Derek Rebro: „Mé utrpení je tužka, kterou píšu.“
Świrszczyńska, Anna. 2012. Jsem ženská. Příbram : Pistorius & Olšanská.
Poľská poetka Anna Świrszczyńska prežila relatívne dlhý (1909 – 1984), hlavne však na zážitky bohatý život – a to tak pre objektívne historické okolnosti, ktoré isto netreba uvádzať, ako aj pre jej odvážny a svojský postoj k nim (stačí si prečítať text Bila jsem hlavou o zeď). Povedané bude konkretizované pri analýze básní, z ktorých mnohé nesú autobiografické črty, čo dokladajú okrem iného rozhovory s autorkou, viaceré jej nebásnické texty, ako i biografické fakty zrkadliace sa vo veršoch (napr. prostredníctvom priezviska).
Recenzovaná kniha je chronologicky zostaveným výberom zo siedmich autorkiných zbierok a záverečnej básne, ktorú poetka napísala deň pred svojou smrťou v nemocničnej izbe. Jednotlivé knihy sú popri priamejších intratextových (ak chápeme už uzavreté autorkino dielo ako jeden celok) súvislostiach, majúcich možný zdroj v tej istej mimotextovej realite (porovnaj napr. motív ohňa na s. 113 a 125), prepojené aj v poeticko-poetologickej a motivicko-tematickej rovine. Hlavne ich však spájajú návratné hodnoty (sloboda, enormná vôľa a chuť žiť, empatia k „slabším“, k ich utrpeniu, aktívna solidarita s nimi...), ktoré sa prejavujú nielen v korešpondencii s témami ako vojna a sociálne problémy, ale aj tam, kde presvitajú ako automatická súčasť postoja autorského subjektu k životnej realite – naprieč historickými obdobiami, individuálnymi aj vzťahovými okolnosťami.
Hneď prvá báseň súboru (zo zbierky Básně a próza, 1936) predznamenáva jeden z typických prvkov autorkinej poetiky, ktorým je nenápadné prepájanie viacerých zmyslových vnemov, odzrkadľujúce snahu o precítenie reality vo svojej úplnosti: „poslouchá racky / a potom / smočí se ve vodě, plave, / roztahuje paže, / jsou nad ním proměny slunce a hukot / prochladlých vln“ (s. 9). Ako je zrejmé, autorka chvíľami vytvára vizuálne obrazce, niekedy do svojej výpovede zahrnie obraz ako objekt: „krajina visící v restauraci třetího rádu“ (s. 17). Ten je však prostriedkom, nie výlučným cieľom – v citovanom prípade zvýrazňuje realitu pred ním, ktorá je zaznamenaná ako ďalší vizuálny výsek: ide akoby o dva obrazy v jednej scéne. Vizuálna rovina je intenzívnejšie využívaná aj pri sprostredkúvaní (najmä vojnovej) brutality, ktorá sa tiež nevyčerpáva povrchom (akokoľvek pôsobivého obrazu: „odňal chirurgův nůž obě ruce z obou stran nád- / herného torza“, s. 29), ale nás odkazuje ďalej – najmä k ľudskému utrpeniu, ktoré podčiarkuje: „Držela v náručí nemluvně zpola udušené (...) vztáhla před sebe ruce a pustila dítě dolů. / O dvě vteřiny dříve, než skočila sama“ (s. 25). S vizuálnou stránkou básní súvisí aj pozorovací talent, vďaka ktorému subjektka zachytáva jednotlivé scény, resp. predkladá z jej pohľadu dôležité „zábery reality“. V zhode s jej životným postojom („budeme chodit v houfu / takových psů bez domova“, s. 78) sú do nich často zahrnutí ľudia (a deje) zo zdanlivého okraja (báseň Cirkus). Pozorovanie „cez oko kamery“ korešponduje s prevažne civilným charakterom veršov, ktoré majú prozaický ráz – ten je podporovaný i občasným zalomením textu ako v próze (napr. báseň Špitální deka), opakovaním slov, ktoré nevytvára rytmický efekt, ale kopíruje hovorovosť, či zapájaním dialógov.
Aj básne, ktoré sú zasadené do obdobia vojny (tou je prestúpená najmä zbierka Stavěla jsem barikádu, 1974), a teda pri nich logickejšie hrozí pôsobenie dostredivej sily sentimentality či nefunkčného pátosu, sú napísané triezvym tónom: „Pojď do sklepa, / tam nikdo není. / Zejtra nás zabijí Němci, / neprobijem se“ (s. 96). S tým súvisí aj priame, nešpekulatívne pomenúvanie javov a emócií (namiesto ich zložitejšieho evokovania), ktoré pôsobí paradoxne príznakovo: „žena se tiskne k svému zlému muži, / zlá dcera objala matku“ (s. 94). Rovnako hrdinstvo, ktoré býva v podobne vybavených básňach zvýrazňované, je v prípade Świrszczyńskej dotované obrazmi neidealizovaných ľudí z mäsa a kostí: „nohy, které se vlekly kanály, / jsou unavené jako kameny, / z ruky padá / prázdná pistole (...) pochopili, že to je konec. / Tenhle útok / už neodrazí“ (s. 98; neostentatívne pôsobivo je rezignovanosť vyjadrená i krátkym textom Zoufalství). Podobne autorka demaskuje vznešenosť hrdinskej smrti počas vojny, keď ju vykresľuje prosto a neprikrášlene (napr. báseň Před popravou).
Výnimočne však naďabíme na patetickejšie verše – hoci je ich vyznenie čiastočne relativizované svojím dokumentárnym rozmerom a vyvažované zvecňujúcou pointou: „Dítěti jsou dva měsíce. / Doktor říká: / bez mléka umře (...) Matka / plazí se po břiše / přes trosky, bláto, mrtvé (...) Dítě žije / o hodinu déle“ (s. 90). Na pointy autorka kladie dôraz často, a síce ide zvyčajne o funkčné prehĺbenie básne, nie vždy sa jej snaha transformuje do pôsobivej básnickej bodky. Po prečítaní viacerých textov pôsobia občas predvídateľne (tobôž, keď sa vyústenie takmer zhoduje s názvom básne: Čekám třicet let), inokedy zase silene (báseň Povstalcova košile) či bez zamýšľaného efektu: „Třetí den ji přinesl úlevu. Umřela“ (s. 27).
Autorkin záujem o výtvarné umenie pravdepodobne pramení aj v profesii jej otca, ktorý bol maliarom a sochárom. Táto téma je výrazne zastúpená v textoch zbierky Utrpení a radost (1985), z ktorých viaceré sú venované práve spomienkam na otca. Hrdinka k nemu napriek kritickým náznakom (napr. v básni Je mi jedenáct let) vzhliada, zachytáva ho ako uvzatého („Třicet let maloval stejný obraz“, s. 133) a psychicky odolného (báseň Otec neskočil z třetího patra) génia, ktorý sa počas života nedočkal adekvátnej kritickej odozvy: „Nebyl / na seznamu moderních malířů. / Kritici předstírali, / že vůbec neexistuje“ (s. 129; inak to bolo po smrti – báseň Dočkali jsme se). Lyrická subjektka je so svojím otcom zrastená nielen pocitovo (dojemná báseň Peru košili), no stotožňuje sa i s jeho „revolučnými postojmi“, ktoré neskôr sama realizovala v odboji: „Otec do smrti zpíval / písně z devadesátého pátého roku. / Teď / zpívám je já“ (s. 120). Hrdinka tak síce vo viacerých básňach reflektuje ženskosť (k čomu sa dostanem) aj rodovú genealógiu (báseň Vesničanka), no pokiaľ ide o jej biologické väzby, zohráva v jej živote zásadnú rolu najmä postava otca. Matka je – aspoň v textoch zaradených do výberu – zapájaná pomenej a nie je vykreslená natoľko komplexne. Výpovedné sú verše: „Porodila mě podruhé / pracovna mého otce“ (s. 127). Postava matky je potom stvárňovaná skôr v stereotypnom rámci – ako žena, ktorá si vzala „nesprávneho“ muža („Moje matka, slečna Staša (...) Pán Bůh ji potrestal. / Vzala si šílence“, s. 121), alebo v – nielen dobovo, ale aj partnersky motivovanej – role trpiacej obete: „Nenávidím otcovy obrazy. / Je v nich naše bída, / matčiny slzy“ (s. 125). Prípadne je (jemne ironicky) vykreslená ako žena, ktorej predstavy narážajú na realitu ústiacu v pocity hanby: „Matka si dala na hlavu šátek (...) šla / stát na ulici frontu na polívku (...) Matka se hrozně bála, / že ji uvidí domovnice. / Vždyť matka byla ženou / umělcovou“ (s. 122). Autorka neskôr tento rozmer funkčne a pôsobivo vygradovala v obraze, v ktorom sa (samozrejme, nielen) subjektívne dramatizovaný pocit mení na paralelne prebiehajúcu objektívnu drámu: „matka ten vozík tlačí zezadu, rychle (...) aby nás domovník neviděl. // Byli jsme dlužni nájem / za půl roku“ (s. 123).
Ako som naznačil, v autorkiných textoch je výrazne zastúpená ženskosť, resp. problematizovanie jej tradičnej podoby – výpovedný je názov zbierky Jsem ženská (1972), podľa ktorého je pomenovaný recenzovaný výber. Autorka poukazuje na rolu žien počas vojny, a to nielen v tradičnom zmysle pomoci iným (sama pracovala v nemocnici, čo sa transformovalo do mnohých veršov), ale aj priameho zapojenia do akcie: „když jsme (...) stavěli barikádu. // Hospodský, holič, klenotníkova milenka“ (s. 86). Ženy sú postavami mnohých jej básní, vytvárajú rôznorodú mozaiku ženskosti. Stretávame tak napr. starú trpiacu ženu (báseň Slzy), s hrdinkou spriaznené „bláznivé žebračky“, sklamávajúce naše predsudky tvárou „jemnou jako voda“ (s. 51), ktoré súčasne korešpondujú s autorkou často zdôrazňovanou potrebou osobnej slobody. Tá sa manifestuje napr. cez protagonistku básne Vzpoura, ktorá „[u]tekla ze starobince. // Spává na nádražích“ (s. 52), či v texte Vyhrabaná zpod trosek, v ktorom žena „dva dny a dvě noci bojovala [s nemocničným personálom] (...) o svoji svobodu šílence“ (s. 27). Pozitívnymi vyjadreniami slobody sú v textoch aj motívy psa, „který se nedá uvázat / na řetěz žádné lásky“ (s. 112), vetra („vítr, bůh změny“, s. 80; báseň Vítr), erotickosť, ktorá je aj útočiskom („Naše těla nás utěšila“, s. 79) a najmä častý smiech („mám zvláštní pokoj pro smích“, s. 46), ktorý je chvíľami napohľad bezdôvodný, priam cixousovský: „Jak smích bez závažného důvodu. / Jako smích, jenž se může vykřičet (...) Šťastná / jako psí ocas“ (s. 111). Smiech hrdinku chráni aj pred sebaľútosťou, resp. braním sa príliš vážne: „Dnem i nocí / směju se sama sobě“ (s. 115). Je jej bližšie zakúšanie života „tu a teraz“ namiesto „hútania“ nad jeho údajným zmyslom: „Když hledám smysl, / zkrátím lásku / na první a poslední pohled (...) Zkrátím život / na předtím a potom“ (s. 44; pozri aj báseň Duše a tělo na pláži). Opájanie sa životom, resp. jeho hmatateľnými, až extatickými prejavmi, však súvisí i s jeho odvrátenou stránkou, na hranici ktorej sa hrdinka permanentne pohybuje: „Chytám se všeho, / abych se nepropadla / do propasti“ (s. 77). Zaujímavo je ambivalentná stránka každého javu vyjadrená veršami: „stesk i smrt stesku, / jež se nazývá naplnění“ (s. 80). Nad všetkým sa však týči subjektkina schopnosť byť za každých okolností šťastná, alebo sa o to aspoň snažiť: „Šťastná jak mladý hloupý pes. / Jak starý hloupý pes“ (s. 112).
Autorka kriticky reflektuje aj rodinné (básne Děti se podiví či Otčím a nevlastní dcera) a partnerské vzťahy: Byl hezký, mladý muž. / Ale nebylo / jediné něžné slovo“ (s. 55; pozri aj tému mužského alkoholizmu v básni Čekání). Niektoré jej básne pripomínajú texty Vojtecha Mihálika zo zbierky Tŕpky (1962), v ktorých sa tiež nahliada na „nešťastné ženské osudy“ – aj v nadväznosti na „mužský egoizmus“. Treba však povedať, že Świrszczyńskej verše sa vyznačujú väčšou umeleckou presvedčivosťou – k povedanému je, pochopiteľne, nutné prečítať si autorkine básne vo svojom celku (zákonite vytrhnuté citáty sú na porovnanie nepostačujúce) a vnímať ich v kontexte doby vzniku (nie všetky prešli skúškou času, a tak je hodnota niektorých najmä literárnohistorická).
Ak niečo spája viaceré ženské postavy, tak najmä utrpenie, ktorým si prechádzajú, no ktoré autorka uchopuje aj kriticky a kontextovo: „Proti mně stojí mé vlastné srdce. / Cvičené po tisíciletí / v nemilosrdné cnosti obětování“ (s. 40). Namiesto iba reprodukovania, a tým spoluvytvárania obrazu ženskej obete tak autorka súčasne upriamuje pozornosť na príčiny daného status quo (báseň s príznačným názvom Patriarchát) a odolnosť mnohých žien: „Nosí na zádech / dům, zahradu, pole (...) Její záda se diví, / že se nezlomí (...) Ona se nediví. // Podpírá ji jako krvavá hůl / zemřelá dřina / její zemřelé matky. / Prabábu / bili bičem“ (s. 53). Kontinuita v sebe ukrýva i harmonizačný potenciál, v zmysle zapojenia individuálneho (konečného) života do väčšieho celku: „S každým novým vnoučetem / začíná život znovu (...) očima nemluvňat / nepostřehne / smrt vlastního těla“ (s. 61). Autorka si pri spodobovaní ľudskej bolesti často vystačí s jej vecným zachytením, nepotrebuje komentár, aby v nás vyvolala súcit (báseň Životopis vesnické ženské). Je pritom rozdiel v zachytávaní cudzieho a svojho, resp. hrdinkinho „nešťastia“. Hoci aj v prvom prípade sa (už výberom tém) prejavuje subjektívny postoj, v prípade „sebaprežívania“ má od seba hrdinka (autorka) paradoxne väčší odstup. Zároveň si uvedomuje: „Mé utrpení / je pro mne užitečné. // Dává mi právo psát / o utrpení jiných. / Mé utrpení je tužka, / kterou píšu“ (s. 35).
Najmä sú však básne popri (síce reflektovanej) tragickosti a trpkom údele dotované už spomínanou slobodou – a to vrátane tej vo vzťahu. Slobodu, ktorej dôležitosť autorka zvýrazňuje aj cez kontrasty typu „zotročení“ (s. 21), a rovnocennosť subjektka nielen vyžaduje, ale aj poskytuje: „nechci tě ochočit, ztratil bys svůj půvab (...) Neodejdeš, protože dveře jsou stále otevřené“ (s. 72). Hrdinkine hodnoty, jej nepokojná povaha („V každém mém objetí / je připravenost odejít. / Jak v těle atleta / budoucí skok“, s. 73) a postoj k partnerstvu si však žiadajú svoju ľudskú daň, resp. ústia aj do hodnotovo a pocitovo ambivalentne vyznievajúcich veršov: „Největší štěstí, které mi dáváš, je štěstí, že tě nemiluju. / Svoboda“ (s. 73), alebo: „Už nikoho nepoprosím, / aby mi položil ruku na hlavu. / Opřu se / sama o sebe. // Jsem uzavřená jako středověké město“ (s. 68; pozri aj báseň Rozchod). Hrdinka si je vedomá, že k láske sa viaže minimálne čiastočná strata osobnej slobody, zodpovednosť za iného. Tento fakt autorka nápadne prepája s vedomím androcentricky stratifikovanej sociálnej reality, resp. v nej zakorenenými rodovými rolami: „Nebudu otrokyní žádné lásky. / Nikomu / neodevzdám cíl svého života, / svoje právo na neustálý růst (...) s jakou námahou buduji v sobě / svůj krásný člověčí egoismus, / vyhrazený po staletí / muži“ (s. 39). Subjektka teda nezatracuje lásku (naopak, sama pri životnom rekapitulovaní sebauspokojujúco konštatuje: „Viděla jsem lásku / v mnoha lidských očích“, s. 146), ale jej (i rodovo podmienenými nárokmi) oklieštenú podobu. S tým súvisí aj téma materstva, ktorú spodobuje takisto rodovo výsostne nestereotypne: „Spoutaná temným instinktem mateřství“ (s. 39; najmä však báseň Mateřství). Rodovo nekonvenčné je aj priamočiare reflektovanie otázok spätých s mýtom krásy: „Má právo na tlusté břicho, / její břicho porodilo pět dětí (...) To břicho / je krásné“ (s. 60; pozri aj sebaironickú báseň, ktorá konfrontuje „duchovnosť“ s telesnosťou, Žena rozmlouvá se svým stehnem – ironická modalita výpovede je pre túto autorku typická a vyvažuje tragickosť mnohých veršov). Ako feministu ma zaujalo i tematizovanie (aj rodovými stereotypmi podmieneného) agizmu: „Je jí šedesát let. Prožívá / největší lásku svého života (...) ‚Ta stará bláznivá ženská‘“ (s. 62), podobne v básni Stará žena: „Její krása / je jako Atlantida. / Bude teprve objevena (...) O jejich milostních touhách / psalo tisíce humoristů (...) Lidstvo si pro ni vytvořilo / nejurážlivější / slova světa“ (s. 63).
Hrdinkin postoj k životu, v ktorom sa snúbi existencialistická viera v slobodu (a zodpovednosť) voľby s vedomím jej kontextového (a zákonite aj obmedzujúceho) ukotvenia, vyjadrujú verše, ktorými recenziu príznačne zakončím: „Nezalidňujte mě (...) nestavte do mě nic (...) Ani jméno, ani epochu, ani pohlaví (...) Jsem prostor / od všeho osvobozený“ (s. 45).
Pôvodne vyšlo v časopise RAK, č. 10/2013.