Derek Rebro: Nádych, výdych
Kultúrna vojna, radikálna ideológia, kradnutie detstva a iné invektívy adresované rodovej a LGBTI agende. Ľudia sa pridávajú na stranu argumentov, z ktorých mnohé sa falošne tvária ako odlišné od tých feministických (neznalosť ani vyštudovaného blogera neospravedlňuje), či sa túlia k názorom, ktoré tendenčne karikujú skutočnosť – napr. snahu rozšíriť paletu životných modelov bez vymazania prevládajúceho. Niektorým dokonca chýba informovanosť o seansách s účasťou extrémistov (nemyslím len tých 80-tisic bez palíc) a s hovorcom odmietajúcim interrupciu i v prípade ohrozenia života ženy – ako Pochod za (potenciálny) život. Namieste je upokojenie. Informuje sa o všetkom, feminizmus nie je jeden, deťom pohlavie nikto neodštikne, fantáziu a ilúzie im nekradne sexuálna výchova, ale skôr virtuálna realita, do ktorej im umožňujeme vstup, len čo majú reflex hmatu, či naše správanie sa k nim aj sebe navzájom. Mimochodom, za klesajúci počet interrupcií – ženskej záľuby medzi kúpením kabelky a vypitím mojita – isto môže buchnát bibliou do chrbta a nie osveta. Alebo nám prekáža, že trebárs hračky by si mohli deti vyberať (aj) sami – bez toho, aby sa chlapec s bábikou ukrýval a dievčaťu bol angličák z ruky dolovaný ihlou s ružovou niťou? Je to zložitejšia téma, než to prezentujú články a blogy, na ktoré mnohí letia ako dovolenkár na Korfu, no sľubujem vám, že Boha, manželku či fungujúcu rodinu vám my, rodoví strašiaci v poli plnom väčších, nerozbijeme. Skúste sa postarať o to isté u seba aj v okolí.
Pôvodne vyšlo v denníku Pravda, 26. 10. 2013.