Jaroslava Blažková: Medzi pokladmi uchovávam kus ostnatého drôtu
Je bytostná optimistka, ale už ju postretlo mnoho ťažkých chvíľ, ktoré nad týmto jej životným postojom prevážili. „Starať sa a opatrovať je veľkou ženskou úlohou. Občas mám toho plné zuby,“ hovorí spisovateľka JAROSLAVA BLAŽKOVÁ. S vpádom varšavských vojsk do ČSR ani s emigráciou do Kanady sa nikdy nevyrovnala.
V románe Happyendy ste napísali, že na prežitie staroby je potrebný optimizmus.
Veru, na starobu treba neskutočne veľkú dávku optimizmu.
Vy ho máte dostatok, ste optimistka?
Myslím, že som bytostne optimistický človek. To mi v živote pomáhalo prežiť aj naozaj ťažké situácie. Boli však chvíle, v ktorých ma zasiahli veci silnejšie ako môj životný postoj. Veľmi ma napríklad zranilo, čo sa stalo s našou krajinou v šesťdesiatom ôsmom, keď po Pražskej jari prišli Rusi. Po období, v ktorom bolo v rámci socializmu možné žiť relatívne slobodným životom, sa to všetko zrútilo. Všetko išlo znovu starou cestou. Už sme z tej chladničky vyliezli, ale znovu nás do nej nahnali a dvere na nej zabuchli. Normalizácia trvala dvadsať rokov a my sme si mysleli, že to bude na večné časy, že tu táto tma bude donekonečna, že sa už iných čias ani nedožijeme. Keď prišla nežná revolúcia, takmer sme neverili, že sa to skutočne deje.
Prečo ste si po šesťdesiatom ôsmom nepovedali, že si budete ďalej žiť svoj súkromný život a nad celospoločenskými otázkami sa nebudete trápiť, tak, ako na udalosti reagovali mnohí z vašej generácie?
Moja mama zvykla hovoriť, že hrniec masti a vrece zemiakov budeme mať v pivnici vždy. Čo potrebuješ viac, pýtala sa ma. Lenže ja som vedela, že môj vlastný život by tu pokračovať nemohol. Nakoniec som predsa len podľahla manželovi a zo Slovenska sme odišli.
Ako sa spätne dívate na šesťdesiate roky, v ktorých vaša tvorba vrcholila? Niekedy si o nich robíme ilúzie, inokedy ich zatracujeme ako naivné.
Pre mňa to bolo predovšetkým veľmi rušné obdobie. Keďže som hlásala to, čo som hlásala, bola som za to patrične kritizovaná. Už vtedy som mala tvrdú hlavu, ktorá mi zostala.
Treba žiť nebezpečne, píšete v Happyendoch.
Áno. A kým som bola na Slovensku, žila som riskantne. Keď som prišla do emigrácie, môjmu hrdinstvu sa slučka utiahla. Nevedela som reč, nemohla som sa presadiť. Keby som bola vedela po anglicky, mohla som byť v kanadskej literatúre niekým celkom iným. Ale to sa už dohnať nedá.
Ku ktorej zo svojich kníh máte najbližší vzťah?
Mala som rada Môjho skvelého brata Robinsona, ktorý mal zlý osud. Vyšiel, a dokonca aj cenu vydavateľstva dostal v šesťdesiatom ôsmom. Už ale nestihol zarezonovať u čitateľov, lebo po mojom odchode išiel rovno do šrotu. Tá kniha mohla mať oveľa väčší raison d´etre než Nylonový mesiac, ale prišli Rusi a už na to nebol čas.
K filmu Nylonový mesiac, ktorý bol v roku 1965 nakrútený podľa vašej prózy, ste sa nikdy nevyjadrili. Prečo?
Ten je strašný! Ja som ho síce videla len v tých časoch, ale bol to ťažký neúspech. Vtedy frčala česká Nová vlna, a tak sa režisér Edo Grečner rozhodol, že do filmu obsadí nehercov. Pri výbere však nemal šťastnú ruku.
Hlavná hrdinka Nylonového mesiaca reaguje na romantickú ponuku sobáša, ktorú dostane na zasneženom Chopku, vetou „Nekazme si dovolenku“. Ešte aj dnes by bola taká filmová scéna istým spôsobom odvážna.
Mnohí ľudia sa vtedy pohoršovali. Najmä ženy písali do Kultúrneho života protestné listy. Neskôr tam vyšla aj celá séria ich ukážok pod názvom Je Blažková nemorálna? Našla som to v novinách vo chvíli, keď som išla domov s nákupmi. Hovorila som si „Čo na to povedia moje deti?“.
V čom to bolo až také nemorálne?
Keď vtedy dievča išlo s nejakým chlapom do postele, malo mu povedať: „Tak teraz, miláčik, k oltáru, ideme zakladať rodinu.“ Lenže ja som si myslela, a stále si to myslím, že to tak byť nemusí. Vidím okolo seba mnoho dvojíc, ktoré spolu žijú bez požehnania nielen kňazov, ale aj úradov. Majú na to rôzne dôvody. A podľa mňa je vždy lepšie spolu žiť a rozísť sa, ako zobrať sa a potom sa rozísť.
Prečo bola vaša hrdinka Vanda pre danú dobu neprijateľná?
Bolo to krásne mladé dievča plné života, mala svoju profesiu, bola architektka. Andrej bol do nej zaľúbený, ale pre ňu to veľká láska ešte nebola. Mužom sa nepáčilo práve to, že navrch malo dievča, no aj ženy – najmä zo staršej generácie – sa nazdávali, že je to nehorázne a že by sa takéto veci nemali publikovať. „Toto nie je pre našu mládež správna výchovná literatúra, to by sa malo zatrhnúť,“ hovorili.
Dnes sa opäť vzmáhajú hnutia na podporu tradičnej rodiny.
Aj v Amerike sú podobné hnutia veľmi silné. Bojujú aj proti prezidentovi Obamovi, ktorý uvažoval, že by USA mohli plošne akceptovať prerušenie tehotenstva. Keby tu sedel môj syn a jeho žena, ani by som si to netrúfla vysloviť nahlas. Mám ho nesmierne rada, ale v istých veciach so sebou navzájom hlboko nesúhlasíme. V jeho katolíckej rodine sa nazdávajú, že zachovanie života je posvätné od prvej minúty počatia. Na druhej strane, dnes máme – a obzvlášť v niektorých krajinách – nekonečný prírastok úbohých detí, ktoré nemajú dostatočnú výživu či výchovu. V „tradičných“ černošských rodinách obvykle chýba otec, matky vychovávajú bez manžela množstvo detí. Mali by sme sa teda zamýšľať skôr nad budúcnosťou sveta, kam toto všetko povedie.
Ktorý aspekt tejto otázky je pre vás najdôležitejší – sloboda ženy rozhodnúť o svojom živote, alebo globálne problémy, ktoré ste práve spomenuli?
Vždy myslím predovšetkým na konkrétne ženy, ktoré sa zrazu s hrôzou ocitnú v hlboko nechcenom tehotenstve. Musia mať nejakú možnosť rozhodnúť sa samy za seba. Keď si dievča v Amerike zoženie prostriedky, aby za interrupciou vycestovalo trebárs do iného mesta, dokáže si svoju situáciu vyriešiť. Ale je aj mnoho chudobných žien, ktoré čakajú trebárs štvrté dieťa a skutočne majú pocit, že to nezvládzu už ani fyzicky, ani finančne. Veď na našom kontinente sú nesmierne drahé i školy. Nie je to teda len o tom, či priviesť dieťa na svet.
Vráťme sa ešte k minulosti. Za socializmu sa o feminizme nehovorilo, skôr o emancipovaných ženách.
Ten slovník bol ale úplne falošný. Napríklad MDŽ sa oslavovalo tak, že chlapi popíjali a ženy išli s taškami domov variť večeru. Žena bola „oslobodená“ akurát tým, že vo fabrike robila osem hodín, za mzdu, ktorá nebola nikdy rovnaká ako u mužov. To sa však, samozrejme, nepriznávalo. O emancipácii a oslobodení žien sa síce veľa hovorilo, ale boli to lži, tak, ako boli lžou aj mnohé iné veci. O niečom takom, ako je rod, sa vtedy ešte nechyrovalo.
Kedy ste zistili, že existuje kategória rodu?
Až v Kanade. Vždy som bola veľmi rada študentkou, takže aj na staré kolená som začala chodiť na rôzne kurzy. Okrem angličtiny som si vybrala aj rodové štúdiá, na ktorých sa veľa hovorilo napríklad o ženskej literatúre. Mala som vtedy už vyše šesťdesiat a so mnou študovali mladé dievčence, ktoré boli rodom úplne posadnuté. Bolo to až smiešne. Napríklad, keď študentka prišla pred tabuľu a nakreslila vagínu ako program života, s víťazoslávnym pocitom, že teda toto sme my, pomyslela som si „Bože, dieťa!“.
Nielen hračky či oblečenie, ale aj literatúra sa u nás kategorizuje ako „dievčenská“ a „chlapčenská“. Mám pocit, že v minulosti sa až tak neriešilo, či je Oliver Twist len pre chlapcov .
Musím povedať, že som si to veľmi nevšimla. Moji hrdinovia boli vždy skôr „chlapčenskí“. Prvú „dievčenskú“ detskú knižku, Minku a Pižaminku, som napísala až v roku 2003 pre ASPEKT. No práve tá sa mi nie príliš vydarila. Nie všetky knihy sa podaria, to je márna sláva. Verím, že ak sú deti dostatočne hravé a vnímavé, siahnu aj do druhej poličky, hoci má „opačnú“, bledomodrú či ružovú, farbu. Niektoré dievčatá chcú byť Robinsonky alebo pirátky, iné zase rady chodia v ružových mašliach.
Čo pre vás znamená „byť ženou“?
Som rada, že som žena, ale zároveň mi to ide riadne na nervy. K ženskému osudu totiž „prináležia“ aj veľmi nepopulárne oblasti života, ktoré musíme chtiac či nechtiac zvládnuť. Po štyridsiatich rokoch manželstva som doopatrovala môjho skvelého muža. Teraz sa mi tento osud vrátil, opäť robím milosrdnú sestru. Starať sa a opatrovať je veľkou ženskou úlohou. Niekedy mám toho už plné zuby.
Koho teraz doopatrovávate?
Môjho syna. Má ťažkú rakovinu a navyše nie je ani ľahký pacient, ani ľahký človek. Musíte to však spraviť.
Na čom bolo postavené vaše manželstvo?
Môj muž bol veľmi vážny, statočný a pravdovravný. To som si na ňom nesmierne vážila. Bol aj veľmi vzdelaný. Čokoľvek som sa potrebovala dozvedieť, vždy bol ochotný mi to povedať. Radi sme sa rozprávali na všetky možné témy. Sledoval politiku dôslednejšie ako ja. Ja som síce vždy chcela vedieť, čo sa deje, ale nikdy som sa do politiky až tak neponárala. Obdivovala som jeho sčítanosť a on na mne zase to, že som do manželstva vnášala ľahkosť a hravosť. Aj vtedy, keď mu už bolo veľmi zle, sme sa spolu dokázali smiať. V dome bola vždy pohoda a problémy sa riešili zmierom. To, že sme sa mali nad čím zasmiať, som vždy zariadila ja. Môjho muža, filozofa, som si zobrala aj preto, že som vedela, že na to, aby som si prečítala Heideggera alebo Hegela, intelektuálne nestačím. Cez neho som ich chcela lepšie pochopiť.
A pochopili ste?
Na Hegela som nedorástla. Študovala som filozofiu, ale filozofkou by som byť nemohla, pretože istý druh abstraktného myslenia je nad rámec mojich schopností. Ja myslím konkrétne, sústreďujem sa na detaily.
Všímať si konkrétnosti a detaily – to je predsa úloha spisovateľky.
Áno. Vidieť ostrý a presný detail.
Máte dobrú pamäť?
Veľmi dobrú. Nech mi ju pán Boh uchová.
Čo najviac formovalo váš literárny názor?
Najviac som sa vždy orientovala na modernú literatúru. Blízke mi boli literárne prúdy, ktoré uvažovali o jedinečnosti ženského osudu. Nikto sa nevykrúti z toho, že muž a žena majú diametrálne rozdielne osudy, a mňa práve zaujímalo riešiť to na individuálnej báze.
Môžete menovať aj nejaké vám blízke autorky?
Moje priateľky feministky by sa teraz veľmi zasmiali, ale napríklad Sigrid Undset. Jej román Kristína Vavrincová je mojou najmilovanejšou knihou. Je to ťažká klasika, no skutočne majstrovský román. Neobyčajne virtuózne napísaný portrét silnej ženy. Kristínin príbeh sa odohráva v 14. storočí, na začiatkoch kresťanstva vo Švédsku, v tradičnej spoločnosti. Kristína má svoju hlavu, svoj názor a životom ide trochu proti vôli svojich rodičov. Jej osud je veľmi tvrdý, ale ona všetko prekonáva s neobyčajnou energiou. Každý v mojej rodine vie, že keď v rukách držím knihu o Kristíne Vavrincovej, buď sú Vianoce, alebo mi je naozaj zle.
A zo slovenských autorov alebo autoriek?
To už je ťažšia otázka. Samozrejme, páči sa mi to, čo píše Jana Juráňová a dievčence okolo Aspektu. Ale v zásade vyznávam klasiku. Nepretržite čítam Odyseu a knihy ruských klasikov, napríklad Annu Kareninovú či Vojnu a mier. V lete vždy z pietnych dôvodov čítam Turgeneva, je tak krásne romantický. No a samozrejme, čítam aj to, čo vychádza v Kanade a v USA.
Lákajú vás aj filmové adaptácie klasiky?
Podobné filmy si pozriem rada, ale zostávam verná knihám. Myslím, že ešte nikdy sa žiadny film nevyrovnal literárnej predlohe.
Kedy ste si uvedomili svoj literárny talent?
Prvý román som začala písať ako jedenásťročná. Dostala som sa približne po tretiu stranu. Vtedy som pochopila, že písanie nie je také ľahké ako čítanie.
Čo je na písaní najťažšie?
Próza sa musí jednoducho vysedieť. Potrebujete sa na ňu veľmi dobre koncentrovať. Musíte dôsledne fabulovať, vytvoriť postavu, a to chce veľa premýšľania, veľa škrtov, prepisovania a vyhadzovania.
Bývate na seba v týchto fázach neľútostná?
Áno, to bývam.
Zvykli ste dávať svoje texty čítať ešte niekomu inému?
Nie. No, samozrejme, že môj muž moje veci čítal. Lenže jemu sa vždy všetko páčilo. Myslím si ale, že som mala dostatok sebakontroly. Aj keď napríklad knižka To decko je blázon by potrebovala ešte riadnu redakčnú prácu.
V nej spomínate na detstvo. Ktoré miesto dnes považujete za svoj domov?
S definíciou domova je to veľmi ťažké. Mnohé moje kanadské priateľky mi hovorili „Predstav si, o mesiac idem domov“. A vždy mysleli Slovensko, aj po štyridsiatich či päťdesiatich rokoch zostalo ich domovom Slovensko. Človek však takisto vníma ako domov miesto, kde stojí nejaký konkrétny dom, od ktorého má kľúče.
Existoval moment, v ktorom ste si povedali, že pre vás prestalo byť Slovensko domovom?
Myslím, že k tomu došlo za mečiarovských čias, keď na Slovensku začalo byť „hejslovákovsky“. No, samozrejme, čas plynie, situácia sa mení každým dňom. Vieme, čo bude za týždeň alebo za rok?
Dvadsaťpäť rokov po nežnej revolúcii prinieslo so sebou aj dezilúziu.
Neprebieha všetko tak, ako sme si to vykreslili, však? Mysleli sme si, že demokracia vyrieši všetko, ale nevyriešila.
Niekto hovorí, že sme pri minuloročnom výročí nemali príliš čo oslavovať.
Záleží na tom, ako sa komu darí a ako veľmi je človek vnímavý voči chudobe druhých. Oslavovať máme čo, to je isté. Už len to, že sa svet otvoril a ľudia môžu cestovať. Po celom svete študujú mladí ľudia, bez toho, aby si vôbec museli uvedomovať, že je to vlastne triumf. Pre moju generáciu bolo nemysliteľné, aby nás pustili čo i len do Viedne. Ja mám napríklad medzi osobnými pokladmi ešte kus ostnatého drôtu z čias, keď existovala zátarasa. Uchovávam ho ako symbol toho, čo sa nikdy nesmie vrátiť. A tu zrazu... opäť máme dôvod na úzkosti a obavy. Vidíme, čo sa deje napríklad na Ukrajine.
Na Slovensku sa stretávame aj s návratom proruských sympatií. Ako ich vnímate?
Sú to dve tendencie, ktoré sa zlievajú. Jednou sú proruské sympatie, druhou antiamerikanizmus. Ten je pomerne silný, živí ho zúfalstvo zo zmien, ktoré nepriniesli naplnenie každému. Niektoré názory tohto druhu sú celkom banálne, iné majú svoje racionálne opodstatnenie v tom, že Amerika vedie naozaj veľa vojen. V Kanade takisto existujú antiamerické nálady, preto veľmi dobre viem, ako sa cíti táto skupina ľudí na Slovensku. Na druhej strane, nedá sa nič robiť, Amerika je veľká a slobodná krajina. Teraz síce vyhrávajú voľby konzervatívci, ale politický systém je nastavený tak, že sa to nejakým spôsobom vždy vyváži.
(Zhovárala sa Zuzana Uličianska.)
(Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 1/2015.)