Derek Rebro: „Jas vedenia a hĺbka citu“
Haugová, Mila. 2011. Plant Room. Bratislava : Ars Poetica. Edícia Ambit.
Študentky (literatúry) ma pravidelne zaskakujú tým, že nepoznajú meno našej najproduktívnejšej poetky, u ktorej sa vzácne snúbi kvantita s kvalitou. Príčinu tohto faktu vidím (popri súkromnom nezáujme o poéziu?) aj v orientácii kolegov hlavne na tvorbu autorov. Haugová aj novou knihou dokazuje, že neznalosť jej zbierok rozhodne netkvie v ich nízkej umeleckej hodnote.
Autorkina autobiografia Zrkadlo dovnútra ma jemne sklamala. Našiel som v nej síce veľa faktov z Haugovej života, množstvo „ja“, no nedozvedel som sa mnoho o jej prežívaní (seba aj iných) - chýbalo mi v nej viac zo „mňa“.
Nová zbierka je v tomto ohľade opakom. Hoci štylizované záznamy, fikcia, nepriamo napovie o „nej“ viac než citované memoáre. Tie na druhej strane poskytujú oporu pre moje presvedčenie o rôznej miere previazanosti autorky a hrdinky.
Ostatné zbierky M. Haugovej sa vyznačujú priezračnejšou poetikou a menej experimentujúcim jazykom. Povedané však platí v porovnaní s časťou jej tvorby spred knižky Terče. V kontexte slovenskej poézie, tobôž písanej ženami, totiž ide zakaždým o produktívne textovanie. V novej knihe sa navyše opäť vynára i komplikovanejšie seba/zanášanie do textu.
Haugovej písanie je cizelované každou zbierkou. Hrdinka postupuje po „špirále osudu“, každý záhyb subtílne odráža jej aktuálne prežívanie a vyrovnávanie sa s ním, ako aj so životom samotným a s faktom jeho konečnosti. A to tak v súvislosti so sebou, ako aj blízkymi. Téma matky, ktorá výrazne tienila verše knihy Miznutie anjelov, je tu prítomná len výnimočne či nepriamo. Rovnako partnerstvo je sprítomňované skôr v zábleskoch (aj zraňujúcej) spomienky.
Hrdinka naďalej pocitovo silne, no nebanálne reflektuje vlastné „odchádzanie“. Variované pokusy o ozmyseľňovanie smrteľnosti, jej napájanie na presahy rôzneho druhu (rodina, tvorba, ekológia...), tvoria jeden z najpôsobivejších plánov zbierky. Presvedčivosť je znásobená aj vnútorne motivovanou ambivalenciou a prelínaním sa hrdinky s okolím, ktoré tentoraz výraznejšie sprevádza brutalita.
Subjektka reflektuje svoje zapojenie do fauny a flóry prostredníctvom scudzujúcej terminológie. Na druhej strane si - v rámci intratextového odkazovania, ktoré je pre túto autorku príznačné - takmer vymení miesto s laňou tak, ako si to želala v inej zbierke, keď došlo k zrážke tohto zvieraťa autom. Na smrť však ešte nie je pripravená, resp. jej čas aj podobu si túži určiť sama. Veršová dynamika je aj z tohto dôvodu chvíľami spomaľovaná.
Hrdinka si vytvára ochrannú bariéru nielen cez racionálny odstup, ktorý sprevádza aj funkčne patetické vychýlenia, ale znovu aj cez clonu fotoaparátu, kamery či prostredníctvom výsledkov rôznych umení. Chvíľami pomenúva javy vecne či prostredníctvom gnóm. Vnára sa do mytologických a náboženských prameňov, resp. do „oblohy, ktorá začína byť / nebom“. Pri pohľade „hore“ však využíva i astronomické poznatky. Reflektuje našu relatívnosť nielen z pohľadu Boha, ale i v kontexte vesmíru: oboje vníma ako simultánne. To všetko - spolu s nateraz výraznejším zapájaním civilných motívov - prehlbuje komplexnosť jej textov. O to silnejšie potom vyniknú prosté vety ako: „Veriť, že nikdy nezomriem.“
Len výnimočne nás vyruší redundancia („vertikálne padal“) či prvoplánový paradox („sneh / ktorý horí“). Občas som mal pocit cudzojazyčne a intertextuálne preexponovaných pasáží. Sú však zapájané funkčne, kultivujú nás a zrkadlia zložitosť hrdinkiných – priebežne spochybňovaných – dní, „ktoré prídu a na ktoré sa už nepamätám“.
Skrátená verzia vyšla v denníku Pravda, 23. 4. 2012.