Derek Rebro: Hendikepovaná nie je osoba, ale norma
Pôvodne som mal v úmysle napísať príspevok o troch „oneskorených debutoch“ ostatného obdobia – o knihe Marcela Lacka Hľadanie autora (2017), zbierke Apnoe Petra Ciba (2016) a diele Skúsenosti týchto dní (zvierat) (2017) Petra Brezňana. Hoci sa mi posledná menovaná zbierka javila pri letmom listovaní najmenej prínosná pre aktuálny poetický diskurz či podnetná na obšírnejšiu analýzu, po dôkladnejšom prečítaní sa ukázal presný opak.
Prvé dve uvedené knihy sú síce dôstojným a viac-menej kvalitným, predsa len relatívne jednoznačne identifikovateľným rozvíjaním istej poetickej tradície, o ktorej som už napísal priveľa textov na to, aby som videl v ďalšej analýze „známeho“ (aj seba uspokojujúci) zmysel (poetiky kníh odkazujú na autorky a autorov „text generation“, „ANesthetic Genderation“ a – najmä v prípade Lacka – dekonštruktivistické vzory ako Peter Macsovszky, Michal Habaj či Peter Šulej). Na druhej strane, zaujmú napríklad prirodzeným vnorením do „online sveta“, ktorý už pre ich textové subjekty a autorov nie je ozvláštňujúcou, ale každodenne žitou realitou; podobne je v tomto ohľade tkaná kniha Michala Talla Antimita, ktorá však k menovaným inšpiračným zdrojom pridáva predsa len väčšiu mieru svoj(sk)ej stopy (aj preto som sa o nej rozpísal na inom mieste; pozri Rebro 2016).
Zbierka Brezňana sa síce čiastočne napája aj na spomínané poetologické okruhy, a to aj vyhraňujúco, prípadne ako „negatív“, keď ich postuláty a postupy prevracia či odvrátene zrkadlí, zároveň sa však mihá v značne iných (diachrónnych aj synchrónnych: z našich mien spomeniem, pričom ide skôr o letmé a aj intuitívne príbuznosti, napríklad Ivana Štrpku, Andreja Habláka, Martina Solotruka, Erika Markoviča či Ladislava Lipcseia), no najmä vlastných – často funkčne nešikovných a spotvorených – ozvenách a prináša texty, ktoré, dovolím si tvrdiť, u nás vo svojom celku nemajú obdobu a sú dôkazom, že sa dá ešte stále prísť s poéziou (kontextovo) nového typu.
Kniha je síce rozdelená do viacerých oddielov, no pokojne by mohla byť kompaktnou zbierkou – natoľko je súdržná, a to tak náladovo a viac-menej aj poeticky, ako i tematicky, čo je podporené (aj totožným, nielen variovaným) opakovaním niektorých motívov – výberovo: tvorba, robenie v rôznych podobách a významoch, otvorená guľa/hlava, pohyb, respektíve jeho nemožnosť, smäd, postaviť (všetko, pochopiteľne, nielen v doslovnom zmysle) atď.
Ako na to poukázal Viliam Nádaskay, „Brezňanove básne predstavujú vo svojom jadre lyriku par excellence, ak od nej požadujeme záznamy vnútorných stavov lyrického subjektu“ (Nádaskay 2018: 154). Áno, kniha je okrem iného obsedantným a uvzatým (oboje sa prejavuje aj vo formálnej rovine) zápisom (seba)hľadania, ktoré je v konečnom dôsledku vždy ukončené až smrťou, odhliadnuc od toho, do akej miery to individuálne reflektujeme („Nikdy sa nemôžem nájsť“, s. 38), ale aj permanentného boja lyrického subjektu – tak so sebou, ako aj s okolím (v intímnom aj spoločenskom zmysle), ku ktorému neprilieha, do ktorého „sa nehodí“ a od ktorého ho napriek fyzickej prítomnosti delí (aj fyzickými limitmi motivovaná) bariéra: „visiac v bubline prítomnosti (ktorej som neprítomný / odcudzený)“ (s. 16). Na druhej strane si hrdina (sebaobranne) pestuje pocit (falošnej) spokojnosti, obáva sa „odhalenia“: „mám strach zo slov, / čo by (ma) mohli rozhodiť, rozvrátiť, / z pohľadov, / čo vedia preniknúť, prehliadnuť“ (s. 9). Akoby mal vytesňované tajomstvo, ktorého odkrytie ho konfrontuje s (aj mentálne) disharmonickou realitou: „roztaviť požehnané výšky, kde som voľný, / som neviazaný (ktorý som) / a vypustiť, čo uspaté (akoby umŕtvené) leží hlboko pod nimi, / čo by (ma) pohltilo, požralo. / keby mohlo, zabralo celý priestor, čo mi patrí v hlave“ (s. 9). V kontexte knihy, po prečítaní viacerých básní, sa citovaný úvodný text, ako aj mnoho ostatných, osvetlí v prekvapivých súvislostiach a jeho pokračovanie naberie iný rozmer, než som mu pripísal spočiatku (a ktorého konkretizovanie už nie je dôležité, zmienky hodné je skôr to, že Brezňanova poézia ponúka viacero interpretačných možností, nielen tú, ktorú si v nasledujúcej analýze – na základe opodstatnených indícií – volím).
Lyrický hrdina (opakujem, že ide o jednu z možných interpretácií) pravdepodobne trpí nejakou formou „hendikepu“, ktorý si odmieta pripustiť (rovnako, avšak neúspešne, tých a to, čo mu ho pripomína): „chránený neohrozený (...) sem tam zahliadnem (...) to uspaté a ťažké, / ktoré sa nedá vymazať (...) bezvládne telá akýchsi tvorčekov / pripomínajú čímsi mňa, / v pamäti sa čosi matne vynára: každého z nich som poznal, / to ich som vytláčal, zhadzoval / z úzkych výšok, / aby som sa mohol mať v sebe dobre, // potrebujem sa chrániť, roky (sa) zhadzujem (...) trasiem sa a neviem kedy // trieštivé kliny (...) sa priblížia, dotknú“ (s. 10). Problém „sebazáchovnej cenzúry“ je tematizovaný nielen v úvode knihy, ale sa (podobne ako iné) neustále navracia: „pomáhať bieliť / aby ďalej skoro sa dalo / ísť (...) (Preto možno nechcem vidieť) (...) kvádre bieliacej tekutiny (...) nech nevie / (o strachu šťastný) / že zastane“ (s. 14).
V naznačených súvislostiach uvádzam – najmä v našich pomeroch prospešnú – časť zo štúdie, ktorej pasáže sa mi pri recepcii zbierky viac ráz vybavili ako príznačné pre pochopenie „rozháraného“ stavu lyrického subjektu. Pre jeho uchopenie je, myslím, okrem (postlacanovskej feministickej) psychoanalytickej lektúry interpretačne prospešné zohľadniť aj tzv. disability studies: „Podobne ako autori a autorky venujúce sa štúdiu zdravotných postihnutí, spochybňujeme tradičné použitie pojmu ‚postihnutý‘ ako prídavného meno pre určitú osobu, pretože takéto prídavné meno naznačuje, že je v podstate neschopná. Uprednostňujeme špecifikovať vlastnosti takéhoto človeka vo vzťahu k jeho okolitému prostrediu – je napríklad ‚menej mobilný‘. Sally French vysvetlila, že ‚zdravotné postihnutie je možné zredukovať napríklad tak, že prispôsobíme sociálne a fyzické prostredie tak, že sa uistíme, že boli splnené potreby a práva ľudí s postihnutím; a nie tak, že sa budeme snažiť zmeniť postihnutých ľudí tak, aby zapadali do už existujúceho prostredia‘ (French 1993: 17). Snažiť sa zmeniť ohrozeného človeka a nie ohrozujúce prostredie odsúdila ako neetické aj Svetová zdravotnícka organizácia (Toubia – Izette, cit. v Shell-Duncan 2001: 1013). (...) Je nesprávne tvrdiť, že ľudia sú postihnutí, pretože oni nie sú nedostatoční. Je to práve ich prostredie, ktoré ich zrádza. A práve preto, že prostredie je k ich právam a požiadavkám nepriateľské, stávajú sa ľuďmi s postihnutím. Takéto chápanie postihnutia prináša to, že dokážeme spochybniť pojem ‚postihnutý‘ a súčasne venovať pozornosť ťažkostiam, ktoré ľudia, ktorí sa identifikujú ako ľudia s postihnutím, zažívajú.“ (Willox – Morland 2018: 40 – 41). Keby žil hrdina v spoločnosti, po ktorej volajú a jej možnosti analyzujú „disability studies“ a ktorú v zábleskoch (skôr podvedome) sprítomňuje aj textový subjekt („krivé telo / krásne telo / tvoje / moje (...) Keby existoval svet a priestor, mohol by som sa vidieť (...) krásny? / dokrivený“, s. 26 – 27), nebol by natoľko v područí nielen spoločenských príkazov, ale aj s tým previazaného internalizovaného dozorcu („nechcem sa dostať von“, s. 78), pre ktorého s menovanými nevedome splýva a je si „sám sebe prekážkou“: „Sedím na kvádroch, pod ktorými sa plazím. Smejem sa / a skučím“ (s. 57), alebo: „a neviem sa pohnúť / asi strach // v hmote akoby som bol ja sebou“ (s. 39). Ako interpretačne plodný sa tu vynára aj problém abjekcie, ktorá je ustanovujúcou podmienkou fungovania „symbolického“, vypudzujúceho zo svojho poľa všetko tzv. nečisté, choré, priveľmi telesné, to, čo je za hranicou „normálnosti“, systému a poriadku (viac pozri Kristeva 1981).
Neprekvapí, že lyrický hrdina veľmi často reflektuje ustrnutie („pohyb // vždy na jednom mieste“, s. 70), nemožnosť pohybu (samozrejme, i tie je možné čítať aj v prenesenej rovine, ako nielen fyzické ustrnutie, ale aj existenciálnu stagnáciu či psychickú nespokojnosť; jedna možnosť nevylučuje druhú, naopak, sú vnútorne usúvzťažnené): „pohyb /// vždy / na jednom mieste“ (s. 70), či: „z bodu v ktorom si // zapustený“ (s. 65). V kontexte zvoleného interpretačného rámu korešpondujú s ústrednou témou knihy aj vizuálne drsné obrazy fyzického (z)mrzačenia: „zostať stlačený v tých nohách // čo odtrhnuté v stehnách od ostatného tela / stoja zapustené do betónu bytu“ (s. 55). S tým súvisia aj motívy psychickej ujmy (ústiacej až do depresívnych stavov – trebárs báseň prázdno krokov, príznačne začínajúca celanovským „slabikovaním bolesti“: „ro-z-o-viera ro-z-o-kláva / ro-z-padá ro-z-kladá“, s. 61) a fyzickej slabosti a bolesti: „Keby som mal silu a spojivo // únava zo smútku / zdvihnúť všetko! / vec (asi pohár) v ruke – položí ma // ticho / konce hlavy / rozťahuje / bolesť“ (s. 37), prípadne: „slza / v bielom tvrdom plaste / rozťahujúc presakujúc // bolesť je potom tekutá // keď tečie / (telom)“ (s. 67). Čítame aj snové, surreálne (prípadne meditatívne: s. 56) úniky z obmedzujúcej telesnosti: „Keby som / v lete múch / nevidel svoj pohyb / krok nôh bez stôp“ (s. 13), alebo: „otvorený možnostiam letu / pre oči ktoré tam / sú schopné sa preniesť“ (s. 69). Subjekt chvíľami akoby zažíval halucinácie, vždy sa však vráti späť do reality (báseň viem o nej o samote), akoby si vedomý, že je „[n]a hranici neexistencie a halucinácií, reality, ktorá ma pohltí v prípade, že ju uznám“ (Kristeva 1982: 2).
Brezňanove texty sa dajú čítať i prostredníctvom teórie „écriture du corps“ (písania telom), respektíve „ženského písania“ ako takého, ku ktorému som vzhľadom na absenciu kníh vhodných na analyzovanie cez túto prizmu dlhšie nemal možnosť vrátiť sa a pri využívaní ktorého som v minulosti viac ráz zdôrazňoval jeho automatickú a apriórnu neviazanosť na biologickú/esencializovanú ženskosť. Ako hovorí ústredná postava écriture féminine, Hélène Cixous, „že je niečo podpísané ženským menom, z neho nerobí ženské písanie. Pokojne by mohlo ísť o mužské písanie a, naopak, že je niečo podpísané mužským menom, automaticky nevylučuje femininitu. Je to vzácne, ale občas ju nájdete v textoch napísaných mužmi: stáva sa to“ (Cixous 1981: 52). Každá osoba, ktorá sa nejakým spôsobom vymyká z androcentrického, heteronormatívneho, falogocentrického a hierarchickými dualitami vymedzeného „symbolického“ rámca, je z povahy svojej identity, respektíve miesta a hodnoty, ktorú jej disciplinačné patriarchálne mechanizmy („aj tieň je otcov bratov (...) v predznačených linkách úzkych vysokých chodbách“, s. 76 – 77) predurčujú, disponovanejšia na produktívny pohyb v semiotických trhlinách či odvrátených zrkadlách: „dutina v skale puklina v hĺbkach / kde s povievajúcim zastanem na chvíľu / presvietený zaliaty hrejivým svetlom (...) pohyb neprestáva / naznačený takmer nehmotný už vzápätí vyprchá z hlavy / vracia sa silný zmiešaný“ (s. 20).
Lyrický subjekt Brezňana sa v priebehu celej knihy nielen telesne výrazne odtláča do textu, ale ho aj formálne narúša. Tematiku knihy tak zrkadlí aj v jej tvarovej rovine. Následkom jeho écriture féminine je okrem rozrušovania textových automatizmov a produktívneho vymaňovania sa z myšlienkových, semiotických a tvarových jednoznačností tiež recepčné priblíženie sa k „rozpojenému“ a „rozviklanému“ subjektu – okrem iného aj za pomoci násobených medzier medzi slovami, inverzného slovosledu („nôž v skale čakajúci“, s. 70) či netypickej, funkčne archaickej (a teda nie anachronickej) syntaxe (i „výraziva“): „ale nemohol by ešte počkať zostať uložený? (plávajúce / piesky v jazerách) / a nechať voľné? / výšky kde (som) bol rýchle dni prchavo býval“ (s. 17). Ako ukazuje aj posledná citovaná ukážka, zátvorky využíva autor prevažne funkčne, a to tak z pohľadu knihy ako celku, keď sa aj tie spolupodieľajú na prerývanej a pre „navyknuté oči“ rušivej výpovedi, no aj v jednotlivostiach – tu napríklad znejasňujú prítomnosť subjektu. Pre lyrického hrdinu sú celkovo príznačné „schizoidné stavy“ (výpovedný je už iné možnosti pripúšťajúci názov, ale aj pokračovanie básne (aj) tak je to so mnou), ako i (v básni potrebujem veci aby som poprel vládol (si) aj graficky vyznačené) „rozhovory so sebou“, ktoré by síce bolo možné na istých miestach čítať aj v homoerotickej rovine (jej náznaky sa zjavujú aj v prenesenej, akokoľvek obrazovo konkrétnej rovine; v napojení na ústrednú tému knihy: „nohy k sebe zrazené / posledné miesto ktoré ešte nemajú“, s. 91), predsa len však cez zvolený interpretačný kľúč predstavujú skôr dialógy hrdinu uväzneného v realite s jeho (nielen fyzicky) slobodnejším alter egom (báseň je to, čo nedokážem... a iné).
Pokiaľ ide o intímny veršový rozmer, na niektorých miestach sledujeme výrazne erotické pasáže, no ani tie nie je možné vnímať jednoznačne, ako príznak vzťahu hrdinu k partnerke, tobôž, keď sú súčasťou až lynchovsky rozbujnelej, surreálnej obraznosti a ich motivickú výbavu možno vnímať v doslovnom aj prenesenom (symbolickom, filozofickom) zmysle. „Nehľaďme na syntax, ale na fantáziu, na nevedomie. (...) Ženské texty sú blízke hlasu, telesnosti jazyka. (...) nenáhlia sa k zmyslu, ale k hranici pocitov“ (Cixous 1981: 54): „položím ti jazyk / zviazaný jazyk / do hlavy – / cítiš že / zhmotňujúce sa mlčanie / (akoby to bola) / do neúnosného tlaku hustnúca nepriehľadná tekutina / plní vnútro hlavy jazyk zviera (...) chce a nedokáže / vystreknúť vyraziť do okolitého priestoru (...) zmiešaný jazyk (realistu) (...) takmer nehmotný jazyk / nepredvídateľne sa hrajúci: akoby nezastaviteľne poletujúci (...) mihajúci sa z poschodia na poschodie (...) jazyk (...) čo sa mi otvára / teplá skrytá dobroprajná / cítiac vlhký pach vzrušenia / čo si dávame (...) aby sa milý jazyk hýbal v nej (...) (chcem do nej do teba vytekať bez gumy) // možno to milovanie zmaže jazyky / naraz sa z hlavy stratia pokojne nebudú“ (s. 18 – 21). Citovaná pasáž v zátvorke opäť rozohráva rodovú relativizáciu, umožňujúcu rôzne čítania, pričom pre écriture féminine je bisexualita, respektíve rodová rozostrenosť aj v zmysle – nie nutne sexuálnej – náklonnosti príznačná. „Ženské písanie“ „odblokúva sexualitu, ktorá je tak maskulínna, ako feminínna, ‚de-falocentralizuje‘ telo, oslobodzuje muža z područia falusu a navracia ho do erogénnej oblasti a k libidu, ktoré nie je malicherne organizované okolo monumentu, ale je pohyblivé, rozptýlené a berie na seba všetko ostatné. (...) V ženskom texte je výrazne prítomný hmat, dotyk“ (Cixous 1981: 51 – 54): „rýchlo sa blíži plazí // nech môže sa / dokončiť v tebe // (skús nechať si ju dnu či prsty narastú) // len lono odkry polož sa na to (...) pomaly telo zabára sa späť // rokmi to cítiš // snáď tvoja je jak matkina // a ďalší čakajú // skrytí / čo nedošli milosti lôn (...) nové telo z krýh // Hľadaj ich dievča / krásna suka / čiernych psov“ (s. 29). Takéto písanie/žitie tiež „prekračuje limity (...) Je to pozícia ‚ani vonku, ani dnu‘, bytie ‚mimo opozície vonku/vnútri‘, ktoré umožňuje bisexuálnu hru“ (Cixous 1981: 54 – 55): „možno to všetko / mám na sebe v sebe“ (s. 13), prípadne: „jazyk pri nej v nej“ (s. 20).
Niektoré texty sú zalomené ako próza, a hoci sa v ostatných kvalitách zhodujú s tými zvyšnými, a teda by pri grafickom „preliatí“ do veršov zapadli medzi zvyšok, predsa len aj takouto formou Brezňan vytvára mnohohlasnosť zbierky, ktorá korešponduje s jej „bujarým“ charakterom (podobne výberovo autor využíva interpunkciu). Samozrejme, takéto zalomenie má aj svoju individuálnu funkciu, napríklad na stranách 53 – 54 sa ním okrem iného výpoveď dynamizuje, pričom dochádza aj ku grafickej zhode s témou básne, ktorej subjekt je dramaticky unášaný zmätočným davom.
Autor svoje texty zahlcuje nielen návratnými motívmi, ale aj totožným opakovaním v krátkom textovom úseku: „milovanie je podstata sna / mojho mojho mojho (...) krása je milovanie / milovanie milovanie milovanie / ma urobí ma utvorí“ (s. 26). Absenciu „ô“ v citovanej ukážke vnímam buď ako odkaz na komunikáciu prostredníctvom nových technológií (pozri aj na rytme básne sa podieľajúce „ctrl v / tak-tak / ctrl c / ctrl v / altový výkrik“ v texte ja na stranách 36 – 39), alebo – to vzhľadom na kontext „rozprávky“ skôr –evokovanie detsky nadšenej reči. Neraz sme svedkami prílišnej doslovnosti („povlaky tupej normality“, s. 93), redundancie (vyjavujúcej sa nie tak v rámci jednotlivých pasáží, ako skôr v rozpätí knihy vo svojom celku), genitívnych metafor („s kostrou hada (...) do povahy podoby“, s. 83), či syntakticky „polámaných“ konštrukcií („z miesta čo nedosiahnem“, s. 81), prípadne inak poetologicky krkolomných miest: „nad múrmi dier beží mocný ľahký na tom koni / s krídlami k veciam strateným územiam // divne odpojený divne smutný“ (s. 92). Toho všetkého si je Brezňan ako vyštudovaný estetik iste dobre vedomý, uvedené teda predkladá zámerne, nie ako dôsledok nedostatočnej miery autocenzúry. Dôležité je potom hlavne to, že nič z povedaného (čo by inú knihu kvalitatívne „pochovalo“) nielenže neprekrýva (z hľadiska notoricky známych „básnických kritérií“) umelecky hodnotný zvyšok knihy, ale práve aj vymenované ne/kvality (vrátane vyššie spomínaných) sa spolupodieľajú na jej obsahovej a poetickej inakosti (i v zmysle écriture féminine) a estetickej presvedčivosti. K funkčnému zrkadleniu obsahovej roviny textov tak dochádza nielen spomínanými korešpondenciami medzi stavom subjektu a spôsobom, akým je zaznamenaný, ale aj v nadstavbovom pláne – v zmysle prehodnotenia a iného začlenenia „kazových“ („hendikepovaných“) postupov do básní (tejto knihy ako celku, so všetkým, čo prináša – samy osebe, v inak semioticky a poeticko-poetologicky vystavanej zbierke by isteže neboli automaticky hodné estetického prepólovania). Zároveň sa tak vytvára na slovenské literárne pomery nezvyčajná textová atmosféra a pocitový labyrint, ktorý čitateľa a recipientku omráči aj pohladí – v prípade, že jeho (iné) pravidlá prijme a blúdenie, ktorého súčasťou je i zúfalé navracanie sa na to isté miesto, nebude pokladať za prekážku, ale výzvu pre vstup do intelektuálno-emocionálneho labyrintu. „Ženský text začína na všetkých stranách naraz, začína dvadsať ráz, tridsať ráz, zas a znova (...) je nepredvídateľný, ťažko poznateľný, a preto veľmi rušivý.“ (Cixous 1981: 53)
Hoci kniha funguje najmä ako celok, nájdeme v nej aj miesta, ktoré zaujmú osve, či už pre silný obsahový odkaz („zostalo // zakuklené šteňa v lone matky // v lone čo zmizne“, s. 28), alebo invenčné spojenia a obrazovo pôsobivé uzly: „prevrátené vodopády vystupujúce prúdy“ (s. 90), prípadne: „spojenie krýh / rozpuk šteniat“ (s. 29; v kontexte básne ide o rodenie aj zabitie zároveň, aj vďaka čomu je dané miesto recepčne pútavé).
Ako som naznačil v úvode, lyrický subjekt opakovane reflektuje svoj vzťah k okoliu, svoje miesto v spoločnosti a normalizačné mechanizmy, ktoré ho formujú, čo sa v textoch sprítomňuje tak nepriamo a umelecky účinnejšie, ako aj priamejšie; našťastie, stále sa udržujúc pred hranicou prílišného dopovedúvania a schematickosti: „viem že už o chvíľu zanechám tento postoj vzdoru postoj hľadania [čo sa nenaplní, oboje sa mu nestratí zo zreteľa a bude sa opakovať na s. 47] // treba sa zladiť / osekať keď vybieha krehko rastie / tak podľa potreby / sa dorába tvar hlavy vnútra (...) cieľ je súznieť“ (s. 43 – 44). Darmo sa presviedča o opaku, minimálne tuší, že regulácia na spôsob sociálneho darvinizmu, respektíve čoraz väčšia zameranosť na krátkodobú výkonnosť a kvázi efektivitu by najradšej pohltila práve aj „jemu podobných“: „pôjde to / len treba ich robiť / oddane pohyby druhých / zladené spevy vlkov / triezvo vyť / triezvo trhať // (vlci sú potrební chytajú choré slabé regulujú množstvá) // cena je miesto pri nich (...) to sála silu priťahuje / o to ide / rovno s nimi zahojený urovnaný“ (s. 44). Lyrický hrdina – nedostávajúc sa mu dlhodobo uznania a pochopenia – túži (rozhodujúc sa len do istej miery slobodne, pretože je ako všetci a všetky vpletený do subtílnych, aj rodových, vplyvov, a to počnúc narodením – pozri najmä, chvíľami (!) priveľmi doslovnú, báseň už len prechádzam nechám sa... dovtedy) „zapadnúť“, a to aj za cenu seba-potlačenia: „skurvený pudom samoty / ťahám sa k nim (...) nech ma vcucne obalí / čierna mokrá zem (...) pre semeno / čo malé túži vpadnúť // pri nich s nimi“ (s. 45). Vo „vytúženom dave“ však nie je šťastný, opätovne sa dostaví pocit nespokojnosti a túžba po inom (starom, svojom, sebou vypĺňanom – „nepatrnosť ktorou som postihnutý“, s. 46). Je si vedomý neautentickosti svojho snaženia, čoho manifestácie prerážajú na povrch: „potom už len / spolu vyť a trhať (...) občas záchvat vzdoru prebudenie v strachu / vidiny zbožné sny (...) neschopnosť zlomiť obeh, neschopnosť / krokov, ktoré by neboli predznačené (...) keď sa nechám, keď ma pustia“, s. 45 – 46; zvýraznil D. R.). Napriek tomu zažíva (nahovára si) stavy chvíľkovej spokojnosti („vidím jasné / smery svojich krokov, nepatrnosť, jej neistotu a paralýzu si už nepamätám“, s. 46) a bezpečia: „objatie druhých rovnakých smerov všetko istí, moc vyživuje, pole plne obaľuje (...) som v ráde, klane (...) pevnosť a sila je tu istá (...) v kruhoch klanu zabývaný v bezpečí“ (s. 46). (Predošlé pasáže sa dajú vnímať aj v ironickom kóde, ktorý hrdinovi na niekoľkých iných miestach nie je cudzí vo výraznejšej intenzite a ktorý ho chráni pred prílišným bolestínstvom: „začína čas ľahkosti nebodaj? / - Nemyslím (...) Môžem byť ešte menší? / - Ale iste (...) panáčik / zúfalček miznúci“, s. 88 – 90.) Emocionálne výkyvy však pretrvávajú, a tak sme svedkami ďalšieho striedania nálad, respektíve vyrážania potlačených (falošnými záchytnými bodmi priebežne prekrývaných) pocitov: „no strhávam sa / sila prisatia je priveľká pritesná váha kvádrov / vyvoláva odstredivú / potrebu uvoľniť sa“ (s. 47). Výraznejšieho odporu každopádne (možno aj pre svoju „fyzickú indisponovanosť“) nie je schopný: „semeno sa vzpiera vytrháva / no len slabo naťahuje blany tela (...) trepoce sa / malú vypuklinu robiac“ (s. 47; možnosť zmeny má ale do istej miery vo vlastných rukách: „Premena vo mne v zem“, s. 62). Výsledkom je viac-menej rezignované a v čitateľoch a čitateľkách smútok vyvolávajúce konštatovanie nateraz neriešiteľnej, patovej situácie (túžba po iných/pohybe je nateraz naplniteľná len za cenu straty Ja, subjekt sa preto opatrne a s obavami upína na potenciálne inú budúcnosť): „myslím na / pohyby iné ako ich / slová iné / postoj vzdoru hľadania / pohyby úteku // mimo dosah pútajúcej sily / kde sa črtá voľné neurčené prázdno / predmet nového strachu / povieval by som / prepojený s nimi len niťami / ktoré nechcem pretrhnúť“ (s. 47; výpovedné je aj nasledujúce: „prechádza miestami, čo ešte nevidel / možno chvíľami budúcich životov, čo sa mu stanú“, s. 55). (Bližší pohľad na práve analyzovanú báseň platí do značnej miery pre celú knihu, možno ho preto sčasti vnímať ako obsahové pars pro toto celku.)
Lyrický subjekt nachádzame i v stavoch pripomínajúcich vzduchoprázdno, čo súvisí aj s túžbou po neobmedzujúcom priestore („poschodia bez stien bez schodov“, s. 69), mimo fyzického časopriestoru, čo na jednej strane korešponduje s jeho spoločenskou vylúčenosťou, na druhej strane však aj s jeho výlučnosťou, opäť aj v zmysle, ako ho pertraktujú teoretičky „ženského písania“. „Písať žensky znamená prechádzať tým, čo je vyvrhnuté symbolickým, je to hlas matky, ponor do výsostne archaického (Cixous 1981: 54): „zostať tu teraz bez pohnutia / by bolo klesať v jej vode / kde nedovidím na brehy dno ani hladinu // prázdna temne tmavá voda / na mne / všade okolo / všade na mne“ (s. 50; zvýraznené v origináli). V zhode s disciplinačnými postihmi pre tých, čo sa vymykajú, báseň pokračuje: „zvieracia kazajka / zbytočne trhám sa trhám sa“ (s. 50; pozri aj: „keby to najbližšie telo nebolo / zvieracia kazajka“, s. 49).
Zmena k jednoznačnejšie pozitívnemu, trvalejšiemu stavu (psychického) pokoja nastane najmä v posledných dvoch básňach predposledného oddielu zbierky, v ktorých subjekt relatívne prijme status quo, rozhodne sa (tak seba, ako aj možnosti zmeny) menej analyzovať a viac prijímať to, čo je a aké to je, vrátane seba: „Možno by pomohlo skúsiť / nehrabať sa / nepopierať (...) nehýbem sa / (vzácna nepotrebnosť pohybu (...) (nebude sa dať nebude ani treba) (...) ešte cítim že práve vtedy / okamihmi bezbrannosti / budem pravdivý // klesajúci obal bez dier / ktoré skrýval“ (s. 94 – 95). Na druhej strane, text je možné vnímať aj ako uvažovanie o samovražde, prípadne rezignované, no úľavu (a detenziu knihou valených pnutí) prinášajúce „vytrácanie sa“: „zrejme prestanem hovoriť (...) na chvíľu mi ešte zostane / hmat zraku zrak hmatu“ (s. 94; zvýraznil D. R.).
Reflektovanie predpísaného spôsobu bytia a obmedzovania iných sa neviaže len na osobný život lyrického hrdinu, ale chvíľami naberá aj rozmer priamejšie angažovaných veršov. V zhode s prekračovaním hraníc a dualít rôzneho druhu tak napríklad úsmevne (až „rabelaisovsky“, čo sa týka mnohých veršov knihy) a dojemne zároveň spochybňuje morálne hranice medzi živočíšnou a ľudskou ríšou, respektíve kritizuje našu bezohľadnosť (isteže nielen k hmyzu v prvom pláne): „som zviera / keď slintám a striekam – / ulicami po tvárach / som človek / keď ukazovákom a palcom / panicky mliaždim // mäkké kusy hmyzu / čo žili so mnou v mojom svete na byte / dokým som ich nezazrel (...) slová spojené dokopy ktoré / by sa mohli volať aj ten druhý“ (s. 34 – 35; zvýraznené v origináli). To sa neskôr napája na kritiku aktuálneho politického, respektíve spoločensko-ekonomického usporiadania. Ozve sa tak kritika konzumného spôsobu života, výberového ignorovania (aj pracovných) podmienok, v ktorých veľká časť ľudstva prežíva, pričom je sympatické, že subjekt sa morálne nevyčleňuje, ale je (si) sám objektom kritizovania hodnej (neoliberálnej) masy: „v každej veci (...) sú tí druhí, mnoho druhých (...) číra a vysvätená je zlatá žila značky (...) k tomu (na vrchole?) / som určený – / kľudný, spokojný stravovač vecí (...) na páse brať ďalšie (hlavne potom neriešiť) / počul som o deťoch (a ďalších), čo na to makajú (...) nehodil som (...) neoplieskal o hlavy // nevyzliekol pestré handry z Ázie (...) tie veci kupujem ďalej (...) cicá a cicá / platí a platí“ (s. 73 – 75). (Autor sa touto rovinou svojej knihy napája na umelecky hodnotnú časť našej angažovanej poézie ostatných rokov – ide napríklad o knihy Vie, čo urobí od Kataríny Kucbelovej, Ohrozený druh a Imunita od Márie Ferenčuhovej, zbierku Caput Mortuum od Michala Habaja, knihu Správy z nedomovov od Veroniky Dianiškovej, ale aj texty Agda Bavi Paina či zbierku Marcely Veselkovej Identity.) Najsilnejšia, najemocionálnejšia (nahnevaná a funkčne vulgárna, naoko pornografická – aká v našej poézii ťažko hľadá esteticky relevantnú obdobu) kritika (aj kapitalistickej) súčasnosti zaznie na stranách 83 až 87, ktoré sú (opäť až filmovo bizarne) podmanivé už v prvom (a to nielen obrazovom) pláne a ktoré pozdvihnutím do ďalšej interpretačnej (tak spoločensko-kritickej, ako aj kolektívnym nevedomím a individuálnym podvedomím napájanej) roviny získavajú priam odzbrojujúcu básnickú a myšlienkovú silu (nebudem z tejto dlhšej básne výberovo citovať, pretože jej údernosť spočíva vo svojom celku).
Posledný oddiel Odpad prináša pokusy rôzneho žánrového typu (vrátane piesne a politicko-reklamného textu) a kvality (najviac ma zaujala Posledná rodina: paralela života), ktoré pokračujú v témach (komplexnejšie a zastretejšie) nastolených predošlými časťami knihy.
Nielen pre oživovanie modernistických tendencií a preto, že Brezňanov subjekt sa pri opise psychických stavov a okolitých priebehov (hranica medzi nimi nie je vždy jasná) nebojí veľkých a z pohľadu postmoderného cynika vyprázdnených slov („cítim prienik slasti / zažívam šťastie“, s. 20), či emocionálne nehalených oznámení („to mu robí dobre“, s. 54), je kniha čiastočným (pretože jej okrem iného chýba väčšia miera komunikatívnosti, čo osobne nepokladám za jej slabosť, a jej jednoznačnejšie zadefinovanie je pre svoju komplexnosť nejednoduché) stelesnením post-postmoderných, post-ironických, novo-emocionálnych tendencií, vrátane viacerých charakteristík príznačných pre tzv. new sincerity, ktorých odtlačky u nás nachádzam poskromne, no na analýzu ktorých mi už nezostal priestor – možno sa jej dočkám od iných.
Literatúra
CIBO, P. 2016. Apnoe. Kordíky : Skalná ruža.
BREZŇAN, P. 2017. Skúsenosti týchto dní (zvierat). Bratislava : Vlna – Drewo a srd.
CIXOUS, H. 1981. Castration or Decapitation? In Sign, č. 1.
DIANIŠKOVÁ, V. 2017. Správy z nedomovov. Levoča : Modrý Peter.
FERENČUHOVÁ, M. 2013. Ohrozený druh. Bratislava : Ars Poetica.
FERENČUHOVÁ, M. 2016. Imunita. Kordíky : Skalná ruža.
HABAJ, M. 2015. Caput Mortuum. Bratislava : Vlna – Drewo a srd.
KRISTEVA, J. 1982. Powers of horror. An Essay on Abjection. New York : Columbia University Press.
KUCBELOVÁ, K. 2013. Vie, čo urobí. Bratislava : Artforum.
LACKO, M. 2016 – 2017. Hľadanie autora. Košice : Európsky dom poézie Košice.
NÁDASKAY, V. 2018. Vyznať sa vo vlastnom chaose. In Fraktál, č. 2.
REBRO, D. 2016. Vykĺbený nie je dnešok. In Vlna, č. 69.
VESELKOVÁ, M. 2016. Identity. Bratislava : ASPEKT.
WILLOX, D. – MORLAND, I. 2018. Queer feminizmus a politika diferencie. Alebo: je Germaine Greer muž? In Glosolália, č. 2.
Text je súčasťou zborníka K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 V., ktorý zostavila Marta Součková a vydáva Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v roku 2018.