Danica Adamčíková: Oživenie feministických koreňov v odbore sociálnej práce
Bosá, Monika. 2013. Feministické korene sociálnej práce. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity.
Po preštudovaní recenzovanej monografie sa domnievam, že ponúka veľmi podnetný pohľad na históriu sociálnej práce. Snaha o uznanie relevantnosti feministických koreňov historického bádania rezonuje vo vedeckej a odbornej literatúre skôr v zahraničí, no vďaka odborníčkam, akou je Monika Bosá, sa situácia na Slovensku mení. Je mylné domnievať sa, že feminizmus v sociálnej práci je akousi novinkou, práve naopak – feministické hnutie je zdrojom aj hybnou silou rozvoja sociálnej práce.
Recenzované dielo je prehľadne rozdelené na tri časti. Prvá časť s názvom Feminizmus v dejinách sociálnej práce približuje dejiny odboru sociálna práca so zameraním na ženské a feministické hnutie, kde ako príklad dobrej praxe uvádza chicagský Hull House. Druhá časť špecifikuje Miesto feminizmu v profesionalizácii sociálnej práce. Táto časť sa následne delí na štyri podkapitoly. V tretej časti sa autorka snaží v krátkosti priblížiť čitateľkám a čitateľom tzv. Matky sociálnej práce. Nasleduje záver, resumé v slovenskom a anglickom jazyku, zoznam bibliografie a menný register. Situáciu popisuje jasne a stručne, pričom vychádza z aktuálnych zdrojov.
Kto sleduje publikačnú činnosť Bosej, vie, s akým zanietením sa téme venuje. Hneď v úvode definuje svoj postoj k téme – identifikuje sa ako feministka. Pôsobí ako vysokoškolská pedagogička a výskumníčka v oblasti feministickej teórie a rodovo citlivej výchovy a dejín ženského hnutia na Katedre sociálnej práce na FF PU v Prešove. Zároveň je odbornou konzultantkou Inštitútu rodovej rovnosti. Ako sama hovorí, pramení z toho motivácia, ale aj limity jej objektívnosti. Stotožňuje sa s Paynovým vnímaním dejín ako príbehu, ktorý je sprostredkovaný konkrétnym rozprávačom, od ktorého závisí interpretácia každého javu. Vyvodzuje z toho, že striktná racionalita a objektivita, ako i vedecká nezaujatosť sú iba ilúziou.
Cieľom monografie je zdôraznenie historického kontextu profesionalizácie sociálnej práce, pre ktorú bolo prepojenie s feministickým hnutím kľúčové. Odbor sociálnej práce sa zameriava na presadzovanie sociálnej zmeny. Vplývajú naň politické ideológie, mocenské okolnosti i hodnotové východiská svojej doby. Pohľad na dejiny sociálne práce treba podľa nej preto vnímať ako prehľad ideológií a ich prejavov: „Porozumenie okolnostiam vzniku vedeckých konceptov a vedeckých metód je nevyhnutnou podmienkou pre ich relevantné používanie.“ (s. 9).
Inšpiráciu, pokiaľ ide o význam poznania dejín, našla autorka u Berteke Waaldijk (2011). Tá hovorí o dvoch základných rovinách – zameranie sa na dejinné okolnosti klientok a klientov sociálnej práce (pozri historickú analýzu dobových aspektov) a samotné dejiny sociálnej práce (napr. dejiny vlastnej profesie, využite metód, národné špecifiká či internacionálny charakter). Podčiarkuje, že dejiny sociálnej práce môžu byť skutočne motivujúce len vtedy, ak zahŕňajú aj dejiny ideológií a myšlienkových zdrojov, ktoré ich vytvárali. Treba mať však na pamäti, že „[ch]ronologické skúmanie konkrétneho javu alebo predmetu predstavuje pri akomkoľvek opise dejín jedno z východísk, o ktoré je možné sa opierať. (...) Chronologický prehľad, ktorý prezentuje jednotlivé, izolované politické udalosti, mená a roky, však ponúka iba fragmenty dejín. Celkový obraz živej profesie (a doby) mu uniká. Chronológia je, samozrejme, nevyhnutná, ale na pochopenie historických súvislostí sama osebe nestačí.“ (s. 10). Takisto netreba zabúdať na skutočnosť, že vývoj sociálnej práce v európskom kontexte nebol plynulý. Druhá svetová vojna spôsobila v jej tradícii fatálne straty.
V krátkosti sa autorka venuje vymedzeniu základných pilierov sociálnej práce podľa W. Lorenz (1994). Prepojením všetkých aspektov sociálnej práce považuje práve toto delenie za ideálne východisko vnímania dejín. Zároveň ich dopĺňa o významné osobnosti sociálnej práce: kresťanská tradícia a pomoc založená na láske k blížnemu (Amalia Sieveking, Thomas Chalmers, Mary Jane Kinnaird, Emma Roberts a i.); humanistická orientácia a filantropia (Mary Richmond, Octavia Hill a i.), ženské ľudskoprávne hnutie (Mary Richmond, Jane Addams a i.).
Poukazuje na skutočnosť, že pojem ženské hnutie označuje spoločenskú participáciu žien – snahu o zlepšenie životnej situácie žien, zatiaľ čo pojem feministické hnutie označuje sociálne, a predovšetkým politické aktivity zamerané na presadenie sociálnych zmien, ktoré by umožnili plnú rovnoprávnosť a rovnosť žien a mužov vo všetkých oblastiach života.
Ako som už spomenula v úvode, na príklade Spojených štátov Bosá ukazuje práve na silný pozitívny vplyv ženského hnutia na formovanie dejín sociálnej práce. Hull House bol komunitným centrom, azylovým domom i výskumným pracoviskom. Dodnes prestavuje jedinečnú sieť ženských aktivistiek bojujúcich za slobodu. Tie prispeli k rozvoju sociálnej práce ako vedy. Ich výskum efektívne reagoval na požiadavky politikov a političiek ohľadom potreby štatistickej argumentácie pri závažných a aktuálnych sociálnych problémoch. „Hull House sa preslávil predovšetkým špecifickým vykazovaním zistení prostredníctvom farebných kódovaných grafov (‚máp‘), ktoré členili mestské bloky podľa rôznych ukazovateľov (...) súčasťou metodiky zberu údajov bol osobný, opakovaný a dlhodobý kontakt výskumníčok so skúmanými obyvateľmi.“ (s. 20).
V nasledujúcej časti práce sa Bosá zamýšľa nad profesionalizáciou sledovaného odboru. Tvrdí, že aj samotné chápanie sociálnej práce ako profesie má svoje historické súvislosti. Profesionalitu odboru vníma ako proces, ktorý má dva ciele. Prvým je uznanie sociálnej práce ako samostatnej vedy a tým druhým dosiahnutie profesionality jednotlivých sociálnych pracovníčok a pracovníkov. Samotná potreba profesionalizácie sociálnej práce vychádza zo snahy o dosiahnutie vyššej efektivity intervencií pri zabezpečovaní úrovne kvality sociálnych služieb.
Ak sa pozrieme na odbor sociálnej práce ako na celok, tak v histórii boli poskytovateľkami sociálnej starostlivosti najmä ženy. Ich nerovnoprávne postavenie a stereotypné vnímanie ženskosti jednoznačne ovplyvnili vnímanie tejto profesie. Na druhej strane, boli to práve feministky, ktoré formovali kritériá kvality sociálnej práce, obsahy kurikúl, iniciovali jej uniformnú podobu prostredníctvom medzinárodnej spolupráce a organizovania konferencií či legislatívny rámec v jednotlivých krajinách. Vznik sociálnej práce ako odbornej činnosti a špecializovaného zamestnania by bez úsilia týchto žien nebol možný.
O profesionalizáciu sociálnej práce na Slovensku sa zaslúžili významnou mierou absolventky Vyšší školy sociální péče, založenej Alicou Masarykovou a Annou Berkovcovu v roku 1918. Zapojili sa aj do prípravy Medzinárodnej konferencie sociálnej práce v Paríži a pod záštitou Alice Masarykovej zorganizovali prípravný Československý sjedz sociální a zdravotní práce, ktorý slúžil ako príprava na toto podujatie.
Pripájam sa k názoru autorky, ktorá považuje spochybňovanie vedeckosti sociálnej práce za dôsledok nedostatočného poznania jej dejín: „Po páde komunistických režimov, od 90. rokov 20. storočia začína sociálna práca v krajinách východnej a strednej Európy znovu ožívať. Súčasťou tohto procesu je aj rozvoj dejín sociálnej práce a opätovné objavovanie vlastných koreňov.“ (s. 42). Pre lepšie pochopenie histórie sa autorka odvoláva na publikáciu pod edičným vedením Sabine Hering a Berteke Waaldijk (2003) s názvom Dejiny sociálnej práce v Európe (1900 – 1960): Ženy priekopníčky a ich vplyv na rozvoj medzinárodných sociálnych organizácií. Toto dielo z oblasti výskumu ženského hnutia dokumentuje etablovanie sociálnej práce v jednotlivých štátoch Európy, pričom Slovensko medzi nimi nie je. Feministické hnutie možno identifikovať ako jeden z dôležitých zdrojov sociálnej práce.
V dnešnej praxi – vo výskume, štúdiu a pri spracovaní dejín sociálnej práce – na Slovensku pretrváva skôr trend zamlčiavania či ignorovania významu feministickej tradície. Aj napriek prítomnosti žien v dejinách odboru sa stretávame so zamlčovaním ich feministických východísk alebo so striktným oddeľovaním tejto oblasti ich života. Ony však realizovali svoju prácu ako feministky a toto ich východisko sa jasne odrážalo vo všetkých aspektoch ich práce. V časti Matky sociálnej práce pre zdôraznenie ich dôležitosti Bosá vybrala a v krátkosti stručne spomenula nasledujúce osobnosti: Alica Masaryková, Elena Maróthy-Šoltésová, Jane Addams, Alice Salomon, Ilse Arlt, Berta Pappenheim a v neposlednom rade Josephine Butler.
V závere sumarizuje: „Ženy pochopili význam boja za svoje práva aj v dôsledku skúsenosti z hnutia za profesionalizáciu sociálnej práce. Keď ich hlas nebol vypočutý a ich názory neboli akceptované, ich práca nebola braná vážne. Potvrdila sa skutočnosť, že kým nebudú mať v spoločnosti rovnoprávne postavenie, len ťažko presadia uznanie svojej práce.“ (s. 52).
Celkovo možno skonštatovať, že ide o vydarenú a potrebnú publikáciu,
ktorá podnieti k záujmu o danú problematiku. Pozitívom monografie je jej zrozumiteľnosť a vyváženosť teoretických východísk, výskumných zistení, reflektovania dobrej praxe ako i mnohých do textu zakomponovaných odkazov, ktoré inšpirujú k ďalšiemu bádaniu. Určite by ju nemali prehliadnuť absolventky a absolventi sociálnych vied. Je kvalitným materiálom pre všetkých a všetky, ktorí a ktoré sa pripravujú na povolanie v oblasti sociálnej práce.
Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 3/2014.