Derek Rebro: Sympatická snaha, kontraproduktívny výsledok

11.03.2019 14:59

 

Gluštíková, O. 2017. Atlas biologických žien. Bratislava : Spolok slovenských spisovateľov.

 

Už autorkina debutová zbierka Uložená do stromov (2014) bola tematicky výrazne dotovaná ženskosťou, vo výsledku však predstavovala konvenčnú zbierku reflexívnych, opisných a zážitkových básní, vyznačujúcich sa viacerými debutantskými neduhmi (klišé, prehnaná sentimentálnosť, nízka miera presahu a invencie tak v témach, ako aj spôsobe ich spracovania, to všetko podané prevažne v anachronicky staromilskej atmosfére). V jednom z doslovov sme sa dočítali, že „sa autorka (...) vyrovnáva so svojou rodovou príslušnosťou, s prostou a jedinečnou zvláštnosťou ženy; nerobí to však feministicky hrdinskými výrazovými prostriedkami“.[1] Odhliadnuc od nezmyselného záverečného súslovia, feministickou kniha naozaj nebola, naopak, napriek náznakom, alebo skôr snahe o opak sa verše vyznačovali rodovou stereotypnosťou a redukovaním ženy na telesnosť, emocionalitu či súkromný priestor (kuchyne) – ako ukážem, to všetko sa v inej podobe zopakuje v druhej knihe. Zároveň sme už v debute boli (hoci v menšej miere) svedkami občasného, avšak nešikovného spracovania feministických tém, keď poučený čitateľ či témy znalá recipientka zostane v rozpakoch, pričom tie a tí, ktorým je rodová problematika cudzia, môžu dokonca nájsť reprodukovanie toho, proti čomu (hádam) Gluštíkovej subjektka vystupuje: „zaštrikovať ranu medzi nohami / pokrčeným mužským vlasom // mať tak z chlapa / o modrinu / viac“.[2]

            Gluštíkovej druhá kniha sa motivicky a tematicky ešte väčšmi snaží zapojiť do rodovo subverzívnej poetickej línie. V oficiálnom vydavateľskom avíze sú jej verše charakterizované ako „epické ‚kontextuálne‘ básne (...) [v ktorých] sa dostávame k projekciám, premenám i traumám, od rodových stereotypov k netradičnému vnímaniu (...) Nachádzame tu veľrybie bytosti, kozmonautky, feministky i transexuálky (...) Gluštíkovej Atlas sa usiluje o novú dimenziu vnímania ženstva“.[3] Zbierka je dokonca porovnávaná s Imunitou Márie Ferenčuhovej.[4] Tu hneď predbehnem a dodám, že zatiaľ čo Imunita je premysleným (nie striktne racionálnym a apriórnym) konceptom, tematizujúcim ešte stále tabuizovanú tému smrti, umierania, choroby v rôznom – aj prenesenom – zmysle, ako aj disciplinačné mechanizmy, spoluformujúce naše nielen telesné prežívanie atď., dynamicky prepája intímne s verejným, individuálne s nadindividuálnym a je esteticky pôsobivá aj poetologicky priebojná, Gluštíkovej Atlas biologických žien – až na pár silnejších miest a oproti debutu (spolu s fontom písma v názve) jemne stúpnuvším poetickým kvalitám – prináša nevyrovnanú kolekciu básní, ktoré sa síce dotýkajú aj niektorých zaujímavých tém, no skôr neproblematizujúco, jednorozmerne, a v konečnom dôsledku rodové stereotypy opäť skôr  reprodukujú, pričom s Imunitou ich spája len formálna zhoda, pokiaľ ide o katalóg rôznych životných osudov, konkretizovaných (v Gluštíkovej prípade celým) menom a vekom. (Podobná situácia nastala pri knihách Lucie Bizaretovej, ktoré sa síce snažili afirmatívne zrkadliť neheterosexuálne identity, nakoniec však verše mnohé predsudky skôr potvrdzovali, nehovoriac o ich umelecky podpriemernej kvalite.)

            Za najväčší problém knihy považujem prevažujúce redukovanie ženy na biológiu a telesnosť. Povedané by natoľko nevyniklo, keby sa zbierka (tak na základe vyššie spomínaných indícií, ako aj samotných básní) nepokúšala o rodovo podnetnú poéziu, snažiacu sa vymaniť ženy z patriarchálneho poriadku. Bez tejto ambície by sme jednoducho čítali ďalšiu (až na pár miest) poeticky aj tematicky konvenčnú zbierku zrkadliacu ženu ako telesný a od muža závislý objekt, o ktorej by som nemal potrebu písať. A pritom telesnosť „ženskej“ poézie môže byť zaujímavá, pokiaľ ide o produktívne a subverzívne zapisovanie sa, napríklad v zmysle écriture du corps. V Gluštíkovej básňach sa síce táto téma ozve (príznačne v texte o spisovateľke, prepájajúcom život a tvorbu ako rovnocenné elementy): „čo po nás zostane: // zapisovanie tela“ (s. 9). V kontexte knihy však nielenže nečítame poeticky „vymknuté“,  kristevovsky semiotické či z konvenčného tvarovania básne sa vymykajúce texty, ale sme navyše svedkami iritujúco sa opakujúceho (často nechcene úsmevného) charakterizovania žien cez ich telesnosť: „včera ešte s chlapčenskou / panvou // a dnes: citová výchova / s postavou ako viadukt“ (s. 21); „čosi oťažieva / čosi na spadnutie // maternica / ako prastarý / kameň“ (s. 40); „žlté pančuchy domov / pre moje nerozvinuté / dievčenské telo“ (s. 45). Dokonca aj v rámci rodovej genealógie a príbuzenstiev sa hrdinka opakovane identifikuje s druhými takmer výlučne cez fyziológiu, prehliadajúc iné kvality (čo sa takisto spolupodieľa na v mnohých ohľadoch povrchnom, až naivnom vyznení zbierky): „sme podobné starej mame: / mám rovnaké oči / a Mária má jej nos“ (s. 47); „nepekná po starkej / s malými prsiami po matke / tučná po otcovi“ (s. 58; správne má byť, samozrejme, „prsami“ – žiaľ, nielen pravopisných chýb je v knihe dosť, text na strane 47 je dokonca useknutý, ak nejde o mne neznámy zámer); „už tri desaťročia sledujem svoj rod: / svetlé vlasy / úzke panvy / krivé chrbtice (...) tak kde ste, moje menovkyne: / šelesty, depresie, zubné vady / kde ste, všetky trampoty s rodom“ (s. 48; narážka na knihu Judith Butler vyznieva silene a voluntárne, aj vzhľadom na to, že pre Gluštíkovej verše sú typické skôr trampoty s pohlavím než rodom). V básni Eva (33) o cykloch je zdanlivý náznak rodovej subverzie nakoniec opäť len reprodukovaním obrazu ženy determinovanej svojou telesnosťou: „pohlavie s vlastným ekosystémom (...) zviera / stále nepripravené / čeliť svojmu predurčeniu (...) uväznené / vo vlastnom ekosystéme“ (s. 49). Monotónne redukovanie človeka na fyzické charakteristiky, ktoré je v prípade trans osôb (napríklad báseň Sexuológ o Hane (29)) tobôž vážnym problémom majúcim nielen symbolický dopad, vynikne o to väčšmi, že sa v knihe nachádza (vekovo a povolaním) relatívne pestrá paleta žien (čo je v textoch o vždy inej menovkyni Hane ešte zintenzívnené), z ktorých však takmer každú v autorkinom textovom svete definuje práve telesnosť a biológia. Kniha je tak v konečnom dôsledku (priamo úmerne sympatickej snahe o opak) nešťastnou ukážkou esencializovania ženskosti. Výpovedný je už názov zbierky (Atlas biologických žien, zvýraznil D. R.), ako aj názvy jednotlivých oddielov: O ľudskosti / (Pod vplyvom mäsa) a O rybách a rodoch / (Biologické cykly)). Takisto záverečné verše knihy, vynikajúce pre svoju miestom významnú pozíciu ako o to ťaživejšie: „je niečím definitívnym / po čom už nemôžeš premaľovať to / čo tvoríš a čím si“ (s. 61).

            V zhode s povedaným sú vo veršoch často prítomné odkazy na reprodukčný hormonálny systém, respektíve menštruáciu. Tie sú buď skrytejšie, najmä cez symboliku rýb, mesiaca a vody („svet uložený v podbruší / ostatným rybám rozpovie príbeh / ústami plnými vody (...) je spln“, s. 51), ktorej, trebárs, irigarayovský, komplexnejší potenciál autorka tiež nevyužila (zaujímavejšie túto tému uchopila Ivica Ruttkayová v knihe Vodné znamenia 2, 2015). Rovnako v odkazoch na mytológiu, spojenie žien s prírodou (čítame aj o domácom pôrode) či život „prírodných národov“ autorka namiesto rodovo nepolarizovaného či ekofeministického potenciálu spodobuje ženy ako obete, obetúvané, zachytáva ich najmä cez telesné (reprodukčné) znaky, v akoby nevyhnutnej role matky, v kontexte kuchyne a pod.; pozri básne Z denníka etnografičky (32) – správne „etnografky“ – a Malvet (45) o vnútornostiach.

            Motívy menštruácie sú však uvádzané aj priamo(čiaro). Cieľom možno bola snaha o detabuizáciu ešte stále vytesňovanej témy (až na reklamný priemysel, ktorý ju zobrazuje skreslene, sterilne a prispieva k cenzurovanému pohľadu na ženu, ktorej heteronormatívny androcentrický systém prideľuje hodnotu iba v „čistej podobe“) – aj ako symbolu „nečistého“, priveľmi telesného, ktoré ohrozuje symbolický „mužský“ poriadok, ako o tom hovorí nielen Julia Kristeva (nič z toho Gluštíková nevyužila). Pre svoj častý výskyt, nie vždy funkčnú motivovanosť, respektíve „nezapadanie“ do zvyšného naratívu, ako aj pre nevyvažovanie priebežným transcendovaním telesnosti (ktorého schopnosť tak – ako uvidíme, nie vo všetkých veršoch implicitne – zostáva pripísaná mužom), ako aj pre nešikovný spôsob podania však podobné textové miesta vo svojom celku prekračujú recepčne únosnú mieru, pôsobiac často násilne a najmä umelecky nepresvedčivo: „sa odchádzalo ťažko / z vlasatého bytu a zavlasenej izby: / tu sme menštruovali, spievali v sprche / skákali po matracoch“ (s. 26); „hovoríme o mesačných bremenách / s rozopnutým telom ako kozmonautky (...) z kaluže vlastnej narúžovanej / krvi“ (s. 39); „Monika možno menštruuje / a presviedča Fera / že nie“ (s. 57); „každý mesiac jej mesiac / rozkráda panvu (...) keď odmieta muža // dozrieva tabuizovaná / zrazu je inou / mlčí o tom černice, ríbezle, maliny a šípky / ju opúšťajú / divo / divoko rastúce“ (s. 52; vyhýbanie sa sexu počas menštruácie takisto nie je z pohľadu dnešných feministiek príliš myšlienkovo progresívnou či neutrálneho reprodukovania hodnou myšlienkou; zaujímavejšie ju zrkadlí nejeden kvalitnejší zahraničný seriál – nielen – z produkcie Netflixu).

            Nielen práve citované mlčanie, ale aj iné podoby ženskej pasivity nájdeme v knihe tiež opakovane, čo takisto prispieva k rodovo stereotypnému vykresľovaniu ženy/ženskosti: „tichá je pleť / tichá domácnosť // málo kuchyne je v básňach“ (s. 24). Z dôvodov, ktoré popíšem vzápätí, vyznieva posledný citovaný verš – obávam sa, že opäť nechcene – komicky. Aj v druhej zbierke je totiž žena často zachytávaná v priestore kuchyne, respektíve pri domácich prácach, čím básne opäť reprodukujú typický rodový stereotyp (ženy v súkromnom priestore, oproti mužovi vo verejnom) a napájajú sa na značne staršie básne slovenských poetiek, keď malo takéto zobrazovanie viac-menej oporu v realite, ktorej sa však nejedna odvážnejšia subjektka vzpierala (pozri napríklad básne Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej). Hoci realita nie je ideálna ani dnes, keď popri pretrvávaní starých nerovností vyvstávajú nové a často subtílnejšie, chvíľami ťažšie rozpoznateľné rodovo podmienené nespravodlivosti, predsa len nastal v istých ohľadoch posun, a najmä – namiesto ich reprodukovania je nutné stereotypy narúšať. V druhej dekáde nového milénia, v knihe tohto typu, považujem takého zobrazovanie žien za zarážajúce, a to aj v prípade, ak malo byť hodnotiaco kritické (čo by bolo v tomto prípade skôr prajným výsledkom nadinterpretácie). Akoby sme nežili v časoch dlhodobo prebiehajúcej rodovej dekonštrukcie, ktorá síce nepopiera materiálnu a telesnú zložku identít a našu pozicionalitu v komplexnej sieti (aj internalizovaných) obmedzení a rozpriestranenej moci, predsa len nás relatívne úspešne oslobodzuje z apriórnych a príliš tesných spoločenských brnení, biologických determinácií a vytvára priestor na každodenné mocenské prekódovávanie. Namiesto feministického čítania tradicionalistických textov (zjavne nielen mužov) radšej uplatňujem (logicky nie v tomto prípade) gynokritické čítanie: „o tom, ako som za jednu noc / zo záclon ušila pridlhé / svadobné šaty“ (s. 8); „do útrob sporáka / sa spovedá (...) namiesto chrbta má kuchynské poličky (...) tu býva Hema: / ako skriňa, korenina, / vareška“ (s. 22); „v kuchyni s mamou počúvame“ (s. 16); „a my napospas / svojim dvom telám v kuchyni“ (s. 41); „materstvo ako chodba / do kuchyne“ (s. 50). Ešte aj náznak rozostrenia stereotypov je pohltený prevažujúcim kontextom, v tomto prípade závislosti ženy od muža: „keď v kuchyni krájal: // sedela za jeho chrbtom / ruky klesali pod stôl (...) čoraz bezmocnejšie: // už nebude jeho / lovkyňou, strážkyňou // keď jej muž (...) odíde / ďaleko (...) on preč a ona: nepokrájané mäso / bude sa snažiť / z toho pozbierať“ (s. 42). So stereotypným pertraktovaním telesnosti, ktoré je výdatne dotované mýtom krásy, súvisia aj momenty kozmetických úkonov a starostlivosti o telo: „v kúpeľni zatiahne záves / nanáša vrstvu / umyje – uhladí vlasy / odsúva šampón“ (s. 21).   

            Podobne ako motívy menštruácie pôsobia silene aj miesta, ktoré opäť zrkadlia autorkin dobý úmysel, menej však už jej schopnosť umeleckého transformovania myšlienky do podoby, ktorá by ju tlmočila esteticky zaujímavo a menej okato: „s nohou kratšou o centimeter / s krivou chrbticou kvôli kratšej nohe (...) čo sa stane / ak sa práve o toľko vychýli / celá nebeská mechanika (...) pýtam sa, prečo / by bytosti s celulitídou / nemohli dobývať vesmír“ (s. 11; ako príklad úspešného básnického spracovania hodnotového prepólovania kvalít, ktoré sú hlavným prúdom marginalizované, pozri Brezňanov debut Skúsenosti týchto dní (zvierat), 2017). Zjednodušujúco pôsobí aj nasledujúca pasáž, ktorej vyústenie navyše svedčí o nepochopení feminizmov; tým predsa nejde o vymenenie si mužských a ženských miest v rámci naďalej hierarchických rodových dualít, ale (okrem iného) o zrušenie rodovo podmienených a veľkú časť ľudstva znevýhodňujúcich dichotómií, ako aj o (nielen hodnotové, ale aj ekonomické) prehodnotenie vlastností a činností, automaticky naviazaných na mužskosť a ženskosť: „možno použije sukňu / a utrie stôl – ponorí ruky / do otvorenej [dá sa aj do zatvorenej?] skrine, počas líčenia / nahmatá na tvári dom (...) možno použije báseň / ako podprsenku s vypchávkami  / aby nebola tým, čím by mala byť (...) možno si rituálne / pomaľuje tvár pred každodenným / bojom, presťahovaná na mužské / miesta“ (s. 24).

            Kritizovaná telesnosť sa v knihe ozýva aj v tematicky osviežujúcom zmysle, keď autorka reflektuje LGBTIQ* témy. Vzhľadom na opäť skôr letmý než v odbornej lektúre ukotvený záujem o nastolenú problematiku, aj v tomto prípade síce oceňujem zámer, menej však jeho (obsahovo-formálne) spracovanie. V básni O svätej frustrácii tak napríklad autorka problematiku trans- a intersexuality podáva aj cez naivné myšlienkové skratky či dokonca obrazy zbavujúce subjekt/ku ľudskosti: „jej predchodkyne / boli lekárky, vojačky, snajperky (...) kuchárky // a ona: od detstva netelesná / len trochu antropomorfná / trochu humanoidná (...) umývaná šampónom bez vône / už v detstve odstrihnutý vrkoč (...) myslí na svoje beztvárie / s obavou, že sa stane mužom / ihneď po odložení podprsenky“ (s. 18). Podobne zjednodušujúco, „argumentujúc“ dokonca tzv. prirodzenosťou, a v záverečnom obraze doslova nešťastne vyznievajú verše v básni Genderológ o Hane (38), ktorej názov opäť vypovedá o nedostatočnej znalosti rodovej problematiky: „ženu v jej vnútri zlomilo veľa tajomstiev // čudovala sa všetkému prirodzenému (...) chcela sa rozhodnúť, aké pohlavie bude (...) odmietnuť manželstvo, materstvo a muža (...) nevyrovnaná (....) s tým / že má pošvy ako hríb“ (s. 55).
            Žalostne výpovedné je aj dvojveršie, ktoré (napriek snahe o opak?) vulgárne priamočiaro sprítomňuje prekonanú myšlienkovú dualitu typu „muž/transcendencia – žena/telesnosť“: „myslím, teda som / menštruujem, teda som“ (s. 50; ženy po menopauze, tie, ktoré majú zdravotné problémy, transrodové ženy atď. v ponímaní textovej subjektky ženami pravdepodobne nie sú). Ako karikatúra feminizmu, keď akoby nevieme, či ide o iróniu, alebo konštrukčnú nešikovnosť (takých miest je v knihe viac – pozri, trebárs, stranu 39, kde nie je jasné, či sa hrdinka sťažuje, alebo raduje z faktu, že dnes nemusíme prať v potoku), vyznieva nasledujúca pasáž: „celý džbán až po hrdlo / to je ona“ (s. 22; čakajúca na vyplnenie mužom, dodal by nejeden). V analyzovanej súvislosti dodám, že podobne ako v debute (pozri „sochársku báseň“ raz), aj v druhej knihe sa autorka nevyhla ani ďalšiemu klišé, založenému na objektivizácii ženy: „v rukách mu každý večer vzniká socha / s podivným telom: jej prsia – karfioly / bledé a navždy mramorovo kvitnúce // biela ako technika / šumí pod prstami“ (s. 29; motívy bledosti a bieloby v takomto kontexte takisto nepotrebujú obšírnejší feministický komentár). Ešte aj naoko subverzívne vykreslenie androgýnnej ženskej postavy je v Gluštíkovej podaní – báseň Režisér (31) o filmovej postave – skôr typickou ukážkou stavania ženy do pasívnej polohy cez objektivizujúci „male gaze“[5]: „bytosť s menom Malmo (...) telo: do vody / a do priestoru (...) krátke vlasy / teplé polárne dni // a v nich Malmo, svetlá: / s pehami, so smiechom (...) mám rád jej slnečné, severské / chlapčenstvo“ (s. 44).

            Celkovo zároveň platí, že stereotypný pohľad sa týka aj mužov, ktorí sú takisto zobrazovaní prevažne zjednodušujúco („a mohla som mu to povedať / tak drsne, aby to pochopil“, s. 11), rodovo až archaicky stereotypne („muž v pohybe – stále lovec“, s. 27), či (urážlivo) kvázi humorne: „pri umývačke, pri práčke (...) si prajem / aby boli mojimi družkami: s horúcim hladkým telom / (smalt – pokožka, bunky / srdcia z nerezu)“ (s. 28); „a potom žil s vaňou / ako s veľkou tučnou ženskou (...) vravel / že mal náročný deň v práci // že nech vždy nachystá / vhodnú večeru“ (s. 28).

            Samozrejme, problémom recenzovaného diela nie je len jeho myšlienková nedvižnosť, ale – keďže ide o zbierku poézie – aj jeho (z viacerých citovaných ukážok dostatočne zrejmá a s tematickou rovinou, pochopiteľne, prepojená) nezaujímavá a v negatívnom zmysle slova (pretože ani kontextovo, v rámci súčasnej poézie dynamicky nekomunikujúca) konvenčná poetika a celková nízka umelecká presvedčivosť básní, čo je podporené aj ich klišéovitosťou: „mám tichú báseň / o Matúšových rukách / prešli nimi knihy (...) vyťahujú hudbu z klavíra“ (s. 14; podobne klišéovité je aj pokračovanie textu, tematizujúce hrdinkin strach z lásky a vzťah k poézii). Zástupne uvádzam aj „staromilské“ básne Eva (39) o Petrovi (†60) a Peter (59) poetke, v ktorých okrem pietneho vnímania básnickej tvorby čítame aj insitné „výnimočné outsiderstvo“ lyrickej hrdinky: „netúlaj sa, vieš / aby ťa neodsúdili ľudia / ktorí básňami nežijú / neviem, či pochopia / ako je poézia ďaleko“ (s. 13).

            Na druhej strane, ak som sa na začiatku zmienil o nevyrovnanej kolekcii básní, znamená to, že zbierka má aj silnejšie miesta, pričom platí, že nevyrovnaná je niekedy aj jednotlivá báseň, nielen zbierka vo svojom celku – esteticky príťažlivejšie či myšlienkovo inovatívnejšie časti sú v takých prípadoch (aj hodnotovo) relativizované zvyškom textu. Typickou ukážkou je báseň Gabika (43) Svetlane (38). Tento text mohol byť vydarenou básňou o tlaku okolia a návodoch na „správny život“, ktorých aktuálne pociťovaná dôležitosť je rozpustená v nadindividuálnom kolobehu času, pohlcujúceho už tak krehké existencie, nebyť polopatistického úvodu, ktorý vopred pochováva podmanivý zvyšok. Polopatizmus je autorke celkovo vlastný: „keď si už spal / natrela som si veľmi detailne / zlupovaciu masku na tvár / a po minúte som strhla / všetky tváre tvojej ženy“ (s. 50); „raz sa možno niektorá opýta / ako mohla žiť / bez vlastného miesta, vlastnej izby“ (s. 51); „možno recyklujem dejiny / keď páram babkine šaty / a prešívam ich / na niečo iné // prestrihávam pri tom / dedove stehy (...) možno je toto báseň / o nových – ešte nedotknutých / čerstvo vystrihnutých kosoštvorcoch“ (s. 59; o feministickej dekonštrukcii treba v básni nielen hovoriť, ale ju ňou i vykonávať, ako sa to darí nejednej našej poetke vrátane spomínanej Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ale aj Mily Haugovej, Stanislavy Repar, Nóry Ružičkovej či Márie Ferenčuhovej atď.). Priveľmi priamočiary je i názov básne Renéa Descartesová (41) o bytí.  Kniha pritom začína sľubne a relatívne invenčne, krátkym textom, ktorý tautologicky narúša (vyššie kritizované – opäť sme tak svedkami neproduktívnej bipolárnosti) megalomanské predstavy o poézii: „nikdy sa neprestala čudovať / ako nepatrnou / je každá malá báseň / o človeku“ (s. 7). Vydarená je tiež báseň (s najväčšou pravdepodobnosťou Svetlana) Alexijevič o vojne (68), ktorá je vizuálne pôsobivá, oplýva spoločenským presahom a v ktorej sú inde nadužívané motívy tela a ryby využité zaujímavo a funkčne (čo v tomto prípade platí aj o metóde motivického opakovania, majúceho za následok okrem iného s témou básne obohacujúco korešpondujúci dojem pátosu). Produktívnou je i báseň Martin (33) o jeho žene (29), ktorá na rozdiel od iných autorkiných pokusov o detabuizáciu prínosne spracúva tému depresie v zmysle diagnózy, ktorá sa v poézii, na rozdiel od notoricky známeho bolestínstva, vyskytuje skôr výnimočne. Báseň je aj esteticky hodnotná, keď vizuálne účinne obkresľuje tému a na nás prenáša pocity, ktoré reflektuje. Pokiaľ nie je telesnosť úzko spájaná so ženskosťou, darí sa aj tú autorke využiť vo svoj poetický prospech: „pýtaš sa ma / či sa pľúca môžu dotknúť stavcov / či sa srdce niekedy obtrie o lopatku / či sa aj my dvaja / približujeme“ (s. 60). Báseň Ivana (29) o rezňoch by tiež stála za pozornosť, nebyť jej záverečného oddielu, ktorý je rodovo natoľko retrográdny, že neobstojí ani ako výstraha pred podobným rodinným usporiadaním, tobôž, keď nie je zrejmé, či ide o kritické, alebo neutrálne zachytenie mužsko-ženskej situácie. No a najúspešnejšia je autorka tam, kde sa vyjadruje cez náznaky, pri ktorých nám necháva priestor na recepčné dotvorenie situácie, ktorá môže odkazovať aj na niečo iné. Stalo sa to však len raz, v básni Saša (37) a Lea (23), ktorej pokračovanie sa (gramatickým) rodom nezhoduje s menami v názve, čím sa do textu vnáša ešte väčšia miera funkčného významového rozostrenia, nemusí ísť nutne o neheterosexuálny akt (ako to čítam ja), ústiaci potenciálne (cez obraz uterákov) do coming outu: „sme si večer / ustlali na starých dekách / každý z nás sa umyl zvlášť (...) v spálni sme nechali celý čas / zhasnuté a prvý raz odložili / mokré uteráky tak, aby zanechali / škvrny na obrusoch (...) až kým jeden z nás / tlmene nevykríkol“ (s. 12).   

            Na záver odcitujem ukážku z (milej, no predsa len) agitky O Zuzke (19), ktorá ilustruje, prečo sa mi ako „teplému feministovi“ nepísalo o negatívnych aspektoch dobre myslenej knihy s ľudským potešením: „Laci – gej, / Charlie – trans / Lucy – katolíčka / sedia na gauči (...) kde ľudskosť človeka zlomí“ (s. 20).