Jana Kuzmíková: Výboj života v jednej vete
Smolnikar, Breda. 2011. Keď sa hore zazelenujú brezy. Bratislava : Kalligram.
Po prečítaní biografickej novely Bredy Smolnikar Keď sa hore zazelenujú brezy (v preklade Stanislavy Repar vydal Kalligram, slovinský originál vyšiel v roku 1998), pozostávajúcej z jedinej vety, som mala nutkanie napísať svoju recenziu tiež jednou vetou, lebo tak sugestívne na mňa zapôsobila spontánnosť, hovorovosť autorkinho rozprávania. Podobný pocit nadviazať na prečítaný príbeh rovnakým spôsobom však zvyčajne nevyvolávajú memoárové texty intelektuálnej povahy, v ktorých je dôraz na pamäť, spomínanie, nie na ústnosť štýlu. Knihy pamätí v ostatnom období pomerne často vychádzajú aj v slovenskom prostredí, pripomeňme autobiografické práce Alty Vášovej (Ostrovy nepamäti), Jany Bodnárovej (Takmer neviditeľná) či Mily Haugovej (Zrkadlo dovnútra). A ak sa pozrieme na najnovšiu produkciu slovenských autoriek, novela slovinskej spisovateľky nesúhlasí svojím diskurzom ani s dielom Zuzany Mojžišovej Bon Voyage, zbierkou Jany Juráňovej Lásky nebeské, ani s románom Márie Bátorovej Stred.
Azda najbližšie má Smolnikarovej rozprávanie k autobiografickým prácam Veroniky Šikulovej. Autobiografickým, na vlastné vnútro zameraným rozprávaním však próza Keď sa hore zazelenujú brezy nie je. Breda Smolnikar odpozorovala a umne prerozprávala cudzí príbeh jednej životaschopnej ženy z minulého storočia. Osud Slovinky Roziny sa zároveň podarilo autorke stvárniť v kolobehu života, takže rozprávanie má nielen dokumentárne, realistické črty, ale aj symbolický rozmer.
Ako tryskanie prúdu vedomia sa už od prvých slov javí autorkino prerozprávanie Rozinho konania a zmýšľania. Impresionistický monológ prúdu vedomia spolu s dôrazom na ústnosť výpovede sa v európskej literatúre „spopularizoval“ zhruba pred sto rokmi. Aby sme však označili Smolnikarovej výkon len za návrat k starším modernistickým spôsobom písania (slovenské literárne dejiny ponúkajú zrejmé paralely Smolnikarovej dielka s našou prózou naturizmu), na to nachádzame v autorkinej vete priveľa ďalších kontextov a jazykov; pričom jazykovo tu fungujú nielen viaceré balkánske jazyky a útržkovito zakomponovaná gréčtina, nemčina či angličtina, ale ako jazyky sa predstavujú rôzne komunikačné spôsoby spoločenstiev a vrstiev nášho sveta, biosféry. Smolnikarovej diskurz sa takto vzťahuje aj k najaktuálnejším spôsobom súčasného modelovania kultúry a života. Paradigmatickým kontextom novely je závažný obrat k prirodzenej, bezprostrednej reči ako k analógii vývoja a fungovania života.
Z prameňa spontánnej, akčnej reči re-produkuje autorka psychofyzickú energiu hlavnej postavy Roziny. Vitálna Rozina ešte ako dieťa prišla zo Slovinska do Ameriky, kde vo Forest Hills pri New Yorku pod ochranou svojich tiet dospela a niekedy na začiatku 20. storočia sa vydala za amerického Slovinca a porodila prvú dcéru. Avšak hlavnou náplňou jej manželstva a života sa nestala rodina, ale americký sen: budovanie výnosného, hoci tajného podniku na pálenie a predaj prohibičného alkoholu. Tvrdou prácou Rozina s manželom zbohatli a vtedy sa kvôli prepísaniu gazdovstva na muža vybrali cez oceán na návštevu starej vlasti. Spiatočnú cestu do Ameriky im prekazilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Devalváciou prišli o veľkú časť krvopotne zarobených peňazí, ale neúnavná a sebavedomá Rozina sa aj v domovine púšťa do mnohorakého podnikania a ziskového obchodovania. Jej zámery nemôžu zahatať nijaké zákony ani hranice. Dokáže si dokonca poradiť aj s nemeckými okupantmi počas druhej svetovej vojny, keď neľutuje dať svoje hmotné statky na záchranu najprv vlastnej dcéry a potom mučenej partizánky. Po vojne zomiera Rozin muž a ona sa rozhodne získať povolenie na cestu do Ameriky. Hoci to vtedajší komunistický režim nepovoľoval, jej sa podarilo uskutočniť dokonca niekoľko ciest medzi Juhosláviou a New Yorkom. Ešte rozmnožila svoj materiálny blahobyt a zahrnula ním aj všetky svoje deti a príbuzenstvo. V požehnanom veku, ale stále v plnom nasadení ako 78-ročná zomiera bez akýchkoľvek výčitiek voči svojmu neľahkému osudu.
Tak ako Rozina nereptá na životné ťažkosti, ale prejavuje prirodzenú úctu k životu a chráni ho bez daromných hlbokomyseľných sond do jeho podstaty, tak Smolnikar pohnútky a činy svojej hrdinky zbytočne nepsychologizuje. V dramatickej skratke, v jedinej dynamickej, rozkošatenej vete evokuje jej nezlomnú psychofyzickú energiu. Intenzívny je spôsob existencie Roziny vo svete. Charakterizuje ho prekračovanie zákazov, nerešpektovanie obmedzení. Jej povaha je slobodná, vitálna, zmyslovo otvorená. Pre utváranie svojho bytia znesie ešte tak manžela, ale v zásade nepotrebuje na svoju profiláciu ďalšiu rodinu či širšie okolie, dokonca ani vlastné deti. Rodičovská láska sa prezentuje zveľaďovaním majetku, deti sa zahŕňajú do pracovných a obchodných činností. Autorka ponecháva bokom otázky rodového nadväzovania, v centre jej pozornosti je svojbytné jestvovanie Roziny ako prirodzenej bytosti, ktorá neustále „letela životu v ústrety, Bože, ako tá letela“.
Z tohto pohľadu je významovo najzaťaženejší záver knihy. Je rekapituláciou životných postojov a úsilí Roziny a zároveň inscenáciou jej prechodu zo života do posmrtnej existencie. Nevšedný, až eroticky podfarbený obraz symbiotického spájania sa Roziny s brezami (ktoré vytvárali ochrannú kulisu pri jej prvej erotickej skúsenosti a ktoré v prvých rokoch manželstva poskytovali jarnú miazgu pre začiatok nového cyklu výroby prohibičného alkoholu) poukazuje na spätosť, súžitie dvoch prírodných druhov, ženy a brezy, za neustálej asistencie Panny Márie z Brezia. Prirodzenosť ženy v splývaní s prírodou, vzájomná „reč tiel“ nemá v sebe nijaký moment darwinovského boja odlišných organizmov. Harmónia symbiózy, evolúcia splývaním, ktorá je v súčasnej biológii pozorovaná ako - podľa všetkého fundamentálna - vlastnosť života, predstavuje vrcholný moment Rozinho jestvovania na hranici medzi životom a smrťou. Magický prírodno-erotický rituál symbiogenézy ústi do rýdzeho okamihu blaha, keď sa Rozino telo aj s celým svojím okolím stáva zlatokrásnym ako v rozprávke.
Zlatokrásne podobenstvo Rozinho pobytu v univerze má niekoľko významov. Môže ísť o metaforu naplnenia celoživotnej Rozinej túžby po zlate a zároveň o charakteristiku, znak dobovej kultúry a spoločnosti, do ktorej sa Rozina narodila a v ktorej sa presadzovala k bohatstvu. Ale zlatá je aj farbou jesenného výdychu a odumierania živého. V momente zomierania sa Rozina zrazu ocitá v mýtickom zlatom veku, ktorý v kultúrnej histórii označuje úsvit ľudstva, jeho idylické rajské alebo pohanské obdobie. Takto sa v Smolnikarovej inscenácii cez reč tiel organicky syntetizuje jazyk prírody s jazykom kultúrnej histórie. Vytvára sa jedno obrovské prirodzené spolužitie všetkého živého, kde sú všetci členovia biosféry vzájomne príbuzní. Ich reč je neformálna, vynaliezavá, neformalizovaná redukujúcimi logickými pravidlami.
Aj Smolnikarovej rozprávanie napodobňuje spontánnu, prirodzenú, bezprostrednú, asociatívnu, neformálnu reč. Nápaditý rozprávačský výkon prebieha v mnohých registroch od prejavu „zemitého“ až k lyrickému, používajú sa archaizmy aj novotvary, hrubšie aj zvukovo malebné výrazy, priame vyjadrenia aj originálne obrazy. Rozprávačský spôsob a zámer autorky výstižne zachováva aj preklad Stanislavy Repar (škoda však, že text je poznačený tlačovými chybami).
Osud Roziny autorka nereprodukuje, ale prehráva, rozoznieva, necháva ho rezonovať v celku života. Vďaka tomu je novela Keď sa hore zazelenujú brezy živou literatúrou. Takže osemročné súdne konanie, ktoré musela Breda Smolnikar podstúpiť pre údajné nepravdivé prerozprávanie skutočného života jednej ženy, predlohy pre postavu Roziny, bol prejavom absolútneho nechápania Smolnikarovej knihy aj povahy umenia. Súdny spor autorka nakoniec v roku 2007 vyhrala až na najvyššom Ústavnom súde. Oslobodzujúci rozsudok bol nielen zadosťučinením pre Bredu Smolnikar, ale najmä výhrou literatúry a všetkých čitateľov a čitateliek.
Pôvodne vyšlo v denníku Pravda, 28. 6. 2011.