Derek Rebro: Nenápadne výrazná – opäť
Bodnárová, Jana. 2016. v záhradách / pod dronmi. Levoča : Modrý Peter.
Jana Bodnárová je desaťročia jednou z najvýraznejších postáv našej kultúrnej scény, ktorá sa nielen v slovenskom umeleckom a intelektuálnom diskurze pohybuje „potichu“, a pritom zanecháva rázne a trváce stopy. Venuje sa mnohým umeleckým druhom a žánrom, cieleným na dospelých aj deti, ktoré často prepája, viaceré jej diela majú experimentálny a intermediálny rozmer.
V recenzovanej knihe Bodnárová čiastočne pokračuje v poetike predošlej knihy Z periférií (2013), a to najmä pokiaľ ide o prírodné impresie dotované racionálnymi reflexiami, snové úniky do (!) reality, poskytujúce hrdinke zvyčajne úľavu od (tentoraz najmä) osobných tráum, spomienky vyživujúce prítomnosť, intertextuálnosť v širokom zmysle, vrátane funkčne zapájaných a s textom básne prehlbujúco komunikujúcich (nielen výtvarných) inšpiračných okruhov, konkrétnych mien filozofov a umelkýň (Friedrich Nietzsche, Toyen, Marina Abramović a iné), napojenie veršového podložia na východné učenie atď. Zároveň však prináša nové polohy – a to tak motivicko-tematické, ako aj tvarové. Zaujme napríklad takmer totožné opakovanie slov, ktoré nie je výsledkom nepozornosti ani nepôsobí redundantne; naopak, jednak zintenzívňuje dopad toho, na čo autorka prostredníctvom lyrickej subjektky kladie dôraz, jednak (najmä pri priamejšie angažovaných veršoch) odkazuje na fakt, že isté veci nepotrebujú cenzúru ani špekulatívnosť, a treba o nich hovoriť priamo a opakovane, čo v tomto prípade neznačí „polopatickosť“ ani zbytočné dopovedanie – na to je Jana Bodnárová dostatočne poučená aj talentovaná.
Kniha má dve hlavné tematické línie. Prvou sa autorka (pokračujúc v rozvíjaní vlastného odkazu z predošlých kníh, a to nielen spomínanej zbierky Z periférií) produktívne napája na sociálno-kritické a angažované písanie nedávneho obdobia autoriek ako Katarína Kucbelová, Mária Ferenčuhová či Marcela Veselková. Básnicky presvedčivým spôsobom sprítomňuje jadrovú katastrofu vo Fukušime („krajina bez pokoja, / len hluk a zhluk toxického vetra. (...) teraz teda ten strieborný zvuk / cez zuby mníchov. / chce zmraziť vlny cunami (...) hluk a ticho / jej vlastného srdca“, s. 14), situáciu v Lýbyi, Sýrii (báseň Po padnutí bomby na dom sýrskej ženy) či v Afrike (báseň Africké deti: „dieťa za dieťaťom. idú v hmle, / vlasy im rastú. laná z piesku. / vietor píska. nikto nespieva. (...) dieťa za dieťaťom. kráčajú / do hlbočiny“, s. 18). Zodpovednosť za daný stav autorka kladie rázne, nie však tézovito ani tendenčne, na „plecia Západu“: „v záhradách pod dronmi sa hrajú na Večnosť. / tak vraví ktosi z bezpečnej diaľky“ (s. 19). Autorka tak činí nielen cez reflexie a básnické transformovanie videného a počutého, respektíve odsledovaného v médiách, ale aj prostredníctvom usvedčujúceho, no chladného oka kamery (realita pred ňou je dostatočne recepčne silná). Nikdy sa však nevzdáva svojho individuálneho vkladu. Ten je prítomný tak vo výbere toho-ktorého záberu (prenesene problému), ako aj v prepájaní zdanlivo neprepojiteľného, prípadne vo vytváraní konkrétnych (myšlienkovo aj vizuálne) silných (nielen) metafor: „maskáče – sarkastická mapa prírody“ (s. 21). Takisto je dôležité povedať, že hrdinka nie je vojnovou reportérkou, ale zúčastnenou pozorovateľkou opísaných (nielen vojnových) hrôz, ktoré vníma citlivo a osobne, pričom nie všetky zachytáva cez ich vizuálne výrezy – recepčne silná, chvíľami až (funkčne, a to aj za pomoci žánru rozprávky, ktorý to znesie) patetická je napríklad báseň Dievčatká so zápalkami.
Bodnárovej básne sa vyznačujú aj prepájaním vizuálne „hladivejších“ a harmonických pasáží s kruto reálnymi či realistickými obrazmi („koža smrdí po zle umytých / výkaloch a moči“, s. 15), čím sa jej darí spodobiť na jednej strane autentickosť sociálne vylúčenej, prípadne (s tým často súvisiacej) vojnovým rozkladom poznačenej reality, inokedy zas „iba“ zachytiť jej mnohorozmernosť, ku ktorej patria nielen kolektívne, ale aj individuálne drámy. Práve jednej z nich sa týka druhá ústredná línia knihy (opomínam teraz spomienkové básne, nakoľko spomienkami sú priebežne dotované aj texty, ktoré ich priamo nesprítomňujú) – smrť syna lyrickej hrdinky. Vzhľadom na relatívne známe mimotextové okolnosti, ktoré sa chvíľami vystopovateľne odtláčajú do textov (napríklad meno manžela Juraja a pod.), môžeme knihu vnímať aj v rovine autobiografie, čo účinok takto vybavených básní ešte zintenzívňuje. Čo ma pri textoch tejto časti zaujalo, je okrem iného odstup, ktorý sa pri nich autorka rozhodla (!) zachovať. Napriek ťaživosti témy a čerstvej osobnej tragédii, pri spracovaní ktorej by sme očakávali buď neschopnosť čokoľvek vypovedať, alebo (aj psychohygienicky) emocionálne vychýlené a „drásavé“ verše, Bodnárová cez svoju lyrickú subjektku nazerá na túto tému síce s bolesťou – tú vzhľadom na vek syna nezmierňuje ani prežitie „toľkých, ktorí odišli“ (s. 43), ktoré v iných prípadoch, než je prežitie dieťaťa, spolu s vyšším vekom hrdinky („vo svojej definitívnej starobe počujem zvuk / tremola na dne duše“, s. 47) môže priniesť ako-také zmierenie sa s tragikou ako s nevyhnutnosťou, patriacou k životu –, no zároveň s vedomím nutnosti pokračovať. V tom jej pomáha jednak traumu zmierňujúce (hoci nie dostatočne uspokojivé a vyvolávajúce i pochybnosti – báseň Piety) napojenie individuálnej bolesti na utrpenie iných (aj matiek) naprieč históriou, náboženstvami (plurál je dôležitý), ako i mytologickým podhubím, respektíve začlenenie smrti syna do transcendentálneho plánu. Je čitateľsky, vlastne skôr ľudsky odzbrojujúce, že zatiaľ čo pri nazeraní na utrpenie iných (vyššie analyzované spoločensko-kritické básne) sa hrdinka nebráni silnejším emóciám, pri spracúvaní vlastnej drámy si zachováva (akokoľvek, samozrejme, útrpný, predsa len) dôstojný a nemartýrsky, nesebaľútostivý a zoži-voči smrti priamy, v istom zmysle aj priamočiary postoj: „preletel balvanom smrti / chlapček vydesený. / po správe / aj moje vedomie / narazilo na ten balvan. / ale nepreletelo ním. / ešte nie“ (s. 40). V smrťou syna poznačených textoch sa tiež vyskytuje vyššia miera autoreferenčnosti, ako aj spytovania po zmysle vypisovania sa z tejto individuálnej drámy – báseň Prečo toto píšem?!: „chcem si pamätať? / chcem zabudnúť? // zabudnúť ikonický obraz / krásneho chlapca / s odbitým kusom tela (...) len – čo ak Nietzsche klamal, / že pravda má veľa masiek!? / nemá žiadnu?“ (s. 38). Hrdinka si je vedomá naznačenej nemožnosti adekvátne sa z bolesti vypísať, takisto faktu, že liečivá sila písania je relatívna. Zužujú ju pochybnosti, napriek tomu však (aj) v písaní pokračuje, a to i s prebleskujúcou nádejou na jeho (psychiku aj telo, ktorých oddelenosť je u tejto autorky nemožná) ozdravujúci zmysel, vrátane „žiaľu / a zdieľanej ľudskosti“ (s. 46). Lyrická protagonistka nakoniec nachádza dočasný pokoj najmä v snoch, v ktorých jej syn stále žije: „stál tam môj syn. (...) roztiahol ramená. sklonil k plecu hlavu. / jemne nadvihol nohu. začal tancovať. / bol ako smutný tancujúci Kristus. / potom veselý tancujúci Šiva / pozerala som s úsmevom / na svoje tancujúce dieťa“ (s. 49).
Posledné verše knihy sú potvrdením doteraz povedaného a vnášajú do (hoci zmierňovanej, predsa len permanentne prítomnej) napätej drámy moment detenzie – aj smerom do (metafyzickej) budúcnosti: „raz sme kamene / a raz sme kvapky. / raz sme meče / a raz vlásky. / raz vzduch , / hneď dusné jaskyne. / všetko pominie / v tichu a prázdne“ (s. 58). Texty, ktoré tomuto predchádzajú, sú indíciou, že prázdno a ticho sú v prípade Bodnárovej textového sveta iba zdanlivé.
Pôvodne vyšlo v časopise Vertigo, č. 3/2017.