Jozef Brunclík: Revitalizácia tvorby slovenských poetiek
Bokníková, Andrea. 2017. Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia. Bratislava : ASPEKT.
S obdivom možno vzhliadať na publikáciu Andrey Bokníkovej Potopené duše s podtitulom Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia. Monografia a čítanka zároveň v sebe integruje dlhodobý, cca dvadsaťročný rigorózny i koncepčný výskum (možno to odčítať z predchádzajúcej Bokníkovej publikačnej aktivity napríklad v jednotlivých ročníkoch zborníka Studia Academica Slovaca, v časopisoch Aspekt, Romboid a iných); je zároveň odkazom k bohatej heuristike a systematike, odrazom serióznosti editorskej práce autorky. Kniha vychádza vo vydavateľstve ASPEKT a je mimoriadne zaujímavým projektom z obsahovej i koncepčnej stránky. Autorka v nej zostavila výber poézie konkrétnych poetiek, napísala ich medailóny i úvodnú štúdiu k problematike, čiastkové i sumarizujúce edičné poznámky, vysvetlivky a pripojila aj fotodokumentáciu.
A. Bokníková už v prvých riadkoch svojho editoriálu otvorene naznačuje, že sprístupní básnické texty autoriek, ktoré „upadli do zabudnutia“ a práve prostredníctvom nich chce odhaľovať „skryté zápletky dejín poézie i literárnej kultúry“ (s. 12) na Slovensku. Pramennými materiálmi a literárno-historickým sondovaním sa pokúša vypovedať o konkrétnom čase a priestore, o náladách, pocitoch lyrických subjektiek, ale i o postavení ženy v spoločnosti, v umení, kultúre i literatúre. Básnické či iné texty dvanástich autoriek vyselektovala do troch skupín. V prvej boli autorky, ktorým nevyšla vlastná zbierka poézie knižne (Ľ. Groeblová, Š. Buganová, Z. Jesenská, V. Štepanovičová, H. Záborská), do druhej zaradila poetky, ktorým už vyšli ich básnické pokusy knižne, žiaľ, z rozličných príčin (spoločenských, poväčšine však politických) sa ich mená nedostali do slovníkov a dejín literatúry, a tak sa už po roku 1950 knižne odmlčali (E. Kamenická, S. Manicová, B. Dunajská). Tretiu skupinu Bokníková vytvorila pre autorky, ktorým síce básnické texty vyšli knižne, ale nie v čase ich vzniku (V. Szathmáry-Vlčková, V. Markovičová-Záturecká), respektíve svojimi básnickými zbierkami prezentovali iné obdobie svojej tvorby (N. Preusová). Svojou húževnatou a systematickou prácou v knižniciach, archívoch a rodinných pozostalostiach Andrea Bokníková dospela k mnohým zisteniam, neraz i sociologického charakteru – napríklad čo sa týka konfesií vybraných autoriek, tak okrem iného sumarizačne konštatuje, že niektoré evanjeličky absolvovali vysokoškolské štúdium, katolíčky hlavne v 30. a 40. rokoch minulého storočia gymnáziá a učiteľské ústavy, ale iniciovali sa v samovzdelávacích krúžkoch a tvorivo komunikovali s poslucháčmi teológie, neskoršími predstaviteľmi katolíckej moderny.
Pomerne rozsiahla štúdia obsahuje aj reflektovanie personálnych, literárno-historických i literárno-kritických špecifík, ktoré A. Bokníková nebagatelizuje, nemarginalizuje, práve naopak, zvýrazňuje nimi kontinuitu i kauzalitu procesov ich literárneho (ne)napredovania. Jej poznámkový aparát je v kontexte sprístupňovaných informácií na jednej strane odkazom k pramennému materiálu, na druhej strane aj miestom na kontextuálne špecifikácie, i priestorom na dopovedanie toho, čo by priamo v texte mohlo mať za istých okolností exkurzný charakter. Literatúra na konci štúdie len dokladá skutočnosť, s akým kvantom prameňov musela autorka uvedeného výberu pracovať. Všeobecná edičná poznámka v úplnom závere štúdie je dokladom erudície, vedeckosti a zodpovednosti Andrey Bokníkovej k váhe, povahe i snahe o čo najdôslednejšie zachovanie pôvodnosti dobových prameňov. Pri tvorbe medailónov autoriek v portrétnej časti čítanky, pochopiteľne, vychádzala jednak zo Slovníka slovenskej literatúry (1979) – na viacerých miestach práce zdôrazňuje, že bola vydaná, žiaľ, iba jeho prvá časť (A – H), pretože bol z politických dôvodov stiahnutý z predaja –, jednak z archívnych materiálov Ústavu slovenskej literatúry SAV. Básnické ukážky autoriek do „čítanky“ preberala z dobových periodík, korešpondencie, z rukopisných i strojopisných materiálov dedičov a dedičiek i Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine.
V tohtoročných číslach Litikonu i na www.plav.sk sa na sklonku roku 2017 neraz rozoberala povaha i koncepcia edičnej, zvlášť textologickej práce. Treba vyzdvihnúť fakt, že čo sa týka práce Andrey Bokníkovej na tomto výbere, patrí k tej skupine editorov, ktorí sa snažia o čo najpôvodnejšie zachovanie textu: „Rozhodla som sa, že tam, kde to nie je nevyhnutné, nebudem nahrádzať výrazy ich novšími variantmi platnými v rámci terajšieho úzu spisovnej slovenčiny. Poézia má právo na licencie, odchýlky odlišujúce ju od bežnej reči, a tie tvoria súčasť jej pôsobivosti. Aj archaizmy, historizmy a bohemizmy možno po čase vnímať a interpretovať ako poetizmy“ (s. 55). Ak už vykonávala ojedinelé zmeny, rigorózne o nich písala. Dialo sa tak hlavne v pravopisnej oblasti – v niektorých prípadoch nahrádzala hlásky (s na z – s-/z-milovanie, y na i v množnom čísle, -e- na -ie- v slovesách typu zomr-e-/-ie-ť), ojedinelo menila dĺžku samohlások, v niektorých básňach ich autorkám zachovala neprítomnosť interpunkcie (obávala sa intencionálneho prenášania dôrazu, významu, manipulovania s textom; konkrétne prípady uvádza veľmi podrobne), respektíve ak báseň konkrétnej autorky bola bez názvu, v obsahu i v edičných poznámkach ich označila incipitom, teda prvou vetou...
Samozrejme, edičná poznámka obsahuje celý a podrobný súpis lexikónov i slovníkov s ich bibliografiou, ktoré A. Bokníková použila v samotných edičných poznámkach; sumarizuje i špecifikuje vysvetlivky najčastejšie sa opakujúcich výrazov, mien a skratiek, ponúka zoznam nenaplnenia realizácie básnických kníh u jednotlivých autoriek.
Súčasťou „čítankovej“ časti publikácie sú portréty autoriek, ktoré vždy predchádzajú konkrétnym výberom. Odzrkadľujú (ne)jednoduché životné situácie (neraz prekvapivé i bizarné), ktoré autorky doviedli napríklad k básnickej či umeleckej sebaprezenzácii, respektíve rozvíjali, prípadne aj brzdili literárne napredovanie (korešpondencia s poprednými literárnymi osobnosťami, redaktormi renomovaných periodík), dopĺňajú kontexty a súvislosti parcialít literárneho života; tiež sú odrazom iniciatív a snáh o narúšanie dogmaticky vnímaných bariér, rodovo determinovaných konvencií. S autorkiným zistením, že iniciatívy uvádzaných autoriek v literárnej i kultúrnej oblasti vytvorili most k tvorbe dominantnejšej poézie žien druhej polovice 20. storočia, možno v plnej miere súhlasiť.
Čítanie tejto časti práce je na jednej strane literárno-historicky zaujímavé, ale i umelecky sugestívne. Rozhodne prináša mnoho podnetov k ďalšiemu výskumu a verím, že v sprístupňovaní ďalších autoriek Andrea Bokníková ešte nepovedala posledné slovo a v budúcnosti sa dočkáme aj ďalšej čítanky doposiaľ menej známych autoriek so zaujímavou poéziou, ktorých osudy, literárne i neliterárne, bude potrebné ešte poodhaliť a zdokumentovať. Zvlášť by som upozornil na sestru Hany Záborskej (vlastným menom Angely Jindovej) Valériu, manželku básnika Jána Motulka, ktorú okrem iného autorka spomína vo svojej práci takto: „Pôsobivé verše písala aj jej sestra Valéria alebo Valika Jindová (1923 – 2017), ktorá prispela do zborníka Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942) popri Heleny Fiebigovej a Nore Preusovej“ (s. 256). Viem, že svoju poéziu nemálo publikovala (napríklad v študentských časopisoch), získala za jej prevedenie niekoľko ocenení a pri sumarizovaní literárnej pozostalosti po jej manželovi od dedičov viem, že mnoho básnických textov odkladala do šuplíka. Predpokladám, že podobných postrehov bude k vydaniu Potopených duší ešte niekoľko, takže v tomto ohľade vidím jasnú perspektívu. Predpoklad, túžba, želanie autorky, aby táto publikácia mohla byť podkladom k alternatívnym dejinám slovenskej literatúry, vôbec nie je nereálne, práve naopak, kniha je ukážkou, ako revidovať i revitalizovať literárnu históriu.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 1/2018.