Derek Rebro: Za zdvihnutou oponou
Veselková, Marcela. 2005. Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
Za mdlým a nevýrazným obalom zbierky (pre vydavateľstvo Slovenský spisovateľ je minimálna invenčnosť obalov, žiaľ, typická) sa ukrývajú básne, aké v kontexte slovenskej poézie nevidíme často. Veselková totiž píše o nevydarenej láske bez toho, aby upadla do tematických a výrazových klišé. Jej spoveď odkazujúca (nielen) svojou litanickosťou na amerických beatnikov je, naopak, plná nevšedných obrazov („srdce znie / ako keď sa zvonom čistí vaňa“, s. 19) a presvedčivých veršov („chcem / aby ste si teraz všetci / všetci predstavili / že si váš najbližší najmilovanejší človek / pred vami / podrezáva žily“, s. 57), ktoré vo mne evokujú najlepšie básne Diane di Prima. Tá v podobnom duchu odkazuje : „sprac si ten svoj podrezaný gágor / z môjho noža“. Módna vlna beatnickej poézie síce dávno opadla, no jej pôsobivosť čerpajúca zo života sa v podaní kvalitných veršov dokáže občas vrátiť.
Každá báseň Veselkovej knižky sa venuje tomu istému, a to problému nenaplnenej lásky. S obsesívnou posadnutosťou sa tak „text“ od počiatočného do posledného verša zahrýza do boľavej rany, ktorú v lyrickej subjektke zanechal rozchod. V opisovaní tejto skúsenosti je podľa mňa autorka natoľko presvedčivá a jej básne vyznievajú natoľko autenticky, že si čitateľka či čitateľ pri ich vnímaní možno spomenie na svoje ne/prekonané rozchody („Viem len ako sa cítia ženy počas vojny / sekunda po prebudení z mory / v ktorej si zomrel / bez uvedomenia si toho / že to nebolo naozaj / táto sekunda naskladaná za sebou“, s. 56). Napriek tomu, že autorka neustále balansuje na hrane pátosu, ani raz neupadne do prehnane uslzených veršov. Hrdinka si totiž uvedomuje, že sa dá žiť aj inak, pričom toto zistenie konfrontačne opäť len prehlbuje mrazivé prostredie jej sveta: „kdesi práve kvitnú stromy / otvárajú okná / žujú chlieb“ (s. 44). V zošmyknutí sa do patetickosti jej bráni aj irónia a odstup, ktorý si lyrická hrdinka zachováva napriek bolesti, depresiám a existenciálnej úzkosti, ktoré ju nepretržite sprevádzajú: „čo by som dala za to / keby si teraz mohol ovoňať moje vlasy? / praskli by boľavé cysty hviezd? / vyhorel by aspoň neón v kuchyni?“ (s. 39), alebo: „vezmi si moje vlasy / voňajú ako morská lagúna / proti lupinám“ (s. 30). Jazyk lyrickej hrdinky je často expresívny, drsný, občas vulgárny, no zakaždým uveriteľný a presvedčivý. Cez verše presvitá momentálne síce ukričaná a nahnevaná, no akejkoľvek pózy (aj tej drsnej) zbavená existencia, ktorá sa proste len potrebuje vykričať: „chcela som ísť von / s dokonalými vlasmi / obtiahnutým oblečením / špirálou roztečenou po tvári / dovoliť prvému magorovi / nech ma jebe...“ (s. 58). Texty sú navyše vnútorne usúvzťažnené nielen jednotným tematickým spojivom, ale aj „odsýpajúcim“ rytmom básní, výborne zvládnutou melodickosťou a kompozíciou textu, o čom bude reč neskôr.
Čitateľka či čitateľ sa pri čítaní zbierky nenudí, a to napriek tomu, že v nej nedochádza k výrazným tematickým posunom. Na jednom mieste zbierky sa síce hrdinka na okamih akoby vyrovnala s minulosťou a nabrala silu ísť vpred bez trýznivých myšlienok na „neho“ („a stovkami tisíckami miliónmi / bielych kvetov / pod žiadnym / už svoj hrob nehľadám“, s. 34), no hneď nasledujúca báseň (so symptomatickým názvom Umri Marcela) tento nádejný obrat zmazáva: „nič / len prach / to si / a v tom sa obraciaš“ (s. 35). Aj táto monotónnosť a monotematickosť je paradoxne plusom zbierky, pretože napriek tomu, že by som si osobne síce želal silnejšiu hrdinku, nezávislú od svojho drogovo závislého a labilného partnera, v živote to býva často tak, že napriek snahe o odpútanie sa („zmeniť si identitu / z tej ktorú máme radi obaja / na tú ktorú sa naučím mať rada sama“, s. 43) sa nám to nie vždy podarí: „ako kráčam vzpriamená / na vysokých podpätkoch / a z asfaltu sála horúčava / ako v tričku a nohavičkách / umývam riad od obeda / slzy mi padajú na zaschnuté mäso a ryžu / každý deň ten istý magľajz“ (s. 45). A tak aj týmto získava kniha na svojej autentickosti. Prepojenie s realitou navyše umocňuje uvádzanie mena autorky v priestore samotnej básne: „je vám dobre slečna veselková? / čaká na vás niekto?“ (s. 37).
Veselková teda svojimi veršami prehlbuje tradičný stereotyp slabej ženy neschopnej odpútať sa od nevyhovujúceho partnera, na druhej strane však do svojich básní zahŕňa (nijako sofistikovane, zato v súlade s „papuľnatým“ charakterom zvyšku knižky) aj feministické verše: „stretávam bývalé spolužiačky / nikdy ich neprestane baviť pýtať sa / či mám priateľa / hodnota ženy / je ešte stále funkciou hodnoty jej muža“ (s. 76), prípadne priamo pomenúva násilie páchané na ženách: „z monitora sa na policajta smiala / smutná žena v červenej spodnej bielizni / pohládzala si stehno / tvárila sa že jej to vôbec neprekáža / k ďalšej smutnej žene pošlú hliadku / muž zbil dcéru / hneď sú tam“ (s. 6). Lyrická hrdinka tak síce v sebe nenachádza silu, po ktorej túži s rovnakou naliehavosťou, s akou prežíva svoju bolesť, no jej zdrvujúca výpoveď môže slúžiť aj ako odstrašujúci príklad „lásky“, ktorá sa končí veršami: „máš písmo psychopata / ja nemám nič“ (s. 86).
Veselková vo svojej poézii nepoužíva veľké písmená (ani pri označovaní vlastných mien či názvov). To spolu s takmer úplnou absenciou interpunkčných znamienok spôsobuje, že jej básne vyvolávajú dojem vpred sa rútiacich balvanov, ktoré na seba rýchlou cestou nabaľujú negatívne emócie a pocity bez toho, že by sa ich dokázali zbaviť alebo ich aspoň pretransformovať do hodnotovo menej negatívneho pólu. Čitateľka či čitateľ tak do seba absorbuje báseň za básňou ako film o tom istom, no zároveň s novým pôsobivým obrazom v každom zábere (vizuálne zaujímavá je napríklad báseň Suché lístie padá z čerešne). Autorka totiž repetitívnym variovaním zintenzívňuje tú istú tému bez toho, aby sa jej postupne rozpadla pod prstami. Myslím, že práve v tejto schopnosti uhrančivo vtiahnuť čitateľa a čitateľku do svojho uboleného, no pestrého mikrosveta tkvie čaro jej poézie. Autorkin obrazový inventár v sebe zahŕňa i množstvo „kresťanských“ prvkov (katedrála, ovečka, gotika, anjel...), ktoré vnášajú melanchóliu a smútok do jej inak drsnej výpovede. Výpovede, ktorá k nám napriek zdanlivej verbálnej povrchnosti a výrazovej ľahkosti prehovára inteligentným jazykom premyslenej výpovede (túto premyslenú kompozíciu potvrdzuje napríklad verš „iba dobrí zomierajú mladí“, ktorým Veselková synonymicky zopakuje tretí verš „only the good die young“ v básni Balkónová scéna – táto báseň je zaujímavá aj svojským spracovaním shakespearovskej scény, ktoré môže slúžiť ukážka Veselkovej surového, no o to presvedčivejšieho romantizmu). Len v takejto výpovedi nájdeme paradoxy, ktoré sú vlastne majstrovským potvrdením: „láska je sračka hovoríš / a ja viem že je to pravda / pretože ťa ňou nedokážem ochrániť“ (s. 53).
Zbierka pôsobí aj ako autorkina osobná psychohygiena, ktorá však v tomto prípade neprekáža, pretože neuráža samoúčelnými veršami ani uplakaným pubertálnym naivizmom. Naopak, je prešitá iróniou k svojmu okoliu („míňajú ma ľudia / ktorí si zaslúžia / zákusky v cukrárni u babičky / nakupovanie v samoobsluhe / a nudné dovolenky v taliansku“, s. 9), k bohu („boh sa isto uškŕňal / škrabal sa v rozkroku / takmer padol z pohovky / taká zábava...“, s. 23), i k sebe samotnej („a čierna mačka / ktorej som prebehla cez cestu / mi nevenovala jediný pohľad“, s. 52). Uvedená irónia však neoslabuje účinok básní, ktoré sú, naopak, akejkoľvek relativizácie zbavené a v ktorých sa hrdinka necháva unášať melanchóliou („aj vŕby / ticho / stonajú / keď dorastajú / do píšťal“, s. 62) a bezmocnosťou („vykoľajím zvoniacu električku / budem jačať / len aby som prehlušila hlas / ktorý nie je“, s. 42). Veselkovej hrdinka je totiž na jednej strane z mäsa a kostí, jej prejav je vtedy expresívny, nahnevaný a ukričaný, no keďže básne tejto autorky nešuštia papierom a nepoletujú v zidealizovaných bublinách (ani v tých, ktorými buble bahno depresií), občas sa aj jej lyrická hrdinka stíši, vyčerpane posmutnie a pokorne zamyslí. Táto poézia je ako rovné zrkadlo, preto sa v ňom ľahko spozorujú nielen tí citlivejší.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 7/2006.