Etela Farkašová: Uvažovanie nad knihou Potopené duše...
Bokníková, Andrea. 2017. Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia. Bratislava : ASPEKT.[i]
Tešila som sa na ňu, odkedy som vedela, že má vyjsť, na knihu, žánrovo označenú ako čítanka, ktorá nasleduje po čítankách z Knižnej edície ASPEKT-u, venovaných Hane Gregorovej (2007) a Terézii Vansovej (2011). Tento raz kniha nepribližuje jednu autorku, ale dvanásť polo/stratených poetiek (Ľudmila Groeblová, Šára Buganová, Zora Jesenská, Henny Fiebigová, Nora Preusová, Viola Štepanovičová, Hana Záhorská, Elena Kamenická, Sláva Manicová, Bela Dunajská, Viera Szathmáry-Vlčková a Viera Markovičová-Záturecká). Na knihu, o ktorej možno povedať, že dosiaľ v našich knižniciach chýbala, hoci tam má svoje nespochybniteľné miesto, už len preto, že pomôže kompletizovať obraz dejín novšej slovenskej literatúry, (verme, že) aspoň sčasti doplní učivo z tohto predmetu na našich školách a vstúpi aj do širšieho kultúrneho povedomia. Knihu, ktorá je znovuobjavovaním z najrôznejších dôvodov stratených, polozabudnutých alebo zabudnutých poetiek, či (ako ich nazvala zostavovateľka knihy, literárna vedkyňa a historička Andrea Bokníková, požičajúc si toto pomenovanie od Ľudmily Podjavorinskej) – potopených duší.
Možno som na takúto alebo podobnú knihu čakala od chvíle, keď sa mi dostala do rúk monografická práca americkej historičky literatúry Normy Leigh Rudinsky Incipient Feminists: Women Writers in the Slovak national Revival, With an Appendix of Slovak Women Poets 1798 – 1875 by Marianna Prídavková Mináriková (1991). Knihu mi venovala autorka pri jednom z našich stretnutí (ako to vyplýva z venovania, bolo to v júli 1992). Stretnutie sprostredkovala iná, žiaľ, už tiež nežijúca literárna historička, editorka dodatku k Norminej monografii a s Normou i so mnou spriatelená Marianna Prídavková Mináriková, ktorá poznala môj záujem o ženskú problematiku aj v súvislosti s postavením a obrazom žien v literatúre a kultúre vôbec, a s ktorou sme sa už predtým o tejto téme viac razy rozprávali. V trojici sme sa od začiatku 90. rokov stretávali pri každej Norminej návšteve Slovenska, naše rozhovory (ja som skôr počúvala, ony dve rozoberali niektoré nejasnosti súvisiace s tou-ktorou poetkou a jej jednotlivými, neraz nie celkom jednoznačne identifikovanými textami) sa krútili najmä okolo starších slovenských autoriek, ktoré upadli do zabudnutia, respektíve nikdy ani neboli v centre systematickej pozornosti našej literárnej histórie a vedy. Nebyť Normy a Marianny, asi by sa v takej koncentrovanej podobe, akú ponúka spomínaná monografická práca s dodatkom, ani nevynorili z polo/zabudnutia. (Priznám sa, že mnohé mená autoriek poetických, tematicky najmä religióznych a vlasteneckých textov, ktoré kniha Incipient Feminists... predstavuje, mi boli predtým neznáme, a keď som sa na seminároch opýtala študentiek a študentov, ktorí mali v kombinácii s filozofiou slovenčinu, či sa počas štúdia niečo o existencii týchto autoriek dozvedeli, odpoveď bola zakaždým záporná.)
Nedá mi v tejto súvislosti nepoznamenať, že Norma L. Rudinsky krátko pred smrťou ukončila rukopis ďalšej monografie, v ktorej svoju pozornosť venovala výskumu ešte starších „píšucich žien“ (tu sa pod týmto termínom rozumie najmä písanie listov či rodinných záznamov, čo vyžadovalo istú mieru vzdelania a schopnosť formulovať myšlienky) zo 16. a 17. storočia na území Slovenska, t. j. vtedajšieho Horného Uhorska (rukopis má názov Earliest women writers in Multilingual Slovakia/Upper Hungary – Rané autorky na území Slovenska/v Hornom Uhorsku a mal by sa nachádzať v Matici slovenskej v Martine, kam ho autorka aj s mojím odporúčajúcim posudkom zaslala niekedy začiatkom roka 2011; o jeho ďalšom osude neviem, no spomínam si, že vydavateľstvo vtedy hľadalo na jeho preklad kompetentných odborníkov či odborníčky s potrebnými znalosťami viacerých jazykov). Túto poznámku neuvádzam náhodne, napadlo mi, že možno niekto, kto bude čítať tieto riadky v Glosolálii a spĺňa predpoklady, by sa dal na preklad Norminej knihy alebo by aspoň vedel adekvátne poradiť. Bolo by to dodatočné poďakovanie americkej výskumníčke za jej dlhodobý záujem o slovenskú literatúru (Normin manžel mal slovenský pôvod, on i jeho rodina udržiavali so Slovenskom kontakty, deti si osvojili slovenčinu).
Pri čítaní knihy Potopené duše (2017) som potom celkom pochopiteľne mala podchvíľou pred očami obe literárne historičky a naše rozhovory, dokonca sa ma zmocňoval pocit, že knihu čítajú spolu so mnou, tešiac sa, že ich iniciatíva nachádza pokračovanie. Vďaka tejto kontinuite sa mení pozícia „vylovených“ a „zachránených“ autoriek, ktorým Bokníková venovala knihu, dosiaľ totiž, ako píše v úvodnej štúdii, ich tvorba bola písaná „najmä na rube“ literárnej histórie (s. 15), keďže viacerým z nich básne nevyšli knižne, iba časopisecky alebo v periodikách a niektoré vôbec neboli publikované. Vlastne až teraz, ako výsledok Bokníkovej výskumnej práce, jej viacročného trpezlivého hľadačstva v archívoch, si tieto texty nachádzajú cestu do literárnych dejín, takže prípravu a vydanie výberu možno vskutku pokladať za pozoruhodný kultúrny počin.
Z metodologického hľadiska oceňujem otvorenosť, s akou zostavovateľka odkrýva vlastné postoje k téme a charakterizuje kritériá výberu básni, ktoré vymedzovala predovšetkým estetická hodnota básní, jej osobný individuálny vkus, no v úsilí po väčšej objektivite zohľadnila, ako uvádza, aj iné hodnotenia vybraných textov. Nemenej dôležité je, že autorka pri zostavovaní knihy mala na zreteli sociálny či sociologický aspekt, ktorý súvisí s výpovednou hodnotou publikovaných veršov, s mierou, akou reflektujú dobové problémy a celkový charakter doby, dobový životný štýl (spôsob trávenia voľného času, vzťah k prírode alebo aj postavenie ženy a vzťahy vnútri rodiny), a to všetko videné ženskými očami, determinované ženskou skúsenosťou. Dôležitou súčasťou čítanky sú podrobné edičné poznámky zostavovateľky, ktoré nám dovoľujú sledovať okrem zdrojov aj príbehy jednotlivých básnických či iných textov, čo nepriamo dotvára príbehy samotných autoriek a aspoň sčasti aj obraz dobovej literárnej situácie.
„Potopených“ duší bolo v dejinách (nielen našej) literatúry nemálo, mužských i ženských, vďaka nepriaznivým životným podmienkam sa mnoho talentovaných ľudí nemohlo rozvíjať, sebarealizovať v miere, akú by si ich nadanie zaslúžilo, tých ženských premrhaných talentov bolo však viac ako mužských, pretože ženský subjekt bol oveľa obmedzovanejší, spútanejší reálnymi rodinnými a domácimi povinnosťami, ale aj prežívajúcimi rodovými stereotypmi a očakávaniami, v súlade s ktorými umelecká a intelektuálna tvorivosť bola doménou mužských subjektov.
O to záslužnejšie je pátranie po všetkých stratených, zabudnutých, potopených autorkách a postupné zapĺňanie rodovo podmienených „bielych miest“ v dejinách našej literatúry. Ide o úsilie relevantné nielen z hľadiska kompletizovania obrazu literárnej histórie (jej jednotlivých aktérov a aktérok), ale aj z hľadiska prítomnosti a budúceho vývoja literatúry. Tento aspekt systematicky a s veľkou dôraznosťou tematizovala vo viacerých esejach a publicistických článkoch anglická spisovateľka Virginia Woolf, jedna zo zakladateliek feministickej literárnej kritiky, a to v súvislosti s významom tradície pre literárnu tvorbu. Tradíciu vnímala ako dôležitú oporu, ako východisko, ktoré sa umelci a umelkyne usilujú presiahnuť, aby ho však mohli presiahnuť, je potrebné, aby vôbec existovalo. Veľký význam, aký spisovateľka pripisuje tradícii, súvisí s jej chápaním literárnej (umeleckej) tvorby, ktorá podľa nej predstavuje kontinuálny proces, a to tak v individuálnej, ako aj nadindividuálnej rovine.
Úlohu tradície reflektuje Woolf najmä v súvislosti s možnosťami tvorivo rozvíjať schopnosti spisovateliek, bez tradície ženského písania, respektíve so slabou tradíciou, bez predchodkýň si oveľa ťažšie preráža cestu každá ďalšia generácia spisovateliek, prízvukuje a porovnáva situáciu spisovateľov, ktorí sa mohli oprieť o jestvujúce literárne tradície, so situáciou spisovateliek v 19. storočí, za ktorými bola len krátka a zlomkovitá tradícia. Navyše, nebola to rovnocenná tradícia, ženská tradícia sa spájala s chudobnejšími a menej primeranými prostriedkami, takže spisovateľkám veľmi nemohla pomôcť v ich vlastnom zápolení a musela ich literárnu tvorbu zásadným spôsobom poznačiť. Som presvedčená, že Woolfovej názory nestratili opodstatnenosť ani v súčasnosti, aj dnes je dôležité, aby sme poznali hodnoty vytvorené našimi predchodcami (v tomto prípade predchodkyňami), ako východiskové body svojej vlastnej tvorby, aby sme sa mohli o ne opierať – a prekračovať ich.
Andrea Bokníková sa síce v knihe neodvoláva na Woolf, no svojím výskumom priam exemplárne rozvíja intencie anglickej spisovateľky. K tomuto tvrdeniu ma privádza aj fakt, že čítankou nadväzuje na dva dosiaľ vydané výbery poézie slovenských autoriek, a to na zborník Z mladej ženskej poézie (zost. Lea Mrázová, 1941) a na antológiu Snívali sa mi ruky tvoje. Ľúbostné verše slovenských poetiek (edit. Viera Prokešová, 2001), sledujúc tak ženskú líniu literárnej histórie. Čítanka Potopené duše dokumentuje, že naše súčasné autorky, prozaičky aj poetky majú svoje predchodkyne, že jestvuje aj u nás tradícia ženského písania, len jej treba venovať väčšiu pozornosť, neraz i objaviteľskú, čo Bokníková vskutku robí, keď nám v niektorých prípadoch predstavuje ako poetky takmer neznáme alebo zabudnuté autorky, inokedy zase autorky, ktoré poznáme ako prozaičky, prekladateľky alebo kritičky, no ich poetická tvorba nevstúpila alebo len menej vstúpila do povedomia kultúrnej verejnosti (Zora Jesenská, Viera Markovičová-Záturecká a ďalšie).
Bokníková vo svojom pátraní nadväzuje na už existujúce výskumy, štúdie (M. Chorváth, M. Gáfrik, J. Pašteka, P. Cabadaj, M. Hamada, M. Mikulová, A. Maťovčík, E. Maliti-Fraňová, M. Kekeliaková, J. Zambor...), aj keď sa tieto v niektorých prípadoch len parciálne zaoberali problematikou autoriek v minulosti. Čítankou, ktorú zostavila, sa usiluje o syntetickejší pohľad na danú problematiku, čo sa jej, nazdávam sa, podarilo. Sympatické je, že každú autorku priblížila cez jej osobný príbeh, ľudské i umelecké peripetie, neraz cez relevantnú korešpondenciu týkajúcu sa životnej situácie autorky, jej tvorivých ambícií a reálnych možností na ich napĺňanie a takisto cez autorkine súkromné záznamy zachované v archívoch. Z hľadiska niektorých literárnovedných koncepcií sa prepájanie diela s biografiou autora/autorky nepokladá za dôležité, ba ani potrebné, neprikláňam sa k takýmto koncepciám a priznám sa, že ako čitateľka vždy veľmi uvítam, ak mám možnosť dozvedieť sa čosi o životnom príbehu autora či autorky, ba aj o širších kontextoch, v akých ich dielo vznikalo, preto oceňujem prístup, ktorý si zvolila zostavovateľka čítanky. V rámci priblíženia osobnosti jednotlivých autoriek predstavila ich sociálne zaradenie, vzdelanie i profesiu, kultúrne a rodinné zázemie, dokonca – čo nie je až také bežné pri publikáciách podobného typu – aj konfesionálnu príslušnosť. V súvislosti s poslednou sa zmieňuje o zaujímavom fakte, že zatiaľ čo píšuce ženy z obdobia národného obrodenia, ako uvádza aj Norma L. Rudinsky vo svojej monografii, pochádzali až na jednu výnimku z prostredia evanjelických rodín (manželky, dcéry, sestry evanjelických farárov), v období, ktoré mapujú Potopené duše, mierne prevažujú (7:5) autorky z katolíckeho rodinného prostredia, zväčša absolventky učiteľských ústavov, s blízkym vzťahom k predstaviteľom katolíckej moderny. Pri objasnení tejto skutočnosti si treba uvedomiť najmä to, že ženy na evanjelických farách mali tradične voľnejší prístup k vzdelaniu, čítaniu – na oboje sa v evanjelickom prostredí (v súlade s odkazom reformácie) kládol veľký význam – a mali aj lepšie možnosti zúčastňovať sa na intelektuálnych, najčastejšie národovecky orientovaných diskusiách než ženy v katolíckych rodinách. Ako na to poukazuje Bokníková (súhlasím s ňou), neprejavuje sa táto konfesionálna diferencovanosť priamo v básňach zastúpených autoriek, vertikálny rozmer ľudského bytia, kresťanskú spiritualitu, ale aj problematiku každodenného života, medziľudských, rodinných i mimorodinných vzťahov, ženskú skúsenosť tematizujú tak poetky z evanjelického, ako aj z katolíckeho okruhu.
Pravdepodobne pre viacerých, ktorí siahnu po knihe, budú niektoré autorky viac, iné zas menej známe alebo azda aj celkom neznáme, v každom prípade aj tie známejšie predstavuje čítanka v novom, rozšírenom pohľade. A pravdepodobne každá z nich osloví viac alebo menej čímsi iným, tak to bolo aj v mojom prípade. Ľudmila Groeblová, imponujúca nielen vzdelanosťou, ale aj hĺbkou pohľadu na svet, sa mi prihovorila napríklad cez tematizáciu rodinnej histórie s dôrazom na jej ženské línie (v čítanke sú to napríklad básne Moja prababka, Hodiny s Medúzou...), na zakotvenosť v nej ako v pevnom zázemí, na rodinnú kontinuitu, s čím súvisí aj pripisovanie veľkej hodnoty fenoménu času ako subjektívnej kategórie. Zaujala ma takisto stvárňovaním napätia medzi realitou a snom (básne Na motív z Musseta, Večer...) alebo spôsobom, akým hodnotí Timravine novely, zdôrazňujúc novosť jej písania v našej literárnej tradícii (typ postáv, drsnejší, neuhládzaný štýl), iróniu vo vzťahu k ťapákovskému (či oblomovskému) typu postáv, ale aj jej nesentimentálnosť a kritickosť pri zobrazovaní slovenskej society, najmä jej konzervatívnejšej časti. V Groeblovej pohľade na slovenskú literatúru akoby sa prelínali emocionálne podfarbené spomienky viažuce sa k tradičnému Martinu s kritickým odstupom získaným pobytmi v inom prostredí (štúdium v Brne, Prahe, Grenobli); istý citový a myšlienkový dištanc bol pravdepodobne neskôr posilnený aj vplyvom manželstva s profesorom Chaloupeckým, známym neveľmi pozitívnym vzťahom k Slovákom a slovenskej kultúre. Takúto dvojpohľadovosť vycítime z básne Slovenské pohľady, kde autorka napríklad o Riznerovi poznamená, že „trudno zbiera cudzie slovká“ (s. 76), o Podjavorinskej, že „ospevuje city naivným veršom vzorných idyliek“ (s. 76), či o Šoltésovej, že „cnostné dumá sny“ (s. 76), aby sa napokon v závere vyznala, že hoci ju občas steskom ovanie „sladká pleseň“ (s. 76) spájaná s detstvom, dáva „starine milej“ (s.76) zbohom, a to hneď „nastokrát“ (s. 76). Profil Groeblovej vhodne dotvárajú úryvky z jej korešpondencie, a to listy literárnemu vedcovi Michalovi Gáfrikovi, v ktorých sa prejavuje jej rozhľadenosť v domácej i svetovej literatúre.
O ďalšej autorke, vzdelanej a všestrannej Šáre Buganovej, sa dozvedáme nielen to, že v spolupráci s manželom sa starala o zachovanie kultúrnych pamiatok, ale aj to, že sa zaujímala o ženskú otázku, o postavenie žien v spoločnosti. Ukážka z jej článku zaujme polemickým tónom – Buganová protirečí Bebelovej téze o dvoch častiach ženského hnutia a pôsobenie tohto hnutia spája predovšetkým so vzdelanými ženami, vzdelanie očividne pokladá za dôležitý predpoklad víťazstva nad rodovými predsudkami, s čím možno, nazdávam sa, do istej miery súhlasiť. Hľadanie harmónie medzi ľuďmi, medzi človekom a prírodou, napokon aj vnútornej harmónie je téma, ku ktorej sa Buganová vracia vo viacerých básňach (Duša, Harmónia...), osobne blízke sú mi hudobné motívy (Hudba rána), ako aj motívy ticha a jeho metafyzických konotácií (Ruky, V našom dome, Všetko by som chcela...) či motívy samoty (Svetlá vo vode...), kontrasty radosti a bolesti, reality a predstavy o nej, tie sú prítomné napríklad aj v úvahe Z vesny života, dobre zrozumiteľné sú mi autorkine reflexie detstva, ktoré charakterizovalo privčasné myšlienkové zobudenie a následne aj svojrázny pohľad na svet a život.
Zoru Jesenskú, známu predovšetkým ako prekladateľku, teoretičku prekladu, kritičku a publicistku, predstavuje čítanka v novom svetle, hoci sa vedelo o jej lyrickej tvorbe – poukázala na ňu aj Eva Maliti Fraňová vo svojej monografickej práci Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007) –, táto ostáva ešte stále v úzadí. Bokníková uvádza, že v Literárnom archíve v Martine sa nachádza približne 250 autorkiných básní, časť z nich teraz prináša jej výber, ostatné zastúpené vo výbere už boli publikované v časopise Živena. Je nesporne zaujímavé začítať sa do týchto lyrických textov, a tým si rozšíriť pohľad na literárne i ľudské dimenzie Jesenskej. Pomerne ustálené je jej vnímanie najmä ako racionálnej, vecne mysliacej osobnosti, ktorá sa presadila nielen ako výborná prekladateľka, ale aj ako činorodá redaktorka (v tejto pozícii podporovala a podnecovala ďalšie autorky a poetky k tvorbe). Básne (vrátane dosiaľ nepublikovaných variantov), ktoré si teraz v čítanke môžeme prečítať, odkrývajú jej hlbokú emocionalitu, zmysel pre takpovediac bdelé snívanie: „celá si z hudby a snov“ (s. 120), čítame v básni Verš o krehkej túhe, táto i niektoré ďalšie naznačujú blízkosť k melanchólii, k rozjímaniu ako spôsobu uchopovania skutočnosti. Neprekvapuje častá prítomnosť hudobných motívov (istý čas bola Jesenská učiteľkou hry na klavíri), zaujímavé je ale prepájanie hudby jednak s vnútorným svetom človeka (Husle), jednak s prírodou, s kozmom (Ráno, Zelené dni, Nokturno, Serenáda...). Pocit solidarity, náklonnosti. úcty k iným píšucim ženám vyjadruje báseň Večerná pieseň (venovaná Vansovej) alebo báseň Timrave, týmito textami, podobne ako úvahou o ženskom štúdiu, Jesenská dokumentuje bytostný záujem o ženskú problematiku. Hoci básne písala autorka v mladosti, keď bola plná idealizmu, romantizmu, a neskôr v jej textoch (aj pod vplyvom objektívnych a subjektívnych životných okolností) prevážila racionalita a pragmatická triezvosť, celkom sa z jej osobnosti nevytratili ani (už menej viditeľné) prvky poetickosti, romantizmu a idealizmu. Ako viem, Eva Maliti Fraňová, dôverná znalkyňa Jesenskej, hovorieva o nej ako o poetke prekladu.
O šírke a pestrosti poetík, ktoré nachádzame v básňach autoriek zastúpených v čítanke, svedčí tvorba Henny Fiebigovej, autorky s úzkymi vzťahmi s básnikmi Pavlom Gašparovičom Hlbinom, Pavlom Ušákom Olivom, Jankom Silanom, blízky jej bol duch katolíckej moderny, tento typ spirituality dáva autorkinej poézii osobitý ráz. Fiebigová písala pod viacerými pseudonymami často diferencovanými podľa typu básní (napríklad tvorba pre deti), dokonca pseudonymom Mila Horská akoby si vytvorila svoju dvojníčku. Bokníková si všíma v tvorbe tejto autorky doznievajúce stopy symbolizmu, ktoré sa prelínajú s postupne prevažujúcim poetizmom (v rozhovore zahrnutom do čítanky sa Fiebigová vyjadruje, že poetizmus jej dal voľnosť, možnosť hrať sa s rýmom i rytmom, poskytol jej slobodu vyjadrenia). Pozornosť si zasluhuje živá, zmyslovosťou pretkaná metaforickosť, nesmierna vynachádzavosť pri tvorení obrazných asociácií, za všetky príklady aspoň: „trasúci biely deň dýcha mi na líce“ (s. 159) či „Krása je bolesťou strhnutou z neba stien“ (s. 159), alebo „V prístave mojej opálovej krvi / stretla sa hmla a laň a námorníčka“ (s. 165). Ako ďalšia z charakteristických čŕt autorkinej poetiky, v jej zväčša molovo znejúcich básňach, je hudba prítomná nielen v podobe konkrétneho motívu, ale aj v stavbe verša, v jeho rytmickosti. Ukážky z korešpondencie a rozhovorov výstižne dopĺňajú obraz hĺbavej, nesmierne plachej, no vnútorne silnej osobnosti.
Ku katolíckemu okruhu patrí aj ďalšia autorka čítanky Nora Preusová, známejšia z neskoršej tvorby ako Nora Grajciarová, do polozabudnutia upadli jej básne z konca 30. a začiatku 40. rokov minulého storočia, ktoré vtedy vyvolali sériu ohlasov. Po prečítaní ukážok z ranej tvorby autorky sa musíme zhodnúť s Bokníkovej tvrdením o jej eklektickom charaktere z hľadiska tematického i poetického, no nemožno jej uprieť originalitu ani sugestívnosť obrazov, napríklad: „nebesá na večer zimnične zakvitnú“ (s. 204), „južný dážď padá ako kameň“ (s. 208), „splietam v rukách smútok“ (s. 207). Pohľad na autorkinu osobnosť z jej študentských čias dopĺňajú aj tu ukážky z listov adresovaných do redakcií Jánovi Smrekovi, Michalovi Považanovi a Zore Jesenskej.
Viola Štepanovičová patrí k autorkám, ktoré boli pre mňa objavom, nepoznala som ju ako autorku, predstavila mi ju až Bokníkovej čítanka. Štepanovičová, typovo odlišná od ostatných poetiek, potopených duší, no ak aj odlišná témami (mestský život, cestovateľské zážitky, tanec...), svojská hravosťou, nevyumelkovanosťou výpovede, príbuzná je v dôležitom momente: aj ona sa inšpiruje predovšetkým ženskou skúsenosťou videnou zo ženskej perspektívy. A ešte niečo ju spája s viacerými poetkami výberu: napriek množstvo časopisecky publikovaných i nepublikovaných básní, nevydala ani jednu knihu, či ako vraví Bokníková, „ostala poetkou bez knihy“ (s. 223). Dojmy hravosti a ľahkosti by nás však nemali oklamať, Štepanovičová nastoľuje otázky života, smrti, bolesti, strát, no ich vážnosť zaodieva do neraz odľahčeného tónu. Pôvabná je báseň Farby, kde nám v nepriamom odkaze na Rimbauda predstavuje hru svojej fantázie s jednotlivými farbami, prekvapujúc nezvyčajnými asociáciami: „Červená nie je jas / ako vidia mnohí (...) Je hrubý koberec bojišťa / prestretý pre nikoho / Je ruka ktorou presakujú srdcia / smutnejšia / ako čierna“ (s. 233), alebo výborným obrazom šedej: „Šedé sú všetky pomníky / šedé je keď sme sami“ (s. 233). Jednoduché, no výrečné metafory nájdeme takisto v básni venovanej mame: „Si peceň chleba ktorý krájame lačne / a ty sa točíš na obetnej tácni“ (s. 234); aj v tomto prípade listy Jánovi Smrekovi dávajú nazrieť do autorkinho vnútorného sveta.
Ďalšou, mne dosiaľ neznámou autorkou bola Hana Záhorská. Ako absolventka rímskokatolíckeho učiteľského ústavu v Levoči a predsedníčka Samovzdelávacieho krúžku Štefana Moyzesa v Spišskej Kapitule mala takisto blízko k Jankovi Silanovi, Paľovi Olivovi (rozlúčke s ním venovala báseň Requiem) aj Karolovi Strmeňovi; z jej metafor vanie atmosféra pokoja, tichého zmierenia, častý symbol bieloby a svetla asociuje predstavy pokojnej zimnej prírody, tichej zasneženej krajiny s poletujúcimi snehovými vločkami, ale aj predstavy nadpozemského sveta: „anjeli nesú biely kvet“ (s. 259). Dokonca aj sen u nej môže byť „snežný“ (s 261), akoby sám proces sneženia predstavoval proces duchovnej očisty. Aspoň tak, ak nie väčšmi, ako bielobou a svetelnosťou dýchajúce básne ma zaujali Záhorskej aktivity súvisiace s problematikou osobitných škôl, fakt, že založila prvú z takýchto škôl u nás a napísala učebnice a čítanku pre ne, že vniesla „svetlo“ a „kus bieloby“ aj do sveta hendikepovaných detí.
Kontrastne s básňami Záhorskej – a to nielen v súvislosti s ich farebným odtieňom – vyznieva poézia Eleny Kamenickej (vlastným menom Valérie Slivkárovej-Lukáčovej). Je to poézia myšlienkovo aj esteticky zrelá, poznačená autorkinou vnútornou rozorvanosťou, dramatickosťou až tragickosťou jej vnímania sveta, života, vlastnej existencie a tvorby. Jej básne sú pretkané pesimizmom, temnými predtuchami, ostáva len želanie „dopime ten blen“ (s. 285), vydávať sa na cestu „vlastnou tmou“ (s. 285), čas, ktorý sa žije, je časom zraneným, zjazveným, čo symbolizuje napríklad „Jazva vrytá na hodiny“ (s. 284), zovšadiaľ vanie „čierne Memento“ (s. 300) alebo temná predtucha. Ak sa v básni aj zjaví nakrátko zásvit bieloby, ak lyrická subjektka volá „z hlbín dní“ (s. 295), vie, že jej sen sa „v bielom páperí už zrútil v ohne tmy“ (s. 295). No napriek sklamaniu z odumierajúcej lásky, napriek dezilúzii, cítime v týchto básňach aj závan nádeje, je to nádej spätá so slovom, azda práve poetickým: „Dnes si zhojím bielym slovom / smutné struny a seba“ (s. 289). Kamenická je iná ako predchádzajúce autorky, jej prostý, no pôsobivý monológ k Bohu má iný ráz ako básne s náboženskými motívmi väčšiny jej kolegýň, je to príhovor uboleného človeka, zjazvenej ženy, ktorá chce účtovať, ktorá vyzýva Boha, aby sa pozrel dolu, k človeku, do batoha trápení, smútkov a bôľov, tam, kde „chorý je ten svet“ (s. 306), je to povzdych ženy, ktorá vyslovuje svoju skúsenosť s týmto chorým svetom, „plným skrvaveným mátoh“ (s. 306). Myšlienkovú vyzretosť cítiť aj z ukážok listov Emilovi Boleslavovi Lukáčovi, autorka v nich vyjadruje svoje názory na poéziu, ľudskú emocionalitu, zamýšľa sa nad fenoménom pamäti a zabúdania...
K umelecky najpresvedčivejším v čítanke patria podľa mňa básne Slávy Manicovej, autorky síce len jedinej vydanej zbierky Ranená očami (1943, druhé rozšírené vydanie 1971), no poprednými kritikmi vysoko oceňovanej. Autorka – povolaním lekárka – sa, žiaľ, k písaniu básní pod vplyvom osobných aj spoločenských pomerov nevrátila, literárne však bola aktívna neskôr, keď podporovala v tvorbe manžela Jána Roznera a po jeho smrti sa ujala jeho pozostalosti, zarezonoval najmä román Sedem dní do pohrebu (2010), venovaný spomienke na Zoru Jesenskú, Roznerovu prvú manželku, s ktorou Manicovú spájal blízky príbuzenský vzťah. Názov básnickej zbierky je vskutku výrečný, Manicová vníma svet najmä očami, citlivými, lyrickými, očarenými prírodnými scenériami, ktoré jej boli blízke, ale aj ráňanými tým, čo museli zaznamenávať vo svete vojny plnej hrôz, biedy, utrpenia. Jej obrazy vojny nie sú patetické, sústreďujú sa na drobné epizódy a výjavy z každodenného života, nie sú to len obrazy bajonetov, ale napríklad je to aj obraz pece, ktorá „bez múrov nahá stojí na rumovisku“ (s. 328), alebo obraz opustených vecí s tvárou psa bez pána“ (s. 327). Manicová bola poetkou s obdivuhodnou intelektuálnou výbavou, no zároveň s jemným citom, so zmyslom pre drobnokresbu, jej metafory nie sú vyumelkované, sú zdanlivo jednoduché, no v skutočnosti majú dômyselnú štruktúru, v jej poetike sa spája krehkosť aj sila. Popri panoramatických, citovo nasýtených obrazoch prírody („som len ja s hoľami zrastená“, s. 320) tvorí poéziu, ktorá je reflexiou vonkajšieho aj vnútorného sveta (básne Večer mám rada, Moja túžba a iné). V podobnom duchu ako Kamenická v spomínanej básni-príhovoru k Bohu, Manicová konštatuje v jednej z básní, že „Od zeme k Bohu ďaleko je v tomto storočí“ (s. 327). Nedá mi obísť ani báseň Úzkosť pred veršom, v ktorej je témou samotná poézia, akt zrodu básne, hľadanie slova – jatrivého, ale i liečiaceho. Táto báseň koncentrovane vyjadruje azda najpodstatnejšie prvky poetickej tvorby: „Nájsť v slovách biely kút / skamenieť do vety?“ (s. 341) – len toto dvojveršie by stálo za samostatnú úvahu o paradoxoch písania.
Ak možno v súvislosti s čítankou hovoriť o širokom a pestrom spektre tém i poetík, je to vo veľkej miere tiež zásluhou básní Bely Dunajskej (vlastným menom Berty Nemlahovej), vzdelanej, scestovanej (istý čas pôsobila v Paríži, neskôr v Prahe) a nekonvenčnej ženy s komplikovaným osudom, vpletenej zrejme do nemenej komplikovaných vzťahov, ktoré boli dôležitým inšpiračným zdrojom jej tvorby. Dunajská svoj pohľad sústreďuje na ženskú aj mužskú telesnosť, zmyslovosť, veľmi otvorene a úprimne hovorí o ženskej erotike, o túžbe a sklamaní v mileneckom vzťahu, čo po vyjdení jej zbierky Akú ju nevidíte (1948) vyvolalo v budovateľsky naladenej spoločnosti viac pohany ako pochopenia a chvály, dôraz na súkromie, ba dokonca na intímnu zážitkovosť sa pokladal priam za ideologickú zradu, Dunajská sa však napriek negatívnym ohlasom naďalej tvorivo angažovala, písala prózu, prekladala z francúzštiny, venovala sa rozhlasovej tvorbe, propagácii výtvarného umenia. Jej básne tematicky prekračujú tradíciou ustálené predstavy o ženskej poézii, zaujmú aj spontánnosťou, uvoľnenosťou výrazu či originálnymi kompozičnými postupmi, ktoré takisto potvrdzujú autorkinu slobodomyseľnosť. K najpôsobivejším z čítankového výberu by som zaradila jej báseň Starý koráb, ktorá tematizuje staré, choré ženské telo na pozadí spomienok na časy jeho mladosti a krásy, princíp kontrastu tvorí aj os básne Plameň na troskách, kde si lyrická subjektka opakovane povzdychne: „V plameňoch sme žili / v popole umierame“ (s. 363). Cesty, stretnutia a rozchody, cudzie mestá a rieky, to všetko sú motívy v poézii Dunajskej, ktorá v jednej z básní prirovnáva seba k hotelu: „Ako starý hotel / je moje srdce / plné odchodov“ (s. 372). Otvorene sa priznáva, že nekopíruje tradičné vzory ženstva: „Zákony mojich sestier / nie sú mojimi“ (s. 375); azda aj preto píše: „vôňa samoty / nad iné je mi blízka“ (s. 376). Dunajskej poézia je príťažlivá aj pre dnešné čitateľské publikum, jej vyznanie „Boli sme večnou túhou / po kráse života“ (s. 363) má potenciál rezonovať aj na prahu 21. storočia.
Zaujímavým bolo pre mňa aj stretnutie s poéziou Viery Szathmáry-Vlčkovej, vzdelanej, v domácej i svetovej literatúre rozhľadenej autorky, prekladateľky (nielen krásnej literatúry a literárnovedných štúdií, ale aj náročných filozofických diel), a takisto vydavateľskej lektorky a editorky. Tak ako pri iných poetkách, aj v tomto prípade Bokníková priblížila pražské rodinné (rodičovské) zázemie autorky, naskicovala jej životný príbeh najskôr po boku manžela diplomata pôsobiaceho v rôznych krajinách, neskôr – už v ťažšom období – po jeho smrti a po návrate na Slovensko, predstavila značne široké spektrum autorkiných aktivít na poli literatúry, pripomenula jej príspevok k zvyšovaniu hodnoty prekladu na Slovensku. V poézii prezentovanej v čítanke ma poetka zaujala spôsobom, akým tematizuje vzťahy medzi blízkymi – či už partnerskými (Milan Pišút, myslím, oprávnene naznačuje isté paralely s Elisabeth Browningovou), alebo širšími vzťahmi v rodine (tu zase nachádzame istú podobnosť s Ľudmilou Groeblovou, takisto zdôrazňujúcou význam rodinnej medzigeneračnej i vnútrogeneračnej kontinuity). U Szathmáryovej nachádzame popri tom aj motívy vykorenenia, respektíve absencie koreňov, cudzosti – takéto pocity spája s nedostatočnými kontaktmi s prírodou a so situovanosťou do chladného mestského prostredia (My z mesta, Mesto...). Nepoznala som poetickú tvorbu tejto viacžánrovej a dvojjazyčnej (písala v češtine, neskôr prešla na slovenčinu) autorky, oslovila ma teraz úprimnosťou výpovede vzťahujúcej sa k jej mladým rokom (Mládí), kde už s istým odstupom rekonštruuje pocity svojej generácie („My byli dekadence děti“, s. 407), premúdrených, predčasne unavených, vláčiacich svoj pesimizmus a brániacich sa túžbe: „vždyť láska bylo anathema / a touha srdce bludný omyl“ (s. 407). Pôsobivé sú aj básne Ja predsa bojím sa a Odkaz, kde s rovnakou otvorenosťou hovorí o strachu z pominuteľnosti individuálnej existencie a úsilí prekonať ju tvorbou, rovnako aj jej rodinné portréty, či ako vraví, „hŕbka starodávnych obrázkov“ (s. 423), v ktorých sa clivá spomienka prelína s jemne ironizujúcim pousmiatím, vďaka ktorému rodinný album nevyznieva sentimentálne. Vrúcny vzťah k otcovi – literárnemu historikovi Jaroslavovi Vlčkovi – potvrdzuje báseň Otcove ruky, ktorá si ma ihneď získala (podobnosťou zážitku z detstva), profil dopĺňa vybraná korešpondencia...
Napokon, posledná z vybraných poetiek, Viera Markovičová-Záturecká mi bola dávno, od prvého kontaktu s jej prózami blízka ako sociálne cítiaca, nesmierne empatická autorka so silným protivojnovým myslením, so zmyslom pre bolesť a utrpenie druhých. Nadaná, vzdelaná, kultúrne rozhľadená, zároveň občiansky aktívna (angažovala sa aj s manželom v SNP, po príchode z Banskej Bystrice do Bratislavy v ženských organizáciách – zaujatá témou ženy, jej postavenia v spoločnosti i literatúre), charizmatická osobnosť, ktorá napokon, uštvaná hrozbami, zradená viacerými priateľmi, nevládala vzdorovať politickému a ľudskému prenasledovaniu. Pri predstave všetkých jej aktivít som si opäť uvedomila, že jej predčasný tragický odchod zo života bol veľkou stratou pre našu literatúru i kultúru, veď Markovičová-Záturecká bola nielen intenzívne tvoriacou autorkou (písala rozhlasové a divadelné hry, básne, eseje, publicistické články, napísala operné libreto, venovala sa tvorbe pre deti, prekladala z nemčiny), ale bola aj povestnou hostiteľkou usporadúvajúcou literárne stretnutia a diskusie, v byte Markovičovcov sa stretávali významné osobnosti umeleckého života, spisovateľka bola ich dušou... Potešila som sa možnosti stretnúť sa aj s predtým mne neznámymi ukážkami z jej poetickej tvorby, ktorá nikdy nevyšla súborne v samostatnej knihe, len v širšie koncipovanom výbere Vlastná podobizeň (1958). U Markovičovej dochádza k svojskému prelínaniu osobných a spoločensko-politických motívov, povedané dnešnou terminológiou, nemožno u nej oddeliť sféru súkromného a verejného, autorka človeka chápe ako tvora výsostne sociálneho, a nie uzavretého do svojej individuality, necitlivého a nereagujúceho na dianie v širšom spoločensko-politickom prostredí. Akoby u nej jestvovala zvláštna predtucha, že tragické momenty vývoja našej spoločnosti kruto zasiahnu aj do jej rodinného a osobného prežívania. Spisovateľka ma zaujala témou detstva (vrátane reflexií toho jej vlastného, poznačeného fyzickým hendikepom, ako aj odhodlaním premôcť ho), rovnako témou materstva, matersko-dcérskeho vzťahu, ako ho vnímala v perspektíve vývoja („Zrkadlo v zrkadle, obraz môj v tvojom drieme / keď to raz pochopíš, navždy sa privinieme“, s. 443), schopnosťou precítiť vnútorný svet dieťaťa (Uspávanka, Nad rozprávkovou knihou, Nad detskou dlaňou...). Ako v próze, ani v poézii autorka neobchádza vojnové hrôzy, utrpenie a obavy z toho, čo ešte môže prísť. Vďaka mimoriadnej senzibilite voči temnejším stránkam ľudského života prevláda v jej básňach elegický tón. Narastajúce pocity samoty (pre opätovné mužovo uväznenie, jej vypočúvanie, zhoršenie politickej situácie), stiesnenosti, úzkosti, dezilúzie vedú k melancholickému ladeniu básnickej výpovede: „Z výhonkov jarných / záhradník stromy okliesnil“ (s. 454) – píše v básni Rozbitá ilúzia a pokračuje: „sadlá krv zadusila vývod žíl / zletelo vytrhnuté krídlo motýľa / dúhový peľ / na zemi očernel / a na obloku zaplakala hmla“ (s. 454). Málokomu by sa úspornou sedemriadkovou básňou podarilo tak presne vystihnúť prežívanie bytostného rozčarovania, straty ilúzie, už len pre túto báseň má podľa mňa Záturecká-Markovičová popredné miesto v modernej slovenskej poézii. A ešte jeden motív je mi u nej blízky: dôvera k tichu, mlčaniu, k sile nevypovedaného, jej schopnosť prikryť vetu tichom, ale aj ticho jemne vložiť do viet básne...
Priznám sa, žiadalo by sa mi pokračovať v čítaní knihy, spoznávať trinástu, štrnástu, pätnástu... polozabudnutú či zabudnutú autorku (verím, že by sa našli), ale možno ich sprítomnia ďalšie výskumy A. Bokníkovej, alebo niekoho, koho svojím počinom inšpirovala. Keď som pred takmer desiatimi rokmi čítala monografickú prácu Libuše Heczkovej Píšíci Minervy, v ktorej autorka reflektuje tvorbu českých literárnych kritičiek a esejistiek na prelome 19. a 20. storočia, bolo mi ľúto, že podobne koncipovanú prácu nemáme aj my, a neodvažovala som sa predstavovať si, kedy u nás vzniknú systematické rodovo orientované výskumy zamerané na dejiny našej domácej ženskej literárnej tvorby či kritiky (predpoklady pre to vytváral ASPEKT, napokon na jeho pôde vzniklo pár knižných projektov pokrývajúcich „biele miesta“ v danej oblasti). A pritom význam takto zameraných výskumných projektov je nespochybniteľný, spočíva nielen v tom, že predstavujú dodatočné zadosťučinenie „zabudnutým“ autorkám, oživujú ich tvorbu a tým ich prinavracajú do kolektívnej kultúrnej pamäti, ale aj v tom, že prispievajú ku komplexnejšiemu, zároveň diferencovanejšiemu obrazu dejín konkrétnej literatúry (veď napríklad aj Bokníkovej čítanka jasne dokumentuje, že ženská poézia daného obdobia u nás nebola homogénna – ani tematicky, ani štýlovo, naopak, charakterizovala ju značná pestrosť). Nemožno obísť ani, alebo najmä to, že takýto výskum zároveň prispieva k rodovo spravodlivejšiemu obrazu našej literárnej histórie, k povedomiu o existencii tradície a o kontinuite ženského písania u nás. Takže celkom na záver nemožno nevyjadriť vďaku tak zostavovateľke, ako i ASPEKT-u za rozšírenie „čítankovej edície“, za zážitky, ktoré sprostredkovalo stretnutie s „potopenými“, ale teraz už aj zachránenými dušami.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 1/2018.