Etela Farkašová: Kam sa podeli filozofky?
Kalnická, Zdeňka. 2010. Filozofie a feminizmus. Ostrava : Ostravská univerzita.
Na filozofiu, jednu z najstarších vedných disciplín, možno nazerať z rôznych hľadísk, Zdeňka Kalnická sa vo svojej monografickej práci rozhodla pre pohľad určovaný najmä kategóriou rodu (gender) ako analytickou kategóriou, ktorá umožňuje postihovať tradične zanedbávané, prehliadané aspekty sociálnych javov a súvisí s elementárnym konštatovaním, že „človek, to sú prinajmenšom dvaja“ (muž a žena). Táto kategória, o ktorú sa opierajú základné metodologické princípy feministických teórií, umožňuje odhaľovať menej zohľadňované aspekty sociálnych javov, týkajúce sa predovšetkým skúsenosti žien tak v histórii, ako aj v súčasnosti. Kategória rodu je účinným nástrojom na analyzovanie podôb a príčin sociálnych nerovností a mocenských asymetrií medzi rodmi, ale aj diskriminácie žien v rôznych oblastiach života; rovnako umožňuje skúmať aj podoby a príčiny nerovnej reprezentácie žien a ženskej skúsenosti v teoretických koncepciách, a to tak v rámci spoločenských, ako aj prírodných vied, a napokon v rámci celej kultúrnej histórie.
Ak hlavným cieľom každej feministickej teórie, ako na to poukázala viedenská filozofka Herta Nagl-Docekalová, je „konfrontovať celý odbor s problematikou hierarchických vzťahov medzi pohlaviami“, to znamená skúmať, do akej miery sa teoretické (filozofické či špeciálnovedné) myslenie „v minulosti a súčasnosti podieľalo či podieľa na vytváraní a legitimizácii predstáv o hierarchii pohlaví“, potom hlavný program feministickej filozofie možno chápať ako kritické prehodnotenie celej predchádzajúcej, androcentricky orientovanej a „zákonom otca” definovanej filozofie (ako aj celej kultúry).
Takto sformulovaný program tvorí východisko analýz v monografii Zdeňky Kalnickej, ktorá by mala, ako to sama autorka vymedzuje, sprevádzať čitateľov a čitateľky „po priestore vzťahov genderu a filozofie“ (s. 5), resp. vzťahov feminizmu a filozofie. Hneď dodám, že ide o vzťah, ktorý sa ešte aj dnes pokladá niekedy za oxymorický. A to najmä vzhľadom na univerzalistické nároky tradičnej filozofie ako sféry vysoko abstraktného myslenia na jednej strane a vzhľadom na politicko-praktické ašpirácie feminizmu ako hnutia za práva konkrétnych skupín (žien) na druhej strane.
Autorka skoncipovala knihu do podoby voľne na seba nadväzujúcich troch častí, ktorých cieľom je odkrývať parciálne aspekty uvedeného vzťahu filozofie a feminizmu, robiť tak „zárezy“, spochybňujúce kontinuitu dejín filozofie, no zároveň naznačujúce medzeru v nich, resp. potrebu zaplniť túto medzeru niečím, čo sa z nich neopodstatnene vytratilo. V prvej časti sa tak autorka vydáva po stopách niektorých polozabudnutých filozofiek, približuje nám ich osudy a ich pôsobenie vo filozofii, no popri týchto konkrétnych profiloch sa sústreďuje – metaforicky povedané – i na „bod obratu od bohyne k filozofovi“. Skúma príčiny a dôsledky tohto obratu, ktorý je spätý tak s prechodom od mytológie k filozofii, ako aj so zmenou valorizácie ženskosti v dejinách kultúry (čo vysvetľuje v súlade s Lyotardom tým, že v čase, keď vznikala grécka filozofia, v spoločnosti už vládlo patriarchálne usporiadanie, ktoré sa vpísalo do rodiaceho či rozvíjajúceho sa filozofického myslenia).
Pri sledovaní toho, ako sa tematizovali otázky rodovej identity v antike, sa Kalnická upriamuje nielen na porovnávanie v tomto ohľade značne odlišných názorov Platóna a Aristotela, ale záber na antickú filozofiu rozširuje aj o postavy Hipparchie a Hypatie ako dve z početnejšej skupiny filozofiek, ktoré vstupovali svojím pôsobením do dobových filozofických diskusií a podieľali sa aj na vyučovaní filozofie. Pátranie po (polo)zabudnutých filozofkách je dôležitým (vo svetovej filozofii už bežným) procesom, ktorým sa postupne darí revidovať „jednorodový“ obraz dejín filozofie, aký vzniká pri listovaní v štandardných učebniciach či encyklopédiách a slovníkoch venovaných tejto oblasti a aký vstupuje aj do širšieho kultúrneho povedomia, upevňujúc v ňom neoprávnené stereotypné predstavy o neúčasti, resp. zanedbateľnej účasti žien pri tvorbe kultúrnej histórie.
Preskočiac dobu stredoveku (v ktorej pôsobili tiež viaceré významné filozofky a mysliteľky spriaznené zväčša s teológiou), autorka predstavuje v ďalšej časti práce vybrané osobnosti žien, ktoré sa venovali filozofii od počiatku novoveku až po súčasnosť. Robí to zaujímavým spôsobom, a to tak, že tieto osobnosti portrétuje na pozadí ich vzťahu s konkrétnymi filozofmi, presnejšie, na pozadí porovnávania ich názorov s názormi daných filozofov. Pred nami tak defiluje dvojica Marie le Jars de Gourney – Michel de Montaigne (Marie bola obdivovateľkou, neskôr editorkou filozofových spisov, v niektorých momentoch dokonca prekonala názory svojho „duchovného otca“), Alžbeta Falcká – René Descartes (v tomto prípade autorka dokumentuje na obsiahlej korešpondencii, že Alžbeta vyslovila kritické pripomienky napríklad na margo dualizmu duše a tela), Mary Wollstonecraftová – Jean-Jaques Rousseau (v práci sa zdôrazňuje, že Mary bola ráznou kritičkou filozofových názorov o utváraní osobnosti dievčat a chlapcov, možnosti ich sebarealizácie, čím prekročila horizont rousseauovského osvietenského humanizmu). Špecifické podobu mal vzťah ďalšej dvojice, ktorú autorka v knižke predstavuje, a to Harriet Taylor Millovej a Johna Stuarta Milla (je známe, že Mill verejne priznával vplyv Harriet, ktorá sa v neskorších rokoch stala jeho manželkou, na vlastné názory najmä v oblasti práv žien). Na kontrapozícii názorov o rodovej identite u Sigmunda Freuda a Simone de Beauvoirovej je utvorený profil významnej francúzskej filozofky, jednej z „matiek feminizmu“. Plejádu dvojíc uzatvára časť venovaná Masarykovi ako feministovi, ktorým sa stal nesporne aj pod vplyvom svojej manželky Charlotty.
V druhej časti knihy sa do popredia pozornosti dostáva kategória rodu, a to práve v súvislosti s jej vstupom do filozofie (ako autorka naznačuje s ohľadom na český kontext – veľmi pomalým spôsobom, čo jej dáva príležitosť zamýšľať sa nad príčinami neochoty uznať relevantnosť a užitočnosť tejto kategórie pre filozofické myslenie). Tým sa však Kalnická zároveň dotýka otázky filozofického kánonu, jeho utvárania v dejinách filozofie a jeho dôsledkov na spôsoby videnia či tematizácie rôznych problémov. Presvedčivo argumentuje, prečo je potrebné uviesť do jestvujúceho filozofického kánonu feministickú perspektívu a poukazuje na výsledky, ktoré feministický výskum dosiahol, resp. môže dosiahnuť práve vďaka rozšírenému horizontu o feministický zorný uhol. Autorka sa neobmedzuje na všeobecnú kritiku filozofického kánonu (v jeho dejinnej i súčasnej podobe), ale kriticky reflektuje aj konkrétnu podobu filozofického kánonu v Českej republike (nemožno prehliadať isté paralely so situáciou mimo ČR, na čo upozorňuje sama autorka). Za nesporne podnetný možno pokladať spôsob, akým reflektuje konštrukciu filozofického kánonu, ako aj cieľov, ktoré si vytyčuje jeho feministická kritika. Inšpirujúco pôsobia najmä analýzy niektorých textových „stratégií“ marginalizácie filozofiek v závere druhej časti knihy.
Filozofický diskurz ostáva témou skúmania aj v jej tretej, poslednej časti, tu však naň autorka nahliada najmä cez prizmu obraznosti, metaforickosti ako dôležitých aspektov filozofického textu. Opodstatnene a s príslovečnou dôslednosťou obhajuje tézu o možnom spojenectve racionality a obraznosti vo filozofickom diskurze, stotožnená s názorom, že filozofický diskurz sa pohybuje na hrane medzi doslovným a metaforickým, v priestore dialektického napätia, ktoré vzniká medzi pojmom a obrazom-metaforou, inak povedané, že tento diskurz sa pohybuje „v akomsi medzipriestore imaginácie a racionality“ (s. 133). Dôsledkom takéhoto presvedčenia je zdôrazňuje myšlienky, že metafory by sme mali vo filozofii oceniť „ako neoddeliteľný aspekt filozofovania, ktorého scenéria sa nám otvára cez obrazotvornosť a zakresľuje cez racionalitu“ (s. 134). Výrazom intelektuálnej dôslednosti je aj to, že autorka neostáva len pri reflektovaní a zdôrazňovaní významu metaforickosti filozofického diskurzu ako jeho dôležitej súčasti vo všeobecnej rovine, ale – verná logike svojho textu ako celku – aplikuje práve kategóriu rodu ako účinný nástroj tejto reflexie. Zameriava sa pritom na prioritné otázky, ako sa používa/používali metafory ženy a ženskosti vo filozofii a ako sa líšia metafory muža/mužskosti od metafor ženy/ženskosti, resp. k akým dôsledkom táto rozdielnosť vedie a aké ciele sleduje. V súlade s touto logikou dospieva v závere práce k skúmaniu povahy feministických metafor a ich možného pôsobenia vo filozofickom diskurze, zameriavajúc sa najmä na analýzu metafor v prácach Julie Kristevy a Luce Irigarayovej.
Knižka Zdeňky Kalnickej, pôvodne určená najmä pre študentov a študentky filozofie a iných humanitných odborov (s dôrazom na metodickú prepracovanosť výkladu problematiky), môže oslovovať oveľa širší čitateľský okruh. Dodám ešte, že knižka síce predpokladá istú znalosť základných pojmov a problémov, je však – hoci odborne solídne fundovaná – napísaná prístupným jazykom a príťažlivým spôsobom, ktorý môže prilákať aj tie a tých, ktorí sa s témou oboznamujú po prvý raz.
Pôvodne vyšlo v časopise Filozofia, č. 10/2011.