Derek Rebro: Ja sú (aj) iné
Veselková, Marcela. 2013. Identity. Bratislava : ASPEKT.
Marcela Veselková debutovala v r. 2005 zbierkou Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa. Už v nej sa prejavila ako výrazná poetka, takmer nepodliehajúca tematickým, poetologickým a rodovým stereotypom. A to napriek prvému plánu, nabádajúcemu nás k opaku. Zavádzajúci bol už názov zbierky, ktorý evokoval sentimentálnu produkciu, zároveň však ukrýval nábeh na paradox (tento prvok autorkinho štýlu nevymizol ani z aktuálnej knihy: „opakom vášho zužovania / hraníc my / je nemožnosť ich rozšíriť“, s. 26). Tiež poetika básní by sa dala označiť ako konvenčná. V kontexte vtedajšej produktívnejšej (nielen anestetickej) poézie však Veselkovej zbierka – presvedčivo reštartujúca napr. litanickosť, priamočiarosť a drsnosť výpovede – zafungovala ako konštruktívne osvieženie dobového (nad)štandardu. Nevydarených kníh s podobnou tvarovou a tematickou výstužou síce bolo mnoho, (i táto) autorka však vďaka umeleckej kvalite svojich veršov dokázala, že v žiadnom období neexistuje jedna hodnotná poetika, resp. že každá môže za istých okolností ponúknuť zážitok a (v rôznej miere a s rôznou intenzitou) posunúť vývinové literárne mantinely. Pokiaľ ide o rodový rozmer diela, i tu sme boli svedkami ambivalencie. Na jednej strane sme čítali spoveď od muža závislej ženy, ktorá popri neobťažujúcej (a to aj napriek pátosu a exaltovanej expresívnosti) osobnej psychohygiene poslúžila ako odstrašujúci príklad pre iných. Na druhej strane autorka ponúkla feministické verše tematizujúce násilie na ženách či heteronormatívne očakávania.
Kniha Identity nadväzuje na tú prvú len čiastočne. Jej ozveny nájdeme okrem sporadických motivických bodov (infúzie, injekčné striekačky, katedrála) najmä v básni Pod povrchom. V nej síce subjektka pociťuje rovnako silnú odhodlanosť v láske ako predtým, no jej prejavy sú zrelšie a dávkované striedmejšie, hoci pod povrchom to vrie opäť intenzívne, čo sa v závere pretaví aj do obraznosti: „chrliče vody / zahrkútajú / poštovým schránkam / lampy vystrčia / spod krídla druhú nohu / a odrazia sa od zeme“ (s. 45). V tvarovej rovine nastala výrazná zmena smerom k jazykovej striedmosti a scivilneniu. Korešpondencia medzi knihami je viditeľná najmä v absencii veľkých písmen a interpunkcie, čo malo v debute za následok efekt „rútiacich sa balvanov“, nabaľujúcich negatívne emócie bez schopnosti ich eliminovania. Veselková tak tvarovo – a recepčne – prehlbovala tematickú rovinu básní. V aktuálnej zbierke je tento postup napohľad skôr zotrvačnou autorskou značkou. Hoci sa občas vďake nemu isté slovo, pri ktorom očakávame kapitálky, zvýrazní, ide skôr o vedľajší efekt taktiky, ktorá je z dôvodu uplatneniu na poli celej knihy nepríznaková. V myšlienkovej rovine však vďaka tomu dochádza k obkresleniu jednej z ústredných tém zbierky, ktorou je nehierarchická komplexnosť ľudskej identity, resp. identít – a ich prepojenie. Názov knihy je funkčne nejednoznačný: jednotné či množné číslo tu závisí od toho, či ho čítame v angličtine, alebo v slovenčine. Už táto jazyková viacznačnosť nás okrem zložitosti ľudskej identity odkazuje k reflektovaniu multiplicitnosti tej národnej. Zaujímavá je v tomto smere Pripovidka o pepru. Jazykovo evokuje východné nárečie, tematicky odkazuje na vysťahovalectvo do USA, ktoré sú z vlastnej povahy zmesou identít. Text je silný aj vďaka svojej smutno-smiešnej pointe.
Autorka sa kriticky vyrovnáva s javmi a osobnosťami našej histórie i súčasnosti (východoeurópsky komplex, Miroslav Válek a i.). Vysmieva sa predsudkom a národným mýtom, v mene ktorých sme konali v minulosti (Značkovanie či text My a oni, reflektujúci historickú arbitrárnosť, sociálny konštruktivizmus, ale aj snahu o účelové vykonštruovanie národnej identity) a pre ktoré sme dodnes schopní rôznych foriem (i davovej) manipulácie (Demonštrácia) a násilia: „vztýčili ste sochu / dali ste jej meno / vymysleli pre ňu históriu (...) škodná v pasci vášho mozgu / začala zavýjať / pazúr jazyka sa zaťal do ticha / musíte brániť svoje hodnoty“ (s. 26). Viaceré básne stelesňujú tzv. angažovanú poéziu. Veselkovej sa podarilo vyhnúť heslovitým a jednorozmerným tézam preneseným do knihy, hoci báseň Front je relatívne obchytanou paralelou medzi „ruským/komunistickým“ a „nemeckým/fašistickým“ plánom. Zato v básni Kolektivizácia autorka dokázala notoricky známu tému jazykovo a vtipom (nielen v pointe) tak ozvláštniť, ako aj prostredníctvom zautomatizovanej monotónnosti funkčne obkresliť: „najviac kričali tí / čo nemali ani za psom čo zahodiť (...) tým čo včera nemali čo za psom zahodiť / nestačilo (...) tí čo rozhodovali / kto má mať čo za psom zahodiť / sa preľakli“ (s. 29). Veselková sa vyvarovala i vyprchaných, v realite pričasto počutých aforizmov. Tie môžu jednorázovo fungovať na sociálnych sieťach, no pokiaľ od knihy očakávame i dôvod na opakované vracanie sa k nej, nielen zdokumentovanie nálady doby, ktorú autorka – ako jeden (!) z plánov básne – vystihla napr. v texte Škrupinkári, nepostačujú. Básne tak nesú nevyhýbavý názorový (i sarkastický) osteň, súčasne však v jeho mene neredukujú zložitosť reality. Verše na jednej strane ironicky pranierujú napr. „slovenskú malosť“, no bez toho, aby príkro súdili jednotlivcov ako často zákonite nedokonalú súčasť hegemonických okolností: „krajinou pastierov (...) olejkárov / a drotárov / bolo slovensko za feudalizmu aj po ňom (...) ale chudobní žijú zo snov a zo vzdoru (...) poctivo sme zaplatili svojou prácou a krvou // potom pristúpil k červenej stuhe“ (s. 25). Hrdinka si je vedomá, že „negatívny rozmer ľudstva“ je do istej miery jeho nevyhnutným predpokladom: „do sietnice / ktorej milosrdná slepá škvrna / neodrazí tento svet“ (s. 35).
Dôležité je aj poetické pretavenie daných tém. Veselková nezabúda na to, že píše poéziu. Akokoľvek sú jej hranice, našťastie, pohyblivé, je potešujúce, ak báseň účinkuje nielen na racionálnej, ale i pocitovej, „telesnej“ úrovni. K tomu autorke slúži myšlienkovo kondenzovaná a vizuálne pôsobivá (občas i ružičkovská) metaforickosť: „bažanty ustrnú / krajine šklbne mostom (...) zrenica ľadu / sa tam prekvapene roztvorila / a srna padala / cez sklovec / až na dno / oka“ (s. 47). Takisto zastieranie výpovede jej (logickým) znejasnením, neuspokojením sa s núkajúcimi prirovnaniami, čo sa transformuje nielen do invenčnejších, ale i s témou obohacujúco prepojených spojení: „meno / aké nebolo na menovke / v žiadnom dome“ (s. 32). Nápomocné je aj nekonvenčné narábanie s jazykom: „vlak je myšlienka / ktorá rozčesne deň na dve časti“ (s. 47; očakávali by sme skôr: „myšlienka je vlak...“). Len výnimočne zaznie klišéovité spojenie: „s desivou ľahostajnosťou“ (s. 16). Prekvapivé sú i priebežné zmeny deja: „cigarety zažínajúce sa v tme / ako oči králikov / čakám či ma čiasi ruka vytiahne z cylindra“ (s. 15).
Subjektívnosť, ktorá má takisto zásluhu na vyvarovaní sa plagátovej dočasnosti básní, síce sprevádza všetky texty, no za najsilnejšie považujem tie, kde je pozornosť sústredená najmä na ľudskú osobnosť a jej prežívanie. To u Veselkovej nie je odčlenené od iných osôb, resp. okolia – či už v podobe mesta a jeho stavieb (prepojenie fyzického tela a budovy je napr. v básni Rekonštrukcia katedrály), alebo prírody (oboje je vo veršoch usúvzťažnené podobne ako minulosť so súčasnosťou – i s tým korešponduje spomínaná absencia veľkých písmen a interpunkcie, zároveň sa tým prehlbuje nadčasový charakter veršov). Ide o básne, kde najvýraznejšie presvitá hrdinkino melancholické naladenie, ako aj dospenie k apatickosti a (aj ochrannému) umŕtveniu (posledné tri básne knihy). Pocitovo a vizuálne intenzívne je spodobená hrdinkina „stratenosť“ v básni Svetlo, v ktorej sa subjektka stotožňuje s inou osamelou a starnúcou ženou. Zaujímavo vyznieva vnímanie architektonickej monotónnosti naprieč Európou, ktorú hrdinka – na rozdiel od tej Kucbelovej – nevníma negatívne, ale ako upokojujúci element poskytujúci jej pocit dôvernosti.
Napriek útlemu rozsahu knihy je ešte mnoho rovín, ktorých analýzu som vypustil, no ktorých zamlčaná prítomnosť je dôkazom, že ide o mnohorozmerný a kvalitný príspevok do súčasnej poézie.
Skrátená verzia vyšla v časopise Romboid, č. 1/2014.