Derek Rebro: Spojenie ženská literatúra nemusí urážať
Kovalyk, Uršuľa. 2013. Krasojazdkyňa. Bratislava : Divadlo bez domova.
Každá z próz Uršule Kovalyk predstavovala výrazný a nielen vďaka feministickej prizme výnimočný hlas v našej literatúre. Nie inak je to s jej najnovšou novelou Krasojazdkyňa, ktorú tvorivo sprevádzajú ilustrácie (takisto i z feministického pohľadu zaujímavej) umelkyne Lucie Dovičákovej.
Najmä autorkina prvá kniha bola prijímaná okrem kladných hodnotení a sporadických výčitiek smerom k tvarovej či verbálnej rovine textov aj s argumentačnými rozpakmi. Tie boli vyvolané najmä relatívne silnou mužsko-ženskou stratifikáciou (rozhodne nielen) autorkinej verzie reality. Rodovo príznakový pohľad mal však v podaní Kovalyk svoje opodstatnenie, resp. bol zapájaný prevažne funkčne a, našťastie, úplne sa nevytratil ani z ostatnej prózy. Autorka si je naďalej vedomá androcentrických schém, ktoré majú znevýhodňujúci dopad najmä na ženy, a tak napr. tematizuje rozdielne vnímanie detskej agresivity u dievčat a chlapcov (s. 27 – 28), prípadne nám prostredníctvom (aj fyzicky) nestereotypných ženských postáv rafinovane stúpa na otlaky našich – i mýtom krásy a heteronormatívnymi mechanizmami formovaných – predstáv o vhodnom výzore či štandardnom správaní sa (nôž ako nielen prenesený symbol ženskej sily). Kovalyk ako jedna z mála prospešne vypĺňa biele miesto v slovenskom literárnom kontexte, ktoré sa vedomého zapájania rodu do tvorby, ako i rodovo citlivej reflexie bojí dodnes, resp. jej často ani nie sme schopní.
Každou ďalšou knihou autorka jednak vybrusovala svoju poetiku, jednak obrusovala ostré hrany mužsko-ženskej duality. Súčasne čoraz väčšmi presúvala pozornosť na ženský svet – pri súbežnom redukovaní jeho explicitnejšieho vzťahovania sa k tomu mužskému. Ten ani z aktuálneho diela úplne nevymizol, len je tematizovaný implicitnejšie a menej hlasno. I recenzovaná kniha je teda neprekvapivo výrazne ženskou prózou – dokazujúcou, že spojenie ženská literatúra v žiadnom prípade nemusí niesť pejoratívny nádych.
Autorke sa darí vtiahnuť nás do deja hneď úvodnou scénou, ktorá je napínavá, drsná a poetická súčasne a ktorú, rovnako ako vyústenie novely súvisiace s úvodom, nebudem z logických dôvodov konkretizovať. Jadro textu tvoria spomienky na hrdinkino detstvo a mladosť, prežité prevažne na prelome 80. a 90. rokov na východe Slovenska. Kovalyk dokázala danú dobu zachytiť akoby mimochodom, nesústredila sa primárne na jej vykreslenie, jednoducho napísala silný príbeh („hľadajúceho sa“) dievčaťa, ktorý sa odohrával „vtedy a tam“. Práve vďaka tomu pôsobí text autenticky, čo je prehĺbené aj konkrétnymi reáliami, zvykmi či alternatívnejšími postavami a „rekvizitami“, ktoré majú zvýrazniť jedinečnosť postáv (nonkonformný chlapec, neskôr narkoman, fajčenie v mladom veku, hudba Dead Can Dance či Pink Floyd atď.). Próza je však zbavená póz, ktoré pri tematizovanú „toho, čo zažili viacerí“ hrozia a ktoré chvíľami sprevádzajú niektoré (v rámci svojho textového zámeru prevažne kvalitné) texty Lucie Piussi. Oceňujem i to, že autorka sa dokázala pozrieť na predprevratové obdobie kriticky, no bez toho, aby pritom musela vylamovať moralizátorské perá s iba čiernou či bielou výplňou, prípadne aby do prózy neorganicky zapájala príkro hodnotiace pasáže na základe počutého či z pohodlných morálnych výšok dneška (ako je to napr. v Púčekovom – v istom zmysle sľubnom – debute Kameň na kameni či schematickej a povrchnej próze Roberta Kačeňáka Láska v čase moru). Takisto sa zaobišla bez glorifikovania obdobia, ktoré prevažne desivý pokus o komunizmus vystriedalo. Naopak, kniha rovnako ostro nasvecuje (pseudo)hodnoty dneška. Trochu prvoplánovo síce vyznieva paralela medzi „komunizmom“ a „fašizmom“ (s. 93 – 94), je však zrelativizovaná snovým nádychom aj zakotvenosťou v historickej realite.
Ťažnou silou knihy, resp. jej podstatným plánom, je sprítomnenie vnútorného sveta hlavnej hrdinky, pohybujúcej sa na pomedzí sna a reality. Kovalyk má výrazný pozorovací talent a schopnosť nazretia pod povrch, akokoľvek klišéovito to znie. Podstatnejšie je, že sa klišéovitým pasážam takmer vyhla autorka. Oproti predošlej knihe ubudlo obrazných spojení, prívlastkov a verbálnych ozvláštnení, ktoré pre svoju nahustenosť pôsobili chvíľami nadbytočne a rušivo, hoci ako také boli často pôsobivé. V novej knihe tak nájdeme síce aj gýčovité pasáže: „Slnko lenivo padalo za obzor. Zafarbilo oblohu na oranžovo.“ (s. 55). Pritom ten istý výjav autorka dokáže podať aj invenčne: „Obrovské červené slnko zapadalo (...) Ako dlaň. Mala som pocit, že sa ponára do suchej zeme a roztápa ju na karamel.“ (s. 81). Častejšie však čítame umelecky zvládnutý dialóg dvoch poetologických rovín. Na jednej strane máme dočinenia s realisticky spodobeným dejom, ktorý je významovo nabitý aj sám osebe a ktorý autorka obkresľuje i úsečnými vetami či funkčne (opäť skôr striedmejšie) dávkovanými vulgarizmami (napr. z úst hrdinkinej babky). Na druhej strane vnímame pôsobivé vizuálne výseky, ktoré sú súčasťou tej istej reality: „Z hrnca trčali slepačie nohy. Pripomínali mi akvabely elegantne plávajúce medzi kúskami zeleniny.“ (s. 17). Táto „súbežná vrstva reality“ sa najvýraznejšie prejavuje v protagonistkinej schopnosti vidieť v ľuďoch akési vnútorné postavy (stará indiánka, indická princezná, bojovníčka, prípadne „prázdno“). Nejde tu však ani tak o metaforické pozdvihnutie všednosti či o alternatívnu súčasť reality, ale o to, že hrdinka má ostro vyvinutý zmysel pre to, aby videla v ľuďoch tzv. pravé ja. Okrem iného sa jej vďaka tomu darí takmer vyhnúť naivite a sklamaným očakávaniam. Na jej zrelosti má podiel aj okolie, v ktorom vyrastá a ktoré je poznačené najmä prítomnosťou žien a takmer úplnou absenciou mužov. Tí tvoria skôr pozadie, hoci hlavne negatívne dotované – rodovo citlivý rozmer knihy nachádza svoje uplatnenie práve i tu: hrdinkin otec rodinu opustil, matka si domov vodí skôr sexuálnych milencov, kamarátkin otec dcéru týra a samotná hrdinka je takmer znásilnená. Pokope to môže vyznieť schematicky, v knihe sú však pomenované situácie dávkované postupne a nerušivo, ako spomienka na to, čo bolo a čo by bolo umelé prikrášľovať, resp. čo zároveň opäť zrkadlí (nielen) autorkinu verziu reality.
Tak priebeh, ako aj vyústenie životných peripetií hrdiniek môžeme sotva nazvať šťastnými – opäť nebudem konkretizovať, aby som čitateľov a čitateľky nepripravil o prekvapenia, poviem len, že akokoľvek silné putá sú medzi jednotlivými postavami vytvorené, z rôznych dôvodov sú nakoniec spretŕhané. Kniha je triezvou správou o živote, ktorého drsná všednosť je prehlbovaná aj jeho kontrastne magickým a z dnešného pohľadu melancholickým obkreslením. Príznačný je v tejto súvislosti jeden z ústredných motívov knihy, ktorý jej dal aj pomenovanie. Práve (kraso)jazda na koni totiž predstavuje ochranný ostrov oproti okolitej šedivosti (i danej doby). Pravidelné tréningy na koni – pre svoje (až rituálne) opakovanie – vnášajú harmonický závan do inak skôr disharmonického života hrdinky. Ich výsledky v podobe pevného tela a súťažných úspechov zas formujú protagonistkino sebavedomie. V zhode s mnohorozmerným charakterom diela (a života) však ani táto záruka netrvá večne, resp. je priebežne problematizovaná.
K (aj rodovej) komplexnosti prózy prispieva aj to, že ženy v nej nie sú zachytené iba v pozitívnom duchu či prvoplánovo, napr. ako jednorozmerné obete mužských postáv, ale najmä ako individuality uprostred (rodovo rozdielnych) životných okolností a ovplyvňované i svojimi charakterovými črtami. Ostatne, jedna z najvýraznejšie negatívnych postáv v knihe je žena. Autorka síce zachytáva vzhliadanie mladej hrdinky k „ženskému svetu“, ktorý v knihe stelesňujú najmä jej babka a tety a ktorého pozitívne vnímanie súvisí aj so starosvetským, rozhodne však nie výsostne idylickým nádychom, aký ich zahaľuje. Na druhej strane sprítomňuje tragikomické situácie v súvislosti s tzv. ženskými kolektívmi, a to vrátane intríg.
Nezabudnuteľnou, pokiaľ ide o „smiech cez slzy“, je pre mňa scéna s menštruačnou vložkou, putujúcou po hrdinkinom tele počas exhibície na koni: „Pri cviku veľký mlyn sa vložka medzi nohami zbláznila. (...) Posúvala sa čoraz vyššie, vyliezla z nohavičiek, trenírok a plazila sa po chrbte. Ako hnusná nacucaná pijavica. (...) Stála som bezmocne vedľa Matildy. Krvavá vložka trčala pod tričkom až kdesi pri krku.“ (s. 82).
Hrdinka kriticky (hoci s rešpektom a pochopením) nazerá i na svoju matku, voči ktorej sa (aj pubertálne) vyčleňuje – nie však odčleňuje. Matko-dcérsky vzťah je dôležitým plánom knihy a podieľa sa na jej silne reflektovanej rodovej genealógii, a to tak vertikálnej (babka – tety – matka – dcéra), ako aj horizontálnej (silný vzťah medzi dvoma priateľkami). Hrdinka chvíľu až fyzicky žiarli na matkiných milencov, závidí im dovtedy jej patriace matkine prsia. Autorka vo všetkých svojich knihách detabuizuje sexualitu, resp. zapája telesnosť ako prirodzenú súčasť života. Podobne sníma nedotknuteľnú, resp. dištančnú masku z individuálnej smrti. Tá je vnímaná hoci ako smutná, každopádne prirodzená súčasť života, ktorej sa autorka prostredníctvom svojich postáv i fyzicky dotýka. V recenzovanej knihe čítame, trebárs, o drsnom zoznámení sa detskej hrdinky s mužským údom: „Nahá mama držala v ruke bradáčovu fialovú klobásu a kládla si ju medzi nohy“ (s. 36). Pri opise hrdinkiných tiet zas Kovalyk zapája pôsobivé a nie nutne v sexuálnom zmysle homoerotické obrazy, ktoré korešpondujú s hrdinkiným „prikrášľovaním“ reality, resp. s naznačeným odhaľovaním jej „pravej podstaty“. Ide totiž o postavy, ktoré protagonistka vníma síce s „chybami“ a maniermi, spolupodieľajúcimi sa na ich ľudskosti, no hlavne obdivne: „V slabom svetle (...) som uvidela tri nahé ženy. V obrovskej posteli. Maznali sa a hladili dlhými zapletenými vrkočmi. V úplnom tichu som počula chrápať babču. Ženy si prstami ohmatávali krk a kľúčne kosti. Bozkávali si stehná, bielymi rukami nadvihovali pevné prsia. Jemne, ale s vášňou.“ (s. 22). Ako naznačuje zapojenie „chrápajúcej babky“ do inak priam selankovitého výjavu a ako je zrejmé aj z pokračovania scény pri raňajkách, ktoré tu necitujem, Kovalyk nikdy nemodeluje svoj text jednorozmerne. Naopak, ako som už naznačil, ten je vystavaný z viacerých súbežných vrstiev, a to tak tematicky, ako aj poetologicky. Pôsobivá a v telesnom i rodovom zmysle príznačná je aj dokonale zapamätaná spomienka na matkin pôrod (seba). Telesná a silno ženská rovina prózy by sa dala zaujímavo interpretovať aj cez prizmu teórie écriture du corps či cez postlacanovské psychoanalytické teórie a pod. – na to však kritika neponúka dostatočný priestor.
Kniha by si, žiaľ, zaslúžila pozornejšiu redakciu. Okrem pravopisných chýb vrátane „pošramotenej diakritiky“ by tak v texte napr. nedošlo k niekoľkým „dramaturgickým“ kolapsom, ako je napr. splývanie rôznych pásiem rozprávania. Zatiaľ čo z úst detskej hrdinky sú niektoré výrazy uveriteľné, v pásme rozprávačky, ktorá na dané obdobie spomína, pôsobia rušivo: „Konečne sa ku mne niekto správal inak, než k zasranému decku“ (s. 49), prípadne: „Blížili sa prázdniny. (...) Učky uzatvárali známky...“ (s. 55). Podobne zamrzí chybná priama reč tam, kde ide o vnútorný monológ („‚Á, blbá nálada,‘ pomyslela som si“, s. 109) či zmätok v časoch, konkrétne, prítomný je použitý namiesto minulého: „Pokračovala som v drhnutí chladničky. ‚Mami, veď mám už šestnásť!‘ zavrčala som zlostne. Neznášam, keď zo mňa robí malé decko. Mama si znova odpila z vína.“ (s. 111; zakaždým zvýraznil D. R.). To sú však drobnosti, ktoré by ľahko vychytala skúsenejšia redaktorská ruka. O knihe potom platí hlavne to, že ak ju čítame pozorne a nenecháme sa unášať iba jej pôsobivým a k rýchlemu čítaniu pobádajúcim prvým plánom, dostane sa nám tak umeleckého, ako aj myšlienkovo nasýteného zážitku, ktorý nie je rušený ani zjednodušeniami, ani striktnými hierarchickými dualitami vrátane tých rodových.
Skrátená verzia vyšla v časopise RAK, č. 12/2013.