Číslo 2/2015
Číslo 2/2015 si môžete stiahnut ťu.
Zuzana Urbanová píše v reportáži Postavenie žien v Burkine Faso: vzdelanie, zdravie a rodové stereotypy:
Prístup k primárnemu vzdelaniu je v Burkine Faso celospoločenským problémom. Podľa štatistických údajov sa miera gramotnosti Burkinčanov pohybuje na úrovni 28,7 %, pričom u žien je gramotnosť ešte o cca sedem percent nižšia. Podľa údajov uvedených v rôznych zdrojoch sa pohybuje medzi 20 – 21,8 %. Pomer dievčat nastupujúcich do základných škôl bol v roku 2008 oproti chlapcom 0,88 : 1. Autori správy monitorujúcej progres v napĺňaní Miléniových rozvojových cieľov však vyhodnotili, že aj z toho mála dievčat, ktoré na základnú školu nastúpia, 27,7 % školu z rôznych socioekonomických dôvodov opustí a pre slabé študijné výsledky základnú školu nedokončí 32,4 % z nich. Dôsledkom toho sú potom aj údaje zverejnené v minuloročnom Indexe rodovej nerovnosti, ktoré poukazujú na to, že len 0,9 % burkinských žien vo veku vyššom ako 25 rokov má ukončené aspoň sekundárne vzdelanie. Viaceré materiály, ktoré som pred písaním tohto článku preskúmala, upozorňujú aj na fakt, že samotní učitelia (učiteliek je v krajine oveľa menej) venujú väčšiu pozornosť
chlapcom, v duchu toho, že práve na nich bude spoločnosť klásť zodpovednosť za finančné zabezpečenie rodiny. V mysliach mnohých Burkinčanov je totiž manželstvo inštitúciou, prostredníctvom ktorej si dievčatá môžu zabezpečiť lepšiu budúcnosť; burkinské dievčatá sú odmalička pripravované na to, aby boli žiadanými manželkami. Fakt, že na vzdelanie žien sa nekladie až taký dôraz, som pocítila i v mojej hostiteľskej rodine. Môj šéf Soumaila mal dve deti – osemročnú dcéru prezývanú Mamie a päťročného syna, ktorého nikto nevolal inak ako Coucou. Najskôr mi nešlo do hlavy, ako je možné, že malý chlapec, ktorý ešte ani nezačal chodiť do školy, vie po francúzsky lepšie a má oveľa širšiu slovnú zásobu ako jeho staršia sestra. Možno je len šikovnejší, vravela som si predtým, než som zistila, že Coucou už skoro dva roky navštevuje škôlku zameranú na zlepšovanie jazykových schopností. „Ale čo dcéra?“ pýtala som sa svojho šéfa. „Mamie to predsa nepotrebuje, čo jej treba, sa naučí teraz v škole.“
(...)
Druhým, často pozorovaným a azda najkomplexnejším problémom, ktorému musia burkinské ženy čeliť, je prístup k zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu, že burkinská vláda vyvinula v uplynulých rokoch snahu naplniť Miléniové rozvojové ciele týkajúce sa zníženia úmrtnosti detí a matiek (zaviedla napríklad bezplatné predpôrodné a popôrodné vyšetrenia, snažila sa zvýšiť počet lekárov v rurálnych oblastiach krajiny atď.), reálne výsledky týchto opatrení, ktoré by viedli k zlepšeniu situácie žien, zostávajú mizivé. Na príčine sú spoločenské normy, ale i to, že získanie finančných prostriedkov potrebných na návštevu lekára mnohokrát závisí od vôle manžela vyčleniť ich z rodinného rozpočtu. A pretože burkinské ženy majú podľa tradičného presvedčenia rešpektovať svojich manželov za všetkých okolností, nezriedka si od nich pýtajú povolenie na každú jednu návštevu zdravotníckeho centra. Burkinské ženy musia pri získavaní zdravotnej starostlivosti v rôznej miere prekonávať tieto prekážky:
– nadobudnutie aspoň základných poznatkov o tom, kde nájsť potrebnú starostlivosť,
– získanie povolenia od manžela/otca atď. na to, aby mohli zdravotnícke centrum navštíviť,
– získanie finančných prostriedkov potrebných na návštevu lekára a iné liečebné náklady,
– vzdialenosť zdravotníckeho centra je obzvlášť veľkým problémom, keďže v Burkine Faso je na tisíc obyvateľov 0,05 všeobecného lekára,
– nájdenie vhodného dopravného spojenia k zdravotníckemu centru,
– neochota a strach ísť k lekárovi bez sprievodu,
– obava, že ich ošetrujúcim lekárom nebude žena.
Podľa štúdie publikovanej v BMC sa až jedna z piatich burkinských žien musí vyrovnávať so všetkými z týchto prekážok vždy, keď chce absolvovať lekárske vyšetrenie.
Ukážka z prózy Anje Frisch Ružena, vravia všetci (prel. Dana Petrigáčová):
Hovorí sa, že jazero nie je hlboké. Jazero nie. Len taká mláčka, smeje sa hostinský a mávne rukou. Celé spustnuté, nič, iba kopa neporiadku. Jazero nie je hlboké, odpad vyčnieva do výšky. Každý sa jazeru vyhýba. A močiaru tiež. Močiar pohltí všetko a každého, tak vravia ľudia. V močiari všetko spustnuté zmizne, konštatuje potiaci sa hostinský. Ružena je spustnutá, vravia všetci. Močiaru sa treba vyhýbať, poučuje hostinský. Aj Ružene radšej ísť z cesty, vravia všetci. Hostinský sa rehoce, stále sa potí.
Ružena chodí do jazera plávať. Pri potápaní narazila na starý bicykel, potápať sa v takej plytčine nie je len tak, ale Ružena to aj tak robieva. Oholila si hlavu, aby sa jej vlasy nezamotali do plechov a rias. Ryby už vraj plávajú hore bruchom. Ružena nemá hanby, vravia všetci. Hostinský sa smeje. Ružena, šepkajú si dedinčania, toho vie o hostinskom viac než jeho žena. Spustnutá a nehanebná, tak je to!
Ružena má husle. Občas sedí pred domom, zovrie ich medzi kolenami a hrá. Vlastne som chcela čelo. Drzaňa, vravia všetci. Ružena nemá pekný hlas, napriek tomu si vyspevuje na plné hrdlo. Hostinský sedí pri nej a rehoce sa. Najradšej by ju vyťahal za vlasy, ale Ružena má hlavu ako koleno. Ešte chvíľu potrvá, kým ti dorastú, povie. Ružena sa na neho ani nepozrie a ušúľa si cigaretu. Nevyfajčí ju, založí si ju za ucho. Kúrenárov syn Daniel jej cigaretu spoza ucha vezme a sám si ju otcovým zlatým zapaľovačom zapáli. Ružena sa zabáva, povie a pobozká ju.
Toto neveští nič dobré, vravia všetci, ukazujúc na čierne hrudy. Na parkovisku pred supermarketom sú na zemi čierne hrudy. Ktosi do nich stúpil a zdalo sa, že sú to psie výkaly. Zasa sa tam vysral policajný pes, zakázané, to je predsa zakázané. Avšak pani Hinrichová zistila, že to nie sú psie výkaly. Vôbec to tak nesmrdelo a hneď som si spomenula na našu pivnicu, v ktorej máme zemiaky. Je to bahno. Lekárnik to vie celkom presne, bahno predsa predáva v litrových vreckách.
Zlé znamenie, vravia všetci. A ešte je tu tá vec s pekárovým psom, zvraštia všetci čelo, to sa nám veru nepáči. Nepríjemný pocit sa medzi ľudí ešte rozšíril, keď sa ani po siedmich dňoch nevrátil. Možno šarha. Ale potom ho našiel pekárov syn v kukuričnom poli. Strašný pohľad pre dieťa, vravia všetci. Psiskoskapalo, konštatuje hostinský. Sezamovo žltú kožušinu mal celú zablatenú a z papule mu trčal kukuričný šúľok. Ostal mu zastrčený v papuli, usudzuje hostinský. Odkedy žerú psy kukuricu? Spytujú sa všetci.
Ružena bola plávať. Teraz je na ceste domov. Hostinský sa na ňu pozerá z okna. Ruženka, pomyslí si, ale musí zostať v hostinci. Je piatok a ľudia si objednávajú zemiaky na masle a rybu kúpenú na tržnici. Aha, niekto je u Ruženy, zvolá pekárov syn a naťahuje si pri tom sopeľ z nosa. Hoci je vonku veľmi teplo, Ružena má zavreté okná. Z rádia sa ozýva hlas, na naše územie udrela vlna horúčav, v tomto ročnom období to nebýva zvykom. Už kvitne orgován. Pani Hinrichová sa musí postaviť na špičky, aby si odlomila jednu halúzku. Videla som v Ruženinej izbe postavu, ktorá tam vchádzala a potom odtiaľ vyšla, podotkne. Vysokú, so širokými plecami. Určite to bol muž, prikyvuje v presvedčení. Pozná ho niekto, všetci sa vypytujú, ale nik neodpovedá. Hostinský kasíruje.
Každý to už akosi tušil. Kanárik starej panej dôchodkyne uletel z klietky. Ale ona by aj prisahala, že určite neotvárala ani okno, ani klietku. Toto ležalo na parapete, otvorí dlaň. Malé čierne guľky. Kozie bobky, hovorí hostinský. Na parapete? Spytujú sa všetci. Ružena už na Danielovo sklamanie nemá za uchom cigaretu. Zase si bola plávať? Schmatne ju. Ružena kráča ďalej bez slova. Chlapec beží popri nej. Kedy ti dorastú vlasy? Nikdy, odvrkne Ružena. Sprostá krava, zasyčí Daniel, otočí sa a uteká preč.
U Ruženy je muž, smejú sa všetci. Môj brat, vysvetľuje Ružena. No jasné, prikyvujú neveriacky. Hostinskému sa rozbije pohár. V hostinci si starci šepkajú. Močiar, ten močiar v sebe schová, čo sa mu zachce, áno, presne tak. Hostinský pokrúti hlavou. Aj supermarket? Zarehoce sa. Jeden z hostí si začne pospevovať a dopije pivo. To už je dnes tvoje štvrté, dávaj si pozor, varuje ho hostinský a utrie pult. Tie čierne hrudy necháme preskúmať. A kto to asi tak urobí? Veď je tam duch slatín. Starci v hostinci to vedia. Čosi nedobré. A znova si niečo šepkajú
Nina Power, Jednorozmerná žena – 3. časť, Pornografia ako privilegovaný spôsob práce (prel. Miroslava Mišičková):
Hľadanie koreňov niektorých súčasných foriem pornografie prostredníctvom časti ich ranej filmovej histórie ukazuje, že porno môžeme skúmať nielen z hľadiska jeho okamžitých účinkov na divákov a diváčky (akoby tieto boli ľahko rozpoznateľné), ale aj z hľadiska rôznych spôsobov, akými naprieč časom organizuje zmysly. Skúmanie vzniku filmovej pornografie nám umožňuje dozvedieť sa veľa o spôsobe, akým dnes chápeme pornografické trópy, a o tom, o čo presne – napriek všetkým možnostiam – prichádzame.
Je zrejmé, že v období po druhej svetovej vojne prišlo vo filmovej pornografii k zlomu. Jedným z miest, na ktorom možno túto zmenu – ktorá je v danom prípade bezprostredným odrazom rapídneho nárastu konzumerizmu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch – pozorovať, je zmena vzťahu sexuality k objektom v pornofilmoch tohto obdobia. Konkrétne ide o nárast používania sexuálnych pomôcok ako rekvizít. Ako zároveň možno vidieť na príkladoch amerického „stag“ filmu z päťdesiatych rokov, divák – voyeur súkromnej scény sa zmenil na diváka, na ktorého sa aktéri filmu priamo obracajú. Akoby pre pornografickú kinematografiu platila poznámka Johna Bergera, ktorú vyslovil o maľbe v knihe The Ways of Seeing, podľa ktorej „je takmer celá postrenesančná európska sexuálna obraznosť frontálna – či už doslova alebo metaforicky –, pretože sexuálny protagonista je divákom-vlastníkom, ktorý sa na ňu pozerá“. Dochádza tu však k zrýchleniu tempa: zmena nastáva v priebehu niekoľkých desaťročí, nie storočí. Nie je prekvapením, že tento obrat k divákovi súvisí so zmenšujúcim sa počtom sexuálnych účastníkov vo filme. V pornofilmoch spred päťdesiatych rokov na javisko často vstupovalo viacero postáv, a to v rozličných kombináciách (takých, ktoré by sa dnes delili do kategórií gay porno/hetero porno/skutočné lesbické porno/lesbické porno pre mužov atď. atď.).
Treba sa však vyvarovať toho, aby sme vývoj pornografie prezentovali ako nadmieru kumulatívny príbeh (ak nie kvantitatívneho, tak kvalitatívneho úpadku). Jednoducho, nie je pravda, že by sme sa posúvali od otvoreného k uzavretému, hoci pluralitnému modelu. Dejiny pornografie treba chápať skôr diachronicky – nástenné maľby v Pompejách, ktoré zobrazujú atomizáciu sexuálnych aktov (jedna miestnosť na orálny sex, jedna pre styk mužov, ďalšia pre ženy, iná pre mužov a ženy atď.), majú toho viac spoločného so súčasným izolovaním fetišov a úchyliek než s neviazanými bakchanáliami raných pornofilmov. Dnes porno narába so sexom ako s niečím, čo treba chápať ako čosi, čo je mimo ostatných ľudských a sociálnych vzťahov, a to dokonca aj vtedy, keď sa zobrazuje „sex v kancelárii“, „sex s učiteľkou“, „sex s policajtom“ a podobne. Tým sa zásadne líši od pornografie iných historických období, napríklad z obdobia francúzskej revolúcie, keď pornografia predstavovala spôsob, ako zaútočiť na monarchiu a zavedený poriadok. Aj prostitútka z románov osemnásteho storočia je často akousi organicko-materialistickou filozofkou, a tiež odhaľuje pokrytectvo konvenčnej spoločnosti – lebo je to práve ona, kto pozná pravdu o tom, ako veci „naozaj fungujú“, z politického i vedeckého hľadiska. Tí, ktorí pornografiu obhajujú na základe slobody prejavu, ale aj tí, ktorí proti nej – tak ako Dworkin či MacKinnon – dôrazne vystupujú, vychádzajú z modelu falošnej, jednostrannej reprezentácie túžby. S pornom preto zaobchádzajú ako s niečím, čo je historickým invariantom, ktorý má vždy rovnaký obsah. Ahistorizmus antipornografického hnutia vychádza z predpokladu, že muži budú voči ženám vždy prechovávať násilnú túžbu a že porno je len odrazom tohto faktu. Ako tvrdí Dworkin, „neustále potupovanie sexu zo strany pornografie sa dosahuje aktívnym podriadením žien: vytvorením sexuálnej dynamiky, v ktorej sa sex naozaj stotožňuje s ponižovaním a napokon aj týraním žien“. Fakt, že porno je v každom momente historicky špecifické, sa zakrýva aj vtedy, keď sa pornografia chápe ako záležitosť slobody prejavu. Ahistorický prístup zabúda brať do úvahy sociálne a ekonomické podmienky, ktoré obklopujú formu i obsah pornografie, také, aké sú v tom-ktorom období.
Niet pochýb, že Dworkin má na mysli predovšetkým extrémne nechutné, násilné porno zo sedemdesiatych rokov, a že vykorisťovanie žien v pornografickom priemysle je rovnako brutálne ako každé iné vykorisťovanie v čoraz neoliberálnejšej a čoraz nespravodlivejšej spoločnosti amerického kapitalizmu. Práve o to však ide. Násilie a násilie charakteristické pre isté druhy pornografie nemožno odtrhnúť od celkovej analýzy spoločnosti, ktorá ho produkuje. Ako hovorí Wendy Brown, odkazujúc na prácu MacKinnon: „Rozhodnutie MacKinnon rekonštruovať rod z pornografie, jej výstavba sociálnej teórie rodu, ktorý odráža heterosexuálnu mužskú pornografiu, nielenže evokuje prenikavo, totálne a komplexne determinovaný rodovo určený subjekt. Zároveň kodifikuje dobu pornografie ako pravdu, a nie hyperbolu o produkcii rodu.“
Ak si osvojíme historický, ba dalo by sa povedať až dialektický prístup k pornu, potom by nás ako cesta von z protikladu „porno je dobré“/„porno je zlé“ mohol zaujímať iný druh archívu – ten s vintage pornom. V tomto zmysle je argument o pornografii napokon pozitívny. Možno pritom nadviazať na závery Angely Carter: „Tvorcovia pornografie sú nepriateľmi žien len preto, lebo naše súčasné chápanie nezahŕňa možnosť zmeny. Akoby sme boli otrokmi histórie a nie jej tvorcami, akoby sexuálne vzťahy neboli nevyhnutne výrazom sociálnych vzťahov, a akoby samotný sex bol vonkajším faktom, nemenným ako počasie, ktorý ľudskú prax vytvára, no nikdy nie je jej súčasťou.“
Je užitočné a poučné porovnať súčasné porno s jeho staršími formami a skúmať, či možno niečím podložiť domnienku Carter, podľa ktorej by pornografia mohla plne participovať na ľudskej praxi.
Myslí si, že by mohla vystríhať hviezdy; Mila Haugová a Elvíra Haugová píšu o Anne Sexton:
Anne Sexton a Sylvia Plath – mená týchto amerických poetiek sa zvyknú vysloviť jedným dychom. Obe sa otvorene venovali najbytostnejším témam v živote ženy, čo bolo na literárne pomery päťdesiatych rokov minulého storočia v Amerike nezvyčajné. Anne Sexton, poetka s búrlivým a pohnutým životom, zo seba ako prvá doslova vytrhla to, čo bolo dovtedy tabu – svoj súkromný život. Vlastným menom Anne Gray Harvey sa narodila v Newton, Massachusetts, v roku 1928. Ako dvadsaťročná sa vydala za Alfreda Mullera Sextona, v tom čase pracovala ako modelka a žila striedavo v Baltimore a San Franciscu. V roku 1953 sa jej narodila dcéra Linda Gray a v roku 1955 druhé dieťa Joyce Ladd. Písať začala na radu psychiatra, keď sa liečila z depresií. V priebehu krátkeho života jej vyšlo osem básnických zbierok. Je nositeľkou Pulitzerovej ceny za zbierku básní Live or Die (Žiť alebo zomrieť, 1966).
„Som presvedčená, že poézia držala Anne pri živote celých osemnásť kreatívnych rokov. Keď sa jej všetko zrútilo, keď stroskotala úspešná spolupráca s psychiatrom, nech to bolo z akýchkoľvek dôvodov, keď jej najbližší stratili o ňu záujem, alebo nenaplnili rodičovskú či partnerskú rolu, ktorú Anne očakávala, keď ju postihli rôzne telesné i duševné trápenia, jediné, čo jej zostalo, bola poézia. Aby som použila jej vlastné slová, ‚zo starého nábytku urobila strom‘. Žiaľ, aj napriek hlbokému zaujatiu poéziou ju básne nevedeli zachrániť a Anne Sexton na jeseň v roku 1974 dobrovoľne ukončila svoj život.“ (Maxine Kumin)
Anne Sexton mysticky verila, že ak o sebe nemilosrdne napíše všetko, potom nájde to jediné pravdivé slovo, uzdraví sa a všetko bude tak, ako má byť. Tak ako má byť? Čo je to vlastne? Kde je hranica medzi tzv. normalitou a duševnou poruchou? Písala tak, že odvrhla všetky poetické konvencie. Mala silu pustiť sa v písaní dovtedy neznámymi smermi. Okrem čítania beletrie ju zaujímala odborná psychiatrická literatúra, v ktorej hľadala vysvetlenia svojich bipolárnych stavov, a diela, v ktorých je psychológia postáv kľúčovým momentom (F. Kafka,
F. M. Dostojevskij, T. Mann). Vysokú školu nikdy nenavštevovala, ale zapísala sa do kurzu tvorivého písania, kde stretla Sylviu Plath. Svoju poéziu dolovala z najhlbších vrstiev seba, jej texty nás po prečítaní odmietajú opustiť. Materiály zo svojho „archívu života“ podrobuje nemilosrdnej vivisekcii, nikto z generácie konfesionálnych básnikov a poetiek nemal takú samovražednú odvahu v odhaľovaní seba a svojich vzťahov. Tento spôsob písania jej básnickým textom zaručil, že ani po rokoch nestratili nič zo svojej divokej, nespútanej krásy.
Čistá ako kameň. Môžeme to vziať doslova. Alebo metaforicky. A pridať k tomu ostatné vlastnosti kameňa, ktoré má aj jej poézia. Od okrúhleho kamienka, s ktorým sa dievčatka hrávali nebo – peklo, hádzali ho do kriedou nakreslených štvorcov a potom skákali sandálkami k svojmu osudu, až po mesačný kameň privezený z obrovskej diaľky univerza.
Anne Sexton, Moja láska trpko žiari (prel. Mila Haugová a Elvíra Haugová):
POVEDALA POETKA PSYCHOANALYTIKOVI
Zaoberám sa slovami. Slová sú ako nálepky,
alebo mince, alebo ešte lepšie, rojace sa včely.
Priznávam, som len čiastočne pri prameni vecí;
rátam slová ako mŕtve včely v manzardke,
zbavené žltých očí a suchých krídel.
Vždy musím zabudnúť na to, ako vie jedno slovo
vybrať iné, vplývať na ďalšie, až kým nemám
niečo, o čom môžem povedať, že...
ale nemám.
Zaoberáte sa striehnutím na moje slová. Ale ja
nepripustím nič. Usilujem sa, ako len viem, napríklad,
ak napíšem svoju výhru do hracieho automatu,
ako v tú noc v Nevade: keď mi vyšiel magický jackpot,
ktorý zazvonil tromi zvončekmi na šťastnom monitore.
Ak by ste však chceli povedať, že toto je niečo, nie je to nič,
vtedy zoslabnem, pamätám si čudný a smiešny pocit v rukách
plných skutočných peňazí.
MOJA LÁSKA TRPKO ŽIARI
Jej kŕče nechcú povoliť,
som bezmocná a smädná, potrebujem ochranu,
ale nie je tu nikto, kto by ma prikryl –
ani len Boh.
BOZK
Moje ústa kvitnú ako rez.
Bola som v nepríjemnej situácii celý rok,
s nudnými nocami, nič v nich, len drsné lakte
a mäkké škatule papierových vreckoviek,
ktoré volali Plač baby, plač baby, ty bláznivá!
Až dodnes bolo moje nepotrebné.
Teraz sa trhá o svoje ostré rohy,
trhá zo seba Márrine staré zdrapy,
uzol za uzlom a pozrite –
teraz sú tieto zábery plné elektrických šípov.
Cink! Zmŕtvychvstanie!
Raz to bol čln, asi drevený,
a nemal čo robiť, žiadna slaná voda pod ním.
A potreboval natrieť. Bola to len
kôpka dosiek. Ale ty si ju zdvihol a natiahol.
Stala sa vyvolenou.
Nervy mám znova napnuté. Ako hudobný nástroj
ich počujem. Bubny a sláčiky nevyliečiteľne hrajú
tam, kde bolo predtým ticho. Ty si to spôsobil.
Génius pri práci. Miláčik, skladateľ vkročil
do ohňa.
Tri hry Jany Juráňovej; Nina Chajmovská píše o tvorbe Jany Juráňovej:
Hra Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné vyšla knižne v roku 2005, no autorka ju napísala už v roku 1997 (vtedy vyšla v časopise Divadlo v medzičase), teda osem rokov po nežnej revolúcii a štyri roky po vzniku samostatného Slovenska. Jana Juráňová o hre povedala, že ňou „triafala do slovenského nacionalizmu“, no zároveň dodáva, že význam hry šiel akoby „do stratena“ (z osobného rozhovoru s autorkou). Hru uviedli divadlá Stoka a Rado(sť)dajné divadlo v Kláštore pod Znievom. V marci 2015 ju pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra zinscenovalo Štúdio 12. V čase, v ktorom bola hra napísaná, vzbudila zvolená téma iste omnoho silnejšie reakcie, ako by to bolo napríklad dnes. Anna Grusková uviedla svoju krátku recenziu na hru Misky strieborné, nádoby výborné v časopise Divadlo v medzičase slovami „revolučný čin v slovenskej dráme“ a dodala, že Juráňová sa v hre pokúsila spojiť „prehodnocovanie histórie i rodovej problematiky“.
Práve historické súvislosti na pozadí rodovej problematiky priniesli na slovenskú dramatickú scénu silný závan novátorstva. Juráňová v tejto hre prostredníctvom feminizmu búra mýty, roky spojené so slovenskou národnou identitou, ktorá bola značne idealizovaná. Postavami v hre sú reálne historické osobnosti. Stretávame sa tak s významnými predstaviteľmi slovenského romantizmu a ich partnerkami, priateľkami či manželkami, pričom všetky postavy pomenúva autorka skutočnými menami, nezahaľuje ich do rúška tajomstva prostredníctvom pseudonymov či povrchnej charakteristiky. Dominantnú úlohu v hre plnia ženy – Adelka Ostrolúcka, Anička Jurkovičová-Hurbanová, Marína Pišlová-Geržová a Antónia Júlia Sekovičová-Braxatorisová (pričom z týchto sa dá vyčleniť hlavná postava – Adelka Ostrolúcka). Všetky ženské postavy sú, rovnako ako postavy mužské, zorientovanému divákovi či čitateľke známe (spomeňme román Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej, Aničku Jurkovičovú, prvú slovenskú ochotnícku herečku, či Marínu Pišlovú, Sládkovičovu múzu, ktorej rodný dom stojí dodnes v centre Banskej Štiavnice). Všetky ženské postavy sú v dejinách a literatúre zobrazované cnostne a ušľachtilo, no Juráňová rúca aj tieto stereotypy. Adelka, Anička, Marína a Antónia sú „mátohami“ a spolu s Jánom Kalinčiakom sa stretávajú v záhrobí, všetci sú už po smrti: „... všetci sme už dávno pochovaní. Oplakaní, zabudnutí“. Vo fiktívnom svete záhrobného života vzniká subverzívna verzia (mužskej) histórie prezentovaná ženami. V „sieni slávy“ sa odohráva mýtizovaná realita, ktorá predstavuje inú časovú os – je akýmsi medzipriestorom medzi záhrobným putovaním ženských postáv a čitateľom či čitateľkou (respektíve divákom/diváčkou), pretože práve situácia odohrávajúca sa v tomto priestore je tá, ktorú príjemca „pozná“ (repliky štúrovcov mu môžu byť známe), predpokladáme teda, že jej „verí“. Hra rúca mýty spojené s národnými identitami i argumentačné línie, ktorým máme tendenciu veriť. Tento obraz o štúrovcoch bol viac než storočie ovplyvňovaný prihliadaním na ich významné miesto v našej národno-emancipačnej a literárno-historickej tradícii. Otázna je však vierohodnosť tohto mýtu, rovnako ako potrebný stupeň vedomostí o reálnych pozemských osudoch sledovaných postáv, s ktorými k hre Misky strieborné, nádoby výborné príjemca či príjemkyňa pristupuje. Počas hry dochádza k dekonštrukcii mýtizovanej reality a zároveň k vytvoreniu „nového feministického mýtu“ týkajúceho sa týchto osobností.
Na druhej strane stoja postavy – bábky. Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Andrej Sládkovič. Bardi slovenského národa, predstavitelia slovenského literárneho romantizmu, horliví bojovníci za slovenský národ. Slová „na druhej strane“ sú v hre zobrazené doslovne, pretože scéna je od začiatku do konca rozdelená na dve časti, ktoré vystupujú nezávisle od seba. V jednej polovici vystupujú ženy spolu s Kalinčiakom (priestor záhrobia), v druhej bábky predstavujúce Štúra, Hurbana a Sládkoviča. Túto Juráňová ironicky nazýva „sieňou slávy“ alebo „literárnym kabinetom“. Už pri formálnom pohľade na scénu je teda vytvorený kontrast, ktorý sa hrou nesie až do konca. Ženy reflektujú silné, triezve ženské stanovisko, a na rozdiel od reálneho života, keď stáli v tieni svojich partnerov, sú počas celej hry ich rovnocennými spoluhráčkami. Autorská poznámka pri menách Štúr, Hurban, Sládkovič „bábky, busty a tablo, prípadne skupinová fotografia“, spolu s už spomínaným rozdelením javiska, zvýrazňuje oddelenie minulosti a súčasnosti. Hoci sú štúrovci v hre predstavovaní vecami (ktorými bábka, busta alebo tablo nepochybne sú), nie sú rekvizitami. Sú dramatickými postavami, ktoré počas celej hry nevybočujú zo svojich rol. Autorkino siahnutie po bábkach celkový obraz štúrovcov v hre obohacuje. Fyzické dianie sa v ich prípade nerealizuje (respektíve vo chvíli, keď sa realizuje, stávajú sa muži – bábky iba nástrojom v rukách žien), prezentujú sa iba cez repliky. Bábky (tablo, fotografia) sú jedným z kľúčov na odlíšenie minulého od súčasného, ktoré je predstavované ženskými postavami a Kalinčiakom, práve prostredníctvom replík a myšlienok v nich obsiahnutých.
Muži v hre, a najmä postava Štúra, zastávajú svoju rolu stereotypne, nevybočujú zo „zaužívaných národnobuditeľských koľají“. Postavami hry sú osoby, ktoré sú z histórie či literatúry všetkým dobre známe, no títo intelektuáli sú tu zobrazení ako ľudia s istými medzerami v medziľudských vzťahoch. Vzniká tak kontrast „mýtus vs. realita“. Ak Adelka v hre označuje Štúra ako človeka neschopného vzťahu so ženou, vytvára sa tým fiktívna realita. Túto však voči skutočnej realite nemôžeme vymedziť, pretože skutočnú realitu môžeme iba predpokladať. Autorka však od začiatku hry narába s princípom vrstvenia kontrastov (ženy vs. muži, záhrobie vs. sieň slávy, mýtus vs. skutočnosť, fiktívna realita vs. skutočná realita). A v neposlednom rade i s kontrastom ženy v dejinách vs. Ženy vo vzťahu k dejinám. Skutočné historické postavy preklápa do fiktívneho sveta hry, v ktorom sa ženy voči dejinám vymedzujú a vyrovnávajú sa s nimi prostredníctvom myšlienok feminizmu. (...) Všetci mužskí protagonisti predstavujú určitú úroveň reality, ktorá je v hre Misky strieborné predstavená aktantom – mužským hlasom, čím autorka znižuje zástoj štúrovcov. Mužské postavy nereprodukujú reálni herci, ale iba ich hlasy. Touto formou zreálnenia stratili štúrovci noblesu, autorka im do úst vkladá autentické texty, ktoré v kontexte hry pôsobia komicky, a tak do istej miery obraz štúrovcov, a najmä Štúra, degradujú.
Ústredný konflikt hry stojí práve na protipóle mužského a ženského sveta, na rozdielnych motiváciách jednotlivých postáv, a v hre je prítomný neustále. Môžeme ho vnímať ako konflikt dvoch svetonázorov, pričom jeden zastávajú ženy a druhý muži (Kalinčiaka môžeme v tomto prípade vnímať ako prepojenie medzi týmito dvomi svetmi). Hra na jednej strane rúca stereotypy, konflikt vzniká na základe ich porušení, na druhej strane však vytvára nový mýtus o štúrovcoch a „ich ženách“, ponúka feministickú verziu histórie. Celá hra je slovným konfliktom odohrávajúcim sa na javisku. Dej ako akčná dramatická situácia absentuje, respektíve je ním neustále riešenie konfliktu (v priebehu celej hry sa niečo deje, nejde však o dej smerujúci k vyvrcholeniu a vysvetleniu zápletiek). Z neustáleho konfliktu, v ktorom ženy zápasia s mužským princípom, pramení i napätie hry. Divákovi a diváčke napätie poskytuje najmä spôsob komunikácie žien a mužov, rovnako ako ich historické pozadie. V tomto prípade napätie nie je vytvárané očakávaním, ako sa hra skončí, ale jej priebehom. Štúr vo svojich replikách ani raz nevystúpi z roly národného buditeľa a intelektuála neschopného vzťahu so ženou, respektíve, ak je nejaký vzťah alebo náklonnosť naznačená, okamžite ju vyvráti, zničí alebo úplne podriadi národu.
V replikách dochádza ku konfrontácii ženského a mužského sveta, hoci tieto na seba vôbec nenadväzujú, priamy dialóg sa odohráva iba medzi ženskými postavami a postavou Kalinčiaka. Pri konfrontácii sa navyše nestretávajú iba ženský a mužský svet, ale aj dve historické epochy. Tento konflikt je sprostredkovaný jazykom hry. Repliky štúrovcov vyznievajú archaicky a v kontexte hry až komicky. (...) Autorka v hre používa autentické texty štúrovcov. Postava Maríny viackrát cituje ľúbostnú skladbu Marína (ktorú Štúr prijal s nevôľou práve pre jej ženský aspekt), Štúr cituje svoje vlastné texty, ktorými sa snaží obhájiť nezáujem o ženy s odôvodením, že všetko vo svojom živote podriadil národu a vyšším cieľom. Práve problematická komunikácia vytvára medzi mužmi a ženami istú formu napätia. Ženy chceli byť plnohodnotnými partnerkami mužov, hovoria o potomstve a dokonca o partnerskom spolužití, Hurban a Sládkovič okrem lásky k vlasti priznávajú i lásku k ženám, no od Štúra sa nič podobné nedozvedáme. Obsah, a napokon i forma Štúrovho jazyka vytvára
medzi ním a Adelkou múr. Oproti jazyku štúrovcov, pôsobí jazyk žien moderne a pragmaticky (...). Podstatnou zložkou hry je humor, Juráňová využíva najmä postup ironizácie. Tento uplatňuje pri všetkých postavách, ženské nevynímajúc. Práve prostredníctvom irónie autorka odhaľuje, ktorá z postáv sa mýli, a odkrýva to, čo postavy nie sú schopné povedať priamo. Pavis zdôrazňuje, že irónia slúži predovšetkým na vytvorenie odstupu, „ktorý ruší divadelnú ilúziu a upozorňuje divákov, aby nebrali doslova to, čo im hra rozpráva“.
(...)
Hra je akousi polemikou o „výnimočnosti“ slovenských romantikov, ktorých si spoločnosť počas desiatok rokov idealizovala. Juráňová im pridáva ľudský rozmer, už ich nevnímame iba ako tvorcov literárnych a národných dejín, ale aj ako mužov a partnerov, po boku ktorých po celý čas stáli ženy, o ktorých vieme iba veľmi málo. Juráňová nepatetizuje, pokúša sa nazrieť na osudy týchto mužov inou optikou, optikou rodovej problematiky, prostredníctvom ktorej autorka zaujíma subjektívne stanovisko. Otvorený záver z úst Adelky „Toto je už za koncom“ dáva diváčke/divákovi, čitateľke/čitateľovi priestor na zaujatie vlastného postoja k otázke rovnoprávnosti mužov a žien, ktorú hra kladie.
Niekedy je treba provokovať, ísť na ostrie noža; rozhovor s Janou Štěpánovou (zhovárala sa Lenka Krištofová):
Koncom roka 2013 ste v rámci galérie Artwall realizovali projekt s názvom Neposkvrněné početí. Artwall je známa tým, že umenie vystavuje v mimogalerijných priestoroch, na opornom múre pri frekventovanej pražskej ceste. O čo konkrétne išlo a čím boli pre vás bilbordy zaujímavé?
Galéria pod šírym nebom je geniálna v tom, že ju môžete navštíviť napríklad aj o druhej ráno. Samozrejme, ako umelkyňa alebo umelec neviete, koľko ľudí vaše dielo videlo a ako ho interpretujú, ale reakcie vidíte. O výstave sa diskutuje reálne aj virtuálne. Môže prísť aj k rôznym fyzickým reakciám. To sa v Artwalle stalo napríklad pri predchádzajúcej výstave, keď niekto polial časť expozície farbou. Na protest. Projekt Neposkvrněné početí sa zaoberá témou, ktorá je veľmi aktuálna aj pre vašu krajinu – rodičovstvo lesbických žien. Veľké plagáty portrétujúce spokojné mamičky s batoľatami a dojčatami pripomínajú reklamu na detskú kozmetiku. Podobné vizuálne klišé poznáme už zo zobrazení stredovekých ikon. Priamo pod fotografiami sa k téme lesbického rodičovstva vyjadrujú zobrazené matky. Zmyslom je vyvolať kontrast medzi vizuálnym vnemom a textovým odkazom. Disonanciu, ktorá znepokojí, a tak núti premýšľať. S tým súvisí aj názov projektu. Projekt má vyvolať v divákoch a diváčkach reakciu.
Odkazujete názvom na jeden z pilierov katolíckej viery, na dogmu o nepoškvrnenom Máriinom počatí Ježiša? Ide aj o vymedzenie sa voči katolíckemu konzervativizmu?
Ja žijem v krajine, ktorá je nábožensky pomerne chladná. Aj u nás sú však v ľuďoch zakorenené predstavy, ktoré vychádzajú z katolíckej tradície. Nejde mi ani tak o polemiku s dogmou, ako skôr o prelomenie ustálených klišé, ktoré sa na dogmách zakladajú. Niekedy je treba provokovať, ísť na ostrie noža. V umeleckom projekte môžem ísť pokojne až na hranicu zákona, ak sa majú klišé narúšať. Preto so stereotypnými predstavami o materstve, rodine, počatí a katolíckej dogme narábam rovnako nekompromisne. Klišé nie je život, je to iba jeho nápodoba, strach z neho. Navyše, dogma nepoškvrneného počatia sa netýka počatia alebo narodenia Ježiša, ide v nej o spôsob, akým bola počatá sama Mária. Jej telo bolo rituálne čisté, bez hriechu. Ako jediná od čias Adama a Evy bola milostiplná, nezaťažená prvotným hriechom. Na rozdiel od Adama a Evy však v tomto stave zostala po celý život, aj po panenskom počatí Ježiša. Ja zobrazujem ženy, ktoré sa stali matkami bez pričinenia konkrétneho muža. Napriek tomu, alebo skôr práve preto ich verejnosť vníma ako skazené, podivné, nežiaduce.
V niektorých vašich predošlých prácach, napríklad vo Věrni zůstaneme/Rodinná mapa, ste sa tiež zaoberali alternatívami k tradičnej nukleárnej rodine.
Projekt Neposkvrněné početí by som jeho odkazom prirovnala skôr k Rent-a-baby, fiktívnej internetovej požičovni detí. Rovnako ako v Neposkvrněném početí v ňom išlo o ťaživú spoločenskú tému, ktorá akoby nemala rozuzlenie s ľudským rozmerom, pretože prevažuje úradnícke riešenie a strach z neznáma. Aj v Rent-a-baby išlo o deti, ktoré by mali patriť najmä rodičom. Skôr než o mocenské zasahovanie do rodičovských práv by sa mal štát snažiť rodinu podporovať. No keď už sme pri Rodinnej mape, tam išlo o mapovanie rôznych modelov rodinného súžitia naprieč Európou a Spojenými štátmi. Táto rovnica o rodine jednoducho nemá jedno jediné riešenie – „mama – otec – dievča – chlapec“ –, ako sa to ľuďom často podsúva. Rodina je pestrofarebné spoločenstvo idúce naprieč rôznymi národmi a kultúrami. Funguje to aj inak a funguje to dobre. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba, a nie je pritom nutné ani chodiť za hranice vlastnej krajiny. Pred nami už zostáva len otázka, pre koho je
výhodné toto presadzovanie jediného modelu rodinného spolužitia.
Vedeli ste od začiatku, že v projekte Neposkvrněné početí chcete iba ženy? Na fotografiách sú jednotlivé ženy, nie lesbické páry, s dieťaťom. Bol to dôsledok praktickej situácie, dajme tomu kvôli šírke bilbordov, alebo v sebe tento fakt skrýval aj nejaké ďalšie posolstvo? Zdá sa mi totiž, že ste takto narušili nielen obraz tradičnej nukleárnej rodiny, ale aj obraz tradičnej, „usporiadanej“ lesbickej rodiny, ktorej niektoré feministky a lesby vyčítajú, že je asimilovaná takmer až k heteronorme. Materstvo v rámci lesbickej rodiny je pre veľkú časť spoločnosti asi pomerne neprijateľné, no lesbická matka, ktorá sa nevyjadruje o „my“, ale povie napríklad „Mám zamrazených ešte 9 vajíčok, ešte neviem, čo s nimi urobím...“, spoločnosť z miery vyvádza možno ešte viac.
Moja predstava bola od začiatku jasná. Kompozícia mala byť ikonická, nadväzujúca na vizualitu zobrazovania Márie s Ježiškom; nie nadarmo sú matky prirovnávané k Madone. A potom – aká to rodina, ak ten druhý dospelý úradne vlastne vôbec neexistuje? Jedna vec je pýtať sa, či by gejovia a lesby mali mať a vychovávať deti, iná spýtať sa, či súhlasíte s adopciou deti homosexuálmi. Práve na toto som sa snažila zamerať. Môj projekt ukazuje iba ženy, nie mužov, a je to úplne zámerné. Žena si môže dieťa urobiť sama. Môže ho počať a porodiť a nepotrebuje k tomu žiadny štátny súhlas. Muž takú možnosť nemá.
Hovoríte, že pre lesby je dnes jednoduché založiť si rodinu, respektíve urobiť si deti. Mne sa zdá, že to celkom nie je pravda. V Českej republike inštitút registrovaného partnerstva nereflektuje reálnu existenciu gejských a lesbických rodín, neumožňuje adopciu a ani oficiálne umelé oplodnenie. A na Slovensku podmienky nie sú nastavené už vôbec. Zostáva teda možnosť dohodnúť sa s priateľom alebo napríklad spriateleným gejským párom. Je to ale dosť? Rozhodne sa mi tá „logistika“ zdá byť komplikovanejšia a úplne mimo právny rámec.
Ak by to bola vaša situácia, našli by ste si spôsob, ako svoju túžbu po dieťati a predstavu, ako počať, naplniť. Nežili by ste, predpokladám, vo vzduchoprázdne. A možno by ste nežili ani na Slovensku, prinajmenšom na chvíľu nie. Na druhej strane, je pravda, že peniaze často vyriešia aj hocako zapeklitý problém. Moje kamarátky z Francúzska precestovali pol Európy, kým svoje špecifické potreby – vajíčko darované partnerkou, oplodnené spermiami darcu a donosené druhou partnerkou – naplnili. A práve jedna klinika v Českej republike im to umožnila riešiť. Možností je dnes už naozaj veľa a hranice ich nezastavia. V minulosti ste veľa fotili aj v zahraničí. V jednom rozhovore ste povedali, že nájsť v Česku ľudí, ktorí by spolupracovali na podobnom projekte, nebolo jednoduché.
Kto sú ženy, ktoré ste fotili pre projekt Neposkvrněné početí? Bolo náročné ich presvedčiť, aby na projekte participovali?
Išlo to prekvapujúco rýchlo. Niekoho som poznala a oslovila sama, iné sa mi hlásili cez svojich známych, alebo preto, že čítali moju výzvu. Myslím, že dôležité pre tieto ženy bolo, že sa k vlastnému materstvu mohli vyjadriť aj ony samy. Že to opäť raz nebolo „o nás bez nás“. To, aké majú zobrazené ženy sociokultúrne pozadie a ako sa stali matkami, sa mi nechce veľmi rozoberať. Čo by nám to povedalo o ich šťastí z materstva a o ich práve stať sa
rodičom? Ak to niekoho zaujíma, mal by sa porozhliadnuť okolo seba a spýtať sa ich sám.
Dominika Dinušová, Gynéceá globálneho kapitalizmu:
Súčasná éra globálneho kapitalizmu budí dojem rozháraného priestoru mnohých možností. Vďaka technologickému pokroku v doprave a v prenose informácií sa menia i historické konfigurácie fungovania kapitalistickej spoločnosti. Nadobudli sme dojem, že nám deklarovaný pluralitný charakter kultúrnej klímy umožňuje rozvíjať nové spôsoby nazerania na realitu, nové smery ponímania sveta a uchopovania budúcnosti. Čiastočne sme podľahli mýtu otvorenej globálnej spoločnosti, ktorá je definovaná slobodou trhu. No táto neoliberálna „voľnosť“ je sprevádzaná priepastnými asymetriami, či už sociálnou polarizáciou v globálnom meradle, imperialistickými vojnovými ťaženiami, alebo monopolným charakterom produkcie. Preto, napriek tomu, že hovoríme o novej fáze kapitalizmu, zostáva
podstata vlastná tomuto spoločensko-ekonomickému systému zachovaná v monopolnej korporátnej podobe. Takýmito imperialistickými dopadmi sú militarizmus v miere, v akej ho poznáme v súčasnosti, chudoba, nezamestnanosť či prepracovanosť obyvateľstva, a v neposlednom rade (ako podoba tzv. psychologického kolonializmu) migrácia, v ktorej neraz zohrávajú významnú úlohu práve ženy. Ako na základe súčasnej podoby obchodovania so starostlivosťou poukazuje Arlie Russell Hochschild, „porovnanie s odčerpávaním zdrojov z tretieho sveta nás vedie späť k imperializmu v jeho najzákladnejšej podobe: ťažba zlata, vývoz slonoviny a kaučuku z Juhu na Sever v 19. storočí. Otvorene nátlakový, mužský imperializmus, ktorý zotrváva dodnes, mal vždy svoju paralelu v nenápadnom imperializme,
v ktorom hrali ústrednú úlohu ženy. (...) Imperializmus 19. storočia bol fyzicky brutálnejší než ten dnešný, ale bol tiež omnoho zrejmejší. Dnes Sever neodčerpáva lásku z Juhu násilím. Neexistujú už koloniálni správcovia, okupačné armády alebo lode dovážajúce zbrane do kolónií. Miesto toho sme svedkami neškodných scén. Keď ženy z tretieho sveta tlačia kočíky v prvom svete“.
Navyše nám predstava globalizovaného sveta navodila dojem skutočnosti, v ktorej všetko zaniká skôr, než vznikne, aby sa opäť mohli zrodiť ďalšie možnosti. Nadobudli sme presvedčenie o vertikálne aj horizontálne sa vlniacom poli, ktoré je neustále v pohybe. Idey, ktoré vyrastajú, sú hneď prerastané novými prúdmi, novými obzormi, sú reinterpretované, dezinterpretované, revidované, aby boli aplikovateľné na vždy novú, meniacu sa realitu. V tomto tekutom priestore sa však reprodukujú nové formy vylúčenia ako mocenskej stratégie eliminácie odporu či uzavretia niektorých aspektov spoločnosti do ich zaužívaných noriem. Navzdory pluralitnému dojmu, navzdory vzniku mnohých sociálnych fór a hnutí, periodík, kultúrnych a sociálnych bojov, vytvára globálny kapitalizmus gynéceá novej epochy. Nejde už o priestor, aký poznáme z antickej tradície, ktorý ženy fyzicky separoval. Otvorený charakter informačného veku vytvára sociálne uplatnenia, v ktorom ženy píšu, myslia, vydávajú knihy a reflektujú svoje sociálne postavenie, no všetky tieto aktivity zostávajú uzavreté v okruhu špecifikovaného záujmu, sú označené ako „feministické“, respektíve ako „ženské“, teda nikdy nie ako všeobecné a všeobecne platné. Aj keď vytvárajú dôležitú tradíciu na ceste k emancipácii, fungujú v rámci patriarchálnych vzťahov, ktoré im dovoľujú realizovať sa len do tej miery, ktorá neohrozuje ich dominanciu. Povedané inými slovami, kým sú ženy verné svojej reprodukčnej funkcii ako primárnej funkcii svojej existencie, je im dovolené písať, hovoriť, kričať, uvažovať. Kto ich však počuje a ako z gynécea súčasného tekutého veku vystúpiť?
(...)
Jednou z uvádzaných čŕt súdobého spoločensko-ekonomického poriadku je stieranie národných hraníc a oslabovanie funkcií národných štátov. Práve tu sa vytvára priestor na realizáciu sociálnych bojov v nových oblastiach, už nie iba v rámci programov politických strán, ale i v oblasti verejných diskurzov. Rodové otázky bývajú interpretované ako problémy prameniace z kultúry, až v druhom rade z ekonómie. Preto sú, rovnako ako etnické, rasové a náboženské požiadavky, aj rodové aspekty pertraktované v diskurzoch hraničiacich s politickou sférou. I keď implikujú politické dôsledky, ich interpretácia ako kultúrnych či ideologických záležitostí z nich činí len parciálne problémy, ktoré sa dajú v rámci tej-ktorej
právnej doktríny zapracovať. Sexizmus, „mačizmus“, násilie páchané na ženách, sexbiznis a obchodovanie so ženami sú zložky, ktoré takisto významným spôsobom tvoria súčasnú konzumnú kultúru. Ako jej negatívne sprievodné javy sa objavujú aj vo verejných diskurzoch. Tie majú v súčasnom ponímaní demokratickoburžoáznej spoločnosti 21. storočia formovať spoločenskú realitu a tlačiť na zákonné úpravy. V globálnej spoločnosti je funkcia verejnosti umocňovaná o to väčšmi, o čo viac sa verejnosť chápe ako otvorený priestor nezviazaný žiadnymi formálnymi hranicami. Akoby verejnosť obsiahla všetky hlasy a akoby sa v nej, aj napriek geografickej vzdialenosti a národným hraniciam, v dnešnom informačnom veku spájalo nespočetné množstvo skúseností a požiadaviek. Verejnosti sú prezentované ako slobodné fóra, ktoré svojím tlakom presadzujú postupné spoločenské zmeny. Konštrukcia verejnosti, sféry diskusie a tvorby spoločného súhlasu vytvárajú v skutočnosti lesť. Vzniká klamný dojem, že reálny existujúci poriadok je ovplyvňovaný, ba dokonca konštruovaný obsahom diskurzov. „Presnejšie povedané, verejnosť vo svojej dospelej podobe zahrňuje dostatočnú participáciu a dostatočnú reprezentáciu toľkých rôznych záujmov a perspektív, že väčšina ľudí po väčšinu času môže vo verejných diskurzoch rozpoznať samých seba. Aj ľudia, ktorí sú sociálnou konštrukciou súhlasu napokon znevýhodnení, dokážu nájsť vo verejných diskurzoch zaistenie svojich záujmov, ašpirácií, životných problémov a obáv, ktoré sú dostatočne blízke na to, aby odrážali ich vlastné prežívanie, sebareprezentácie, identity a pocity. Ich súhlas s hegemonickou vládou je zabezpečený, keď sú ich kultúrne konštruované perspektívy prejednávané a artikulované spolu s ostatnými kultúrne konštruovanými perspektívami v hegemonických sociopolitických projektoch.“ Tieto sféry spoločenských diskusií sú však prestúpené štrukturálnymi vzťahmi nadvlády a podriadenia. Identifikácia s neprehľadným poľom zahŕňajúcim rozličné možnosti vďaka svojej tekutosti a flexibilite vytvára pôdu pre sociálne boje, ktoré v ňom nachádzajú možnosť naplnenia svojich cieľov. Zároveň však vďaka tejto flexibilite a tekutosti nespejú ku konštruktívnemu realizovaniu žiadnych zásadných spoločenských zmien. Napriek otvorenosti, ktorou sa prezentujú, sú ďalším pomyselným uzatvoreným priestorom, ďalším potomkom antického „gynécea“, ktoré zachytáva, rozbíja, a tak tíši sociálne vrenie. Pozornosť sa namiesto na ekonomickú oblasť sústreďuje na reinterpretácie spravodlivosti.
V súvislosti s uvažovaním o transformácii kapitalizmu a jeho alternatívach sa hovorí o spravodlivosti ako o kľúčovom probléme sociálnej asymetrie. Teoretickým východiskám debát o spoločenskej zmene dominuje presvedčenie o chybách v redistribúcii spravodlivosti, v uznaní a nedostatočnom zohľadnení možností indivídua v spoločnosti. V centre pozornosti je, namiesto socialistickej požiadavky zrušenia súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, „ekonomická spravodlivosť“. Pýtame sa, akú povahu majú záväzky spravodlivosti a ako ďaleko siahajú. Etická rovina tu vystupuje ako náplasť systémovo generovaných nerovností. Problémy spravodlivosti sú považované za oblasti, ktoré možno upraviť zákonným spôsobom. Implicitne v nich prežíva nádej globálnej finančnej regulácie a s ňou súvisiace presvedčenie, že stanovené spoločensko-ekonomické vzťahy možno reformovať, teda poopraviť, vyretušovať, vylepšiť. Ich cieľom potom ale nie je nahradiť kapitalizmus iným sociálnym usporiadaním (socializmom), nejde im o odstránenie vykorisťovania, ale len o zmiernenie jeho dôsledkov. Čo to znamená pre rodové aspekty sociálneho boja?
Sociálne nerovnosti nie sú kultúrnymi ani právnymi problémami. Majú ekonomický charakter a pramenia zo systémového základu spoločnosti. Niektoré zákonné úpravy, ktoré sa presadia, ponechávajú menšinám, komunitám, hnutiam bojujúcim za rasové, rodové či etnické projekty vedomie účinnosti ich bojov, ale žiadne zákonné úpravy, ktoré sa netýkajú ekonomickej oblasti, nemôžu ekonomickú oblasť reformovať vo svojom základe. (...) Nemožno poopraviť, korigovať, vylepšiť či vyretušovať sociálno-ekonomický poriadok založený na vykorisťovaní
a panstve. Reforma, ktorej ambíciou by malo byť napadnutie ekonomických vzťahov, je z definície nemožná, preto sa jediným spôsobom nastolenia zmeny stáva revolúcia. Ako si však predstaviť sociálnu revolúciu dnešnej éry? Aké požiadavky bude zahŕňať? Kto bude jej subjektom? Ako poukázali Marx a Engels, asymetrie zužujúce život človeka v kapitalistickej spoločnosti pramenia zo súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, preto sa nový spoločensko-ekonomický systém nastolí iba odstránením tohto vzťahu, teda zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Ak si však predstavíme takúto revolučnú
zmenu, bude naozaj samozrejmé, že popri tejto ústrednej požiadavke bude zahŕňať aj rodové aspekty? Vyplynie z ekonomickej zmeny aj zrovnoprávnenie, a to sociálne i právne, všetkých rodovo utláčaných osôb? Zmení sa postavenie žien? Odstráni sa diskriminácia rodín založených osobami rovnakého pohlavia? Neponesie podobu novej Slobody znovu krásna obnažená žena s pohľadom upreným do budúcnosti? A nebudú po prvých rokoch eufórie znovu „gilotinované“ požiadavky zúčastnených?
Anna Saavedra, Dealeři fyzické lásky (ukážka z drámy):
SVATEBNÍ VALČÍK
Dvě ženy. Muž. Svatební valčík. Skříň.
Muž: Na výslovné přání autorky se v této hře nevyskytuje žádné explicitní fyzické násilí. Všechny osoby a události ve hře jsou smyšlené a jejich podobnost se skutečností je čistě náhodná. Proto i já jsem bezejmenný muž. Nevíte, kdo jsem a ani já sám to nevím. Jsem složen z mnoha mužských tváří a těl. Jsem anonymní a anonymně procházím časem. Jsem bezejmenný herec, hrající ve filmu svého života, tak jako i vy hrajete ve svých filmech a zůstáváte bezejmenní. Jsem bezejmenný termit v termitišti mnoha jiných těl, v mohutném organismu, který má svá tajemství. Jsem pouhý náhodný aktér. Pouhý náhodný kolemjdoucí muž. Jsem zaměnitelný. Jsem nahraditelný. Náhodný a bezejmenný. Hraji jen role, které jsou mi přiděleny.
M: Myslím, že tehdy to začalo.
A: Co začalo?
M: Ano, nejspíš.
A: Co kdy začalo?
M: Moje mizení.
A: Ano.
M: Bylo sedmého května.
A: V máji na máry. Říká se to tak, že? V máji na máry.
M: Ale ten květen byl jiný. Byl to jiný květen, podobně jako první z květnů po světové válce. Zvnějšku vše vykazovalo známky jara, ale ten pocit byl jiný,
byla to jenom tapeta na stěně světa, ale za ní stále zely otevřené hroby světové války. A tento květen byl tomu květnu podobný. Světlá tapeta na stěně světa. Ale pod ní, pod tou světlou a teplou tapetou, olysalé lebky, které zívaly v těch nekonečných hrobech.
A: Co mi to tu vyprávíte?
M: Ah?
A: Chtěla jste povídat o těch šatech ve skříni.
M: Ano. Jistě.
Zní svatební valčík. Žena M. vstává a tančí s manželem. Pak odchází do skříně. Žena A. přechází ke skříni. Muž dál tančí v pozadí scény.
A: Váš svatební den? Jako ze starých fotek. Něco se leskne na vaší cestě. Jsou to perly? Jak vám bylo, když den před svatebním dnem se to stalo poprvé? Myslela jste si, že je to jen důsledek předsvatebního napětí? Stresu ze všech těch příprav? Nervového vyčerpání vašeho muže? Co vám běželo hlavou, když se to stalo poprvé? Jste si jistá, že se to skutečně stalo? Možná už pár hodin potom se vám to zdálo skoro neskutečné, že tento muž, tento chytrý a pozorný a sympatický muž vás dokázal – A jste si jistá? Stalo se to vůbec? Ale vaše tvář opuchla a zrudla. Bylo to trapné? Cítila jste se trapně? Jako nevěsta, která nemohla hýbat čelistí? Začal se vám kývat zub? Možná také začal krvácet. Jaká byla ta první rána? Byla to rána pěstí nebo jenom facka? Takové facky přece čas od času létají už stovky let. Občas nás nějaká zasáhne. Ale tohle byla rána pěstí. Byla jste překvapená? Co vám běželo hlavou nad
umyvadlem v koupelně? Cítila jste zmatek a ponížení? Ostatně, bylo to poprvé. Jistě to bylo překvapivé. Cítila jste se ponížená? Proč jste se pak na několik hodin zamknula ve svém dětském pokoji a nikoho z rodiny nepustila dovnitř? O čem jste tam přemýšlela? Co dělal váš muž během těch několika hodin? Kouřil na terase? Popíjel gin? Uklidňoval vaše příbuzné, že to je jen nervozita, pi tomý rozmar mladé nastávající nevěsty? Přišel a omlouval se? Pokoušel se dostat dovnitř, do vašeho dětského pokoje? Kopal do dveří? Bála jste se? Bála jste se ho už tenkrát? Byla ve vaší blízkosti osoba, které jste se mohla svěřit? Poznal někdo z vaší rodiny, co se stalo? A pokud poznal, měl tendenci vás bránit? Vaše matka? Otec? Sestra? Blízká přítelkyně? Poznal to někdo z nich, a přesto mlčel? Nechtěl dělat rozruch? Nechtěl vám zkazit váš nejkrásnější den? Věřila jste, že se to už nikdy nebude opakovat? Oblékla jste si pak ty svatební šaty a vdala se za něj? Byly to vlaky plné mlčení, které projížděly kolem vás? Byly to tyto šaty? Byla to tato skříň, ve které jste se pak léta schovávala? Byly to tyto šaty, které hrály ve vašem manželství namísto vás, zatímco vy jste byla schovaná ve skříni po celé dlouhé roky? V hotelu, kde bylo absolutní ticho? V hotelu, který pro vás postavil? Byly to tyto šaty, kterým pak často říkal ty šmudlo, ty ubohá, pitomá krávo bez vlastního názoru, nebo jen krávo blbá, neschopná, co se neumí postarat ani o domácnost a o děti, byly to tyto šaty, které pak ukazoval vašim dětem a říkal, podívejte se na svoji mimořádně neschopnou a pitomou matku, která nikdy nic nezařídí a neudělá pořádně, a když jste byli sami, někdy říkal, tak kolik? Kolik jich bylo, ty kurvo? S kolika chlapy ses mi vykurvila za každým rohem? Byly to tyto šaty, za které jste se prodala za byt a stravu pro vás a vaše děti? Bylo to z lásky? Byla to tedy láska? Byly to tyto šaty, s nimiž páchnoucí pivem neohrabaně souložil nad ránem, když je vzbudil ze spánku, protože chtěl hodit duhovou minci do džuboxu s názvem moje žena? Byly to tyto šaty, nad kterými masturboval a říkal, jen se dívej, jak to chlap potřebuje? Byly to tyto šaty, které se špetkou hrubosti budil, když říkal, nespi! nespi! nechrápej! Jsi frigidní, neschopná udržet si pořádnýho chlapa, aspoň mi ho vem do pusy a lízej ho! lízej mi koule! vem mi ho do pusy... znova... Byly to tyto šaty, které pak nad ránem, zatímco konečně spal, zvracely do umyvadla čirou směsici žaludečních šťáv a řídkého semene, a za dvě hodiny již znovu vyžehlené obsluhovaly u snídaně, u rodinného stolu? Byly to tyto šaty? Jsou to tyto šaty? Nezlobte se. Není to poznat z těch pár svatebních fotek. Není to poznat. Proto se ptám.
Obsah
CARMEN GRÜNVALSKÁ-KOVÁČOVÁ: Maliarka bez pátosu a príkras (o tvorbe A. Adamíkovej) | 1
ALENA ADAMÍKOVÁ: Ideál krásy sa dnes spája so samostatnosťou žien (rozhovor) | 5
ANJA UTLER: Básne | 9
ZUZANA URBANOVÁ: Postavenie žien v Burkine Faso: vzdelanie, zdravie a rodové stereotypy | 14
Dve na jednu (knihu: ELEKOVÁ, Elena. Morituri) | 23
ALEXANDRA KOVÁČOVÁ: Sterilita do seba pohltila aj autorku | 23
LENKA ŠAFRANOVÁ: V literatúre treba polemizovať, nestačí napĺňať ľudskosť | 23
ANJA FRISCH: Ružena, vravia všetci | 27
NINA POWER: Jednorozmerná žena (3. časť) | 33
MILA HAUGOVÁ – ELVÍRA HAUGOVÁ: „Myslí si, že by mohla vystríhať hviezdy“ (A. Sexton) | 39
ANNE SEXTON: Moja láska trpko žiari | 40
MILA HAUGOVÁ: Z novej tvorby | 47
STANISLAVA REPAR: Labyrint s otvorenou klenbou | 52
NINA CHAJMOVSKÁ: Tri hry Jany Juráňovej | 55
JANA ŠTĚPÁNOVÁ: Niekedy je treba provokovať, ísť na ostrie noža (rozhovor) | 67
MÁRIA FERENČUHOVÁ: Herbáre | 75
DOMINIKA DINUŠOVÁ: Gynéceá globálneho kapitalizmu | 79
OLGA STEHLÍKOVÁ: Básne | 89
Dve na jednu (knihu: KÜNG, Hans. Žena v kresťanstve) | 93
LENKA SZENTESIOVÁ: Rod v tieni dogiem | 93
KRISTÍNA PAVLOVIČOVÁ: Vízia ženy očami teológa svetového mena | 93
MARIE ILJAŠENKO:Básne | 99
KRISZTA BÓDIS: Ružový Janíčko | 103
LENKA MACSALIOVÁ: Simulácia reality, sen a imagináciav prózach Moniky Kompaníkovej| 107
JANA RYŠÁNEK SCHMIEDTOVÁ: Ľudia riešia oveľa hlbšie a zložitejšie problémy ako hľadanie práce (rozhovor) | 119
ANNA SAAVEDRA: Dealeři fyzické lásky | 131
Recenzie
DAGMAR KROČANOVÁ: O ironickosti a grotesknosti (JURÁŇOVÁ, Jana. Hry) | 149
JAKUB SOUČEK: Nezúfajte, prosím! (GIBOVÁ, Ivana. Bordeline) | 152
MARTINA KORBOVÁ: Každý by mal vedieť rozpovedať vlastný príbeh (FARKAŠOVÁ, Etela. Vrstvenie času) | 153
BEATA BEREGRAD GRÜNMANNOVÁ: Kantom proti vráskam (NEIMAN, Susan. Why Grow Up? Philosophy in Transit) | 155
MARTINA GRMANOVÁ: Cesta vnútornou krajinou (DIANIŠKOVÁ, Veronika. Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh) | 157