Derek Rebro: Nežmúriť, čítať pozorne
Somolayová, Ľubica. 2007. Prižmúrenými očami. Bratislava : Ars Poetica.
Literárna vedkyňa Ľubica Somolayová vydala básnickú zbierku. V tichosti, bez predbežného časopiseckého publikovania. Bez veľkolepých fanfár spriaznených autorít, bez pachtenia sa po súťažiach.
Musím sa priznať, že pri prvom čítaní zbierky ma rušilo priamočiare pomenúvanie pocitov, ktoré v nás básne majú vyvolať. Týka sa to napríklad hneď prvých veršov zbierky, ktoré sa navyše vyznačujú (spätne však nie úplne) prvoplánovým paradoxom: „iskriaci pokoj / vybuchuje pod povrchom“. Rovnako iritujúco na mňa pôsobilo „zbytočné“ odhaľovanie básnickej stratégie, pretože sa tým čitateľovi či čitateľke vopred podsúva „riešenie“: „Ak sú obrazy mechanizmom / na prenos citov / jednoduchosť ich foriem / kompenzujem bohatosťou zámerov“. Ako však uvidíme, držať okraje básní pevne v rukách je Somolayovej úspešným zámerom.
Už pri prvom kontakte s knižkou je zrejmé, že pre texty je typická precízna práca s jazykovým materiálom, prísna selekcia a „kombinatorika“ slov, z ktorých autorka vykresala myšlienkovo čisté a metaforicky pôsobivé verše. Najmä posledné dve básne ma napokon ubezpečili o tom, že túto knižku sa oplatí prečítať si znovu. Práve posledné texty zbierky totiž sprítomňujú (nielen pomenúvajú, čo platí spätne pre všetky básne) ambície lyrickej hrdinky, a to obsiahnuť každý detail okolitej reality, zároveň si však od nej udržať odstup - odosobnením sa, ale práve aj vecným a racionálnym pomenovaním svojho postupu: taktiky, ako prežiť a ako to textovo uchopiť. Prižmúril som teda oči a prečítal si zbierku znova, vďaka čomu som si uvedomil, že posledné básne som vnímal ako lepšie aj pre to, že sú umiestnené na konci zbierky. Kým som sa totiž prečítal až k nim (zbierka si vyžaduje aj zaslúži sústredené čítanie), zvykol som si na autorkin štýl, pričom vzájomným pospájaním veršov, ich podvedomým zaznamenávaním, sa zdanlivo nemotorné podsúvanie dojmu, ktorý majú vyvolať, zmenilo na stratégiu, ktorá dokáže efekt básní umocniť.
Ako som už povedal, autorka drží tvar svojich básní aj ich vyznenie pevne vo svojich rukách. Nám necháva pomerne málo miesta na vlastné dotvorenie zmyslu či precítenie nálady jednotlivých básní. Keďže je však tento útly debut zahustený sviežimi, súčasne znejúcimi, ale aj myšlienkovo nasýtenými a vizuálne pôsobivými veršami, ktoré ukrývajú síce vopred jasne dané, súčasne však viacvrstvové interpretačné možnosti, nie je to na škodu: „Byť ako ona: / Obtekajúca každú molekulu / relevantného pulzora / Šíriaca rozvírené body / elementárneho pokoja / Dokonale súzvučná / v dvojitej špirále / prieniku skúseností“. Vďaka autorkinej prísne striehnucej ruke sú básne nielen presne cielené, pokiaľ ide o ich vyznenie a ohraničenie asociačného poľa, ale aj rytmicky a vnútorne usúvzťažnené, takže plynú bez „zakopnutí“ - formálnych, metaforických aj myšlienkových. Vyzretosť básnického materiálu a jeho spracovania poteší o to viac, keď si uvedomíme, že ide o debut. Somolayová sa vyvarovala debutantskej naivity (hoci dvojveršie: „Tiaž hĺbky všetko zažehlí a / tretí rozmer radi oželieme“ by som oželel) aj bezostyšného varírovania ohlodaných vzorov našej literárnej tradície, rovnako aj „hurónskeho rozrazenia dverí“, v ktorých v prípade začínajúcich poetov a poetiek často stojí iba hlasné, súťažami ovenčené, ale chudokrvné básnické teliesko.
Poézia tejto autorky prináša dnešné videnie súčasnej ženy, vyjadrené vlastným básnickým jazykom, ktorý je ukotvený v tom lepšom z našej i svetovej básnickej produkcie - bez toho, aby nám konkrétne mená „vzorov“ zacláňali oči pri čítaní autorkiných veršov. Somolayovej jazyk reflektuje aktuálne básnické postupy. To oceňujem vysoko, pretože aj keď to vo veršoch výnimočne zaškrípe neopracovaným materiálom („rezonanciami tratí od okrajov lístkov“), práve aj táto „nezabehnutosť", novosť je prínosom pre slovenskú poéziu. Zaujímavé je aj prepojenie abstraktného jazyka a intelektu s telesnosťou a zmyslovejšími veršami: „dotkne sa každým kúskom / krúživého rizika, / od najvrchnejšej hladiny / sútoku myšlienok / až po najspodnejšiu bunku / odlupujúcej sa kože“.
Lyrická hrdinka analyzuje svoj vzťah k partnerovi, zaoberá sa svojimi myšlienkami a pocitmi, zakaždým je však pre ňu dôležitý spomínaný odstup od prežívanej reality, ako aj rovnovážnosť v jej zaznamenávaní. Výstižné je v tomto smere dvojveršie: „dokonale prispôsobivá / s istotami pevne pri zemi“. Ani v zemi, ani nad zemou - pri zemi. Mnohé básne sa dajú čítať aj ako reflektovanie spôsobu textovej tvorby. Lyrická subjektka preniká pod povrch vecí, vyhmatáva detaily detailov: „roztvára kvet do čiastočiek“ alebo: „k cibuľovej šupke / z optiky mikroskopu“. Zároveň sa však chráni pred prílišným nahromadením „drobností“: „priveľa detailov / spôsobuje strnulosť“. Vidí javy zblízka, ale stojí v bezpečnej vzdialenosti. Akoby držala v ruke ďalekohľad, ktorý ju prenesie do tesnej blízkosti čohokoľvek, ale pri súčasnom zabezpečení odstupu. Básne však prenikajú i do „hĺbky“, vyvolávajú v nás skryté emócie - aj vďaka tomu, že smerujú „proti banalite a hystérii“. Pomyselný ďalekohľad tak chvíľami ostal zavesený na krku „iba“ ako bezpečná poistka a ostentatívny signál odstupu. Signál, ktorý lyrickej hrdinke (aj autorke) poskytol „bezpečnosť svojho riskovania“.
Pôvodne vyšlo v mesačníku K&S 12/2007.