Etela Farkašová o feministickej publikácii A Megaphone
Spahr, Juliana – Young, Stephanie. 2011. A Megaphone: Some Enactments, Some Numbers, and Some Essays about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a machine-gun Feminism. Oakland, Philadelphia : ChainLinks.
V knižnej sérii časopisu Chain (založeného v r. 1993) vychádzajú publikácie, ktorých cieľom je upozorňovať na niektoré sociálne (kultúrne, politické...) javy, ktoré sa nedajú začleniť do prísne vymedzených disciplín, pretože prekračujú ich hranice, podobne ako prekračujú aj hranice národných kultúr a spoločenstiev. Vydavateľstvo má nemalé ambície, a to meniť postoje k týmto javom, otvárať nové perspektívy pri ich vnímaní, inak povedané, pôsobiť na myslenie o veciach, ktoré si to zasluhujú, no ktoré bývajú neraz prehliadané. Jednou z publikácií tejto série je zborník A Megaphone: Some Enactments, Some Numbers, and Some Essays about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a machine-gun Feminism, ktorý editorsky a sčasti aj autorsky pripravili Juliana Spahr a Stephanie Young.
Názov publikácie môže vyvolať širšie asociácie týkajúce sa pôvodného významu pojmu megafón, ale pre zasvätených môže znamenať aj odkaz na feministicky orientovanú, v Mexiku pôsobiacu poetickú skupinu Poetas de Megafono. Táto organizuje v kaviarni na periférii Mexica City pravidelné nedeľné čítania poézie, v rámci ktorých sa vytvára akási voľná diskusná tribúna na vopred ohlásené témy súvisiace s poéziou, umením, jeho možnosťami pôsobiť v súčasnom svete ako zbraň (či „protizbraň“) voči niektorým deformáciám súčasnej vyhrotene individualistickej, egocentrickej, patriarchálne založenej spoločnosti. Oba typy asociácií sú opodstatnené. Tým, že editorky publikácie si zvolili „megafón“ ako jej názov, naznačili, že význam publikácie vidia (aj) v rozprúdení živej komunikácie, ktorá sa môže uskutočňovať na periférii národných literárnych diskurzov a ktorou by sa malo vo verejnom priestore dostať viac pozornosti (viac hlasu) jednak témam, jednak skupinám nachádzajúcim sa „na okraji“.
Cieľov má publikácia viac: je to na jednej strane preskúmanie a reflektovanie vzťahu súčasného myslenia o literatúre/umení k feministickým tradíciám, najmä v súvislosti s „druhou vlnou“ feminizmu, sledovanie toho, či a v čom sú tieto tradície aktuálne a potrebné dnes; na druhej strane preskúmanie možností včleniť odkaz týchto tradícií do súčasného literárneho či literárnovedného diskurzu – alebo aj preskúmanie zmien v samotnom feministickom diskurze (napríklad v spôsoboch, akými sa hovorí o problematike pohlavia a rodu). Nemenej je jej cieľom získať pohľad na status spisovateliek v jednotlivých národných literatúrach, ale aj pohľad na ich životné podmienky a podmienky na tvorbu, a to v rôznych častiach sveta, resp. na možnosti zlepšiť tieto podmienky. V publikácii je načrtnuté pozadie vzniku a vývoj projektu, a to v súvislosti s inými aktivitami sústredenými na uvedené otázky (konferencie, semináre, rôzne performancie), dozvieme sa aj o tom, ako sa generovali jednotlivé tematické okruhy a otázky, ako sa tieto na základe diskusií modifikovali.
Jednou z hlavných tém v publikácii je téma reprezentácie žien v národných literatúrach, pričom sa tento problém neredukuje na kvantitatívne aspekty (na štatistické údaje o zastúpení žien v antológiách, edičných plánoch, návrhoch na ocenenie a pod.). V súvislosti s tým je zaujímavé sledovať diskusiu, ktorá vznikla na základe článku Jennifer Ashtonovej Our Bodies, Oue Poems, uverejnenom v r. 2007. Autorka v ňom tvrdí, že podreprezentácia autoriek z kvantitatívneho hľadiska bola v ostatných rokoch korigovaná (na mysli má situáciu v USA) a je neopodstatnené pokračovať v edičných projektoch zameraných len na ženské autorky (dokonca vyslovuje obvinenie, že ide o prejavy esencializmu, ak sa inovatívny charakter písania žien využíva ako argument na presadzovanie takých projektov). Editorská a autorská dvojica Juliana Spahr a Stephanie Young prinášajú v publikácii svoje protiargumenty podložené údajmi, no ich hlavný argument mieri proti princípu redukovať problém len na kvantitatívnu stránku. Obe síce pripúšťajú, že feministická intervencia do poézie (literatúry) bola od 80-tych rokov minulého storočia do istej miery úspešná (reflektujú situáciu v USA) a je možné zaznamenať niektoré zmeny v kvantitatívnej reprezentácii autoriek v rodovo zmiešaných antológiách, najmä experimentálnej, avantgardnej poézie, a dokonca že sa v tomto ohľade čiastočne zmenila aj edičná politika, no zároveň tvrdia, že ešte stále pretrváva medzi rodmi nerovnováha, asymetria vo vydavateľských praktikách či v oceňovaní diel (kuriózne je zistenie podložené faktami, že ženy zväčša získavajú ceny s menšou finančnou dotáciou, resp. prestížou), a aj keď rastie počet žien zastúpených v antológiách, resp. edičných plánoch, celkový charakter literárnej scény, samotnej literatúry je antifeministický (napríklad z hľadiska tematizácie rôznych problémov, spôsobov prístupu k nim; čo by sa dalo vyjadriť aj tak, že literatúra/literárna teória ešte neprekonali dichotomické ponímanie vzťahu medzi rodmi alebo – že ešte stále sa aj v literatúre a literárnej teórii reprodukujú rodové stereotypy (v neprospech reálnych žien, resp. ženskosti, ženského písania...), ktoré sú dokonca podporované a šírené aj niektorými autorkami. Diskusia na túto tému, ktorá je zrejme stále aktuálna a nedoriešená, pokračuje dodnes (svedčia o tom napríklad príspevky uverejnené v tohtoročnom jesennom čísle Chicago Review).
Projekt „megafón“ je koncipovaný ako projekt so širokou medzinárodnou účasťou, zastúpené je v ňom medzi krajinami rôznych kontinentov aj Slovensko (koordinátorkou za SR bola poetka a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar). Celkovo bolo v rámci projektu oslovených 84 autoriek/autorov, z toho 11 slovenských (aby som bola presná, ide o 10 autoriek a jedného autora profesionálne sa orientujúceho na problematiku písania žien z feministických pozícií), ktoré vyjadrili svoje názory na predložené okruhy. Kľúčové z nich boli v časti A Word on Each sformulované do otázok: Čo znamená byť ženou autorkou vo vašej krajine? Aké má žena spisovateľka vo vašej krajine životné podmienky a podmienky pre tvorbu? Ďalšie otázky sa týkali seba/reflexie píšucich z hľadiska ich rodovej identity, resp. špecifickosti ženského písania.
Publikácia prináša na tieto otázky široké spektrum odpovedí, zaujímavé a signifikantné pritom je, že napriek viacerým špecifikám a rozdielom v charaktere jednotlivých národných literatúr a spoločensko-politických usporiadaní, v názoroch odpovedajúcich možno identifikovať viaceré spoločné alebo príbuzné momenty. Popri niekoľkých (skôr zriedkavých) tvrdeniach o tom, že rod v danej súvislosti nezaváži, resp. nehrá významnejšiu rolu, väčšinou hlasov sa potvrdzujú skúsenosti o podreprezentácii žien a ženskej tvorby, ako aj skúsenosti s asymetriou v postavení autorov/autoriek podľa rodovej príslušnosti. Dôležité je, že časť týchto „regionálnych konverzácií“ na tému postavenie žien v literatúre/spoločnosti, ktoré sa podarilo vďaka projektu rozprúdiť, bola publikovaná v origináli – v materinskom jazyku autoriek v domácich literárnych a kultúrnych periodikách či na webových stránkach (u nás to bola séria vyjadrení publikovaná v Knižnej revue, zúčastnili sa v nej Jana Bodnárová, Etela Farkašová, Mária Ferenčuhová, Anna Grusková, Uršuľa Kovalyk, Eva Maliti, Zuzana Mojžišová, Dana Podracká, Derek Rebro, Stanislava Chrobáková Repar, Ivica Ruttkayová, zo zahraničných uvediem aspoň niekoľko mien: Daniela Fischerová, Pavla Frýdlová, Maria Attanasio, Julian T. Brolaski, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Maha Hassan...).
V časti Can We Do Together? dominovala otázka: Je niečo, čo môžeme urobiť spolu pre zlepšenie týchto podmienok, a ak áno, čo by to malo/mohlo byť? a v odpovediach oslovených nachádzame takisto viac-menej podobné námety týkajúce sa toho, ako zlepšiť situáciu žien v literatúre a dospieť k rovnováhe medzi oboma rodmi. V tejto súvislosti sa vyzdvihuje potreba spoločných medzinárodných projektov, či už ide o tematicky vyhranené konferencie, semináre, čítačky, alebo o edičné aktivity (napríklad vydávanie spoločných antológií) smerujúce k posilneniu vzájomného spoznávania, ale aj solidarity medzi spisovateľkami rôznych krajín, k ich väčšej aktivizácii. Na prvý pohľad minimalisticky môže znieť požiadavka „počúvať sa“, zdôrazňujúca, aké dôležité je otvárať sa voči skúsenostiam z iných kultúrnych, sociálnych, politických prostredí, teda „počúvať sa navzájom“; faktom však je, že bez tohto predpokladu by naozaj bolo ťažké rozvíjať neformálnu a účinnú kooperáciu.
V recenzii niet priestoru na podrobnejšie analýzy jednotlivých názorov, ktoré odzneli v rámci série „regionálnych konverzácií“, ani ostatných súčastí publikácie, ostanem teda len pri konštatovaní, že najčastejšie sa vo výpovediach tematizujú – okrem (málo priaznivých) životných a pracovných podmienok autoriek a autorov – vzťahy medzi feminizmom a poéziou (literatúrou) a s tým súvisiace otázky o špecifickosti „ženského písania“, ďalej vzťahy medzi dominantnými hlavnými prúdmi v národných literatúrach a medzi ich avantgardnými tendenciami, ale aj otázky so širším záberom na vzťahy medzi filozofiou, kultúrou, politikou, ekonómiou a históriou. Príznačné je, že teoretické aspekty problému sa tu prelínajú s praktickými a že na všetky vzťahy sa vo väčšine príspevkov nazerá najmä cez kategóriu rodu ako cez analytický nástroj umožňujúci prehĺbenie a obohatenie tradičného pohľadu na dané témy. Bolo by ilúziou navrávať si, že jedným projektom, jednou publikáciou je možné zmeniť stav vecí – či už v rovine teoretickej alebo praktickej –, bez nich by sme sa však vopred vzdávali nádeje na pozitívnu zmenu.
Pôvodne vyšlo v časopise Revue svetovej literatúry, č. 1/2012.