväzujú na Rebrom vyslovené úvahy týkajúce sa telesnosti, tenkých hraníc racionality a emocionality, estetického a anestetického, dynamického a statického, znakov sebainscenovania ženskej lyrickej subjektky, procesuálnej poetiky a ďalších v textoch N. Ružičkovej, K. Kucbelovej a M. Ferenčuhovej. Rebrov syntetizujúci pohľad na tvorbu poetiek (okrem spomínaných aj na poetiku autoriek staršej generácie – L. V.-Gavorníkovej, T. Lehenovej a S. Repar) otvára v našom literárnokritickom kontexte priestor pre hlbšie poznávanie ženského lyrického subjektu. Vydaním monografie L. Šafranovej sa potvrdzuje produktívnosť zaoberania sa touto problematikou, vzniká priestor na ďalšiu diskusiu týkajúcu sa subjektu a jeho premien súvisiacich so zmenou civilizačnej reality a životných podmienok človeka a ženy v 21. storočí.
Za prínosné v súvislosti so skúmaním slovenskej poézie považujem úvahy Šafranovej týkajúce sa telesnosti, priestoru tela a mesta v poézii Kataríny Kucbelovej a rovnako reflexiu o funkcii básnického jazyka v tvorbe autorky z lingvistického hľadiska. Kucbelovej analytický jazyk si podľa Šafranovej vyžaduje rovnaký prístup k jej veršom, dôsledná interpretácia krok za krokom umožňuje odhaliť predtým nevidené súvislosti (s. 58), akými sú napríklad interpretácie motívu pohybu prejavujúceho sa aj v lexike básní, poukázanie na ich funkčnosť, analyzovanie lexémy dokonalý a jej vzťahu k autorskej poetike, uvažovanie o funkcii infinitívnych tvarov slovies a verbálnych substantív a ďalšie lingvistické analýzy, ktoré ozrejmujú súvislosti s obsahovou rovinou textov. Okrem samostatného skúmania kategórie lyrického subjektu má zmysel analyzovať ho v spätosti s kategóriami času a priestoru, kde Šafranová uvažuje o ich vzájomnej determinácii. O ovplyvňovaní kategórií subjektu a priestoru v básnickej tvorbe Márie Ferenčuhovej hovorí Ľubica Somolayová. Oproti priestoru dediny dominujúcemu v slovenskej poézii v predošlých storočiach a oproti pretechnizovanému či kyborgmi ovládnutému obrazu mesta v textoch Michala Habaja, Petra Macsovszkého či Petra Šuleja autorky monografie zdôrazňujú autentickosť postmoderných miest v poézii autoriek. Hranica medzi realitou a fikciou sa stráca v prípade čitateľského spolupodieľania sa na tvorení zmyslu akčnej básne (L. Šafranová, s. 75). V tvorbe K. Kucbelovej zdanlivo vzniká akási nová, vysunutá kategória priestoru prerastajúca hranice fikčného sveta básne (L. Šafranová, s. 75): „Autorka prostredníctvom textu inštruuje percipienta k vytvoreniu alternatívnej mapy mesta. (...) Jeho fantázia je pri zostavovaní mapy neobmedzená. Môže v nej čokoľvek dokresliť, zmeniť veciam účel, nahradiť ich, odstrániť, presmerovať“ (s. 75). Tento postreh platí len do chvíle odhalenia, že „sám lyrický subjekt je tvorcom alternatívnych máp“ (s. 76).
Každá zo štyroch rozsiahlych analýz obsahuje aj pohľad na znaky rodovej príslušnosti v textoch poetiek. Autori a autorky sa v tomto smere vyjadrujú pomerne opatrne, s citlivosťou, nevnucujúc recipientovi a recipientke svoj názor. Rodová problematika sa nezužuje na vymenovanie hlavných tém a motívov či poukázanie na „prítomnosť ženského“, práve naopak, v popredí je argumentácia, akcentuje sa funkčnosť práce autoriek s vžitými myšlienkovými predstavami, schémami a ich narúšaním, zameriava sa na problémový charakter ich poézie. Znova oceňujem analytický prístup L. Šafranovej a jej zacielenie na motív vody v spojení so ženským elementom v debute K. Kucbelovej. Šafranová v štúdii vychádza z alternatívnych, esteticky ladených monografií Zdeňky Kalnickej Archetyp vody a ženy (2007) a Obrazy vody a ženy – filozoficko-estetické úvahy (2002), pristupuje k textu tvorivo a zanietene, pričom nepotláča vedecké nazeranie na verše: „Voda ako forma bytia subjektu i objektu, ‚tekuté‘ prijímajúce i oddávajúce sa telo oboch identít, sa javí ako vhodne zvolený motív odkazujúci na duálnu podstatu, neoddeliteľnosť substancie“ (s. 59). Prekročenie hraníc tradičného spôsobu písania žien o ženách si vyžaduje netradičný kritický prístup, ktorý môže znamenať aj vybočenie z vlastných myšlienkových stereotypov, či chvíľu kráčať proti svojmu presvedčeniu. Výsledok za to však rozhodne stojí.
Poézia, ktorej subjekty disponujú spoločnými vlastnosťami vyhranenej citlivosti, prehnanej sebadisciplíny, sebakontroly, schopnosťou racionalizovať svoje skúsenosti a utlmovať emócie, bytostná poézia, z ktorej napriek analýze jazyka cítiť strach o vlastnú existenciu, nevyhnutne smeruje ku kolapsu – je to kolaps doby, v ktorej žijeme. Lyrické subjektky, ale aj ich autorky zvolenými postupmi písania volajú po návrate k prapočiatku, po záchrane seba, sveta, po resuscitácii básnického slova, poézie. V tomto zmysle hľadanie „tých správnych“ spôsobov vyjadrovania znamená tiež hľadanie vlastného strateného hlasu. Hlasu stratenej duchovnosti, ktorý sa ozýva cez opakujúce sa motívy telesnosti, oddelenia, prestupovania a splývania hraníc, možno ho nájsť v existencii potenciálnych miest pobytu subjektu, v samotných modifikáciách subjektu, v orientácii na vizuálnu stránku básní i v úsilí o zadefinovanie vzťahu subjektu k svetu, sebe, partnerovi, iným ľuďom a k čitateľom i čitateľkám.
Kolektívna monografia Lenky Šafranovej otvára priestor k ďalšej reflexii. Chce jemne prinútiť k premýšľaniu nad hodnotou tvorivého procesu, ktorý nepredstavuje len tvorba poézie, ale aj jej hodnotenie, komentovanie, interpretovanie a analýza. Pasívny príjem poézie povzbudzuje zmysly a potešuje dušu, no len pri aktívnom prijímaní duch rastie. Ak sa vám (nielen) toto moje tvrdenie zdá ako príliš veľké klišé, možno ste na správnej ceste.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 3/2014.