Etela Farkašová: Pútavý príbeh s presahom
Příhodová, Daniela. 2013. Schizofrénia. Bratislava : VSSS.
Daniela Příhodová je autorkou viacerých románov, kratších próz a televíznych scenárov, ktoré sú situované do nedávnej minulosti či súčasnosti a tematizujú viaceré neduhy (napríklad v legislatíve, morálke), odkrývajú deštruktívne pôsobenie šíriaceho sa konzumného životného štýlu v našej spoločnosti. Z jej bohatej tvorby spomeňme aspoň romány z ostatného obdobia: Vianoce s Maximom, Nechajte ma žiť!, Zákon v nás, Svet, ktorý nepoznám, Odliv na ostrove osích hniezd, Rajská záhrada. Napriek rôznym príbehom i typovo odlišným protagonistom a protagonistkám spája spomínané prózy autorkin kritický pohľad na zobrazovanú realitu, a to tak vo sfére privátnej, ako i verejnej. Sú to texty diagnostikujúce nezdravé tendencie spoločenského vývoja v nových podmienkach, kde sa demokracia nezriedkavo zamieňa za nezákonnosť a svojvôľu, z ktorej ťažia tí agresívnejší, bezohľadnejší a na ktorú doplácajú čestnejší a menej priebojnejší ľudia. Autorka na pozadí pestrých epických línií rozkrýva súvislosti medzi „kazovým“ fungovaním, prípadne nefungovaním rôznych spoločenských inštitúcií a amorálnym konaním jednotlivcov, ktorí vedia rafinovane využívať situáciu vo svoj prospech. Bezohľadnú dravosť a agresívne presadzovanie egoistických záujmov, morálne zlyhávanie niektorých ľudí (skupín) Příhodová v nemalej miere pripisuje na vrub práve nedostatočným spoločenským mechanizmom, ktoré by mali eliminovať či aspoň redukovať negatívne tendencie, no ktoré často takto regulatívne a kontrolne nepôsobia, čím vytvárajú priestory pre konanie na hrane právne nepostihnuteľnej, a o to nebezpečnejšej kriminality.
Nie inak je to aj v najnovšom románe Schizofrénia, v ktorom autorka – verná svojej téme i optike – mapuje viaceré morálne zlyhania, a to na pozadí komorného príbehu, v ktorom časť príbuzenstva bohatej staršej vdovy prepadla chorobnej túžbe po mamone a luxusnom živote, čo by im mal zabezpečiť práve tetin majetok. Jedna zo sestier náhle zbohatnutej vdovy spriada úklady, ktorými ju chce – pod pláštikom starostlivosti – pripraviť o časť dedičstva po manželovi, a do svojich zákerných sietí sa usiluje vlákať ďalších spolupáchateľov z radov príbuzenstva. Na tomto základe Příhodová vymodelovala celú škálu vyhranených charakterových typov, ako aj ich reakcií na situáciu, ktorá vznikla v rodine a ktorá sa stala epickým východiskom pre rozvinutie viacerých morálnych konfliktov a spôsobov, akými ich riešia konkrétne románové postavy. Dve krajné typologické polohy autorka predstavila na jednej strane – okrem už spomenutej iniciátorky intríg – v postave pôvabnej, zovňajškom príťažlivej, no naivnej a do seba zahľadenej Miriam, ktorá podľahne zvodným obrazom vysnívaného života a usiluje sa zlákať jeho predstavami aj svojho manžela Rada. Márnosť tohto jej úsilia sa negatívne vpisuje do partnerského vzťahu, Rado, ľahostajný k tetinmu majetku i k víziám „nového“ života, si uvedomuje manželkine charakterové kazy, kritizuje ju, začína sa od nej odcudzovať, no ostáva iba v pozícii pasívneho nesúhlasu, nie je schopný radikálnejšieho činu, ktorým by zvrátil pripravovaný scenár na okradnutie a totálne zmanipulovanie majetnej tety Melánie. Druhým krajným prípadom je Melániin najmladší brat – novinár Alex, ktorý sa ako jediný zo širšieho príbuzenstva rozhodne konať a spolu s manželkou Naďou zastaviť už rozbehnutý kolotoč intríg, do ktorého sú zapojení dokonca aj lekári ošetrujúci už čosi tušiacu obeť rodinného „lúpežného plánu“.
Práve cez postavu Alexa necháva autorka do spleti amorálností preniknúť lúč „svetla“ – rozvážny, čestný novinár Alex, ktorý sa aj vo svojej profesii stretáva s rôznymi druhmi amorálneho konania, razantne vstúpi do nebezpečnej, zdravie a život ohrozujúcej manipulácie s liekmi, a urobí tejto, kriminálom páchnucej, hre koniec, vďaka čomu sa mu napokon podarí ubrániť sestrino (ani atakujúcimi liekmi nenarušené) psychické zdravie. Skutok však aj tak ostane nepotrestaný, postihnutá a ani tí, ktorí sa jej ujali, nemajú dôveru v objektívnu spravodlivosť a neveria v jej reálne dosiahnutie. Dôsledné rozuzlenie prípadu by totiž mohlo zasiahnuť viaceré osoby mimo rodiny, ako aj inštitúcie, ktoré sa navonok prezentujú ako humánne a chrániace spravodlivosť; mohlo by rozvíriť škandál, ktorý by ešte viac narušil už i tak nepokojné dni hlavnej protagonistky.
Příhodová vtiahne čitateľov a čitateľky hneď v úvode románu do príbehu plného napätia, ktorý v ďalších častiach rozvíja, gradujúc pnutia medzi zúčastnenými členmi a členkami širšej rodiny. V úzadí sleduje ich jednotlivé, neraz dosť komplikované osudy, no hlavnú pozornosť venuje širokej škále postojov, ktoré postavy prejavujú v špinavej hre o majetok staršej príbuznej. Do rozohranej hry vstupujú aj ľudia „zvonka“ (lekár, personál v domove dôchodcov, kam príbuzenstvo umiestni majetnú tetu...). Autorka na pozadí rodinného príbehu nazeraného akoby z troch perspektív (pohľadov troch hlavných postáv) vykresľuje niekoľko podôb ťažko zvládnuteľného spoločenského, najmä morálneho marazmu, pričom zavedie čitateľov a čitateľky aj do rôznych sociálnych (ba asociálnych) prostredí.
Román Schizofrénia vypovedá o tom, kam až môže človeka priviesť bezodná honba za majetkom a ako hlboko môže v tejto honbe klesnúť. Ukazuje, ako sa dnes chamtivosť spojená s vybičovaným egoizmom živí víziami „dobrého“, „šťastného“ života (v zmysle nadobudnutia majetku a následne jeho bezstarostného a neobmedzeného užívania), ktoré sa podporujú a šíria v médiách. Román má aj symbolický rozmer, zobrazuje nielen to, ako posadnutosť majetkom, peniazmi, ziskom pôsobí rozkladne na osobnostnú integritu niektorých protagonistov a na ich vzťahy, ale aj to, ako poznačuje spoločenskú atmosféru. Autorka naznačuje isté paralely medzi údajnou diagnózou hlavnej protagonistky a spoločenskou (v istom zmysle tiež schizofrenickou) situáciou, keď sa navonok deklarujú iné princípy a hodnoty ako tie, ktorými spoločnosť reálne žije.
Pútavo napísaná, témou aktuálna, dynamická próza plná dialógov má predpoklady zaujať širšie čitateľské okruhy a nepochybne by bola dobrým východiskom pre inscenáciu.
Pôvodne vyšlo v časopise Slovenské pohľady, č. 2/2014.