Ivana Hostová: Pozor, padá omietka!
Ferenčuhová, Mária. 2012. Ohrozený druh. Bratislava : Ars Poetica.
Tretia básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Ohrozený druh sa výraznejšie rozpadá na dve časti. Štvorica úvodných básní, zoskupených do celku Cesta, nadväzuje na tradičné literárne témy a motívy – nájdeme v nej ošúchaný topos cesty vlakom, pertraktovanie partnerského vzťahu či spomienky na detstvo. Vstup do knižky je aj kompozične celkom konvenčný, pripomína mnohé iné verše mnohých iných básnikov a najmä poetiek – percipient má najprv možnosť nahliadnuť do intimity pocitov a situácie ženského subjektu: „Dlho som bola trpezlivá. / Pokojne vrastená do dlažby, / priľnutá k zemi.“ (s. 9), po tomto konštatovaní nehybnosti (ktorá ako charakteristika situácie subjektu dominovala v predchádzajúcej zbierke) nasleduje náznak možnosti zmeny, a napokon samotný pohyb – cestu vlakom s jej obligátnymi motívmi (odlúčenie, samota, stretávanie náhodných ľudí, nostalgia, opisy krajiny s konkrétnymi reáliami, domov). Kontinuitu s poetkinou predchádzajúcou tvorbou vytvára dokumentaristické zameranie na detail. Tento metonymický princíp je jedným z esteticky najpôsobivejších postupov Ferenčuhovej výraziva, no po viacerých opakovaniach pôsobí monotónne a neinovatívne a nestačí na vybudovanie celku básne, čo v metatextovo ladených pasážach konštatuje (tvorivú krízu, krízu reči) aj hovoriaci subjekt: „Stratila som reč. / Ostali iba otvorené oči / a myseľ upriamená na príbeh. / Zámotky vizuálnych motívov: / vo výklade obscénne vystavené / šperky nakúpené v záložniach / po celej krajine, / rezané kvety, stopky hnijúce vo váze“ (s. 29).
Vzťah autentickosti, emocionálnosti (skĺzajúcej aj do sentimentálnosti a pátosu) a odstupu, intelektualizácie výpovede, na ktorý recenzenti reagovali už od jej debutu, vystupuje do popredia aj v Ohrozenom druhu: „Predstavím si čistý, / voňavý bielizník. / Kvitnúcu čerešňu. (...) v preexponovanej, skreslenej spomienke“ (s. 22). Napätie medzi citovosťou a intimitou na jednej strane a odstupom a raciom na strane druhej možno vnímať ako súčasť globálnejšieho poetkinho tvorivého princípu, rozpolteného medzi spontánnou básnickou výpoveďou a jej racionálnou konštruovanosťou, ktorá v prítomnej zbierke prevláda (systematické opakovanie a rozvíjanie interpretačne jasne uchopiteľných motívov; v úvodnom cykle debutu bola pozorovateľná dokonca i premyslená práca s metrom a rytmom). Ohrozený druh sa vyznačuje motivickou zomknutosťou a vysokou mierou komponovanosti. Tak už v prvej štvorici básní – napriek ich jednoznačnej vyčlenenosti z celej zbierky – nachádzame v náznakoch jej leitmotív, naplno rozvinutý v ďalších troch častiach (Historky, Fotografie, Ohrozený druh) – postapokalyptický motív regenerácie mestského priestoru prostredníctvom pohlcovania jeho rozpadávajúcich sa betónových budov (tovární, hotelov a pod.) prírodnými elementmi (hmyz, rastliny) a „prekrytie“ (prípadne transformáciu) ľudstva ako ohrozeného druhu druhom prispôsobeným týmto podmienkam – nový „pán tvorstva“ má u Ferenčuhovej znaky hmyzu. Už úvodné verše zbierky situujú hrdinku ako „priľnutú k zemi“ či „k dlaždiciam“, a v závere prvého textu zbierky dokonca ochutnáva murivo: „tam, kde je stena najvlhkejšia, / sa drobí omietka. / Privoniam, ďobnem do nej prstom, / napokon obliznem.“ (s. 13), čo v kontexte opakujúcich sa kľúčových motívov (prežitie, rozklad, hmyz) možno interpretovať aj v súvislosti s tým, že o niektorých druhoch švábov či termitov je známe, že dokážu požierať omietku či dokonca betón. Pri rozvíjaní tohto ekologického motívu sa poetka nevyhne obligátnemu apelu, stvárnenému neinvenčne, ba až žurnalisticky (prvá osoba plurálu, rečnícka otázka): „Lenže koľko ich ešte musí výjsť do ulíc, / koľkokrát treba zopakovať ten mechanický tanec (...) Koľkokrát denne musí teplota poskočiť / o dvadsať stupňov hore a potom späť, / aby sme pochopili, že obliekať sa podľa počasia už nestačí?“ (s. 67 – 68, pravopisné chyby – ktoré zrejme nie sú súčasťou autorského zámeru – sú v origináli). Rušivo pôsobí aj explicitnosť, ktorá sa v priebehu zbierky (aj vďaka opakovaniu) stupňuje a ktorá (trochu či značne) komicky kulminuje v jej závere: „A čo ty? / Budeš mať telo, aké si pamätám? / Alebo kĺby, články, zložené oči – budeš mať oči? / Budeš vysielať signály alebo používať reč, / kódovať správy a prehrýzať sa / k významu?“ (s. 71).
Ak recenzent pri jej debute konštatoval, že poetka sa nerozhodla jednoznačne pre poéziu či pre prózu, pokiaľ ide o formu (Macsovszky), v jej tretej zbierke sa prozaickosť dostáva do nosnej témy – ekológia rozhodne nie je nepríznakovým poetickým motívom, ba dokonca nie je ani bežnou témou (vysokej) umeleckej literatúry vo všeobecnosti – skôr je typická pre žurnalistické a náučné žánre, resp. pre sci-fi prózu. Ak sa v literatúre objaví, hrozí vysoké riziko, že sa primárny akcent diela posunie do mimoumeleckých sfér. Špecifickosť zvoleného motívu aktualizuje nadväznosti zbierky na slovenskú literatúru štyridsiatych rokov, kde motívy apokalypsy a ohrozenia ľudstva (aj v spojení devastáciou prírodnej krajiny) primárne súviseli so skúsenosťou druhej svetovej vojny, pričom nie každý z autorov vedel túto tému podať umelecky adekvátne (Š. Králik, P. Karvaš, J. Barč-Ivan, F. Švantner, V. Beniak, R. Fabry a i.), a na trendy, ktoré sa u nás objavili na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (napr. J. Johanides, I. Štrpka; tento motív však nájdeme napr. aj v aktuálnej tvorbe J. Litváka). Ako som už naznačila, Ferenčuhovej sa nepodarilo vyhnúť apelatívnosti a explicitnosti, no to neznamená, že motív je celkom esteticky vyprázdnený a že text zbierky nemá umelecky nosné miesta. Dnes, keď sa zdá byť väčšina aktuálnych dominantných motivických okruhov a tvarových inovácií, na ktoré okrem starších poetík nadväzuje aj Ferenčuhová (ne/možnosť – autentického – vyjadrenia, ne/súvislosť označujúceho a označovaného, automatizmus reči, zraňovanie ženského hovoriaceho subjektu, écriture du corps, posmoderné textové operácie), zacyklená či už celkom vyčerpaná, túto snahu o nájdenie problému možno hodnotiť pozitívne. Kombinácia sci-fi prvku premeny človeka na hmyz (pri ktorej nemožno nemyslieť in na Kafkovu Premenu), resp. ovládnutia planéty hmyzom s obrazmi prízračných rozpadávajúcich sa budov, dokumentaristicky pôsobivo odrážajúcimi špecifiká reliéfu postkomunistickej krajiny, a interpretačne pregnantným motívom trhliny, praskliny ekologickú tému inovujú, aktualizujú a esteticky zaujímavo tvarujú: „Vysvietené prázdne chodby, / rad žiarivo modrých dverí (...) V kuchyni stále stoja sporáky / a visí bojler, / panvice, hrnce, taniere / pokryté vrstvou prachu a mŕtvoliek múch“ (s. 50).
Najväčším problémom Ferenčuhovej tretej zbierky teda nie je zvolený leitmotív, ale explicitnosť, dopovedanosť (či nedostatočná hutnosť motívov?), ktorá zrejme stojí aj za množstvom esteticky pochybných miest (a treba podotknúť, že estetická defektnosť tu nepôsobí ako autorský zámer) – prvoplánových, banálnych aj patetických reflexií: „Bolesť, sklamanie, úsečka tam, kde mala / odnikiaľ až na večnosť viesť priamka?“ (s. 31), kŕčovitých obrazov a gýčov: „ako alúzia na odhalené Pompeje, / na sivozelenom koberci z prachu, / preťahujú sa / dve skamenené mačatá“ (s. 50), priehľadných paralel a komických prirovnaní: „celý deň mi ústa padali ako gate“ (s. 37). I napriek týmto výhradám však budem za danej situácie v našej poézii ďalšiu Ferenčuhovej zbierku očakávať so zvedavosťou.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 4/2013.