Derek Rebro: „Surfovanie medzi vločkami“
Repar, Stanislava. 2011. Tichožitia. Trnava : Edition Ryba.
Stanislava Repar v najnovšej knihe zmenila poetické smerovanie. Kľúčová téma knihy, partnerská láska, síce bola prítomná aj v predošlých zbierkach. Jej spracovanie však väčšmi podliehalo racionálnej kontrole a ochrannému odstupu. Ten je v novej knihe vystriedaný príklonom k relatívne priamočiaremu, nie však jednorozmernému či naivnému sprítomňovaniu zážitkovosti. Reflektovanie rodovej nerovnosti sa tiež ozve len výnimočne (s. 74, 93), hoci kniha nepriamo reflektuje aj túto tému. Výpovedné je narábanie so zdrobneninami: zatiaľ čo predtým boli ironizované, tentoraz odzrkadľujú jemné naladenie hrdinky.
Kniha má podobu drámy, jej kompozícia pozostáva z 5 cyklov (expozícia, kolízia, kríza, peripetie, katastrofa). Už to predznamenáva jej konceptuálny charakter. Ten je indíciou, že hrdinka síce odvážne spodobuje svoje po/city a sprevádza nás serpentínami svojho vzťahu k mužovi, no robí to vedome, v zmysle nepodliehania prepiatym emóciám. Výsledkom sú umelecky presvedčivé a nebanálne básne.
Zuska Kepplová Buchtami švabachom vrátila do hry - v mnohých ohľadoch vyprázdnený - pojem autentickosti. Nová kniha Repar je zas ukážkou, že tradičné atribúty poézie písanej ženami (erotickosť, nežnosť, pátos...) nemusia nutne prehlbovať rodovo stereotypnú a neproduktívnu tradíciu „ženskej poézie“. Ak sú využívané funkčne, resp. sú jedným z prostriedkov, ktorými sa hrdinka zanáša do textu, dokážu sa spolupodieľať na pocitovo silnej a myšlienkovo komplexnej básni.
Výnimočne síce Repar neustrážila tenkú hranicu medzi romanticky vyhroteným či neobťažujúco patetickým povzdychom a banalitou (záver básne na s. 67), prípadne verše pôsobia nechcene komicky (s. 80). V prevažnej väčšine textov však ide o poetologicky a motivicky zvládnuté a recepčne príťažlivé zachytávanie momentov komplikovanej lásky. Práve i jej zložitosť bráni tomu, aby bola spodobená plocho. Navyše, básne sú nielen scénami (často iba zdanlivo) spoločného života, ale aj ich bolestnými reflexiami, v ktorých si hrdinka javy neprikrášľuje.
Nepreklopenie veršov do „slzavého údolia“ je zaručené aj precíznou prácou s jazykovým materiálom. Ten sa najvypuklejšie prejavil v časti „kríza“. Hravou formou, aj pomocou kaligramov, autorka čiastočne relativizuje dramatický dopad disharmónií na hrdinkin osud. Pomocou interpunkcie zas zvýrazňuje ambivalentné, alternatívne možnosti života i textu.
Vyvrcholenie zbierky sa ukáže byť falošným. Záverečný oddiel (katastrofa) totiž tvoria texty z expozície. Kniha teda končí básňou, ktorou sa začala. Cyklus sa uzavrel, dráma jednej (?) lásky sa nevyriešila, ale pokračuje. Je v nej však prítomná nádej: na nový, nielen knižný začiatok.
Pôvodne vyšlo v denníku SME, 27. 4. 2012.