Etela Farkašová: Slová ponorené do spoločnej ľudskosti
Repar, Stanislava. 2012. Tichožitia. Trnava : Edition Ryba.
Uvažovanie o novej poetickej knižke Stanislavy Repar by sa dalo začať konštatovaním, že tak ako v iných jej zbierkach, aj v tejto cítime v básňach nenásilnú prítomnosť filozofického diskurzu, básnické obrazy sa tu prepájajú, splývajú s filozofickým pohľadom, rozkonárená lyrická metaforickosť s filozofickou reflexívnosťou. Tiež môžeme dodať, že v predchádzajúcich zbierkach autorky sme boli zvyknutí na nezriedkavé inovácie, týkajúce sa formálneho hľadiska, ktorými poetka narúšala klasickú syntax a morfologickú stavbu básne, otvárala texty pre viachlasnosť, nedopovedanosť, ambivalentnosť. V novej zbierke, hoci tiež s mnohými „jazykohernými“ vrstvami, akoby experimentátorstvo do istej miery ustúpilo pred koncentráciou na autentické stvárňovanie zložitostí témy, akou je zraniteľnosť túžby po absolútnej identifikácii s (milovaným) druhým, a pritom úsilie o zachovanie vlastnej identity, alebo akou je krehkosť medziľudského (partnerského) puta, ktoré je vystavované nástrahám striehnucim vo vrcholcoch i roklinách každodennosti.
Tiež môžeme skonštatovať, že aj v tejto zbierke ostáva pre autorkinu poetiku príznačný pohyb na jemnej hranici medzi zmyslovo-telesným, emocionálno-intuitívnym a racionálnym, medzi estetickým a anestetickým, rovnako aj pohyb medzi statickými, pevnými a pohyblivými, tekutými aspektmi identity. A nemenej medzi odhaľovaním, obnažovaním sa až „na kosť“, vydávaním sa cez slová napospas nahote, a medzi pokusmi o úniky do dištancu, resp. pokusmi o striedanie (seba)pozorovateľskej pozície (relatívne vonkajškovej) so (seba)prežívajúcou (vnútornou) pozíciou.
Uvažovanie o Tichožitiach by sa však mohlo začať aj premýšľaním o tom, čo znamená prepisovať život do slov, napríklad aj ten svoj, prepisovať seba do textu a následne sa stávať cez písanie niekým iným, takmer nanovo sa rodiť, všetko prežívať, akoby sa znovu dialo, ibaže tentoraz ako súčasť istého metaforického celku, v istom zmysle autonómneho. Mám pocit, že autorka sa v novej zbierke výraznejšou mierou ako inde prikláňa k písaniu ako spôsobu dôverného ohmatávania najmä tých „najtichších“ zákutí žitia, ba ešte viac: ako spôsobu spočinutia v ňom, hĺbkového zjednotenia, čo len dočasného, a dočasne aj reverzibilného.
Moje prvé čitateľské pocity: akoby som spolu s autorkou mohla zaklopať na vstupnú bránu do priestoru tichožitia, zaklopať úžasom a ním aj ako magickým kľúčom otvárať nové horizonty vlastnej existencie, v prípade knižky Repar dvojexistencie, pretože v tichožití sú ponorení obaja: on i ona, tichožitím sa vlní vzájomná láska, zviazanosť vo všetkých dimenziách a podobách, ale stopy v ňom zanechávajú aj sprevádzajúce pochybnosti, úzkosti, zármutky...
Tichožitia predstavujú písanie ako zvláštnu, nezameniteľnú formu introspekcie, ako pokus o sebazrkadlenie a zároveň sebainštalovanie, sebainscenáciu, ako pokus o dvojsmerný pohyb: navonok a zároveň dovnútra: takýmto písaním sa vytvára, ustanovuje niečo, čo píšuci/píšuca na začiatku nepozná detailne, čo však viac alebo menej jasne tuší... písanie tu získava podobu poetického pátrania po tejto predtuche, jej jemného (a nekonečného) ohmatávania.
Alebo podobu zrkadla zobrazujúceho píšucu – pochopiteľne, aj za prítomnosti iných, vpletenú do vzťahovej siete, zrkadla reprodukujúceho rozdvojovanie v spájaní, prelínaní: slovami sa tu uskutočňuje prevteľovanie, zavinovanie sa dovnútra, a zároveň otváranie sa vonkajšku, predovšetkým tomu druhému, prevrstvovanie, prekresľovanie... Takéto, dajme tomu, sčasti autobiografické, sčasti autofiktívne písanie je ako nové (seba)videnie, pohľad, ktorý odokrýva väzby medzi zdanlivo nesúvisiacimi segmentmi žitého, prinášajúc (kreujúc) ich nové usporiadanie a nové zvýznamňovanie. Je to par excellence písanie, ktoré smeruje do vnútra píšucej, poznamenáva ju: po takom sebapísaní sme už kýmsi iným, ako sme boli na začiatku – pred napísaním prvej vety, prvého slova... Naše predtextové Ja je iné ako Ja vnorené do textu, koexistujúce s ním a v ňom, a azda aj naše obrazy o sebe, o iných vrátane tých najbližších, milovaných, obrazy našej lásky k nim a možno tak trochu aj láska sama sa vnorením do textu menia na iné... V tomto zmysle je písanie (prezentujúce sa aj v novej zbierke) skutočným ontotvorným aktom, procesom druhostvorenia: celkom tichého, sotva počuteľného.
Sústredenosť na seba, vlastné vnútro, na (seba)prežívanie sa však u Repar nevylučuje s presahom do vonkajšieho sveta, do jeho prežívania – ako pozorovateľky aj ako spoluúčastníčky, autorkino vyznanie („A znovu cítim, ako vo mne stúpa / nevládnosť. Ako sa priblížil / veľký plač, otriasajúci / telom, existenciou / dejinami -“) naznačuje takéto možné prepojenie medzi parciálnym a univerzálnym, individuálnym, osobitým a globálnym, všeobecným, aktuálnym a historickým.
Knižku tvoria na seba nadväzujúce cykly metaforických textokruhov, ktoré možno vnímať ako výsledok úsilia zaznamenať slovom cyklickosť samotného žitia: návraty, ktoré nie sú iba návratmi, opakovania, ktoré nie sú iba mŕtvymi kópiami. Expozícia si tu vymieňa miesto so zavŕšením drámy, ktorú môžeme pomenovať aj katastrofou, zisťujeme – azda aj s istou úľavou, že v kalendári úžasu možno listovať jedným i druhým smerom –, že určitá miera nestálosti je v ňom permanentne prítomná, pretože o nijakej istote, ako to poetka dobre vie, nemožno vyhlásiť, že je rezervovaná, „nicht reserviert“ – jedinou istotou, pevnosťou, ako vraví, môže byť azda túžba alebo príbeh, ktorý sa prelína so snom. Tak, vo vonkajšom i vnútornom rozkolísaní, sa začína deň, tak sa začína „nežné ohmatávanie jazykom“ nielen tohto dňa, ale celého kalendára, ktorý sme si nažili. Napriek možnosti dvojsmerného listovania sa však čas tichožitia neroztápa v bezčasovosti, naopak, pri preberaní jednotlivých listov sa ohlasuje pocit viacčasovosti, znásobenej temporality – ak nie pre iné, tak len preto, že napísané tichožitie sa odohráva v inej časovej dimenzii ako tichožitie ešte nezviazané slovami. Práve textom ako hádam ničím iným možno oba tieto časy rozpájať i spájať, tak, ako to robí Repar zvláštnou kompozíciou tejto knižky, kde niet absolútneho počiatku ani absolútneho konca, kde niet ostrej hranice medzi pólmi života pokladanými za opozitné: či už ide o zbližovania a vzďaľovania, stretnutia a rozlúčky, staničné kaviarničky a oázy domova, radosti zo znovuspoznávania a bolesti z jeho neukončenosti a nedokonalosti, o ponory do seba a splývanie/rozpájanie s tým druhým, milovaným a milujúcim, o nádychy a výdychy...
Nazdávam sa, že aj takto možno načrtnúť pôdorys lyrického textu Tichožitia, v ktorom autorka rozvíja viaceré autobiografické línie, nevyhýbajúc sa ani intímnym polohám, vzácnym vo svojej jedinečnosti – a zároveň do istej miery univerzálnym, ponoreným do spoločnej ľudskosti.
Skrátená verzia vyšla v denníku Pravda, 2. 2. 2013.