Ivana Hostová: Žena a ž
Ružičková, Nóra. 2012. práce & intimita. Bratislava : Aspekt.
Poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková býva literárnou kritikou spomínaná najčastejšie v dvoch kontextoch – v súvislosti s tzv. „anestetickou poetikou“ (Jaroslav Šrank jej predchádzajúce dve zbierky umiestňuje do jej konštituujúcej sa druhej etapy) a v súvislosti s poprednými mladými poetkami, ktoré si Derek Rebro hravo nazval „ANesthetic Genderation“. Jej najnovšiu, v poradí šiestu zbierku je skutočne legitímne vnímať cez prizmu oboch týchto označení (tie si napokon nijak neprotirečia, skôr sú si mimobežné). Poetkin záujem sa v knihe práce & intimita naďalej sústreďuje na skúmanie (ne)možnosti autentickej výpovede, ktoré bolo kritikou konštatované už pri jej debute (napr. Andrea Bokníková). Záujem o medzeru, ktorá vzniká medzi nezinterpretovanou realitou a výpoveďou o nej sa v nej azda až programovo (to bola i výhrada Bokníkovej voči jej debutu) spája s už dnes síce nie šokujúcim, no ešte stále v mnohých prípadoch esteticky produktívnym textovým experimentátorstvom a s tematikou genderu a ženskej identity, teda s témami, ktoré majú ďaleko od vyčerpanosti.
Techniku, ktorú poetka pri generovaní, zhotovovaní (výraz Nóry Ružičkovej) básní prvej časti zbierky s názvom práce použila, sama (pod rúškom fiktívnej identity autorky/autora doslovu) popisuje nasledovne: „[z] prisvojených nebásnických textov poetka odoberala slabiky, slová a vety a to, čo zostalo, potom upravila do veršov a strof – zhotovila básne“ (s. 50). Táto textová operácia, „technika eliptického vynechávania prvkov“ (Ľubica Somolayová) či „podhodnocovanie informácií/sémantiky“ (Ján Gavura) je, podobne ako záujem o impotenciu slova, u Ružičkovej prítomná – i keď nie tak očividne – už od debutu. Druhá časť knihy – intimity – je zas rozšírenou verziou textovej inštalácie, vystavenej v roku 2009. Materiál, s ktorým Ružičková v textových a textovo-vizuálnych útvaroch/básňach pracuje, pochádza z tzv. ženských rubrík, časopisov a stránok. Témou, ktorá je z nich vo veľkej miere odoperovaná a vďaka juxtapozícii textových fragmentov, ktoré dávajú vzniknúť nečakaným spojom, umelecky dotvorená, je teda súčasný mediálny obraz ženy a ženskosti s typickými čiastkovými témami, zahŕňajúcimi ručné a domáce práce – odtiaľ zrejme pochádza i názov prvej časti knihy –, starostlivosť o telo a partnerské vzťahy.
Pri uvažovaní o recepcii experimentálneho textu často vyvstáva otázka miery jeho vedomého autorského kreovania, ktorá následne ovplyvňuje i povahu jeho interpretácie. Otázka pomeru medzi aktívnym vložením sa čitateľov do interpretačnej hry tak, že sa stávajú rovnocennými spoluautormi textu na jednej strane, a odkrývaním zmyslu autorom/autorkou do textu úmyselne zakódovaného na strane druhej nemá azda veľký potenciál vypovedať o kvalite experimentálneho textu, ktorý zvýšenú aktivitu percipienta už svojou povahou predpokladá. Som však presvedčená o tom, že je možné a nutné hovoriť o estetickej kvalite experimentálnej poézie; tá je pritom najčastejšie intelektuálnej povahy. Totiž aj zapájanie čitateľa či čitateľky do procesu textu môže byť súčasťou esteticky účinného autorského zámeru (či už vedomého alebo intuitívneho). Väčšina Ružičkovej textov – napriek zvolenej technike a zdanlivej rezignácii na komunikatívnosť – sa na osi náhodnosť, resp. mechanickosť vynechávok verzus zmysluplnosť, indukovaná autorským zámerom, v mojom čítaní javí byť bližšie k druhému hodnotovému pólu. A aj keď v niektorých prípadoch (platí to najmä pre druhú časť zbierky) je zmysel textu azda skôr záležitosťou „viery“, veľkej väčšine nemožno uprieť smerovanie k zmyslu. Pravda, niektorým básňam by sme skôr mohli vyčítať nadmieru zámeru (programu), prvoplánovosť, jednorozmernosť, povrchnosť, priamočiarosť, explicitnosť a (prekvapivo i napriek technike) sentimentálnosť: „srdce nakrájame na plátky / mozog rozdelíme na malé ohňovzdorné misky“ (s. 25). Iné texty však úspešne balansujú na tejto tenkej línii, sú originálne (nielen technikou) a disponujú presahom a estetickou kvalitou: „zvyšky pokrmov a omáčok / usadeniny z čaju (…) rýchlo / dobre / starostlivo / dôkladne (…) niekoľkokrát dosucha // nikdy drôtenku“ (s. 26).
Vymazaním pôvodného rámca textu, ktorý pri bežnom, automatickom, plynulom čítaní na seba strháva všetku pozornosť, sa z textových fragmentov prvej časti knižky vynára nevšimnutý, skrytý, podprahový či paralelný svet, básne sa stávajú, tak ako aj v jej predchádzajúcej tvorbe, „vyjadreniami inak nekomunikovateľných stavov“ (Rehúš – Šrank). Intimita sa snaží kontextualizovať výpovede na veľkej ploche, vytvoriť z fragmentov kompozíciu sugerujúcu príbeh, vývin. Texty oboch častí je pritom nutné čítať vždy aspoň v dvoch rovinách. Na jednej ich treba vnímať ako komentár či kritiku mediálneho obrazu ženstva, obmedzovaného na už spomínané aktivity (háčkovanie, upratovanie, varenie a pod.). Texty taj demaskujú klišé a stereotypné perspektívy, normy, presupozície a masky, z ktorých pôvodné texty vychádzajú: „budete žiariť / pleť sa vám napne a bude hladká / oči sa vám budú ligotať / tvár vyžarovať energiu a mladosť / budete šťastné“ (s. 39) a ktoré sú ešte aj v súčasnosti súčasťou „toho ženského“ v našej kultúre. V druhej rovine texty možno čítať ako svedectvo („ženského údelu“) – teda ako texty bez ironického odstupu. Tým, že v nich konkrétne témy absentujú, do popredia ženského sveta vystupujú jeho tlmené, zamlčané či bežne prehliadané aspekty – pocity, strachy, tragédie: „koberec sa opotrebúva / dlážkové krytiny z PVC sa zmršťujú / sklá sa nerosia / izbové kvety sa zalievajú samy / obliečky nepodliehajú veľmi móde / dámske klobúky veľmi trpia“ (s. 31). Text v tejto druhej interpretačnej línii sugeruje, že skutočná ženskosť – jej prežívanie, preciťovanie (v texte najpriamejšie pomenované lexémami, krúžiacimi okolo sém jemnosť a rovnováha) – akoby sa odohrávala, uskutočňovala na týchto miestach prechodu medzi slovom a tichom, medzi niečím a ničím. Ružičkovej básne umožňujú nahliadnuť do sveta, ktorý zbavený svojho rámca pôsobí bizarne, hrozivo, bezvýchodiskovo, nezvratne: „najskôr sklo / potom porcelán / nakoniec hrnce a príbory“ (s. 27). Tieto polohy textu (kombinácia desivo vyľudneného bytového interiéru a nádych stlmenej tragiky) korešpondujú s polohou ženskosti, ako ju môžeme čítať napr. u Viery Prokešovej. Jednota dvoch načrtnutých interpretačných pohľadov (intímny prienik do ženskej identity a spoločensko-kritický odstup od textu) nabáda interpretovať text cez prizmu feministických teórií (ako to napokon už pri debute urobila Libora Oatesová-Indruchová), napríklad cez klasické dielo Simone de Beauvoir Druhé pohlavie (1949), ktoré nemálo priestoru venuje aj existencialistickej interpretácii opakujúcich sa, frustrujúcich domácich prác, inherentne obsahujúcich „zlo“, proti ktorému žena bojuje: „škvrny od banánov na detskej bielizni / vriacim mliekom / v horúcom roztoku / čerstvé škvrny / od čučoriedok / od moču (…) ak to povaha tkaniny dovolí / postup zopakujeme“ (s. 36).
Atmosféra absolútnosti, bezvýchodiskovosti, sálajúca z textu prvej časti knihy, je do veľkej miery podmienená žánrom excerpovaného prototextu, ktorý sa pri prenose do básne nevytratil – žánrom návodu, ktorý v básni svojím imperatívom, normatívnosťou, bezprostredne kreujúcou a ovplyvňujúcou svojich percipientov vždy pôsobí nápadne: „pokračujte rovnako / proces opakujte / pokiaľ sa nedostanete na koniec riadku“ (s. 16). Tieto texty, pracujúce so žánrom vecnej literatúry, aktualizujúce parolové jednotky, často pôsobiace ako magické formulky a sústredené na identitu ženy, postihovanú okrem iného aj prostredníctvom tematiky partnerských vzťahov a bežných domácich úkonov, výrazne rezonujú s tvorbou Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. Aj Vadkerti-Gavorníková nápadne a nápadito experimentovala so žánrom návodu (najmarkantnejšie v básnickej skladbe Víno, 1982) a s hotovými prvkami čiastočne parolového charakteru (frazémy, ustálené slovné spojenia), ba dokonca medzi jej básňami nájdeme i takú, ktorej rámcom je jedna z ručných prác (báseň Vábnička s vyšívačkou zo zbierky Totožnosť, 1970). Paralely sa vynárajú aj s inými autorkami a autormi (okrem jej súčasníčok a súčasníkov textami naďalej rezonuje napr. i spriaznenosť s poéziou Jána Ondruša).
Ružičkovej najnovšiu knihu teda treba vidieť najmä v dvoch kontextoch – v kontexte vizuálnej a všeobecnejšie experimentálnej poézie, ktorá vzbudzuje stále systematickejšiu pozornosť zo strany literárnej vedy (napr. Rehúš – Šrank: Nesystematický návod na použitie slovenskej experimentálnej poézie) a v kontexte slovenskej poézie písanej ženami (napokon, knižka vyšla v Aspekte), a to nielen v presne vymedzenom časovo-generačnom kontexte. O tom, že kniha práce & intimita je z interpretačného hľadiska skutočne podnetná, svedčí aj fakt, že mnohých interpretačných rastrov a čiastkových problémov sa táto recenzia ani nedotkla (napr. komentáre fiktívnych čitateliek na záložke a povaha dvojitej interpretácie a inverzia fikcie a reality; vyslovene vizuálne básne v prvej časti knihy; encyklopedickosť a slovníkovosť, verzus príbeh; citácia ako legitimizujúci dôkaz; posuny v individuálnej autorskej poetike; paralely s generačne bližšími textami). Preto i napriek výhradám v niektorých jednotlivostiach projekt práce & intimita treba prijať ako podnetný vklad do súčasnej poézie.
Pôvodne vyšlo v časopise RAK, č. 1/2013.