Derek Rebro: Kto sa zasa bojí Virginie Woolfovej
Keďže zborník, ktorého je nasledujúca štúdia súčasťou, má v názve prívlastok axiologický, zameriam svoju pozornosť i na hodnotovú stránku doteraz jedinej vydanej zbierky Jany Pácalovej Citová výchova (2003). Samozrejme, budem sa venovať aj jej poeticko-poetologickým kvalitám, pričom svoju pozornosť sústredím aj na to, akým spôsobom je v knihe tematizovaná žena a ženskosť. Na výrazne prítomný ženský rozmer upozornil na margo Pácalovej „zamyslení“ pre denník SME aj Alexander Balogh: „Hoci kniha je predovšetkým o ženách (...) bráni sa [autorka] tomu, aby bola jej tvorba označovaná za feministický prúd slovenskej poézie“ (2003). K citátu vopred dodám: autorka sa nemusí pred feminizmom brániť, hoci to robí opakovane – pozri napr. jej vyjadrenia v ankete pre Knižnú revue (Pácalová 2009), vyplývajúce z neznalosti témy a ústiace do naivných konštatovaní, ktoré sú však, pokiaľ ide o rodové otázky a feminizmy, pre slovenský diskurz typické. Jej básne totiž samy osebe skôr potvrdzujú tradičný obraz ženy, ako by ho narúšali. Nielen ako ukážka reprodukovania rodových stereotypov, odetých chvíľami do (často skôr zdanlivo) subverzívneho tvaru a tematiky básne, sú však pre rodový pohľad zaujímavé. V čom konkrétne, ukážem neskôr.
Zbierka je značne – hlavne tvarovo – nekoherentná (pozri aj Repar 2003: 166). Jej verše vznikali v rokoch 2001, 2002 a 2003 a boli publikované aj časopisecky. Napriek nižšiemu počtu básní, ktoré kvalitatívne obstoja vo svojom celku, viaceré verše (a pár celých textov) naznačujú autorkin talent, resp. potenciál na napísanie umelecky hodnotnejšej knihy. Pácalová je totiž vo svojich veršoch nielen zapustená do tradície (napr. Jozef Mihalkovič, nielen pokiaľ ide o „scény z domácnosti“ – hoci i tie sú v jeho prípade výraznejšie dotované skrytým napätím a komplexnejším významovým potenciálom) a (vtedy aktuálnej) súčasnosti (napr. Nóra Ružičková – hlavne báseň let havranov / dvojpólovosť slova), ale prejavuje i schopnosť napísať prevažne vlastným perom nanesenú výpoveď. A to najmä vtedy, keď vybalansuje polohu medzi príliš, resp. nefunkčne a jednorozmerne (básnicky, myšlienkovo, hodnotovo) konvenčným a silene aktualizačným, kostrbatým vyjadrením (viaceré verše najmä druhej časti knihy). Pokiaľ ide o pokus o inovatívne písanie, cítime autorkinu (viackrát nedotiahnutú, alebo inak – zaseknutú na pol ceste medzi vlastnou a k subjektke nepriľnavou poetikou) snahu vyhmatať poetické trendy reprezentované vydavateľstvom Ars Poetica, v ktorej vyšla aj analyzovaná kniha. Úspešná je autorka vtedy, keď nechá realitu a „seba v nej“ prehovoriť „len tak“ (v niektorých textoch prvej časti knihy s názvom (lekcie citovej výchovy)), alebo vtedy, keď chápe, že estetické a anestetické nemusia byť nutne opozitá – rovnako tak emocionálne exponované a racionálne odmeranejšie body, aj tej istej výpovede (niektoré básne druhej časti zbierky).
Chladne odosobnená poloha je pritom ironicky reflektovaná v bezmennej básni na s. 78: „drťou ne-úsmevov upchať všetky škáry // sanačné práce: / ani náznak“ (s. 78). Pokiaľ ide o poéziu písanú ženami, dodnes (nieto v čase vzniku Citovej výchovy) v nej prevažujú sentimentálne a klišéovité poetické výkony. (Pod)vedomá kritika anestetickej poetiky tu preto vyznieva absurdne a vypovedá práve o autorkinom vnorení do dualistického spôsobu uvažovania a písania. A pritom napísať kvalitnú, (po)citovo silnú a súčasne nebanálnu báseň nie je ani nevítané, ani jednoduché (k úspešnému naplneniu povedaného pozri napr. texty Mily Haugovej či najnovšiu zbierky Stanislavy Repar Tichožitia, 2012). Práve Pácalová má pritom, podľa môjho názoru, resp. súdiac podľa veršov jej zbierky, na písanie básní naznačeného typu viaceré predpoklady. V posledne citovanom texte je prítomné aj ironizovanie postštrukturalistických a rodovo konštruktivistických pozícií, hoci podľa zvyšného kontextu a autorkiných vyjadrení si nemyslím, že ide o poučené reagovanie, ale skôr o akoby intuitívne hájenie svojho hodnotového stanoviska (ku ktorému sa dostanem v jednotlivých analýzach): „poprieť predurčenosť! / dráhy hviezd z dlane dlátom zoškrabať // citovo zaizolovať!“ (s. 78). O pomýlenej predstave akéhosi podsúvania svojho (zdanlivo iba chladného a racionálneho) videnia iným, ktoré tu má byť akože predmetom reflexie, svedčia aj rušivé výkričníky. Akoby autorka namiesto hľadania svojho výrazu mala v takých chvíľach skôr potrebu ospravedlniť si svoju pozíciu – tá je však chvíľami natoľko labilná, že neobstojí. To cíti pravdepodobne aj Pácalová. Práve v tom potom pramení (mimo iné) priebežné zanášanie „iného“ do „svojho“, čo je priamejšie reflektované v básni s príznačným názvom inšpirácia predošlými generáciami alebo v texte (inšpirácia). Prvý z nich trpí na kostrbaté genitívne metafory typu „vidieť / zásteru vrások stareny“ (s. 19). Druhý je zasa urážajúco priamočiary nielen v hlásení sa k autorovi, s ktorého veršami tie Pácalovej súvisia napr. v pokusoch o telesné odtláčanie sa do veršov („do dlane mi zadrel kúsok pera / ktoré Ján Ondruš...“, s. 43; našťastie, „písanie telom“ bude úspešnejšie pre(d)vedené v textoch druhej polovice zbierky), ale aj v naivnej a nevkusnej (rozhodne nie v duchu estetiky škaredosti, ktorá je presvedčivo vnášaná do textov napr. N. Ružičkovej) vulgarizácii jeho poetiky: „píšeme hnisom vytlačeným zo srdca“ (s. 43). „Dotykovsky ploské“ verše typu „odvtedy ruka vedie dušu v smere srdca“ (s. 43) nepotrebujú žiaden komentár. Autorkino „svoje“ by pritom mohlo byť recepčne pôsobivé, nebyť spomenutej prílišnej konvenčnosti. Pácalovej písanie a uvažovanie je jednoducho zbytočne uväznené v dualitách.
Najčastejšie, hlavne v prvom oddiele knihy, čítame tradičnú podobu ženskosti. To by som samo osebe nevnímal ako problematické, pokiaľ by nešlo o neúnosne prevládajúce zobrazovanie, ktoré reprodukuje submisívnu polohu ženy, a to tak v literatúre vo svojom celku, ako aj v Pácalovej zbierke. Samozrejme, autorka by pred povedaným (v zhode s jej bránením sa voči feminizmu) nijako neuhýbala. Jej esencialistické vnímanie je prezentované hneď v prvej básni knihy: „zabúdame hľadať dotyky / ktoré sú nám najprirodzenejšie“ (s. 9). Báseň je pritom – až na citovaný záver – funkčne prostá a recepčne relatívne pôsobivá: „keď dieťa zaspáva / v závislosti od veku drží v dlani / a už nepustí / prst mamy / plyšového medveďa / konček vankúša...“ (s. 9). Redundantné dopovedúvanie (až moralizovanie, Repar hovorí o „psychopríbeh[u]-moralitk[e]“, 2003: 166) je v knihe prítomné relatívne často. Podobne čítame v inom texte: „zraniteľnosť je miera / ktorou si nepripúšťame veci / najprirodzenejšie“ (s. 35). Čo nám tu hrdinka hovorí? Že trpieť je „ľudské“? Rešpektujem tento názor, hoci s ním nesúhlasím – každopádne, takéto uvažovanie zapadá do (značne, nie výlučne) tradicionalistického a esencializmom (i biologickým determinizmom) poznačeného kontextu knihy, vo svetle ktorého je vyššie spomenuté (pod)vedomé hájenie sa voči konštruktivistickým stanoviskám o to pochopiteľnejšie.
S rodovo stereotypnou polohou korešponduje aj využívanie deminutív – napr. v inak opäť prevažne vydarenej básni, v ktorej sa prejavila aj (na rozdiel od zdrobnenín, ktorých rušivosť je čiastočne relativizovaná možným zasadením básne do obdobia detstva) funkčná práca autorky s grafickou rovinou básne: „vzala som do dlane / malého motýľa / ešte mal vlhké krídelká / ešte sa len učil / že som jeho štartovacia dlaň (...) otriasol sa ako psík ( ) // zavrela som dlaň // ( )“ (s. 10 – 11). Záver textu, ak ho vnímame ako uväznenie motýľa skôr, než stihol odletieť, je však prekvapivý a narúša jemnosť a krehkosť subjektky – hlavne však zapadá do melancholickej, až ťaživej nálady knihy, v dejoch ktorej je (priestorová, partnerská a existenciálna) „limitovanosť“ reflektovaná takmer neustále.
Za jednu z kvalitných básní, ktorá súčasne zapadá do rodovo tradičného rámca, v akom sú ženy vykresľované, čo v tomto prípade neprekáža, nakoľko ide o sprítomnenie spomienky na hrdinkinu minulosť, resp. o zrkadlenie jednej z podôb (najmä niekdajšej) reality, považuje text s príznačným názvom kuchyňa. Ten sa vyznačuje prostou a intímnou atmosférou, ktorá v knihe spoluvytvára jeden z ostrovov istoty (detstva) v inak skôr disharmonickom hrdinkinom svete. Už v tejto ukážke sa však ohlasuje i vpád krutejšej reality, a to prostredníctvom odkazu na negatívnu stránku vyššieho veku starej mamy, konkrétne, na jej „popletenú myseľ“ (pozri aj báseň na s. 22): „zalievanie kávy / kysnutie koláča / mletie maku / vôňu pečených zemiakov / buchot tĺčika na riad / umývanie mäsa“ (s. 13). Na druhej strane v ňom dochádza k nielen reprodukovaniu, ale aj esencialistickému stvrdeniu (absolutizujúca príslovka „nikdy“) pozície ženy v súkromnom priestore (kuchyne): „medzi predsieňou a komorami / z obsedenej lavice / pozoruješ veci / ktoré sa nikdy nemenia“ (s. 13). Zároveň sa v ňom manifestuje tradicionalistické zakotvenie knihy prostredníctvom motívov, implicitne previazaných s príslušným hodnotovým rámcom (dediny a kresťanských hodnôt, čo bude neskôr opakovane potvrdzované): „v kuchyni / z porúbaného detstva / môžeš si znovu vystavať / starú mamu“ (s. 13). Tým všetkým verše odkazujú napr. na básne už spomenutého J. Mihalkoviča, ktorých atmosféra (najmä zbierok Ľútosť, 1962 a Zimoviská, 1965) je v knihe priebežne postrehnuteľná: „poď / pod stolom z dubového dreva / predčítať si z dlane // náhodná zhoda zhôd / uzol v korytách“ (s. 14). Problém Pácalovej písania sa však prejaví aj tu. Autorka nielen že citovanú báseň zbytočne dopovie, ale samotné vyústenie je i banálne a tautologické: „ak je duša rieka / výmely jaziev sú meandre“ (tamže). Podobne nepochopiteľne Pácalová „uzemní“ inak kvalitný text citová výchova. V tom sprítomňuje paralelu medzi varením kávy a životom, pričom túto prostú, ale silnú líniu obohatí o (v tomto prípade a na rozdiel od napr. textu márna lásky snaha funkčnú, pretože jemne) aforistickú spojitosť s manželstvom: „nad šálkou kávy / ako v osudovom stretnutí / premieta sa jej každý deň (...) varenie kávy (...) ako manželstvo // vôňa pri mletí / horúci dych / a po chvíli / trpko na jazyku“ (s. 32 – 33). Pôsobivé (nielen) naladenie básne je však zrušené kvázi pointou, ktorá nie je funkčne drsná či humorná, hoci zjavne mala byť, ale iba nevydarená – akoby z inej poetiky: „asi prejdem na pivo“ (s. 33; podobným spôsobom nefunkčný je aj záver básne na s. 44). Redundanciou a zbytočným spriehľadňovaním, ktoré ruší pozitívne napätie básne aj jej konotačnú komplexnosť, sa vyznačuje i text uzatváranie kruhu. Nechcene komicky zasa vyznievajú verše typu „poliam sa v pravidelnom dychu / vlnia prsia brázd“ (s. 20). V takých momentoch ma mrzí, že kniha neprešla výraznejšou nielen autocenzúrou autorky, ale aj redaktorskou prácou, ktorá by jej mohla dopomôcť k presvedčivejšiemu výsledku.
Tradičný a v priestore domova zakotvený svet ženy je prítomný aj v umelecky vyrovnanom texte šedivá ako jabloňový kvet: „z pivnice vynáša minuloročné plody (...) vonia pod utierkou / štrúdľa“. Jeho pointa je na rozdiel od predošlých prípadov funkčná a pôsobivá, pričom záver básne sa ňou zároveň kruhovo napája na jej názov: „len rozsypané maky / ju usvedčujú z veku“ (s. 15). Vo veršoch je vyjadrená aj (nielen) konkretistická prepojenosť človeka a prírody, resp. jej plodov. I táto, priam mytologická (pozri napr. Marčok 1980: 25, 35), previazanosť korešponduje s hodnotovo tradičnou líniou knihy. (Za pozornosť stojí aj obradný charakter viacerých básní – pozri Repar 2003: 166.) Tradičnejší ráz veršov je prepojený i s kresťankou morálkou, ktorou sú básne tiež sýto dotované a s ktorou pravdepodobne súvisí aj hrdinkino esencialistickejšie uvažovanie vrátane spomenutého – v tomto zmysle priam posväcovania – utrpenia: „vždy na noc si ho odkladá / tŕňovú korunu nepochopenia (...) lámka v kolenách / je pri modlitbe iná ako lámka v duši // preberá ružencovú bolesť medzi prstami (...) vymodlený pokoj od boha“ (s. 16).
S kresťanským hodnotovým presvedčením je spätý aj text štúdia z bájoslovia. Už jej názov naznačuje prepojenie dávneho so súčasným, ireálneho s reálnym. Báseň je napriek snahe o zahalenie do rozmeru „bájky“, a teda aj vytvorenie (nielen časového) odstupu, citovou takmer agitkou, ktorej „realisticky“ výstražné posolstvo (stop interrupciám?) na rozprávkovom pozadí o to väčšmi vynikne. Žiaľ, aj jeho publicistický odkaz: „krkavčia mať / nad ohňom mieša polievku / má sedem synov (...) je požehnaná // modlitba: (...) dnes vás holúbkovia moji / dnes vás zabijem // sestrička v bielom plášti / nesie pokrievku / vitajte drahí vystrite sa / a zabudnite na tú rozprávku“ (s. 36 – 37). Autorka pritom dokáže napísať báseň, ktorá sa vyznačuje uzemnením v realite, no nie je umelecky nedvižná a priamočiara, resp. neobkresľuje hrdinkinu (autorkinu?) čierno-bielu verziu reality: „podsype zbožia paradajkám / podoprie sliepky // bezútešnosť staroby / či samoty? // opäť život v plienkach / mokro pod očami“ (s. 22).
V knihe však čítame aj nepriamu kritiku tradičného údelu ženy. Hoci autorka neposkytuje prostredníctvom svojich veršov pozitívne východisko či (až na výnimky) rôznorodejšie rozohranú ženskosť, samotná ukážka zúfalstva, do ktorého môže heteronormatívna disciplinácia (nielen) ženu dohnať, je ako odstrašujúci príklad rodovo zaujímavá: „vykláňajúc sa z komína / nad ohniskom zúfania / lačne kričí do svojho vnútra: príďte večera je navarená!“ (s. 21). V takých momentoch akoby aj hrdinka, resp. autorka jej prostredníctvom, chápala, že rodovo konvenčné správanie sa stáva problémom až vtedy, keď je nereflektované a keď nám neostáva iné, ako „kričať do svojho vnútra“, pretože okolie je buď nevšímavé, alebo nás, naopak, za našu vzburu proti androcentrickému poriadku trestá. K slovu sa v zhode s povedaným dostáva aj typicky obslužný charakter ženy: „zamiesila na koláč / zaliala mu kávu (...) na stole nedotknutá štrúdľa“ (s. 23). Umelecky menej presvedčivé, resp. spadajúce skôr do rámca novinového aforizmu ako kontextu básnickej zbierky, zato podnetne, pokiaľ ide o sledované zobrazovanie ženskosti, sú verše vytvárajúce napätie medzi kresťanským (sviatočným) a každodenným, resp. medzi hlásaním hodnôt, ktoré priamo aj skrytejšie „posväcujú“ rodovo stereotypné a submisívne postavenie ženy v spoločnosti, a ich skutočným vyústením, nemožnosťou (pre oba rody plnohodnotne) ich naplniť: „vždy pred sviatkami / leští okná // leští okná aby vedela / že idú sviatky“ (s. 24).
Pácalovej sa darí presvedčivo spodobiť aj frustráciu a osamelosť súčasnej ženy (k tomuto sa neskôr ešte vrátim): „kvapky sa vyhýbajú priestoru / vykĺznutému zo šiat / ktoré ťa celý deň nepotrebovali na to / aby chodili“ (s. 26). Pocit samoty je spôsobený aj partnerskou disharmóniou, ktorá je spodobená (a to i v tej istej básni!) raz klišéovito, prostredníctvom prvoplánových dualít („pokus o plameň / je dúchaním do cencúľa“), inokedy umelecky relatívne presvedčivo („magnet so súhlasnými pólmi / zraňuje nemožnosťou dotyku“ (tamže). V zhode s naznačeným obslužných charakterom ženy sa hrdinka so samotou vyrovnáva rodovo stereotypne: prostredníctvom paralyzujúceho vedomia odkázanosti naňho: „vešiaku v predsieni chýba kabát / dlhý pánsky / s natrhnutým vreckom (...) prázdno / z pocitu / že ho nemá komu prišiť?“ (s. 29). Napriek povedanému si subjektka zachováva istú dávku optimizmu – na druhej strane zasadením do rozprávkového kontextu sa odhaľuje jeho možná iluzórnosť: „zrkadlo zrkadielko povedz mi (...) strach / pot / ktorý z tela nezmyje // nikdy a nikto / sú silné slová“ (s. 29). Jej pasivita a vyčkávanie (naňho?) je prehĺbená hneď nasledujúcou básňou kompozícia večera: „žena okno stôl // pod nánosmi obrusov ktoré prevrstvuje (...) aj tak si ťa počká / výhľad do dnes a teraz (...) vyšúchané miesto po lakťoch“ (s. 30). V podobných textoch, keď je hrdinka limitovaná priestorom, sa ozývajú echá tvorby Viery Prokešovej (pozri najmä s. 64) – hoci v tej, podobne ako v zbierkach J. Mihalkoviča, pri pozornejšom čítaní postrehneme intenzívnejšie podprahové napätie a prehlbujúce sa variovanie.
Hrdinka sa dokonca spolieha na osud, predurčenosť. To jednak zintenzívňuje jej pasivitu a jednak prehlbuje myšlienkovo-názorovú vnorenosť do esencialistickej stopy. Oboje sa potom spolupodieľa na reprodukovaní rodovej stereotypizácie mužsko-ženskej stratifikácie Pácalovej verzie reality: „káva: samozrejmá / (sama od seba) / kocka: hranatá (hodená ktoroukoľvek stranou) / lyžička: os prúdu“ (s. 31). Hrdinka akoby si povedané, resp. jeho negatívny dopad na ňu, aj v zmysle strácania pevnej pôdy pod nohami (nie vo význame nemožnosti dopátrať sa svojej autentickej podstaty, čoho sme svedkami napr. v tvorbe, hoci u každej inak, N. Ružičkovej či K. Kucbelovej – naopak, hrdinka Pácalovej básní verí v presný opak), uvedomovala, no i tak sa nevzmôže k aktívnejšiemu vzopätiu: „obmedzenia kruhu: nedostatok dna // (podšálka zachytí jej slzy / ako zástera)“ (tamže).
Pácalovej kniha svojím zanášaním negatívneho osudu žien do textov, akoby kronikou ženského údelu (aj moralizovaním) jemne pripomína jednu z rovín zbierky Tŕpky (1963) V. Mihálika. Samozrejme, ide o nielen časovo, ale i poetologicky vzdialené knihy. Obe však považujem v tomto zmysle – napriek výhradám – za (nielen) literárnohistoricky a interdisciplinárne (napr. sociologicky) prínosné. Feministická prizma, ktorá túto rovinu oboch kníh zaznamenáva najvýraznejšie, má schopnosť pokrývať rovnocenne všetky disciplíny. V tomto zmysle teda nejde o interdisciplinaritu, ale skôr možnosť funkčného aplikovania feministickej metodológie v rámci ktorejkoľvek z disciplín. Obohacujúc tak nielen tú-ktorú z nich, ale aj využívajúc inter- a transdisciplinárne „prieniky“ medzi nimi: „počuješ? / to plače žena / nad rozliatym manželstvom // posteľ / náhornú plošinu smútku / ráno postelie // akoby nič“ (s. 34).
Ak sa subjektka predsa len odhodlá k zmene, tá zostáva v rovine (seba)iluzórneho a patetického demonštrovania v duchu popularizačnej pseudopsychologickej literatúry či lifestylových časopisov: „povedať mám ťa rád / znamená pod vlastnou strechou / objať konečne aj seba“ (s. 35). Prípadne sa k slovu dostane agresívna poloha, ktorá je síce opäť nerafinovane odetá do scudzujúceho žánru (tentoraz balady), ten však nijako nezakryje jej (po)citovo bezradnú a hlavne umelecky nepresvedčivú podobu. Hoci verím, že presne v duchu nasledujúcej ukážky si viacerí predstavujú feministické vyústenie vzťahu, tak nie, feminizmom, resp. jej zástankyniam a zástancom, ide o rovnocennosť v individualizovanej rozdielnosti, a nie o vymáhanie si pozornosti, vzťahu či, nebodaj, o pomstu alebo nadvládu jedného rodu nad druhým; a je jedno, že by malo ísť o ten ženský: „čím viac chce mať o to menej dáva (...) ukradli neveste jej milého hlas // pokus o lásku: / milý môj milý môj / nič sa ty len neboj (...) zotnem im hlavičku / opäť budeš môj (...) hókus o slobodu: milý môj milý môj / predsa sa len boj / vzala som šabličku / sťala som hlavičku / viac nebudeš môj“ (s. 39).
Kontext rozprávok, riekaniek, bájoslovia a pod. autorkiným veršom skôr škodí, akoby im prospieval. Básne aj týmto nadväzujú na vadkerti-gavorníkovskú líniu našej poézie, ktorej „ľudovú niť“ v aktuálnom básnickom tvare prínosne využila napr. už spomenutá S. Repar (mimochodom, autorka doslovu Citovej výchovy), a to najmä v debute Zo spoločnej zimy (1994). No zatiaľ čo hlavne L. Vadkerti-Gavorníkovej sa darilo využiť atribúty ľudovej slovesnosti a frazeológie vo svoj prospech, práve aj na individualizované zanášanie svojho hlasu do básne, pre Pácalovej texty platí opak. Jednak sa prostredníctvom podobných ponášok jej výpoveď okrem potvrdenia tradicionalistického statusu hrdinky neúnosne spriezračňuje, resp. (ako sme videli) sa tak autorka pokúša o takmer alibistické vzdanie sa zodpovednosti hrdinky za svoju výpoveď. Na druhej strane, pokiaľ ide napr. o riekanky a navodenie detskej nálady veršov, dochádza občas skôr k ich nefunkčnej „infantilizácii“: „tieň plaziaci sa po ceste / skúšaš chytiť za konček (...) bežíš s ním ako s klbkom vlny // nenapadne ti / stlačiť vypínač / zhasnúť slnko“ (s. 40).
Druhá časť zbierky je navonok obratom k anestetickejšej, racionálnejšej, súčasne (práve aj vďaka premyslenejšej práci s jazykom) myšlienkovo (naoko) nejasnejšej poetike, ktorá je zároveň výrazne dotovaná telesnosťou: „ukazovák – člnok / (mocné pumpy chlopní) / mozog – ihlica...“ (s. 72). Hrdinka sa síce snaží o sebakontrolu („dôsledne zamlčiavam / jatrenie kýpťov / ťahanie väzív“, s. 70), no stačí malý podnet (rodovo konvenčne stelesnený i ním) a ovládanie emócií zlyháva: „keď sa pristavíš: / strelka oka v tranze / registruje pohyb ako ústup slnka // ‚načo? veď sú to iba slová‘“ (s. 71). Aj v druhej časti knihy tak autorka pokračuje i v témach a motívoch načatých prvou časťou zbierky, len sú tentoraz uchopené poetologicky inovatívnejšie a v zhode s vyššie povedaným: „schúlená do šliach / počítam si prsty / kytičku zabudnutých modlitieb // z miesta / kde hnijú vnútornosti / rúhajú sa odistené zvony / za koreň plaču / ťahá ochabnutý sval...“ (s. 47). Lyrická subjektka sa naďalej nachádza v negatívnom citovom rozpoložení, čo vyjadruje chvíľami opäť príliš priamočiaro: „smutnou zotrvačnosťou sa prehrýzaš (...) slepá mýtnička“ (s. 49). Upokojenie nachádza znova i v modlitbách, resp. akomsi zariekavaní: „na lakeť brada na lakeť brada / na pokoj tieň na pokoj tieň“ (s. 48). Keď som teda naznačil, že ide o obrat skôr navonok, myslel som tým tak tematickú previazanosť oboch častí knihy, ako aj pocity, ktoré (napriek rozdielnemu básnickému tvaru) zaznamenávajú a vzbudzujú. Aj v textoch syntaxe – napriek intenzívnejšiemu presunu pozornosti na jazykovú rovinu, ako naznačuje už názov tejto časti, ktorý môže odkazovať aj k partnerskej tematike (takúto interpretáciu podporuje aj obsah rovnomennej básne syntax, ktorá klišéovito spodobuje neschopnosť komunikácie, ide v nej o priamočiare vyjadrenie zlyhania „partnerskej syntaxe“; tá istá téma je pritom presvedčivo vyjadrená na s. 76 – 77) – totiž čítame lekcie citovej výchovy (názov prvej časti knihy). Hrdinka je chvíľami hysterická („všetky tvoje rána sa začínajú / výkrikom do samoty“, s. 64; túto polohu autorka vyjadrí znova aj cez kostrbatú genitívnu metaforu: „vypadávam z okna výkriku“, s. 48), „nekonečne osamelá“ („pomalé rozvíjanie ticha / do priestoru medzi neexistujúcimi krajnými polohami (...) namočím ukazovák / do fiktívnej slzy...“, s. 50). Naďalej sa utieka do detinského sveta „vypočítavaniek“, ktoré nevyužíva v prospech básne (s. 58 – 59), a zbytočne dovysvetľúva svoje utrpenie aj tam, kde je vyjadrené bez toho dostatočne, básnicky prínosne a hlavne v kontexte knihy novo, civilne: „spotreba šampónu klesá o polovicu (...) raňajky a večere bez marmeládovo-syrových kompromisov (...) ak sa realita samoty vyjadrí iba predmetmi / zdá sa že strata nie je taká veľká / – ak nerátam bolesť –“ (s. 60). To všetko tak naďalej obkresľuje rodovo stereotypný obraz ženy – posun v tomto smere sa teda nekoná. Ak nerátame sporadické prehrešenia proti „prirodzenému“ správaniu sa ženy, ktoré vyznieva skôr úsmevne ako subverzívne: „prelepiť mám ťa rád / štítkom určujúcim akosť strachu (...) prepiť rozmieňanie vína na bobule / rovným dielom porozdeľovať črepiny / zostáva iba trpko / a neurčito / zahrešiť“ (s. 67).
Ešte aj chvíle, keď hrdinka skôr naznačuje, vyznievajú v zhode s jej prevažujúcim citovo a existenciálne labilným rozpoložením skôr imperatívne, až hystericky. Hoci napr. H. Cixous vníma hystériu (v kritickom prehodnotení i Freudovej teórie) aj ako pozitívnu kvalitu (pozri napr. Cixous – Clément 1986), v kontexte rodovo konvenčného zvyšku knihy takéto správanie sa hrdinky vnímam skôr ako potvrdzovanie tradičnej predstavy o prehnanej emocionalite žien: „tu ma nehľadajte / tu sa nestrácam / sem neutekám“ (s. 50). Povedané, našťastie, neplatí absolútne. Pácalová totiž má schopnosť nielen vymaniť sa z príliš konvenčného spôsobu písania, a pritom sa nevzdať svojho tradičného hlasu (pozri lepšie texty prvej časti zbierky), ale aj v rámci pozmenenej poetiky druhej časti knihy dokáže priniesť presvedčivé verše, v ktorých vyjadruje napr. odovzdanú skepsu v metafyzických otázkach, čo je v kontexte knihy značne prekvapivý moment: „v hre na zánik / nachádzam celkom nové pohyby: / chvenie bránice / rozpad slznej žľazy // ani v maximálnom spomalení dýchania / nebytie neprestáva byť predstieraným“ (s. 51). V tých najlepších veršoch (dokonca celých básňach: s. 52 – 57, s. 72 – 75) sa autorkina poetika blíži nielen knihám spomenutej N. Ružičkovej, ale aj M. Ferenčuhovej a K. Kucbelovej. Ide o texty, v ktorých sa autorke darí vyvliecť z myšlienkových, hodnotových a poetických dualít, v ktorých je jej zbierka prevažne uväznená. Čítame tak verše, ktoré reflektujú partnerskú tematiku neexaltovane (či už v zmysle utrpenia ženy, alebo „hrdinského sekania hláv“), bez ironizovania (ak, tak jemného a funkčného) napr. anestetického pólu (písania aj žitia) – a pritom emocionálne silno: „súslednosť my – hra na my – cudzie nahé telo / pohybovanie sa na hrane alebo je to už pád? (...) v zrkadle miesto duše stoporené telo (...) starostlivo rozkladám mýtus o láske / hrou na cudzie nahé telo“ (s. 52 – 53).
Rovnako autorka dokáže napísať kvalitnú melancholickú báseň, zahalenú do vizuálne a zmyslovo silnej atmosféry: „takto kedysi žltli fotografie: / čipka bielizne jemná ako sekt (...) vybehnúť v daždi po čerstvé pečivo / pod žltým pršiplášťom iba tak (...) najvhodnejší odtieň smútku k svojmu rúžu / najpôsobivejší invariant nostalgie...“ (s. 54). Pácalová má teda schopnosť napísať tak báseň vnorenú do (nielen časovo) dávneho a prevažne dedinského sveta, ako aj texty, v ktorých umelecky presvedčivo reflektuje uvažovanie a spôsob života súčasnej mestskej ženy. Tento fakt je dobre viditeľný v básni kuchynské práce, ktorý je pendantom k básni kuchyňa. Zatiaľ čo druhý citovaný text prináša viac-menej upokojujúcu atmosféru hrdinkinho detstva u starej mamy, aktuálne analyzovaná báseň je drastickou paralelou medzi čistením hydiny a pocitmi lyrickej subjektky. Hoci slovo DOHOLA pre svoje kapitálky pôsobí (opäť) zbytočne vysvetľujúco a násilne, báseň (aj jej pendant v prvej časti zbierky) považujem za vydarenú ukážku autorkinej (zriedkavo aplikovanej) schopnosti dekonštruovať duality vo svoj básnický prospech: „prekrížiť ruky cez prsia / a po nádychu / ako zoschnutú kožu plaza / vyzliecť sa z objatia až po žily / (nevyhnutne) / mäso ešte čerstvé (...) a pomaly / istou rukou vykosťuješ / DOHOLA / / objatie v kresle sedí / vyčkáva...“ (s. 62 – 63). Oba texty spolu vytvárajú pôsobivé napätie, vzájomne sa dotvárajú a podmieňujú.
Zbierka je ukončená dvoma básňami, z ktorých najmä prvá je bezradným pokusom o napísanie aktuálnej básne. Jej výsledkom je neotesaný „bľabot“, tváriaci sa nanajvýš súčasne a odhaľujúci autorkinu najväčšiu slabinu: nízku mieru selekcie slov a sebakontroly, nielen pokiaľ ide o (po)city lyrickej hrdinky, ale aj v rovine autorkinej práce s jazykovým materiálom: „veda o druhu homo: / tento znak označuje bytie / s prihliadnutím na štruktúru vzťahov / arbitrárnosť komponentov umožňuje masky sňať / keď stabilný prvok predstavujúci prsty / potom dotyk starostlivo poskladaný / z odtlačkov na pohári znamená / že točka predlaktia taká štedrá / bola milosrdná k smutnej klaunérii“ (s. 79). Zopakujem preto na záver svoje presvedčenie, že s dobrým redaktorom by Jana Pácalová mohla napísať kvalitnú zbierku.
Ako post scriptum si neodpustím vyjadrenie na adresu obálky knihy. Fotografia polonahej ženy na nej (od N. Rovderovej) je síce relatívne vkusná, no vzhľadom na to, že takmer nesúvisí s náladou ani odkazom básní, vyznieva značne sexisticky a potvrdzuje stereotypný obraz ženy, aký kniha prevažne ponúka.
Literatúra
BALOGH, A. 2003. Okná sa leštia aj preto, že idú sviatky. Dostupné na: https://www.sme.sk/c/1106566/okna-sa-lestia-aj-preto-aby-sa-vedelo-ze-idu-sviatky.html#ixzz2Ab48peCu. Získané: 13. 11. 2012.
CIXOUS, H. – CLÉMENT, C. 1986. The Newly Born Woman. Minneapolis : University of Minnesota Press.
CHROBÁKOVÁ, S. 1994. Zo spoločnej zimy. Levoča : Modrý Peter.
CHROBÁKOVÁ REPAR, S. 2003. Panoptikum. In Romboid, č. 10.
MARČOK, V. 1980. Estetika a poetika ľudovej poézie. Bratislava : Tatran.
MIHALKOVIČ, J. 1962. Ľútosť. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
MIHALKOVIČ, J. 1965. Zimoviská. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
MIHÁLIK, V. 1963. Tŕpky. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
PÁCALOVÁ, J. 2003. Citová výchova. Bratislava : Drewo a srd.
PÁCALOVÁ, J. 2009. Poetka a literárna vedkyňa Jana Pácalová odpovedá v ankete Nemlčať: žena v literatúre. In Knižná revue, č. 8.
REPAR, S. 2012. Tichožitia. Trnava : Edition Ryba.
Pôvodne vyšlo v zborníku K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000, ktorý zostavila Marta Součková a vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v r. 2013.