Jana Kuzmíková: Autobiografia o tom, čo má nad nami moc
Repar, Stanislava. 2011. Slovenka na kvadrát. Bratislava : Vlna.
Autobiografická próza sa v ostatných rokoch úspešne rozvíja po celom svete. Týmto trendom sa zaoberáme aj v slovenskej literárnej vede: len v tomto roku vyšlo v Ústave svetovej literatúry SAV číslo časopisu World Literature Studies venované autobiografii a autofikcii a v Ústave slovenskej literatúry SAV sa konala medzinárodná konferencia pod názvom Možnosti autobiografickosti.
V slovenskej literatúre má žáner memoárov dlhú históriu. Ak nás zaujíma len nedávnejšie obdobie, uvedomelé situovanie tvorby na pomedzí autobiografie a autofikcie sa presadilo existencialistickými iniciatívami autorov druhej polovice 20. storočia. Po revolúcii 1989 sa niektorí mladší umelci vyväzovali v spoločenskom aj literárnom živote z predchádzajúcich existencialistických konvencií aj z koncepcie života ako umenia a začali postštrukturalisticky experimentovať s písaním o „vypovedateľnosti“ za hranicami jazykových konvencií, ba za hranicami jazykových možností. Jednou z prvých knižiek tohto vývinu, zároveň zameraného autobiograficky, ktorý v ostatných pár rokoch výrazne nabral na intenzite aj v slovenskej literárnej produkcii, bola útla intímna próza Stanislavy Chrobákovej Krutokradma (1997).
Nové priezvisko, nový svet
Autorka v nastúpenom autobiografickom písaní po dvanástich rokoch – teraz už pod priezviskom Repar – pokračovala slovinským vydaním knihy Slovenka na kvadrat; razglednice iz Slovenije 2001 - 2009 (2009). Po párročných peripetiách medzižánrová kniha Slovenka na kvadrát vyšla v tomto roku aj v slovenčine, textovo doplnená o rok 2010.
Kniha má viacero rozprávačských polôh a základných tém. Autorka pružne prechádza od prežívajúcej Ja k oslovovanej Ty a píšúcej/opisovanej Ona, čo poukazuje na východiská rozprávania v dekonštruktívnom diskurze s rozkolísaným a nenormatívnym chápaním identity. Čitateľ či čitateľka sa v úvode oboznamuje s autorkiným presídlením sa v roku 2001 zo Slovenska do Slovinska z rodinných dôvodov (vydaj). Nové prostredie, prírodu treba spoznávať s otvorenou mysľou a srdcom, ale čoskoro si spolu s autorkou prestávame vychutnávať krásy Slovinska aj zábavnú hru s oboma jazykmi, lebo nastupuje tvrdá realita ubíjajúceho fungovania moci, s ktorou sa slovenská imigrantka najmä v prvých rokoch neustále stretáva v novej domovine i starej vlasti. To vedie autorku ku kritike tak politických, sociálnych a kultúrnych pravidiel súčasnej demokracie až po štruktúry EU, ako aj k paralelnej reflexii lásky v „zrelom veku“ a manželstva so slovinským filozofom, básnikom a kultúrnym činiteľom Primožom Reparom.
Aktualizovaný Kafkov svet
Oba určujúce činitele, t. j. odosobnene fungujúce prostredie aj nečakane mlčanlivé manželstvo vyvolávajú časté pocity osamelosti, diskriminácie a zmárnenej energie. Zámer autorky foucaultovsky neoddeľovať verejnú oblasť od súkromných prejavov a intímneho prežívania je miestami až frustrujúci. Chrobáková Repar podáva svedectvo absurdnej situácie manželky v národnostne zmiešanom manželstve v EU, pričom otvorene hovorí aj o svojej neuspokojivej pracovnej, mentálnej, zdravotnej situácii ambicióznej ženy pred päťdesiatkou. V tomto obraze sa nepochybne nájde nejedna aktívna žena nielen jej generácie. Z pohľadu jednotlivého čitateľa či čitateľky je teda úprimnosť, pravdivosť výpovede podporená sugesciou podobnosti čítaného s jeho/jej vlastnou skúsenosťou.
V rovine kolektívnych spoločenstiev (štátnych, národných, kultúrnych, demokratických) je pravda záležitosťou faktov, poznatkov a nadobudnutých (nedobrých) osobných skúseností. V tejto súvislosti zaradila autorka pasáže o angažovanosti človeka, politikárčení, o jej vlastnej ceste od definitívnych právd (totalitnej) mladosti k terajšej produktívnej neistote. Bezprostredne spomína aj dôvody a okolnosti prechodu k aktuálnemu kódu svojej výpovede: k postfeministickému nazeraniu na svet, do ktorého sa dnes situuje.
Postfemnizmus v dialógu
Postfeminizmus v autorkinom ponímaní je spätý s postštrukturalistickou teóriou. Závažnú úlohu tu hrá koncepcia „fluidného“ subjektu a angažovanosť v záujme vytesnených spoločenstiev, ku ktorým patrí naprieč celou autorkinou výpoveďou aj ženská časť ľudstva. Vo chvíli, keď písanie o neradostnom ženskom údele už dospieva k únosnej hranici „vypovedateľnosti“, vtedy správne, v post-feministicky dobrej vôli a strategicky v polovici knihy vstupuje do autorkinho príbehu spolubesedník, muž, priateľ, kolega. Dezider Kamhal, lebo on je tým spolubesedníkom, prijal autorkino uvedomelé postfeministické gesto empaticky, „na jednej vlne“. Ale prijal ho v rámci svojho vlastného príbehu, čo dáva rozprávaniu nové významy a smerovania. Stretnutie postfeminizmu s postmaskulinizmom (?) knihu jednoznačne obohacuje. Prináša aj tému jazyka, reči, písania, čítania, tvorby textu v zaujímavých vyjadreniach, živých skúsenostiach, filozofických súvislostiach a psychoanalytických kontextoch.
Logicky nasleduje kapitola o tom, ako autorku prestal tvorivo uspokojovať veľký európsky feministický výskum, do ktorého sa rada zapojila, ale po tom, ako sa projekt stal záležitosťou napĺňania pokynov neosobného softvéru, rezignovala naň bez zbytočného otáľania. Jej životný príbeh sa vrátil k veľkej téme individuálnej slobody, podstaty literárnosti, poézie, umeleckého vkusu, logistiky kultúry. Ale dotýka sa vždy aj vzťahov, lásky, citu a ich náhrad. Všetko v ženskom vnímaní, isteže.
Autobiografické a autofiktívne rozprávanie z rokov 2001 - 2010 dopĺňajú tri interview s autorkou, uverejnené na Slovensku (2004) i v Slovinsku (2006, 2009). V tejto časti nájdeme okrem osobných názorov, spomienok a vyznaní aj upresňujúce dáta a nekomplikované vysvetlenia teoretických problémov postfeminizmu.
Prehovoru Slovenky na kvadrát je vlastná aj seba/irónia, o čom svedčí už titul knihy. Aj vďaka tomu medzižánrová výpoveď Stanislavy Chrobákovej Repar čitateľské vnímanie neubíja a prirodzene vyvoláva zamyslenie sa nad životnými hodnotami.
Pôvodne vyšlo v denníku Pravda, 12. 12. 2011.