Derek Rebro: Aj toto je súčasné básnenie
Kol. Básne Sk/CZ 2021. Bratislava : Literárny klub.
Porotu najnovšieho ročníka súťaže Básne SK/CZ tvorili Sylva Ficová, Tomáš Gabriel, Ivana Hostová a Dominika Moravčíková, teda mená, ktoré čitateľstvu literárneho časopisu isto netreba predstavovať a ktoré by mali byť zárukou kvalitného zoznamu ocenených textov. V nasledujúcom príspevku sa pokúsim každý z nich priblížiť čo najvýstižnejšími vetami a ukážkami, veriac, že tak sprostredkujem jednu z podôb dnešnej česko-slovenskej poézie.
Marta Bílková sa uviedla výrazovo aj tematicky relatívne konvenčnou, prevažne prírodnými motívmi (ktoré náladovo tieňujú aj svoje urbánne náprotivky – s. 17 a 24) dotovanou poetikou: „Kvetou na poplach. / Nepohřbené ostatky / sněhu. V zahradách“ (s. 20). Z veršov vyčnieva dôraz na expresívnu telesnosť, nie však v podobe subverzívneho „zanášania sa“ do básne; namiesto toho čítame vývinovo povedomé a sčasti psychohygienické, no únosnú mieru neprekračujúce zrkadlenie (vzťahovo) disharmonického, deficitného prežívania lyrickej hrdinky: „Potkat tě bedry. / Na slámě zakládat život / anebo požár“ (s. 18); „tví havrani / mě ještě navštěvují (...) Mají peří ze sametu / a hlas, v kterém se lámou / mé / záprstní kůstky“ (s. 22). Niektoré časti sú (aj v rámci jednej strany) invenčnejšie, iné klišéovitejšie, výsledkom je však poetologicky viac-menej vydarené transformovanie vyššie naznačeného autorského zámeru: „Déšť v Helsinkách / má cit / pro dlažbu (...) Navyklým pohybem / sahám si / na dno“ (s. 19).
Príjemným prekvapením sú texty Oľgy Gluštíkovej, ktorej doteraz vydané zbierky mi ako feministovi konvenovali v rovine zamýšľaného obsahu, aby ma o to viac sklamalo jeho kontraproduktívne, nešikovné zhmotnenie. V predložených naratívnych básňach, ktoré chvíľami (s. 33) asociujú tvorbu Dominiky Moravčíkovej, sa autorka zamerala na rod skôr v rodinnom zmysle, avšak s letmými spoločensko-historickými, ale aj psychologicko-existenciálnymi presahmi (ktoré autorka možno prehĺbi v prípade, že sú ukážky predzvesťou knihy). Ponúka umelecky prevažne zvládnuté básne, ktorých detsky (s vekom protagonistky, do ktorého je jej spomínanie zasadené, súznie aj občasné preháňanie, ktoré by bolo v pásme dospelej osoby rušivé) hororová atmosféra prehlbuje tragickosť udalostí, o ktorých „sťa mimochodom“ referujú. Dochádza tak k pôsobivému pnutiu medzi kvázi neškodnou (konotačnou) a existenčne závažnou (denotačnou) vrstvou. Prozaizovaný ráz textov je v zhode s povedaným zadrhávaný prostredníctvom – verše naznačujúcich a napätie medzi závažným obsahom a jeho poetizovaním zintenzívňujúcich – lomiek: „mala som sedem keď sa sused * otec / štyroch detí rozhodol odísť * u seba doma / v obývačke * a potom druhý * v stodole výstrel / v dvanástich ďalší * povraz na jabloni (...) a doma za stolom prítomnosť * čajová / lyžička ktorú neohneš (...) dlho sme mlčali * dodnes / nehovoríme * od detstva máme ústa plné / hliny a kameňov“ (s. 32; hviezdičkami naznačujem autorkine lomky).
Básne Kláry Krásenskej (motívmi a charakterom čiastočne späté s tými Gluštíkovej – náhodná abecedná poloha vedľa seba im pristane a súzvučí s magickým rozmerom ich tvorby) reprezentujú rustikálnu, konkrétnou geografiou stlanú krajinársku poetiku vo svojej esteticky presvedčivej, nezastarenej forme (ponechávajúcej priestor na recepčné dotvorenie), ktorá je aj obsahovo plodná – verše okrem iného naznačujú civilizačno-prírodnú previazanosť, ktorá môže byť (psychicky i fyzicky) hojivá aj ohrozujúca: „Rána je ještě čerstvá – vytéká březová voda / Zajíc bázlivě upije a vloží / rozchodník, žebříček, ohnici polní / na mokvající pařez. / Ještě není nic vidět, ale čas je ledový krystal / rozpouštíš ho dechem, jehličí praská v bílé mlze / tehdy a teď, námraza je pohyb růstu. // Nabídnout tělo znamená zmnožit prostor. / Srna a kámen prohlédnou a vidí“ (s. 46).
Syntakticky funkčne vykĺbené básne Jakuba Lenčéša, ktoré by pokojne mohli byť spoločným textovým plodom Michala Talla a Lizy Gennart, predstavujú jeden z vrcholov zborníka. Prinášajú intímnu, a predsa abstraktnú správu z pradávnej (kozmicky lokálnej) budúcnosti, ktorej zápis sa uberá (akoby aj pre tvorcu) nepredvídateľnými (zdanlivo alogickými) smermi, zanechávajúc za sebou (i v sebe) mnohoraké miesta nedourčenosti a otvorených interpretačných výziev, čo možno trošku zbytočne avizujú naširoko roztvorené prázdne zátvorky (graficky vydarenejšia, semiotickú intenciu obkresľujúca je výpoveď pretínajúca interpunkcia, či už bodkami, alebo haugovsky trúsenými dvojbodkami). Zamrzí tiež ojedinelé (no na takom malom priestore tobôž iritujúce) klišé („nájsť je stratiť zároveň“, s. 50) či nadstavbový opis, oslabujúci účinok toho, čo sa básňam darí dosiahnuť nepriamo: „ich let stúpa z medzier svetla / spolu / s akýmsi vágnym vedomím / o svetle“ (s. 49). V prevažnej miere sme však svedkami pútavej cesty nevídane zauzlenými semiotickými meandrami, plnými svojských obrazov, nepriamych odkazov a (nielen synesteticky) krížených väzieb: „bytosti nie nepodobné spánku (...) z nekonečna vystupuje / zahubená zver (...) vystierajúc sa sme takmer nemí. nadrozmerná / silueta prichádza a prestáva. / ruka videná zovšadiaľ mizne z rovín na skoro / nehybnú beštiu, prejde : až po znova / inertné šero. no trsy stebiel zrýchľujú do divej, / neprestajnej. takmer lúky“ (s. 51 – 52). Ak bude z tohto zbierka, máme sa na čo tešiť.
Filip Németh je zastúpený štylizovanými, verbálne čistými až estétskymi básňami. Ich konštruktívne – napriek aktuálnym motivicko-tematickým bodom – anachronická poetika ladí so zašlou, alebo skôr bezčasovou atmosférou, do ktorej sú vnorené aj nenápadné vizionárske pokusy (koreniace v „tu a teraz“). Výsledkom je akýsi vegetačný retrofuturizmus, sčasti odkazujúci na tvorbu Kataríny Kucbelovej či Márie Ferenčuhovej (adresnejšie intertextuálne odkazy – na Ivana Laučíka, Jaroslava Seiferta či Ondřeja Buddeusa – zaznejú na s. 65). Výnimočne síce nepoteší prílišná doslovnosť, čím nemyslím s témou korešpondujúce menovanie Erbena a Máchu (s. 59), ale, trebárs, okato rušivú angažovanosť („Prijmú medzi seba akúkoľvek rastlinu, bez rozdielu / čeľade, rodu, druhu či vývinového stupňa. / Nezáleží im na farbe kvetov ani listov“, s. 63), ktorú vie autor (nielen v zvyšku danej básne) podať komplexnejšie a problematizujúcejšie. Takisto napohľad banalitu dokáže v umne spracovanom kontexte (na reprodukovanie ktorého nemám priestor) zapojiť prospešne: „V ich jazyku je cieľ synonymom smrti“ (s. 61). V prevažnej väčšine teda Németh rastlinný kľúč využil na nedrhnúce otváranie každodenných aj presah umožňujúcich poetických brán: „Akým kvetom by si opísala svoju matku? / Súdružkovský klinček v dlani? Pyšné muškáty na / parapete? / A čo chryzantémy? (...) Tá žena, o toľko mladšia od vás, je dnes už / mŕtva. Ale tvoja matka stále žije. (...) tak akým kvetom by si ju opísala?“ (s. 64).
Básne Anny Chesil Řezníčkovej stelesňujú odvrátenú, umelecky nedotiahnutú stranu rodovo-rustikálnej línie. Na rozdiel od vyššie analyzovaných textov tohto typu, tie jej, reflektujúce (nielen alkoholovo) tragikomickú až čierno-humornú rodinnú históriu (opakovane zasahovanú tou spoločensko-politickou), neuvoľňujú veľa priestoru na dotvorenie ani neposkytujú (formálne podmanivé či obsahovo vrstevnaté) dôvody na opakované čítanie, nebodaj hlbšie interpretovanie (pri troche snahy môžeme verše dekódovať ako kvázi – pretože povrchné a jednorozmerné – psychoanalytické sondovanie koreňov hrdinkinho ja). Navyše, básne nielenže sú prevažne triviálne až doslovné (čo sa týka aj sporadických intertextuálnych odkazov: s. 73 a 77), ale sem-tam aj (vzhľadom na povedané priam paradoxne) dopovedúvajúce (s. 77 – 79). Ak ma niečím zaujali, tak, žiaľ, najmä nezámerne vyvolaným stretom s mimotextovou realitou, ktorej mrazivosť v nich našla (snáď dočasný) sugestívny pendant: „babička marie nevěří na boha / nikdo si to nebude pamatovat až umřu / ruský vojáci na dvoře pečou naše králíky / v králikárně jsem se schovávala mezi dřevo / tam nenavlhne / vymyslel táta / králíky snědli rusáci / praděda nový nekoupil / mě nikdo nehledal / plakala jsem tak moc / že to stejně navlhlo // praděda pumpuje vodku“ (s. 70 – 71).
Renata Štěpařová sa odprezentovala verbálne aj náladovo hravými výstupmi, ktorých účinok je oslabovaný zjavnosťou, respektíve absenciou ďalšieho plánu, ktorý sa núkal (Slovácko), klišéovitosťou („Konečky prstů mám bolavé, / to jak chci vygumovat / poslední hvězdy z oblohy“, s. 88), upachtenými pokusmi o moralizujúcu gnómickosť („Nejkrásnější pohled na svět / je z kravského hřbetu, / myslí ovád, který nechápe / význam slova obtížný“, s. 89) či predvídateľnosťou – pričasto používaného – príznakového postupu: „ani ryba, ani ryba“ (s. 83); „Na vlásku vlas“ (s. 87); „Je tolik věcí mezi nebem a nebem“ (s. 88). O to viac vyniknú stíšenejšie, aj vďaka tomu (nielen emóciami) nabitejšie miesta: „Zídkou prorůstá / zlatobyl a drobné kvítky rmenu // Moje ruce leží / na prázdné stránce rodokmenu“ (s. 90). Pri čítaní sa mi párkrát vybavili esteticky zaujímavejšie, vtipne (a zároveň dramaticky) údernejšie a komplexnejšie texty Kateřiny Bolechovej. Že je také – pri lepšej (auto)redakcii – schopná napísať aj Štepařová, dokazuje báseň Ani nic, z ktorej odcitujem aspoň záver: „Natrénovaný odchod středem / Podlaha se chytá / mokrých otisků chodidel / pod beznadějně spadlou klenbou“ (s 86).
Prozaizované, vpred sa valiace textové prúdy Tomáša Vaněka so sebou (naoko bez rozmyslu) berú, čo subjektu stojí v ceste, vrátane zdanlivo neodčleniteľných hraníc medzi vysokým a nízkym, náboženským (dôstojným) a svetským (erotickým), minulým a súčasným, magickým a hmatateľným... Nie som síce autorovou cieľovou skupinou a uvedený typ písania isteže nie je novátorský, ani takým netúži byť (jeho motiváciou je skôr nutkavá, vo výsledku neobťažujúca, hoci na môj vkus priveľmi mačisticky ufňukaná, monotónna potreba vypísať sa než formovanie sofistikovanej stopy v literárnom vývine), no rozoznateľný talent a esteticky celkom umne tavený (konvenčnými zdrojmi dokladovaný) rozhľad sú zárukou, že publikum, ktoré „vozvýšené“, relatívne vyvetrané textovanie oceňuje, nebude urazené: „Bubnování prstíky zespodu na tvoje ochozené pracky, pronášení zaklínadel a kleteb už. // tak dnes večer žádná z mých milenek, které jsi seslalo, nebude volná. Mrtvolný prach usedá na parapet vedle havrana mé duše, připravené k protipohybu, který je smrtelný. Stačí se jen sesout. Stačí si říct: pošli, tele, nějakou novou a další“ (s. 98).
Spovedno-partnerské, súčasne smerom von (na)ostro mierené básne Andrey Vatulíkovej sú pre svoj (oproti časti predošlej tvorby jemnejší) lesbický tematický plán v našom geografickom priestore ešte stále osviežujúcim, v širšom kontexte i spoločensky angažovaným príspevkom. Povedané platí aj pre chvíľami odzbrojujúco až naivne úprimné (vďaka čomu i umelecky slabšie miesta, takpovediac, prejdú cez kritickejšiu recepčnú mriežku, akoby zapadnú, dajú sympatizujúci zmysel zvyšku a naopak), psychoterapeutické, a predsa si (aj intertextuálne dotovaný, sebazáchovný) odstup zachovávajúce pasáže, v ktorých subjektka kriticky reflektuje nielen (implicitne aj vzťahové) závislosti, ale i kolektívne spôsoby ich (ne)potláčania: „Chození na doléčovací skupinu / mi zapříčinilo cesty do Prahy / které mi přinesly silné chutě / konstatoval Jakub na alko skupině // A dealer přímo na Lublaňský / kde sídlí Aditea“ (s. 109). Humorný veršový rozmer je niekedy tavený do aforistickosti, ktorá je vydarená, keď je napájaná na život lyrickej hrdinky: „Nemáme plavky / ale máme jiné krámy“ (s. 111); „Dítě si pamatuje / jenom tři dny / zpátky / Tak jako já / naše hádky“ (s. 112). Pokiaľ však lyrická postava priveľmi odstupuje od (akokoľvek sa presahujúceho, no stále) seba, dostane sa nám semioticky aj esteticky anemickejšej pasáže: „Jenom jednu ženu / Měl / Mnoha jmen –“ (s. 110). To sa vzťahuje aj na občas nevybalansovaný pohyb na hranici medzi užitočnou otvorenosťou, poskytujúcou priestor (na významové dotvorenie, empatické nadýchnutie alebo – posmutnené – zasmiatie sa: „kapky do nosu jsou / určeny na sedm dnů / [větší nejsou]“, s. 108), a tvarovo neladiacim, polopatistickým textovým pólom: „Vaše sliznice chce drogu / řekla lekárnice / neumí už sama / nechce se jí / polevila ve snaze / (tvořit sopel)“ (s. 108).
Hlavnú cenu získal Marek Mikuláš s úryvkom z Muzikálu žuvačiek a ružového postkapitalizmu, ktorý rozhodne patrí k tomu najlepšiemu, čo kniha ponúka. Kompozične (aj v rámci jednotlivých básní) precízne vystavaný a presvedčivo zomknutý cyklus zaujme na naše pomery nezvyčajne uchopenou e(ste)tikou ošklivosti, houellebecqovsky cynickým (priam röntgenovo diagnostickým, no liečbu nesľubujúcim) negatívom, ktorý je v konečnom dôsledku o to naliehavejšou oslavou (absentujúcej) lásky (nielen v intímnom zmysle). Texty, asociujúce písanie Elsy Aidsa, obstoja už vo svojej prvotnej (zhubne, a predsa pokrútene romantickej mužsko-ženskej, seba i širšiu rodinu rovnocenne negujúcej) rovine, ktorá nás poeticky pôsobivo vedie existenciálne úzkym prechodom do ešte väčšej tmy, no (ako avizuje už názov cyklu) poskytujú dostatok podnetov na interpretačné výzvy smerom k spoločensko-kritickému diskurzu. Takmer každý zvolený postup autor využíva premyslene, napríklad sarkazmus nie je motivovaný snahou pobaviť, ale organicky korešponduje s (navonok) nihilistickým nastavením lyrického hrdinu; rovnako zvnútornený je odkaz na seriál Walking Dead, ktorého (nielen povrchovo) kostýmové zapojenie cez partnerku konfrontačne dotuje inak apatické (psychické) telo subjektu aspoň dočasným (excesívnym) pôžitkom, čím sa zákulisná textová bezútešnosť odhaľuje ešte drastickejšie: „bola odlíčená a jej oči / nepripomínali nič z toho, / po čom som sa rozhodol túžiť, / no keď som sa na ne opýtal, / sľúbila, že kontaktné šošovky / z pľacu ukradne. / Ak sa niekedy budeme milovať, / pomyslel som si, / chcem, aby jej oči niesli tento kal, / aby za nimi nebolo nič / a aby sa v tesnej blízkosti / mojej pokožky / nevyskytlo nič, / len zrýchlene dýchajúca prázdnota“ (s. 125 – 126). Ak teda prehliadneme opozeraný „konceptuálny“ postup (s. 120) a samoúčelne zvolenú angličtinu (s. 128; samotný nákupný zoznam, akokoľvek sám osebe banálny, má v priestore celku svoje opodstatnenie, podobne ako osve takisto neobjavná, zato kontextovo funkčne otravná Pieseň piata: chór), máme pred sebou suverénne zvládnuté básne, akých je nielen u nás (po tematickej aj umeleckej stránke) logicky poskromne. Aj knihu tohto autora by som uvítal, a to nielen ako kritik (texty sa totiž pretli i s vkusom naivného čitateľa, ktorého si v sebe naďalej pestujem).
Namiesto záveru, ktorý si na základe predošlých odsekov dokáže vytvoriť každá osoba, ktorá sa dočítala až sem, si dovolím malú poznámku. Že medzi ocenenými menami prevažujú ženy, je výsledkom anonymnej náhody a dôkazom, že aj v relevantnej poézii majú autorky viac než silnú pozíciu. Že tento nepomer nastal i v cielene zostavovanej porote, je síce tiež skôr následkom zhody okolností, respektíve – logistickými, personálnymi a časovými faktormi ovplyvnenej – „nutnosti“, no predsa len by som dbal na rovnocenné zastúpenie všade tam, kde ho ovplyvniť môžeme a kde jeho absencia nie je motivovaná legitímnym zámerom (typu antológia prozaičiek).
Pôvodne vyšlo vo Fraktáli, č. 2/2022.