Derek Rebro: Angažovanosť sa nenosí, ale žije
Ferenčuhová, Mária. 2012. Ohrozený druh. Bratislava : Ars Poetica & Ateliér Pluto.
Tvorba Márie Ferenčuhovej predstavuje už niekoľko rokov jeden z najvýraznejších hlasov našej poézie. Obe jej predošlé zbierky vniesli do slovenského kontextu presvedčivé ANestetické verše, dotované tak osobnou empíriou, ako aj presahmi rôzneho druhu. Jej básne sa vyznačujú vzácnou vyváženosťou emocionálneho a racionálneho pólu a sú výrazne podnetné pre rodovo zameranú analýzu – tak poetologicky, ako aj významovo.
Povedané platí aj pre recenzovanú knihu, ktorá je rozdelená do štyroch navzájom tematicky aj náladovo relatívne prepojených oddielov. Rovnako takmer všetky básne sú členené na číslované časti. Už to naznačuje premyslenú kompozíciu knihy. Tá je potom precíznou kolážou naratívnych, reflexívnych aj značne angažovaných veršov.
Osobné spomienky a emocionálne silné body, reflektujúce napr. partnerskú tematiku, materstvo či existenciálne otázky, sa organicky prelínajú s aktuálnymi (iba zdanlivo) impresiami a sociálno-kritickými sentenciami. Tie neschematicky pomenúvajú (nielen slovenskú) každodennosť, ako aj niektoré z nadindividuálnych, zato každého zasahujúcich neuralgických bodov „západnou logikou“ (podvy)živenej reality.
Videné javy hrdinka často zachytáva „okom kamery“. To je síce odosobnené a korešponduje s priebežne zapájanou odbornou terminológiou, no jeho nasmerovanie je subjektívne cielené na jej preferenčné výrezy. Takisto spôsob sprostredkovania je individuálne pootočený. Namiesto dokumentárneho záznamu čítame civilne melancholickú, osobnostne zaangažovanú, chvíľami apelatívnu, nikdy však heslovitú výpoveď. Tá – raz priamejšie, inokedy skrytejšie – ústi mimo iné do odkazovo ekofeministických („Chlapčiatko stratilo záujem, / loptou už dribluje na inom ihrisku“), obrazovo aj pocitovo neostentatívne pôsobivých veršov: „stačí, aby vlak preťal rieku, / a koľajnice skorodujú“.
Autorka nepredostiera ekofeministické myšlienky v esencialistickom duchu, nemodeluje obraz lepšej budúcnosti, ktorú by stotožňovala so ženou a jej automaticky šetrnejším vzťahom k prírode. Jej prelínanie s ňou je chvíľami tematizované, nie však v zjednodušujúcom zmysle. Nemoralizuje, skôr upozorňuje na výrazné slabiny (aj) súčasnej civilizačnej paradigmy. Ak občas implicitne dochádza k jej stotožneniu s „mužom“, ide skôr o poukaz na androcentricky orientovaný hodnotový a kultúrny rámec.
Názov zbierky sa však netýka len ohrozenia v dôsledku nešetrného vzťahu k prírode. Kniha je výrazne subjektívne dotovaná, hrdinka kladie otázky nielen smerom k nám, ale aj sebe. Zamýšľa sa nad všeobecnými otázkami, ale je aj neustále vnorená do prúdu vlastného ubiehajúceho života. Uvedomuje si nielen vyčerpateľnú hodnotu Zeme a jej možnej pominuteľnosti pre budúce generácie. Tie sú spodobené aj prostredníctvom „apokalyptických vízií“, ktorých vlákna sú napájané už dnes. Rovnako si je vedomá vlastnej konečnosti, presvedčivo a nepateticky zaznamenáva takmer depresívne duševné stavy. Zakúša preto i potenciálne alternatívy svojho života vrátane tej partnerskej: „pomaly skúšam zdvihnúť nohu - / a ona poslúchne“.
Pôvodne vyšlo v denníku Pravda, 20. 1. 2013.