Derek Rebro: „Stávajúca a meniaca sa, no predsa len ona“
Farkašová, Etela. 2013. Na rube plátna. Bratislava : VSSS.
Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová píše permanentne, textovanie je súčasťou jej života, oboje sa prelína. To má za následok tak časté vydania – kvalitatívne vyrovnaných – kníh (poézie, prózy, esejí), ako i tematické a názorové konštanty súvisiace i s jej profesijným a životným príbehom. Ten sa transformuje do fiktívnych textov, autorka má od svojho prežívania racionálny odstup (a to aj pri písané básní), no spojivo medzi viacerými knihami je zjavné a spôsobené práve ich jednotným autorstvom – čo napriek zdaniu banálneho konštatovania nebýva bežné.
Po autofiktívnom spomienkovom románe Pláne približne zapamätaného, ktorý potvrdil (dovtedy skôr tušenú a, samozrejme, čiastočnú) autobiografickosť Farkašovej písania a v ktorom sa jej podarilo – oproti Krištúfekovmu Domu hluchého živšie, komplexnejšie a umelecky presvedčivejšie – zachytiť široký výsek zo „svojho“ života i širšieho spoločensko-politického kontextu, prichádza v recenzovanej knihe so súborom poviedok, presnejšie, textov, nakoľko žánrové hranice sú u tejto autorky prestupné.
Jednotlivé prózy sa síce tematicky líšia a, súdiac podľa ich čiastkového publikovania (Romboid, predošlá kniha), vznikali v rôznych obdobiach. Čítame v nich odlišné príbehy aj osudy. Napriek tomu ich spája (aj s inými knihami) podobný typ postáv (zväčša z umeleckej obce), navracajúca sa túžba po celistvosti, súčasne problematizovanie súdržnej identity, pevného bodu. Povedané je najvypuklejšie viditeľné v poviedke Olívia, možno aj ktosi iný, v ktorej dochádza k až fyzickému „strácaniu sa sebe samej“. Napriek povedanému a autorkinej teoretickej poučenosti sme svedkami opakovanej nedôvery v postštrukturalistické postuláty, teórie o tekutosti identity a pod. S tým súvisí tiež priebežne tematizovaná vernosť sebe, aj pokiaľ ide o svoje filozofické presvedčenie – zaujímavý je motív „chvály stereotypu“ (s. 10). To všetko pri paralelnej empatickej snahe o pochopenie a rešpektovanie druhých a iného.
Abstraktné úvahy sú organicky prepájané s konkrétnymi životnými javmi: opakovane manželstvo a matko-dcérsky vzťah, ktorý je tentoraz vedený najmä smerom k rozprávačkinej dcére. Autorka nikdy nesprostredkúva jednorozmerné ani čisto pozitívne či negatívne postavy. Jej texty sú komplexným, psychologicky prekresleným a občas dokonca funkčne protirečivým myšlienkovým aj príbehovým prúdom. Svoje „deje“ zasadzuje do zložitejších okolností, ktoré ich správanie rôznofarebne nasvecujú, resp. nás vovádza i do (minulých aj morálnych) tieňov, v ktorých sa často vyjavia skryté súvislosti.
Autorka čoraz väčšmi tematizuje starnutie, ktoré predtým priamejšie vystupovalo najmä v súvislosti s hrdinkinou matkou, ale i jej vlastnými chorobami. Kriticky poukazuje na kult mladosti, ktorého živiteľmi sme občas všetci bez ohľadu na vek (V električke). Prípadne dojemne a smutno-smiešne vykresľuje osamelosť starnúcej ženy, ktorá je prehnane oddaná zvieratám (Hodiny lietania). Text je výbornou ukážkou autorkinej schopnosti tesne jazykovo priľnúť k spracúvanej téme. Podarilo sa jej vďaka tomu presvedčivo obkresliť klaustrofobický svet ústrednej hrdinky a preniesť na nás jej pocity „zacyklenej izolovanosti“. Neschopnosť preniknúť „mimo seba“ má za následok občasné správanie sa takmer na hranici spoločenskej akceptovateľnosti, pri čítaní cítime rozpaky i pochopenie súčasne. Týka sa to napr. motívov stanovania v izbe a imitovania lietania uprostred domácich zvierat, ktorú sú však dôležitými metaforami a potvrdzujúco (stan) aj kontrastne (let) zintenzívňujú práve protagonistkinu izolovanosť a neschopnosť opätovného nadobudnutia reálnej ľudskej slobody.
V knihe sa priebežne a jemne prejavuje aj autorkino feministické povedomie, a to nielen v súvislosti s rodovo špecifickým dopadom naznačeného agizmu: „akoby ho ani nebolo; starnúci človek, a najmä žena“ (s. 47). Reflektuje aj témy ako „žena v tieni génia“ či rodový nepomer v umeleckej obci.
Etela Farkašová je autorka, ktorá je relatívne ľahko rozoznateľná nielen v myšlienkovej a tematickej rovine, ale aj poeticky. Má svoj typický rukopis, ktorému zostáva verná a ktorý každou novou knihou vybrusuje. Pochopiteľne, štylisticky, verbálne a náladovo svoje písanie prispôsobuje aktuálnej textovej situácii, atmosfére, psychickému rozpoloženiu rozprávačky či tej-ktorej postavy. Odhliadnuc od toho však zakaždým ponúka svoje fraktálové textokruhy, prózy so silnou a kultivovanou atmosférou, zložené z dlhých súvetí, v ktorých sa funkčne prelínajú rôzne časové vrstvy, návratné motívy s aktuálnymi pozorovaniami, rozhovormi, vnútornými monológmi.
Autorka má šťastie nielen na výtvarnú spoluprácu: Kvetoslava Fulierová dlhodobo a (vzájomne) obohacujúco sprevádza jej knihy. Rovnako redakčne sú jej texty kvalitne ošetrené, a to nielen v zmysle gramatickej správnosti. Je totiž takmer vzácnosťou, keď redaktor/ka nepretláča svoju predstavu o jedinej správnej štylistike, plynutí či rytme textu, ale chápe svoju úlohu – čo najprecíznejšie zintenzívniť autorský/textový zámer. Vďaka tomu sa potom ako čitatelia a čitateľky môžeme vnárať do Farkašovej zložitejšej verzie reality, vyžadujúcej si našu empatiu aj čas.
Verím, že budúcoročná porota Anasoft litery bude ochotná a schopná poskytnúť adekvátnu spätnú väzbu autorke, akých je u nás minimálne.
Skrátená verzia vyšla v dvojtýždenníku Knižná revue, č. 1/2014.