Ivana Hostová: Aj muži bolia
Rebro, Derek. 2010. Okamih pred dopadom. Bratislava : Ars Poetica. Edícia Ambit.
Rebrovo písanie je asociované s písaním ženským a s problematikou genderu už dlho – prevažne naň sa totiž sústreďuje autorov literárnokritický záujem. Nie každý, kto ho pozná, si však azda všimol, že (i tento) kritik vychádza s kožou na trh: „stŕpnu ruky čo píšu / odlúpne sa pokožka“ (s. 14) a necháva sa tiež kritizovať, a že nielen jeho recenzie, ale i jeho básne sa zaplietli so ženským písaním – nedávno totiž vyšiel Rebrov oneskorený debut Okamih pred dopadom (2010), básne ktorého časopisecky vychádzali v rokoch 1998 – 2009. Debut, ako to už s debutmi býva (a s oneskorenými dvojnásobne), ešte nemožno jednoznačne označiť ani za ojedinelý výstrel z motyky, ani za začiatok dobrodružstva zrodu nového Básnika.
Oneskorenosť prvej zbierky usúvzťažňuje poéziu Okamihu pred dopadom s líniou slovenskej ženskej poézie, i keď skôr s ich staršou a strednou generáciou (L. Vadkerti-Gavorníková, M. Haugová, S. Repar, E. Lukáčová) – mladá generácia poetiek (M. Ferenčuhová, N. Ružičková, K. Kucbelová a i.) totiž debutuje skôr. No Rebrova zbierka nesie znaky súčasnej ženskej poézie: aj po otvorení – kombináciou vizuálnosti, fragmentarizácie obrazov prostredníctvom návratných motívov zrkadliacich sa plôch a tlmenia krízových situácií modeluje súkromný interiér tejto poézie: „odkedy si pamätám / stojíš vo dverách / mýlim si tvár s chrbtom / nežné s nožom (s. 17). K ženskému písaniu sa primkýna i výraznou pasivizáciou lyrického subjektu, ktorý je synekdochicky prítomný fragmentmi svojho tela, na ktorých, či s ktorými „sa čosi deje“: „stlmení odstupom // videní zospodu“ (s. 23), „vytrhnutý z procesu rastu“ (s. 16), „vlasy namočené v zrkadle / vykorenené / rastú do skla“ (s 47), čo rezonuje so ženským „písaním telom“ a u Rebra sa spája s ďalším prvkom poézie žien – zraňovaním subjektu: „žihadlo vrástlo do kože“ (s. 46), „vrastá do mňa dikobraz // predĺžené ostne / prienik pórmi / únik zatlačením“ (s. 53). Tematizácia mlčania, bieleho miesta, resp. prázdneho priestoru je tiež jedným z už kanonizovaných motívov ženského písania a nedištancuje sa od nej ani Rebrov debut: „odkrýva / tušené jamy / tmu pod kameňom“ (s. 18), „biela prekrýva bielu“ (s. 16).
Čo však chce táto poézia vyjadriť, vystihnúť, k čomu sa chce priblížiť? Okrem otvoreného motivického nadväzovania na tú líniu slovenskej ženskej poézie, ktorú otvára tvorba Mily Haugovej (a ktoré by v konečnom dôsledku mohlo byť naučené a odpozorované – hĺbka pretavenia týchto motívov do poézie autora môže byť presnejšie postihnutá až v ďalšej zbierke) sa snaží o čo najtesnejšie slovné ohmatanie fyzického pocitu, ktorý synekdochicky odkazuje do priestoru za seba – do priestoru citovosti, v ktorom dominujú negatívne city: strach, až úzkosť, neistota: „jemne sa nakloniť / vypadnúť // kroky po napnutom vlase / vytrhnúť“ (s. 36), cudzosť, strach z osamelosti, bezmocnosti, hrôzy: „nedovidíš do zrkadla / padajú v ňom telá / do horiacej trávy“ (s. 27). Dominujú však obrazy bolesti, opakovaním a expresivitou základných rekvizít zbierky – kosť, krv, ihla a vlas – vyhnaných až do bolestínstva (miestami tak i vďaka sebastrednosti jemne pripomína E. B. Lukáča – najmä jeho debut) a ornamentalizácie bolesti: „navliekol si rukavicu / prsty zvliekol spolu s ňou // na kosť obnažená / hladká / mapa pretretá nabielo // odstúp od bolesti“ (s. 29).
Ak však preklenieme tieto dve vrstvy interpretácií, dopracujeme sa k jadru Rebrovej prvej zbierky, k perspektíve, z ktorej je možné vidieť celok jeho poézie, a ktorá zároveň umožňuje ozmyselnenie všeobjímajúcej bolesti ako dominantného pocitu básne – ku kríze identity, k neistote z(o) (seba)obrazu ja, z nerozhodnosti vo vzťahu k javeniu sa lyrického subjektu. Sondovanie a popisovanie tejto situácie a náznakov jej vývinu nachádzame už v prvých veršoch zbierky: „stávať sa neviditeľným / v zástupe zrkadiel“ (s. 7) a istá dvojitosť, nedourčenosť, inakosť, oddelenosť či absencia obrazu ja prechádza celou zbierkou: „z črepín skladám odraz / zmnožený sa v ňom stále nevidím / teba v ňom tuším // namiesto zrkadla visím ja“ (s. 17), „prerezať sa / naprieč pozdĺž // nalomená / čakajúca // hranica“ (s. 21), „rozlúč sa s pobytom v čiare“ (s. 27), „dve tváre v zrkadle / harmónia“ (s. 30), „veľmi rýchlo sa oddeľujem“ (s. 31), „škrupina sa postupne odkrýva / prekreslený do odrazu v druhom oku“ (s. 51 – 52). Verme, že sa autor našiel a definoval a jeho poézia tak môže vystúpiť z bludiska zrkadiel.
Pôvodne vyšlo v časopise RAK, č. 4/2011.