Derek Rebro: „Príprava na zimu nie je tradícia, ale inštinkt“
Lleshanaku, Luljeta. 2017. Pondelok v siedmich dňoch. Bratislava : Drewo a srd – Vlna. Preložila Lucia Duero.
Osud u nás málo známej albánskej poetky L. Lleshanaku raz možno bude sfilmovaný, natoľko spletitý, okolnosťami diktátorského režimu determinovaný a dramatický je; o emancipačnom happy ende jednotlivkyne, ktorú tragické rodinné a politicko-spoločenské okolnosti nezlomili, ani nehovoriac. Kto má záujem, konkrétne podrobnosti naznačených súvislostí nájde v predslove recenzovanej knihy, najmä však na internete. Rovnako zaujímavé sú, našťastie, samotné básne – do veľkej miery priznane autobiografické.
Svoje písanie charakterizuje autorka relatívne priamočiaro ako snahu „jednoducho zaznamenať niečo z toho, čo som videla, počula a cítila. Nechávam hlasy troch generácií Albáncov, ktorí možno nahlas mysleli, no prehovoriť nemohli, prenikať cezo mňa (...) vec hovorí sama za seba“ (s. 89). Mnohé básne sú naozaj zaznamenaním okolitej reality (detstva) a (blízkych aj cudzích) ľudí v nej, ako si ju lyrická subjektka vybavuje v spomienkach. Málokedy však ide o strohý opis, vecný záznam, resp. aj básne, ktoré sú najvýraznejšie vystavané na popisnejších pasážach, sú rozrušované vizuálne silnými („Dieťa chodiace poza školu (...) Na zem nakreslí veľký zaprášený kruh. / Vyzerá ako kus zúboženého mäsa, / z ktorého práve odstránili nádor“, s. 15) a invenčnými pasážami: „Umierajú jeden po druhom; / hádzať na nich hrudy zeme zovšednelo / ako osáľanie jedla“ (s. 30). Texty sa vyznačujú nepredvídateľným smerovaním, len málokedy vieme, kam nás zavedú. O prekvapivé pointy pritom autorke nejde, skôr sa aj sama necháva unášať textovým (myšlienkovým) prúdom, ktorý následne upravuje: „Nie je to matematika, / skôr hrebene. Hrebene krotiace vzburu akýchkoľvek vlasov / po divom flirte pred zrkadlom“ (s. 30).
Básne by sa dali rozdeliť do viacerých tematických okruhov: okrem iného ide o spomienkové texty, zasadené do existenčne náročných podmienok detstva a mladosti; vzťahové básne (z ktorých mnohé považujem za umelecky najzvládnutejšie) a priamejšie (s. 29) či skrytejšie (b. Na mieste bez mena) sa politiky dotýkajúce texty, pričom ani raz autorka tak minulé, ako súčasné politicko-spoločenské okolnosti nepertraktuje zjednodušujúco. Samozrejme, vymenované okruhy nie sú striktne oddelené a občas sa prelínajú v rámci jednej básne, aj vďaka čomu angažovaná či spoločenská rovina nie je spracovaná tézovito, ale je vyživovaná (často doslova) telom (aj) hrdinky, čoho výsledkom sú umelecky presvedčivé výstupy.
Jednou z výrazných tém knihy je vzťah k tradícii – a to nielen rodinnej. (Lyrická subjektka v tomto chvíľami pripomína – iným spôsobom, no tiež sa „odroďujúcu“ – hrdinku niektorých básní L. Vadkerti-Gavorníkovej.) Opakovane sa v rámci rodinnej genealógie vzťahuje (netradične) k mužom, nie však výlučne afirmatívne. Výpovedná je báseň Vertikálne reality, v ktorej zaznie odpor hrdinky voči rodovému (v kontexte knihy platí, že aj rodovo stereotypnému) predurčeniu: „Tri tiene [otec, starý otec a prastarý otec] sa nado mnou vynárajú ako hora – / hovoria mi, čo robiť / a čo nerobiť. // Počul si ma povedať ‚dobré ráno‘, / no bol to slon búšiaci na klavír / alebo rozchádzajúce sa švy v otcovej bunde“ (s. 51). Vzdor hrdinky je síce v citovanej ukážke vyjadrený jasne, no len v jej mysli, navonok, a to vo viacerých básňach, resp. v realite, ktorú zrkadlia, prebieha správanie žien a mužov v medziach vymedzených patriarchálnym poriadkom. Subverzívne v takýchto prípadoch teda nie je konanie, ktoré by sa vzpieralo androcentrickému systému, ale nepriamo aspoň textové zachytenie rodovo vymedzenej reality, hovoriace (aj výstražne) za seba: „To on rozhodne, / či zo mňa bude tehla v stene / alebo skala v stodole. / Ruka, ktorou ma udrie / je návod prečítaný len raz“ (s. 20); „Každú nedeľu perú štyri ženy bielizeň. / Plieskajú košele svojich mužov o skaly“ (s. 35); „Tunajšie dievčatá sa vydávajú za cudzincov a odchádzajú (...) chlapci si prinášajú nevesty (...) obrábajú kopy trávy i sena v stodole a rodia prorokov“ (s. 32).
Knihou opakovane prebleskujú – ironické či inak sa voči tzv. prirodzenému poriadku vymedzujúce – komentáre textovej subjektky. Napr. posledná citovaná báseň pokračuje: „Prepáčte, chcela som povedať, ‚len jeden bude prorokom‘. / Ostatní strávia život hádzaním kameňov / (aj to je súčasť proroctva)“ (s. 32; rodovo zaujímavé je aj pokračovanie, tematizujúce cudzoložstvo a ústiace do stručne, no produktívne rozvíjaného odkazu na knihu Anna Karenina, čo je na s. 87 korešpondujúco doplnené zmienkou o Madame Bovary). Za zmienku v naznačených súvislostiach stojí aj nasledujúca pasáž: „Taký bol môj prastarý otec / a taký bol môj starý otec i môj otec. / Možnože, keby som bola synom, tiež by som bola taká, / zízajúc na bezcenného otca / (‚Aká hanba!‘ povedala by som). / ‚Ako ďaleko mám ísť?‘ syn by sa spýtal len raz. / ‚Až pokým sa sám sebe stratíš z dohľadu.‘“ (s. 19; podobne – už nie skryto, cez potenciálne roly, ale priamo za seba – sa od spôsobu žitia, tentoraz starého otca, hrdinka dištancuje v básni Človek bez zeme).
Problém vymaňovania sa z „rodovej predurčenosti“ sa napokon s rôznou mierou explicitnosti tematizuje v mnohých básňach: „Tie, ktoré spadli do mäkka, boli zabudnuté. / Tie, ktoré spadli na cement, / prežili“ (s. 17); „Moja mama (...) prilepená na stoličke ako tmel v rohu okna / každý rok jasnejšie určená (...) Pudovo pozná umenie podmanenia. / Snaží sa ho naučiť mňa / i moju sestru. / Sme tri matriošky (...) Ja som posledná – / tá, ktorá sa nedá otvoriť“ (s. 31). Odzbrojujúco výpovedná je pasáž: „ako muž s hlavou položenou v ženskom lone, / žena, ktorá ho nožnicami / spraví zraniteľnejším než kedykoľvek predtým“ (s. 21 – 22).
Kniha vo svojom celku, tobôž po opakovaných čítaniach, napriek priehrštiu rodovo očakávaných vymedzení vyjavuje rôzne podoby ženskosti („Keď sem prišla moja stará mama ako nevesta / s ničím iným iba so svojím dobrým menom, / v dome nebolo ničoho (...) musela postaviť celé mesto, / aby našla pár ramien k hlave“, s. 17; pozri aj odolnú postavu trúchliacej matky v ôsmej časti úvodnej básne), ale aj mužskosti. Drsná dobová realita sa totiž podpisuje aj na živote mužských postáv, ktoré sú síce zobrazované tiež najmä v očakávanej podobe („Z hlavy stola si hlava rodiny“, s. 55), ale aj rodovo nestereotypne, ako (podmienkami ubití?) pasívni jedinci: „Muži (...) kráčajú (...) na ceste nikam“ (s. 15); „Môj otec, jeho otec a predtým tamtoho otec / sa nepokúšajú nič zmeniť / a ani neodmietajú nič zmeniť“ (s. 52). Podobne je vykreslený hrdinkin partner: „on, ležiaci na svojej strane, / hlina, ktorú možno tvarovať nekonečnými spôsobmi“ (s. 53). V tomto prípade však ide o nevyčleňujúce sa konštatovanie, čo je zrejmé tak vzhľadom na pokračovanie básne, ako aj iné „partnerské texty“, ktoré nesentimentálne zachytávajú meniacu sa vzťahovú dynamiku (vrátane nevery: s. 68). Za jednu z najsilnejších básní v knihe považujem práve tú o láske (s. 37). Triezvo hrdinka vníma aj život ako taký, na minulé aj súčasné prekážky reaguje odhodlane („ako špinavé prostitútkine nohavičky / ani ja si nezvykám na smútok“, s. 23), neromantizujúco nazerá aj na vzťah matiek a dcér (s. 74) či starnutie (s. 76 – 77) a posun od euforických čias plných očakávaní k rutinnej každodennosti (b. Koniec leta a Rozprávanie v tretej osobe). S tým korešponduje aj jej (z môjho pohľadu oslobodzujúci a životu tu a teraz komplexnosť priznávajúci) pohľad na „metafyzické otázky“: „Neexistuje osud, len zákony biológie, / rybí šplech vo vode, / dych borovice v horách“ (s. 61).
Hrdinka sa vymaňuje tiež z prísnych národnostných/hraničných obmedzení („Moje telo, / abstraktnejšie než kedykoľvek predtým, je krajinou bez hymny“, s. 22) a jej postoj k „rodnej“ krajine je síce láskavý, no vedomý si vážnych problémov: „krajinou na pokraji smrti, ktorej sa dotýkam, / ako sa matka perami dotýka čela dieťaťa / s vysokou horúčkou“ (s. 22), prípadne: „Ja som iná; som človek bez zeme“ (s. 40).
Žiaľ, občas sa autorka nevyhla (sčasti sa pritom snažiac o opak) zovšeobecňujúcemu reprodukovaniu rodových stereotypov, na čo má jej hrdinka, samozrejme, právo (podobne ako „hrdina“ Bendzákovej knihy Samota je moja staršia sestra, ktorá u nás nedávno vzbudila „diskusiu“, vyjavujúcu neposunutie sa v adekvátnom uchopení rodovo orientovaného čítania – tomu, samozrejme, nejde o prikazovanie, ako písať, ale, naopak, aj o dôslednú slobodu vyznávajúce dekonštruovanie myšlienkových odkazov, prikláňajúcich sa ku generalizujúcim imperatívom, ako žiť) a neuberá to automaticky z umeleckej presvedčivosti jej básní, no ako feminista myšlienkový rozmer podobných pasáží, aj z naznačených dôvodov, isteže nemôžem oceniť. Tobôž, keď umenie realitu nielen zrkadlí, ale i spoluvytvára: pozri najmä básne Nie je čas na a Muži.
Keď už som pri problémovejších aspektoch inak umelecky kvalitnej a semioticky komplexnej knihy, zmienim sa ešte o pár jej tvarových nedostatkoch (zapríčinených možno prekladom – na druhej strane, za prevedenie autorkiných veršov do španielčiny získala L. Duero cenu). Ako som už naznačil, autorka má schopnosť tvoriť pôsobivé metafory a nevídané obrazné uzly, no možno sama si tejto vlastnosti vedomá, občas sa neustráži a pokračuje v ich rozvíjaní aj tam, kde by useknutie danej časti prospelo básni tak z estetického hľadiska, ako aj z recepčného pohľadu, ktorému by zostalo viac priestoru na dotvorenie. Povedané vystúpi na povrch najmä po prečítaní celej knihy, keď sa počet obrazných miest uvádzaných spojkou „ako“ nahromadí: „naše hlavy žiaria ako citróny v tme – / kyslé a nespokojné“ (s. 45); „moja tvár zvraštená / ako po kyslom ovocí“ (s. 80); prípadne nezmyselným balastom sa vyznačujúce: „šedé oblečenie (...) Bez neho som obnažená ako slintajúci pes“ (s. 57), či podobne krkolomné: „vietor sliediaci po mŕtvolách ako šteňa kojota / na brehu“ (s. 59), alebo: „ako krava škrabajúca si chrbát“ (s. 75). Rušivo pôsobia aj prirovnania (v nasledujúcom prípade aj eticky neprijateľného) typu: „a opakujú sa dookola ako dementi“ (s. 24). Našťastie je v knihe viac miest, keď je tento postup využitý funkčne, prirovnania sú očarujúce („slnko vyhaslo / ako malé červené svetlo, ktoré zmizne, / keď zastaví výťah“ (s. 65) a pokračovanie báseň neumŕtvuje, ale obohacujúco rozvíja: „Ráno (...) sa moje telo rozpína – každá časť rozdielna, beztvará / ako rozobraná zbraň na stole“ (s. 53).
Lleshanaku tiež občas neodhadne funkčnú mieru popisnosti či doslovnosti: „S ľuďmi to bolo iné (...) milovala som ich, no zarazila som sa, keď som ich mala / milovať úplne“ (s. 18), prípadne zbytočne dopovie, čo bolo zrejmé (záver básne Kino, ktorá je inak presvedčivou ukážkou autorkinho zmyslu pre nápadité preparovanie každodennosti za účelom jej nielen vizuálneho pozdvihnutia). Menované sa občas navyše viaže s klišéovitými sentenciami: „Rovnaký príbeh, / rozpovedaný znovu a znovu bezpočetnými spôsobmi“ (s. 46); „Pravda je vždy privilégiom niekoho iného“ (s. 66, v horšom prípade je klišéovitý celý text: b. Ticho).
Ako relatívne problematické vnímam aj autorkine slová v doslove, ktorými vysvetľuje okolnosti a postavy tej-ktorej básne. Zatiaľ čo v prípade podobného postupu u Evy Ström (pozri Temná abeceda, Skalná ruža, 2017) sa v dôsledku usmernenia pozornosti autorkou zamýšľaným smerom často zintenzívni básnický účinok, v prípade recenzovaných textov sa, naopak, oslabuje. Nejedno z pôsobivejších miest knihy tak ostane po objasnení okresané o rôznorodé asociácie (napr. s. 16).
Hoci som recenziu ukončil výčitkami, preklad básní tejto výraznej poetky náš diskurz rozhodne obohacuje a kniha sa vyznačuje kvalitami, pre ktoré sa ju oplatí čítať opakovane.
Pôvodne vyšlo v časopise Fraktál, č. 2/2018.